„Remi! Nemôžeš zabíjať daimonov pred dverami!“ Dev Peltier sa rozbehol cez tanečný parket Útočiska, akoby mu za pätami horelo, nasledovaný svojím švagrom Fangom Kattalakisom.
„Jasné, že môžem,“ zavrčal mu jeho identický brat do slúchadla pripevnenom na uchu. „Sleduj ma!“
Dev si s hrôzou predstavil, ako jeho meničské dvojča vytrhne daimonovi srdce z hrude na rušnej ulici New Orleans, rovno pred zrakom policajnej bezpečnostnej kamery. Začal zvažovať teleportáciu, aby zabránil pohrome, no len by tým zhoršil celé to fiasko.
A obom im zaručil príjemnú dovolenku v prísne strážených laboratóriách na mieste, kde ich už nikdy nikto neuvidí.
On a Fang dobehli ku dverám len tak-tak včas, aby stihli schmatnúť vysokú horu svalov, ktorá z času na čas vyzerala ako ľudská bytosť, skôr ako Remi zožral drobnú blondínku nonšalantne postávajúcu vo svetle pouličných lámp.
A ten bastard sa im zubami-nechtami vzpieral, keď ho sa ho snažili odtrhnúť od jeho zamýšľanej obete. Obete, ktorá nevyzerala ani trochu rozrušená tým, že tesne unikla istej smrti z rúk rozzúrenej medveďo-ľudskej beštie.
Remi dokonca Deva uhryzol do ramena, keď sa mu snažil vytrhnúť.
„Doparoma!“ zavrčal Dev. „Mal si sa dať zaočkovať proti besnote, chlapče!“
Remi zavrčal tak, ako to vie len meničský medveď a ďalej sa pokúšal striasť ich, aby sa dostal k žene, ktorá sa stále nepohla.
Daimonka dokonca zívla. Potom skontrolovala hodinky a svoju manikúru, akoby ju celá udalosť skrz-naskrz nudila. „Môžem už ísť? Dali ste mu už náhubok, však?“
Fangovi pri jej nevzrušenom prehlásení poklesla sánka. „Vieš Medea, ak uvážim, čo sa stalo naposledy, keď si sa tu ukázala ty a tá tvoja banda, máš dosť veľkú drzosť.“
„Pravdaže mám. To preto patrím k zlým dievčatám. A bolo mi povedané, že môj nevlastný brat je na poschodí a hrá poker s tvojím malým bratom. Takže, ak dovolíš...“ Zamierila dovnútra, akoby to nebol bar plný meničov, ktorý by si ju s veľkou radosťou dali ako neskorú večeru.
Remi im aj naďalej nadával. „Zabili Maman a Papu! Ako jej môžete len tak dovoliť napochodovať si do nášho baru?“
Dev s rukou ovinutou okolo Remiho hrdla držal brata na mieste. „Lebo ak jej skrivíš čo len vlas na hlave, prídeme opäť o licenciu útočiska. Pomysli na svoje netere a synovcov a nebezpečenstvo, ktorému ich vystavuješ!“
Keď prišli o licenciu naposledy, Útočisko bolo zničené a oni stratili rodičov a niekoľkých dobrých priateľov.
Remiho pohľad padol na Fanga a Dev vedel, že sa mu konečne podarilo dostať sa k nemu skrz jeho amok a túžbu po krvne pomste. Ich sestre – Fangovej žene – sa len nedávno narodili syn a dcéra. A Devova žena sa pred časom vzdala svojej nesmrteľnosti, aby si mohli založiť rodinu, a teraz bola tehotná. Posledné, čo všetci chceli, je riskovať, že nepriateľ prerazí bránu a vypáli Útočisko do tla.
Opäť.
Najdôležitejšie bolo udržať si pozíciu limani, aby tu žiaden menič ani démon nemohli bojovať. Pri poslednej bitke, ktorá rozbila ich rodinu, prišli o veľa. Teraz môžu stratiť ešte viac.
Konečne sa Remi prestal vzpierať a oheň z jeho očí pohasol.
„Si už v pohode?“
Remi prikývol.
Dev ho pustil a odstúpil, aby pozrel na Fanga. „Takže, ktorý idiot dal dnes tejto horúcej hlave službu pri dverách?“
Fang mu venoval podráždený pohľad. „Ten zmienený idiot som ja, ďakujem veľmi pekne. Myslel som, že si to ty. Nemohol by si jeden z vás kreténov ostrihať vlasy, aby som vás vedel rozoznať?“
Dev prevrátil očami. Potom ukázal na tetovanie dvojitého luku so šípom na bicepse. „Ja mám jeden znak, ktorý ma odlišuje od ostatných idiotov patriacich do môjho pokrvného príbuzenstva, vieš?“
Fang sa uškrnul, zatiaľ čo Remi vyštartoval k dverám.
„Hej!“ Dev ho chytil za lakeť. „Čo ťa zase trápi, cukríček?“
„Že ťa Maman nezožrala, kým si bol ešte mláďa. Alebo aspoň predtým, ako ťa odstavila.“
Dev zaprskal. „Nemôžeš tam ísť, a pustiť sa do nej. Musím ti pripomenúť, že je v bare kopa ľudských turistov a Maxa dnes zamestnáva jeho dračica. Ten chlapec si už niekoľko dní nevydýchol, takže sa nemôžeme spoliehať, že nám pomôže a vymaže pamäť ľuďom, ktorí by eventuálne videli priveľa.“
Remi zvraštil nos tak, že bolo jasné, že prahne po krvi. „Nemohol by ich teda vymazať jeho brat?“
Dobrá otázka. Falcyn by mohol mať rovnaké schopnosti ako Max. Alebo by aj nemusel. A aj keby ich mal, neexistovala záruka, že ich použije, nakoľko pomáhanie ostatným nebolo pre nevrlého draka práve prioritou. „Nemám poňatia. Chceš sa opýtať Falcyna?“ Ten meničský bastard bol jedinou živou bytosťou s ešte zúrivejšou náturou než Remi.
Ak pravda nepočítate bývalého temného lovca Zareka. Pravdupovediac, podľa Deva by to Falcyn Zarekovi kedykoľvek natrel. V nedele trikrát.
Chcete dôkaz? Remi pri pomyslení, že má hovoriť s Falcynom, okamžite cúvol a také čosi jeho brat nikdy neurobil.
„Budem ju sledovať,“ zašomral Remi a zamieril dovnútra.
Dev pozrel na Fangov podráždený úškrn a ticho zavrčal. „Ja viem. Dev, choď dozerať na svojho brata.“
„A nájdi niekoho, kto bude stáť pri dverách.“
„Kde máš svoje slúcha-...“ Dev nedokončil, lebo si spomenul, ako Aimee s obľubou oždipkáva Fangovi v zadnom trakte uši, keď tam nik nie je. Pri pomyslení na to, ako sa jeho malá sestrička niekoho dotýka sexuálnym spôsobom, znechutene skrivil tvár.
„Kašli na to. Pošlem sem Cherifa. Nemôžeš ho prehliadnuť. Vyzerá ako ja, ale nie som to ja.“
„Môže to byť rovnako dobre Quinn.“
„Ani mi to nepripomínaj.“ Byť jedným z identických štvorčiat bolo peklo. Jedine Aimee a temný lovec Acheron ich boli schopní rozoznať.
A Devova žena Sam. Ani raz si ho nesplietla s jeho bratmi, čo bol jeden z mnohých dôvodov, prečo ju miloval.
„Pohni kostrou, medveď!“ vyštekol Fang. „Nepotrebujeme, aby tvoj brat kalil vodu, kým sú okolo ľudia, ktorí by to mohli vidieť!“
Dev zavrčal ako pravý medveď a vydal sa pohľadať Remiho skôr, než medveď skutočne zožerie daimonku a začne ďalšiu vojnu, ktorú nepotrebujú.
***
Medea pri pohľade na ľudí tancujúcich v tmavom hlučnom bare na hudbu meničskej skupiny s ironickým názvom Howlers[1]skrivila tvár odporom. Fuj, ako ich len všetkých nenávidela. Hoci ak má byť úprimná, keby chcela hýriť, toto by bola hotová hostina – niežeby potrebovala piť ich krv, narozdiel od ostatných jej druhu.
Pre ňu to bola len zábavná forma odplaty...
Bola v oveľa väčšom pokušení, než by mala byť, no prinútila sa ignorovať všetky tie hrdlá, ktoré by bolo také ľahké roztrhať a pátrala po známej tvári svojho nevlastného brata. Napriek tomu, že ona a Urian bojovali v tejto vojne na opačných stranách, stále to bol jeden z mála ľudí, ktorých považovala za priateľov.
V tejto chvíli mala naliehavé správy, ktoré si musel vypočuť.
„Hej, zlatko! Hľadáš mňa?“
Medea nad tým chabým pokusom zaujať ju skrútila pery. Ešte horší však bol ľudský smrad lacného alkoholu a nejakej kolínskej, ktorú zrejme kúpil niekde vo výpredaji. „Uhni mi z cesty.“
„Ale no tak, prečo mi to robíš, zlatko? Buď milá a zostaň chvíľku.“ Drsne ju schmatol za ruku, aby mu nemohla ujsť.
Zasmiala sa a zvodne si zahryzla do pery. „Fešák, nemáš ani potuchy, čo s tebou naozaj chcem robiť...“
Zdvihol obočie. „Áno?“
„Uhmmmm.“ Pristúpila k nemu a predstavila si, ako mu vytrháva vnútornosti.
V nasledujúcom okamihu ho niekto schmatol a zatriasol ním, ako keď pes chytí svoju obľúbenú hračku. „Vypadni.“
Človek chcel zaútočiť, no keď uvidel muža, ktorý ho chytil, zarazil sa a rýchlo sa dal na útek.
Niežeby mu to Medea mala za zlé. Tento zverolovec bol obrovský, dokonca aj na ich nadprirodzené štandardy. Vysoký. Samý sval. Nad jeho karamelovou pokožkou by každá žena slintala. A na jej okamžité zdesenie ona nebola výnimkou.
Práve naopak, keď jej pohľad spočinul na jeho striebristomodrých očiach, ktoré prakticky žiarili, zvláštne jej to vyrazilo dych. Vďaka týmto očiam a jeho čiernym vlasom by si takmer myslela, že je to snolovec. Vyžarovala z neho taká silná moc, že by mohol byť aj bohom.
Vzduch okolo nej jej bol plný. Praskal podobne ako pri Acheronovi Parthenopaeusovi – atlantskom bohovi, ktorý z dôvodov, ktoré poznal len on sám predstieral, že je temný lovec. A navyše, nedokázala ani len určiť, ku ktorému druhu tento konkrétny zverolovec patril. Medveď, vlk, vták, lev, leopard, panter, tiger, drak, jaguár, gepard alebo šakal. Až takáveľká bola jeho moc.
„Čo si?“
Falcyn cítil, že sa mu pery roztiahli do zvláštneho náznaku úsmevu. Uňho veľmi, veľmi neobvyklé. Ale zasa, už je to veľmi dávno, kedy naposledy videl takúto šťavnatú kosť. Jej svetlé blond vlasy mali nezvyčajný, no prirodzený odtieň. A ostro kontrastovali s jej čiernymi očami.
A nebola len daimonka. Bolo v nej niečo oveľa silnejšie. Cítil to na jazyku aj vo vzduchu. Voňalo aj chutilo to ako med.
„Hladný,“ zašepkal.
Prevrátila očami, obišla ho a šla ďalej.
Vyšiel z neho zvuk, ktorý bol ešte neobvyklejší ako jeho úsmev. V skutočnosti bol taký vzácny, že pár sekúnd trvalo, kým si uvedomil, že je to smiech.
Ešte nikto ho takto neohrdol. Väčšinou preto, lebo tých idiotov zožral a ich kosťami si špáral medzi zubami. A skôr, než si stihol uvedomiť, čo robí, vydal sa za ňou.
Zastavila, aby sa otočila a zagánila naňho. „Aha, chápem. Si pes. Nuž Dunčo, som si istá, že tamto pri bare sú milí malí ľudia, ktorí si ťa radi vezmú domov a potľapkajú ťa. Ja k nim nepatrím. Takže odpáľ, chlapče.“ Mľaskla jazykom ako to robia ľudia, keď sa chcú zbaviť zatúlaného alebo aj vlastného domáceho zvieratka. „Choď! Heš!“
Keď sa začala zberať na odchod, Falcyn si oblizol pery. „Takže ty si kráľovná daimonov. Povedali mi, že si niečo viac. Ale koľko z nich vie, že máš v sebe krv démona?“
Pri jeho otázke spýtavo zdvihla obočie a potom mu venovala záludný úsmev, pri ktorom mu šklblo penisom. „Aj s tými, ktorých som už zabila, alebo len tých, ktorých ešte zabijem?“ Pohľadom, ktorý sa postupne zužoval, si ho pozorne premerala, ako vojak pred bojom. „A tento titul nemám. Náleží mojej matke.“
„Takže čo si potom ty?“
„Ockove najdrahšie malé dievčatko.“
Rozosmial sa z plného hrdla. Pri tom zvuku každý zverolovec v ich blízkosti ustúpil a vytreštil oči.
Keď to videla, jej sebavedomie trochu spľaslo. Toto sa im nepodobalo, takýto ústup.
A strach. Zvlášť preto, lebo oni sa nikdy ničoho nebáli.
Okrem neho. Hej, bol až tak nebezpečný.
„Kto si?“ opýtala sa. Na hlase jej bolo poznať, že sa trochu zarazila.
„Zlá otázka.“
„Ako to?“
„Nejde ani tak o to kto som... ako čo som.“
Medea cítila, ako jej po chrbte konečne prešiel mráz. „Nie si jedným z nich, či áno?“ Zverolovci boli stvorení pred dávnymi vekmi kráľom Arkádie, ktorý sa zúfalo snažil zachrániť životy svojich synov pred kliatbou, ktorú na rasu ich matky uvalil grécky boh Apolón – Medein starý otec. V snahe predĺžiť životy svojich synov kráľ povolal sumerského boha, aby pomocou mágie spojil ich DNA so zvieracou.
Zabralo to, a sumerský boh a kráľ Arkádie stvorili dve rasy meničov. Jednu, ktorá mala ľudské srdcia, nazývanú Arkadiáni – ich základnou podobou bol človek, a dokázali sa premeniť na zvieratá – a Katagariánov, ktorí mali srdcia zvieraťa a dokázali sa premieňať na ľudí.
„Muž“ pred ňou pomaly pokrútil hlavou, aby dal najavo, že nepatrí ani do jednej zo skupín. Ako povedal, bol niečo úplne iné.
No aj tak niesol pach katagariánskeho bojovníka. Zvieraťa v srdci a svojej základnej podobe. Poznala tú vzácnu, nadprirodzenú pižmovú vôňu, ktorá sprevádzala ich druh. Nedala sa s ničím zameniť. A hoci v nej bol nádych niečoho iného, bola to nepochybne ona.
Ten, ktorý pred ňou stál, nebol len nejaký muž, bola to bytosť s nesmiernou mocou.
„Tak ako ty princezná, som niečo oveľa, oveľa staršie, ako tí pologrécki ľavobočkovia... Smrteľnejší. A nepredvídateľný.“
„Viem, že nie si boh.“
Pomaly k nej pristúpil a hoci nebolo v jej povahe ustupovať, zistila, že cúva, aby ju nepremohla jeho veľkosť, či rozsah jeho tajomnej moci, ktorá sa zdala byť čím ďalej väčšia.
„Možno, láska,“ vydýchol jej do ucha svojím hlbokým zvučným barytónom. „Ale na svete sú veci, ktorých sa boja ešte aj bohovia.“
A on bol rozhodne jednou z nich. Vedela to každou molekulou svojej bytosti.
„Falcyn!“
Bol to ostrý hlas jej brata. Medea zažmurkala.
Bytosť pred ňou nijako nereagovala, iba ak tým, že jej venoval zvláštny slabý úsmev. Urobil „ts-ts“ na ňu a Uriana. „Naozaj si myslíš, že sa na tvoj povel postavím do pozoru, šteňa?“
Vysoký a svalnatý Urian, ktorého tá urážka nijako nerozrušila, zúžil oči a rýchlo sa k nim približoval. Rozpustené platinové blond vlasy mu padali na plecia a zdôrazňovali jeho ostré črty. Svoju pozornosť sústredil výlučne na Falcyna, sledujúc aj ten najmenší pohyb. Čo jej taktiež prezradilo, aká rýchla a smrteľná je táto bytosť.
Urian, ktorý bol sám o sebe neohrozeným mocným tvorom, bol ostražitý iba v prítomnosti tých, ktorí si to zaslúžili. Ostatných si nevšímal.
Postavil sa medzi nich a umožnil jej trochu si vydýchnuť. „Dávam ti do pozornosti, že si v limani.“
Falcyn odfrkol. „Savitarove zákony sú mi ukradnuté.“ Premeral si Uriana trpkým pohľadom. „Aj ty, keď sme pri tom. A tvoj šéf ešte viac. Takže nech ťa ani nenapadne, že do toho zatiahneš Acheronovo meno ako ochranu pred mojím hnevom. Nech mi len povie čo len slovo... k čomukoľvek.“
Urian sa zamračil nad jeho slovami a odvahou, ak uvážime fakt, že Acheron bol Posledný osud všetkých. Poznať jeho skutočné postavenie vo vesmíre a pohŕdať ním, to chcelo zvláštnu úroveň stupidity a zriedkavú odvahu. „Ty sa ničoho nebojíš?“
Falcyn pozrel ponad Urianovo plece na niečo v dave.
„Ale áno, lenže tá tu bohužiaľ nie je.“
Pri zvuku hlbokého hlasu, ktorý prehovoril tesne pri jej uchu, sa Medea strhla. Preľaknuto sa otočila a v preplnenom bare uvidela ďalšieho zvláštneho muža. Vyčnieval rovnako ako Falcyn, ale z odlišných dôvodov. Vlasy mal rovnako svetlé ako ona, ak nie aj viac, a jeho oči mali nezvyčajný levanduľový odtieň. No napriek bledým vlasom nebola jeho pokožka taká biela, ako by človek od albína čakal. Namiesto toho bola ako hustý karamel, rovnako ako Falcynova.
A jeho uši mali navyše trochu zašpicatené konce. Vzhľadom na jeho krásnu tvár si na chvíľu myslela, že by mohol byť z rodu fey... adoni, alebo tak. Ale pri pohľade na to, ako sa pohyboval, a vzhľadom na jeho vôňu túto myšlienku zavrhla.
Nie, bol viac zvieraťom ako adoni.
Ťažkopádny a rýchly. Vzácny rozkol, ktorý v sebe mohli združovať iba prirodzení meniči. Vzduch okolo neho sa rovnako ako pri Falcynovi chvel nadprirodzenou mocou čakajúcou na jeho rozkazy. Táto bytosť bola skrz-naskrz mocná. No iným spôsobom.
Ani jeho schopnosti neboli také temné a zlovestné. Toto nebol tvor, ktorý sa vyžíval v ubližovaní. Rozhodne vyzeral, že je na strane dobra.
Falcyn naňho mľaskol jazykom. „Ale-ale Blaise, prečo do toho zaťahovať Xyn? Zvlášť keď vieme, aká je to citlivá téma?“
Blaise vyčaril okúzľujúci úsmev. „Cítil som potrebu podpichnúť veľkého brata. Okrem toho, všetci ostatní sa ťa boja. Potrebuješ ma, aby som ťa trochu vyvážil.“ Zdvihol ruku, aby vedel, kadiaľ kráča, a začal si raziť cestu pomedzi nich. Až vtedy si Medea uvedomila, že Blaise je slepý. „Ak si už skončil so strašením tunajších, musím s tebou o niečom hovoriť.“
Falcyn sa zaškľabil. „Radšej budem strašiť tunajších, ako počúvať tvoje namrzené fňukanie.“
„Och, teraz si zranil moje city.“
„Nemáš city.“
„To nie je pravda. Mal som ich mnoho, až kým ste ich ty, Kerrigan a Illarion neposlali do zabudnutia. No myslím, že sa mi jeden či dva podarilo zachrániť. Prosím, pokús sa nezabiť aj tie. Jedného dňa ich možno budem potrebovať.“
Falcyn pohŕdavo odfrkol. „To ti len škvŕkla v bruchu od hladu.“
Blaise sa zasmial a pokrútil hlavou. „Mal si na mysli hlad po láskavom slove.“
„Nuž, tak toho sa ti tu nedostane.“ Falcyn pokynul smerom ku schodom, akoby jeho brat mohol vidieť, kam ukazuje. „Takže sa prac.“
Blaise si ťažko povzdychol. „Obávam sa, že nemôžem. Musím ťa obťažovať. Nemôžem čakať.“
Falcyn vydal zo seba ďalší zvuk, taký hlboký, že rozvibroval Medeino telo.
Urian ju odtiahol. „Dobre teda. Zanecháme vás vašej diskusii. Poď, sestrička. Vypadnime odtiaľto, než sa Godzila a Mothra[2]do seba pustia, a my uviazneme v krížovej paľbe.
„Kto sú Godzilla a Mothra?“
Urian si povzdychol. „Jedného dňa si dáme celodenný filmový maratón, aby si pochopila moje narážky.“ A s tými slovami ju začal ťahať smerom ku schodom.
No Medea nemohla odolať a vrhla rýchly pohľad na neznámeho, ktorého prítomnosť ju stále mátala. A čo bolo horšie, on ju stále pozoroval s tým svojím prenikavým pohľadom, akoby bola zajac, ktorého chce zhltnúť na obed.
„Čo sú tí dvaja?“ opýtala sa Uriana, keď ju viedol hore po schodoch do priestorov, kde nebolo toľko ľudí.
„Blaise je mandrak. Falcyn... dočerta, keby som vedel. Je to niektoré z dračích plemien, ale nie je to zverolovec.“
„Ak sú bratia, potom je tiež mandrak. Či nie?“
Urian zaváhal. „Nemyslím, že sú naozaj príbuzní. Draci majú o rodine ešte svojráznejšiu predstavu než my.“
Tým ju už úplne poplietol. „Ale ak je to drak a nie je mandrak ani zverolovec, ako je možné, že je človek?“ Boli to jediné dva druhy čistokrvných drakov, ktoré na seba dokázali vziať podobu človeka.
Aspoň pokiaľ vedela, a keď uvážime, že kráčala po tejto zemi už viac ako jedenásťtisíc rokov, vedela celkom dosť o meničoch a nadprirodzenom svete, ktorý ju zrodil.
A tiež ich.
Zvlášť preto, lebo jej otec bol jedným z nich. No on svoju dračiu podobu nadobúdal vďaka tomu, že bol poloboh, a nie preto, lebo by bol meničom. Na rozdiel od nich nedokázal v tejto podobe žiť, či zotrvať v nej dlho.
Urian zastal, aby presunul zrak z nej na dvoch drakov v dave dolu pod nimi. „Toto, Medea, je otázka, ktorú si kladieme všetci, ale nikto nepozná odpoveď. Vieme len to, že je to krvilačná beštia, ktorej je najlepšie sa vyhnúť.“