Pripravený k boju, Nick vstal z tribúny, keď sa dvaja Satanoví moroví doktori priblížili až k nemu a očuchávali ho, kým sa ďalší štyria držali vzadu, kde sa neviditeľne a nepozorovateľne vznášali medzi spolužiakmi ako tanečníci. Jedna vec, ktorú sa naučil za posledných pár rokov bola, že by mal byť pripravený na všetko.
Ale nič si s nimi nezačínať, kým nemusíš.
Aj keď úprimne, bolo naozaj ťažké neodstrčiť ich z jeho osobného priestoru. Obzvlášť, keď mali prakticky pochované svoje krvavé zobáky v jeho podpazuší.
Nehovoriac o jeho druhej nie- zóne na jeho tele ku ktorej pchali hlavy.
„Nick, nehýb sa.“
Počul Kodynu vzdušnú formu na svojej pravej strane.
Čo sú to za tvory?
Premietol k nej svoje myšlienky.
„Zeitjägers.”
Ja proste milujem to, keď hovoríš o veciach, akoby som mal vedieť, čo sú.
Jeden z nich ho hrubo strčil do ramena.
Sotva sa spamätal predtým, než naučil tú odpornú vec slušnému správaniu.
„Upokoj sa, Nick. Nemyslím si, že sem prišli po teba.“
Nemyslíš, alebo nevieš?
Predtým, než mu mohla Kody odpovedať, sa pani Pantallová postavila a zamračila sa na neho z najnižšej lavičky. „Nick? Máš problém?“
Skĺzol pohľadom na obrovské kosáky démonov po oboch stranách, ktoré boli ešte pokryté krvou poslednej obete. Táto krv, ktorou boli tiež nasiaknuté obväzy a oblečenie, ktoré mali omotané okolo seba, kvapkala na tribúny.
No áno, mal dva veľmi veľké, škaredé problémy.
Bohužiaľ, jeho učiteľka nevidela ani tieto problémy, ani to, čo tieto kosáky spôsobujú. Pravdepodobne dobre nevidela krv, keď na to príde. Nick sa snažil zostať pokiaľ možno čo najviac nehybný. Možno, že boli ako býky a napádali len veci, ktoré sa pohybovali.
„Nie, madam. Len ma bolia kĺby. Snažím sa trocha natiahnuť.“
„Posaď sa na zadok, Gautier, alebo budeš počas tréningu behať kým nepadneš.“
Nick sa zdesil pri ostrom tóne trénera Heffrona. „Áno pane.“
Jeden z démonov ukázal na Nickovu nechutnú oranžovú košeľu a vydal zvuk, ktorý sa podozrivo podobal smiechu predtým, ako ustúpil a premiestnil sa od neho.
Skvelé. Dokonca aj vážne desivé tvory ako z hororu sa posmievajú jeho šatníku.
Vďaka mami. Môj budúci terapeut ocení túto vec.
Na jednej strane spokojný a na druhej urazený sa Nick posadil.
Kodyna astrálna projekcia sa premiestnila na sedadlo vedľa neho. „Si v poriadku?“
Jemne prikývol.
Iba trocha urazene. Takže... čo sú zač tí zeitjäger? A čo majú spoločné s Calebovým náhlim zvracaním?
„Nemyslím si, že majú čo dočinenia s Calebovou chorobou. Obávam sa, že by tu mohli byť kvôli tebe, len to ešte nevedia.“
Čo tým myslíš?
„Oni sú strážcovia času, Nick. Strážia ho, monitorujú, ochraňujú a trestajú tých, ktorý ho zneužívajú.“
Potom, čo to povedala, ním prešiel ďalší zlý pocit. „Je to dôvod, prečo vôbec nič nepočujem od Ambrosa?“
Ambrose bol jeho budúce ja, ktorý podviedol a zabil démona, aby mu ukradol dostatok energie, potrebnej na návrat v čase, kde chcel zachrániť život svojej matky a zmeniť svoj osud, aby nezničil svet. Ale žiaľ, zatiaľ to vždy pohnojil a veci boli len horšie.
Údajne sa mali spoločne snažiť rozmotať tento zauzlený neporiadok, ktorým bol Nickov život a jeho budúcnosť. Ale už prešiel nejaký ten čas, čo sa Ambrose objavil. Naposledy, keď ho Nick videl, sa Ambrose priznal, že bol na pokraji pošmyknutia a premeny na démonického Malachaia, ktorý zničí svet a ukončí všetko a všetkých.
Dokonca aj sám seba.
Každý deň, ktorý prešiel bez akéhokoľvek slova Ambrosa, ho zaujímalo, čo malo jeho budúce ja za lubom.
Či sa Ambrose vzdal ich strašnému osudu.
Nick sa pozrel cez strešné okná, kde sa blýskalo a hromy zneli ako výstrely z diel. Momentálne to nevyzeralo dobre ani pre jedného z nich.
Skutočne si nevychutnával myšlienku na to, ako jedného dňa vyhlási Armagedon a vypustí armádu dávnych krutých démonov na nevinný svet. Armádu, ktorá si uplatňovala nárok na život každého, koho Kody milovala...
Rovnako ako na Nekodu samotnú.
Bola to desivá a seriózna myšlienka, že by sa mohol stať týmto monštrom. To bolo to, čo videl, keď sa pozrel do zrkadla a to nebolo práve to, čo by si chcel dať v budúcnosti do životopisu.
Zrazu Mason zavyl a premenil sa na vlka. Študenti, ktorí boli najbližšie pri Masonovi vykríkli a zoskočili z tribúny na podlahu.
Stone a Alex vytvorili múr medzi nimi, zatiaľ, čo sa učitelia snažili rozhodnúť, ako to najlepšie zvládnuť. Nick, osobne, by hlasoval pre útek za kričania ako roztlieskavačky v lacnom horore. Ale zdá sa, že sú o niečo viac sofistikovanejší.
„Pobočníci!“ Pani Pantallová zatlieskala, aby si získala ich pozornosť. „Všetkých vás musím nasmerovať domov. Do zajtra máte voľno zo školy. Brynn? Môžete ísť do jedálne a oznámiť riaditeľovi a sestre Katherine, že som týchto študentov prepustila domov a že im treba zavolať autobusy? Povedzte mu, čo sa deje a my zatiaľ budeme držať tvaromeničov tu, kým si pre nich neprídu rodičia. Nebudeme ich posielať domov autobusmi, vzhľadom k rizikovým faktorom. Tu s nami by mali byť v poriadku, kým dorazia ich rodičia.“
Zahryzla sa do pery a pozrela sa na Masona, ktorý sa vrčal a snažil sa uhryznúť Stonea. „Dúfam.“ Vydýchla.
Nick nestrácal čas a ponáhľal sa do jedálne, aby vyzdvihol Kody v jej telesnej forme. Bola už späť vo svojom tele a čakala ho priamo za dverami, kde sa zvyšok ich triedy ponáhľal okolo neho s dychtivosťou vypratať budovu skôr, ako si to riaditeľ rozmyslí a prikáže im zostať. Alebo ešte horšie, niekto im zadá domáce úlohy.
Prikrčil sa, keď sa búrka vonku ešte viac rozzúrila. „Nie som si istý, že je to dobrý nápad, aby niekto v tomto počasí bol vonku.“
„Hej.“ Súhlasila Kody. „Ale nie som si istá, či by bolo múdre zostať tu s Masonom, ktorý sa už premenil a s ostatnými, ktorý sú na pokraji premeny na zvieratá.“
Sotva dokončila túto vetu, chodbou sa prehnala svorka vlkov.
Vzhľadom k tomu, že boli v jedálni, mimo zorného poľa, vlci prebehli okolo nich smerom k vystaveným študentom pri skrinkách.
Ah, do kelu.
Napadli ich bez zaváhania. Ľudia kričali a bežali ako najlepšie vedeli, aby sa ukryli. Niektorí sa dokonca snažili vyliezť priamo na skrinky.
Nick vedel, že tam nemôže len tak stáť a nič nerobiť. Než sa stačil pohnúť, Kody schmatla lacrosovú palicu a rozbehla sa chrániť ľudí. V čase, keď sa k nej Nick pripojil, sotva držala vlkov mimo. Stone – spoznal ho podľa veľkosti, farby a dravosti šelmy, s ktorou ho napadol pri predchádzajúcich príležitostiach – mal lopatu vo svojej mohutnej čeľusti a pokúšal sa uvoľniť, aby mohol uhryznúť Kody.
Bolo tak lákavé poslať náraz skrze neho a pozerať sa, ako sa mení späť na nahého človeka uprostred chodby. Len krik utekajúcich ľudí ho držalo späť. Aj keď Nick chcel spôsobiť Stoneovi traumu za všetok ten čas, čo by Nick dosiahol takto na verejnosti, nebolo potrebné odsúdiť nevinných na terapeutickú liečbu. Alebo ich oslepiť Stoneovým ohyzdným nahým telom.
Namiesto toho pískol na vlky a rozbehol sa, aby ho naháňali, späť k telocvični. Nestrácali čas, okamžite sa za ním rozbehli, akoby bol jediná miska žrádla, ktorú môžu mať. Bola to tá nohavice zmáčajúca situácia. A v momente, keď Nick prekĺzol dverami telocvične, Mason ponoril svoje tesáky do Nickovho ramena, ľutoval toto rozhodnutie najväčším možným spôsobom, najmä preto, že miestnosť bola plná svedkov, ktorí mu bránili v použití démonických schopností, vďaka ktorým by sa zbavil Masona.
Do kelu s tými nezmyselnými pravidlami zdravého rozumu! Do kelu s vami všetkými!
Mason ho tvrdo stiahol späť. Nick sa pokúšal uvoľniť si rameno skôr, ako ho obstúpi celá svorka aby ho dohrýzla.
Hej, určite to bol dobrý nápad, teoreticky. V skutočnosti to bolo oveľa bolestivejšie, než si predstavoval a to spôsobovalo, že mu naozaj chýbal Caleb. Prinajmenšom, ak by bol Caleb niekde nablízku, jeho nepriatelia by mali ďalší pohyblivý cieľ, ktorý by mohli žuť.
„Daj mu pokoj!“ Kody prehodila sieť cez Masona, a dávala si pozor, aby to spravila mimo dohľadu ostatných. Odtiahla ho od Nicka. Stone jej išiel po krku. Nick zareagoval inštinktívne, zabúdajúc na pravidlá o používaní mágie iným na očiach, hodil rukou a trafil ho. Náraz odstrelil Stonea do tribún, kde sa premenil z vlka na človeka a zase späť.
Nick začal panikáriť nad svojim sklzom, pokiaľ ich Kody nerozptýlila výkrikom. Pokým, dospelý tvaromeniči zahnali vlkov späť, Nick uvidel, že zeitjägers sú späť a všetko pozorne sledujú. Príliš pozorne podľa Nickovho zdravého rozumu.
Bez slova ho Kody vytiahla do chodby, mimo dohľad.
Nick si vzal sekundu, aby sa uistil, že ich nikto nemôže započuť.
„Aká je pravdepodobnosť, že jeden z tvaromeničov urobil zlý skok v čase a tým spôsobil príchod týchto našich škaredých obrích morových lekárov?“
„Je smutné, že mladí vlkolaci toto robia po celú dobu. Ale nie. Deje sa tu niečo oveľa zradnejšie.“
„Niečo ako...“
„Netuším. Ale musí to byť zlé. O objavení zeitjägers som počula iba tesne pred niečím katastrofálnym.“
A fakt, že bola bojovníčka, zabitá počas Armagedonu a poslaná späť v čase, aby zastavila to, čo sa stane, v podstate hovoril za všetko.
Boli v háji.
S povzdychom Nick vzhliadol k stropu. „Prisahám, že ak toto prežijem, už nikdy, naozaj nikdy v mojom živote nepoviem, že deň začal až príliš dobre. Poučil som sa. Všetky dni sú odteraz posrané.“
Dospelý pobočníci začali prichádzať aby evakuovali školu a Nick medzi nimi uvidel prichádzať aj Bubba Burdetta. So svojou výškou meter deväťdesiatpäť, bývalý vysokoškolský futbalový hráč, zombie zabijak, Bubba mal tendenciu vyniknúť v dave. Bol podivnou kombináciou fanúšika hororových filmov a vidláka, s dobre zastrihnutými fúzami a čiernymi vlasmi. A jedna vec, čo všetci vedeli o Veľkom Bubbovi Burdettovi bola, že nenávidel rána s planúcou vášňou. Skutočnosť, že bol hore v túto nekresťanskú skorú hodinu potvrdzovalo viac, než čokoľvek iné, že sa blíži koniec sveta.
Nickovi divoko búšilo srdce, keď sa stretol s Kodyným vyjaveným výrazom. „Aké nové pekelné opice prebudíme?“
Bubba si odfrkol nad jeho sarkazmom.
„Po všetkých tých podivných veciach za posledné dni a pri tejto búrke, ktorá odhalila krúpy veľkosti bejzbalových loptičiek, ja a Mark sme sa chceli uistiť, že ty a Cherise budete v bezpečí. Nechal som ho s Cherise a sľúbil jej, že ťa privediem domov.“
Zamračil sa, keď uvidel krv na Nickovom ramene, kde si od neho Mason odhryzol sústo.
„Čo sa ti stalo? Potrebujeme ísť s tebou do nemocnice?“
Táto zmes surového strachu a obáv v Bubbových modrých očiach zachytili Nicka nepripraveného. Keď bol Nick vsatý do alternatívneho vesmíru, Bubba mu tam bol skutočným otcom. Časť z neho nechcela uznať, že sa mu to trocha páčilo.
Vzhľadom k tomu, že jeho otec strávil väčšinu Nickovho života vo väzení, alebo sa ho snažil zabiť, Bubba bol jediný muž, ktorý mu bol ako otec. Aspoň do doby pred dvoma rokmi, keď mu nesmrteľný Temný Lovec Kyrian zachránil život a dal mu brigádu. Teraz mu bol Kyrian ako druhý otec, čo bolo síce občas nepríjemné, ale väčšinou pekné. Neexistovalo nič, čo by Nick neurobil pre týchto dvoch mužov.
„Som v poriadku. Je to len škrabnutie.“
Bubba na neho prižmúril oči a potom sa pozrel na Kody. „Klame mi, slečna Kody?“
Vyčarila hravý úsmev. „Pochybnosti. Poznáš Nicka. Ak by to bolo naozaj zlé, kňučal by ako dieťa, chcel svoju maminku, lízanku a nálepku.“
Bubba sa zasmial a vzal Nickovi batoh. „No tak, zakrslík. Dovoľ mi, aby som ťa zobral domov k mame. Robí si o teba starosti.“ Rozhliadol sa okolo. „Tak kde je tvoja druhá polovica? Nehovor, že ťa Caleb nechal na pokoji. Spôsob, akým na tebe stále visí, chlapče, stále čakám, kedy príde svadobné oznámenie.“
Nick si odfrkol. „Bol poslaný domov pre zvracanie.“
„Pekné.“
„V skutočnosti ani moc nie. Okrem momentu, keď pokrstil topánky mojej najmenej obľúbenej učiteľky. To bolo dosť epické.“
Bubba pokrútil hlavou. „Šoféroval si?“
„Och, nie. Potom, čo som ušiel si to mama nepraje, ale vieš, čo?“ Nick sa musel prinútiť, aby nepretočil oči, pretože žil len o jeden a pol bloku ďalej. „Trvá mi dlhšie nájsť parkovacie miesto, ako to prejsť pešo.“
Tentoraz Bubba vypukol v smiech. „Byť jediný syn príliš ochranárskej južanskej matky, chápem... to vieš len ty. Sú to skutočne veľmi zvláštne Božie stvorenia.“
„Veľký dôraz na tú časť „stvorenia“. Obzvlášť pre tie dlhé, priliehavé, zábavu vyciciavajúce chápadlá, ktoré sa obtočia okolo teba a držia ťa, až nemôžeš dýchať.“
„Veru braček, Amen.“
Kody sa na nich zazubila. „Tvoja mama je ešte v meste?“ Spýtala sa Bubba.
„Och, nie. Odišla včera v noci. Vďaka Bohu. Nechcel by som, aby sa pokúšala cestovať v tomto zmätku. Bol by som stratený prípad, ak by bola dnes na letisku.“
„Vy dvaja.“ Povedala Kody so smiechom. „Nechápem, prečo sa vozíte po svojich matkách, keď ste obaja ešte starostlivejší, čo sa týka ich bezpečnosti, ako ony. Nick, tvoja mama je mladšia než Bubba a videla som ťa, ako ju držíš za rameno, keď ide hore a dole po schodoch.“
„Hej, ale ty nevieš... videl som, ako sa potkla na rovnej zemi. Mnohokrát. Mohla by spadnúť. Zlomiť si ruku. Potom by som musel po sebe umyť riad. Božechráň. Ani neviem, ako funguje drez. Mohol by som doň padnúť a utopiť sa, alebo také niečo.“
Kody pokrútila hlavou a smiala sa ešte viac nad niečím, o čom vedela, že nie je pravda, pretože Nick umýval riad väčšinu nocí, zatiaľ, čo jeho mama pracovala.
„Presne, ako som povedala. Ani jeden z vás sa nemôže sťažovať na ich prehnanú starostlivosť.“
Nick sa zarazil, keď prišiel k dverám a uvidel búrku vonku. Na oblohe bola tma ako vo vreci. Dážď a krúpy narážali do budovy tak silno, že to znelo akoby boli pod paľbou. Zamračil sa pri pohľade na červené fľaky v daždi. „Je to...“
„Krv.“ Dokončila za neho Kody.
„Prší krv.“
Nick sa stretol s vydeseným pohľadom Bubba.
„Zombie?“
S úškrnom do neho Bubba strčil. „Nebuď drzý, chlapče. Nie si roztomilý na vysokých podpätkoch.“
Nickovi prebehol po chrbte mráz, keď sa otočil a uvidel za sebou zeitjäger, ako na nich pozerali s veľkým záujmom.
Zastavili Apokalypsu. On a Caleb zapečatili portál skôr, ako mohli ušumgallu privolať a zhromaždiť ich armády k útoku.
Tak prečo sa to stále dialo? Nemalo to žiadnu logiku. Čo iné by mohlo spôsobiť, aby sa stalo niečo takéto?
Pozrel sa na Kody. Si si istá, že to nie je z Arelim občianskej vojny?
Nie, Nick. Mám z toho zlý pocit. Myslím, že to je niečo oveľa horšie.
Žalúdok sa mu scvrkol hrôzou, keď ho naplnila ostrá studená hrôza.
„Čo môže byť horšie?“ Spýtal sa Nick bez rozmyslu.
Sotva tieto slová opustili jeho pery, vyrojil sa roj komárov veľkosti netopiera a zaútočili na šoférujúcich rodičov, študentov, pobočníkov a fakulta sa rýchlo vracala späť do budovy. Všetci kričali a pobehovali, utekajúc pred škodcami a hľadajúc útočisko.
Nekoda na neho zúrivo hľadela. „Čo som ti hovorila o nehovorení, Nick?“
Nesmie byť hlúpy. Ale bolo to, akoby žiadala, aby nedýchal. Zdalo sa, akoby to bolo pre neho prirodzené po väčšinu dní. „Aspoň, že to nie sú kob-“
Zakryla mu ústa skôr, ako stihol povedať „kobylky“. Čo bola asi dobrá vec, vzhľadom k tomu, čo sa im stále deje.
Ale...
Nick zatackal pri divnom pocite, ktorý ním prešiel.
V jednej sekunde bolo všetko divné.
V ďalšej bola tma.
Snažil sa dýchať proti mrazivému studenému tichu, ktoré ho napadlo. Ochromilo mu to každú časť jeho bytia, nič nevidel ani nepočul. Oči sa mu vyvrátili a kolená sa mu podlomili.
„Nick!“ Kody panikárila, keď dopadol na zem. Bolo to tak neprirodzené, ako aj jeho náhle bledá pokožka. Bola vydesená a triasla sa. Stretla sa s Bubbovým vyhukaným pohľadom, keď si kľakol vedľa nich.
Bubba zalapal po dychu.
„Nick? No tak. Hovor so mnou! Povedz niečo hlúpe, chlapče!“
Ale už bolo neskoro. Slzy zaliali Kody oči a dusil ju žiaľ. Nemohla Nickovi nájsť pulz ani na zápästí ani na krku.
Nehýbal sa.
Nedýchal.
Nie. To sa nemohlo stať.
Napriek tomu, stalo sa.
Nick bol mŕtvy.