Nick otvoril ústa, aby povedal Calebovi, že nie je vtipný, ale skôr ako to stihol, Caleb sa rozbehol na toalety, pretože mu prišlo opäť zle. Našťastie Nicka neoznačil predtým, ako odišiel.
Alebo jeho topánky.
Za to mal bonusový bod. Aj keď, úprimne, keby kvôli Calebovi prišiel o tú ohavnú košeľu, Nick by sa príliš nesťažoval.
Hrbiac sa pri strašných zvukoch vychádzajúcich z jeho priateľa, Nick čakal, kým Caleb skončí. Bledý a s triaškou sa Caleb vytackal o pár minút neskôr. Človeče, cítil sa zle kvôli tomuto démonovi.
Nick mu pustil vodu a postavil sa bokom, zatiaľ, čo sa Caleb oplachoval. „Budeš v poriadku?“
Než Caleb stihol odpovedať, podlomili sa mu kolená.
S vážnymi obavami ho Nick chytil za bok. „Caleb?“ Kody mala pravdu. Horúčku mal tak hroznú, že ho pálila cez oblečenie. „Počuješ ma?“
Začal niečo bľabotať v démonom jazyku. Niečo o poliach a výsadbe? Bol tak mimo, že vôbec nič nedávalo zmysel. Prečo by sa démon daeva bojovník staral o výsadbu?
„Caleb!“ vyštekol Nick. „Kamoš! Potrebujem, aby si zostal so mnou. No tak. Nerob to! Potrebujem ťa pri zmysloch.“
Bolo to márne. Caleb si robil čo chcel a vôbec ho nevnímal.
Mohol to spôsobiť jazdec na chodbe? Nezdalo sa to možné, ale čo iné by to spôsobilo? Predtým bol v poriadku.
Nick si zahryzol do pery a uvažoval, čo má robiť. Za kým ísť po pomoc.
Jedna vec bola jasná. Nikto iný na ich škole o tom nemusel vedieť. Nepotrebovali, aby bol niekto svedkom toho, ako si Caleb mrmle v cudzích jazykoch. Mohli by mať nepríjemné otázky o tom, aké jazyky to sú. A prečo ich Caleb ovláda.
Alebo ešte horšie, mohli by zistiť, že Caleb a Nick majú menej než ľudský pôvod. Zatiaľ, čo väčšina študentov na ich súkromnej cirkevnej škole boli ľudia, bolo tam aj dosť nadprirodzených, preto by bolo nepríjemné, keby bola odhalená Nickova malá skupina. Obzvlášť, ak by to zistil ich duchovný učiteľský zbor, ktorí by to z nich mohli chcieť vyhnať.
Alebo ešte horšie...
Vylúčiť ich.
Keď na to príde, aj keď tam boli ľudia, ktorý o tom vedeli a chránili ostatných v škole, nikto z nich si nebol vedomí, že tam majú malú démonickú populáciu a oni chceli, aby to tak ostalo.
Čím menej bolo tých, ktorý vedeli pravdu o Nickovi a Calebovi, tým lepšie. Vzhľadom k tomu, že väčšina ľudí predpokladá, že každý druh démona znamená zlo a všetko, čo chcú je na nich hodiť svätenú vodu alebo ich vyhnať rovno do pekla, by z toho nič dobre nevzišlo, keby o nich ktokoľvek vedel. A posledná vec, ktorú Nick chcel, bol tento druh negatívnej pozornosti a stereotypu. Už tak to mal ťažké v tomto čase s pubertou a randením. Netreba ich ešte hodiť do chaosu, kde by po nich šli stúpenci Sestry Kataríny s ružencami a kadidelnicami.
Rovnako ako ľudia, tak aj démoni prichádzajú z rôznych plemien a druhov a tiež si mohli vybrať, na ktorej strane boja chceli byť. Momentálne, on aj Caleb boli pevne zakorenení na správnej strane a obaja tam plánovali zostať bez ohľadu na to, čo sa bude diať. Ale pretože ľudia mali škaredý zlozvyk zaútočiť bez otázok, neverili by im to.
Prijal a rešpektoval túto skutočnosť, že démoni majú zlú reputáciu. Najväčší dôvod bolo to, že nechcel byť súdený tými, ktorý by sa postavili pred neho.
Bol tu, aby si prešiel vlastnú cestu v tomto svete. A bude ušetrený alebo odsúdený vďaka vlastným voľbám, ktoré urobí. Nie podľa skutkov ostatných. Napriek tomu, že nepatril ani sem, ani tam. Práve teraz bola jeho hlavná starosť to, čo môže urobiť pre Caleba. Ako najlepšie ochrániť a pomôcť svojmu priateľovi.
Nick sa rozhliadol, aby sa ubezpečil, že sa okrem nich na toaletách nikto nenachádza a teleportoval ich do Calebovho domu. Bolo to jediné bezpečné miesto, kde mohol Caleba liečiť, kam sa ani jeho, ani Caleboví nepriatelia nemohli dostať.
„Zavid!”
Aamon démon, Zavid, ktorý žil s Calebom, sa okamžite objavil po jeho boku. Akonáhle uvidel Calebov oslabený stav a počul jeho bľabotanie, ustúpil. Rovnako ako Caleb, aj Zavid mal tmavé vlasy, dobrú postavu a celkový dobrý vzhľad, ktorý zanechával v Nickovi zlé pocity.
„Čo si s ním urobil, Malchai?“
„Nič. Ochorel.“
Ale táto odpoveď nepomohla v Zavidovom postoji k Nickov. Ak nič iné, tak minimálne sa stal ešte viac podozrievavým. „My nebývame chorí.“
Caleb začal vykašliavať krv, podľa zvukov možno dokonca aj obličky a potácal sa preč. Dokázal prejsť až ku schodom, kde sa posadil na zem a oprel sa o stenu. Nick sa zdesil pri pohľade na to, ako hrozne jeho priateľ vyzeral. Caleb mal hlboký kašeľ od priedušiek, aký mával Nick, keď bol ešte dieťa. Netušil, čo by pre neho mohol urobiť. Vážne pochyboval, že by mu pomohol inhalátor.
„Mám pocit, že by som ti mal spraviť slepačiu polievku, alebo také niečo.“
S ťažkým vzdychom na neho Caleb zízal. „Ako môže niekto toto vydržať?“
„Zvyčajne? S množstvom nariekania a volania na moju mamu, kým sa o mňa nestará ako o malé dieťa.“
Zavid sa zamračil. „To nie je vtip? Je naozaj chorý?“
„Hej.“
Zavid prebehol pohľadom z Nicka na Caleba a späť. „Nie zranený? Chorý?“
„Chorý.“ Opakoval Nick.
S rukami v bok, Zavid stál v stave úplnej neviery a pozeral na Caleba sediaceho na schodoch s tvárou v dlaniach. „Ako je to možné?“
„Netuším. Existuje nejaký démonídémoni lekár, alebo niekto, ku komu by som ho mohol vziať? Čo robíš ty, keď si chorý?“
„My. Nebývame. Chorý.“ Každé slovo vyslovoval Zavid pomaly. „Nikdy. Bývame zranení. Bývame zotročení. Bývame mŕtvi. Ale nikdy nie sme chorí.“
Nick ukázal na Caleba.
„Pravdepodobne si bol zle informovaný.“
Zavid pretočil oči. „Liv!“ Vyštekol, doslova, nakoľko bol vo svojej druhej podobe Hel pes.
Livia sa okamžite objavila po Zavidovom boku v bielej splývavej nočnej košeli a s dlhými čiernymi vlasmi. Neuveriteľne krásna, bola tiež démoni generál a bola ešte krvilačnejšia než chlapci. A preto bol Nick rád, že bola na ich strane.
Zívajúc si pretrela oči. Očividne tvrdo spala, keď na ňu zakričal.
„Čo sa deje?“ Opýtala sa podráždene.
„Už si niekedy počula o démonovi, ktorý je chorý?“ Spýtal sa jej Zavid.
Našpúlila pery. „Z ľudí? Celý čas. To je to, prečo žijeme.“
Zavid sa zasmial. „Nie. Prechladnutie.“
„Oh...“ Znova si zívla a poškriabala sa na hlave. „Nebuď hlúpy. Démoni sú imúnny voči choroboplodným zárodkom.“
„A sme tam, kde sme začali. Začínam sa cítiť, akoby som behal v kolese pre škrečka.“ Nick odskočil preč, keď z Caleba vyšiel rovnaký bublajúci zvuk ako tesne predtým, než ovracal Richardsonovej topánky.
„Pravdepodobne by som mal spomenúť, že C nemá svoje schopnosti, takže jeden z vás by ho mohol chcieť zobrať bližšie ku kúpeľni. Len v prípade, že začne znova zvracať.“
Zavid obrátil svoju pozornosť na Liviu. Livia pozrela na Zavida a potom na Nicka.
„Čo? Len preto, že som žena, musím byť sestrička?“
„No, áno... máš tú časť anatómie, ktorá nám chýba.“ Povedal Zavid posmešne.
Nick pokrčil ramenami. „Nepozeraj sa takto na mňa. Ako už bolo povedané, nemám potrebné ženské zariadenie na sestričku. A raz som zabil kaktus a Bubbovú zlatú rybku, ktorú som mu mal postrážiť. Bez urážky, nechcem zabiť Malphasa alebo hľadať dostatočne veľký záchod, aby som ho mohol spláchnuť. Nie som si istý, čo by s ním spravila voda, alebo čo by sa ním nakŕmilo.
Keď sme pri tom, nespomínam si, že by som ho videl niečo jesť. Vôbec nič. Naposledy, keď šiel dole, tak mi povedal, že chce krv k zahojeniu a ja som bol v tom, že pre Červený kríž.“
Caleb sa pozrel na Nicka, vykrivil pery, ale nekomentoval to. „Môže ma, prosím, niekto dostať do postele? Nemyslím si, že zvládnem vyjsť hore po schodoch. A mal by si byť vďačný, Gautier. Kebyže mám dosť energie na to, aby som sa postavil, asi by som ťa uškrtil. Alebo by si bol nedobrovoľný darca krvi z krčnej žili.“
Okamžite zmizol.
Zavid prešiel k Nickovi. „Poslal som ho do postele. Ale vážne, čo sa to deje? Ako môže byť Malphas chorý a bez schopností?“
„Netuším. Existuje nejaký druh démona, ktorý sa z nás živí?“
„Mnoho,“ Odpovedali unisono.
Nick zastonal. „Skvelé. Dobré, že to viem.“
Caleb mal pravdu. Nikdy nemal povedať, že deň prebieha až príliš dobre. Všetko sa práve vtedy pokazilo.
„Ale,“ Zavid prerušil jeho duševné trápenie, „nikdy som o ničom takom nepočul.“ Pozrel sa na Liviu. „Ty?“
Pokrútila hlavou. „Nie o démonovi tak silnom a starom ako je Malphas. Ak by mali takýto druh sily, aby mu odobrali jeho schopnosti, napadli by ešte pred ním Malachaia.“
„Asi áno, ale tento krát ma nič nenapadlo.“
Caleb zo seba dostal desivé, bolesťou naplnené zavytie. Vydesený, že sa nejaký nový nepriateľ snaží zabiť alebo zjesť jeho najlepšieho priateľa, Nick vybehol hore schodmi do spálne, len aby našiel Caleba nehybne ležať na čiernej prikrývke. Srdce sa mu zastavilo. Caleb vyzeral ako mŕtvy. Jeho zvyčajná tmavo olivová pleť mala teraz modro- sivý nádych.
Prosím. Prosím, len nech nie je mŕtvy.
Naozaj nebol pripravený dať zbohom svojmu najlepšiemu priateľovi.
Nie takto.
Nick pomaly a opatrne pristúpil k posteli. Nedalo sa odhadnúť, čo sa deje. Vydesený natiahol ruku ku Calebovi, aby zistil, či dýcha. Dych bol slabý, ale bol tam.
Nick s úľavou klesol pri posteli na kolená a zašepkal vďačnú modlitbu.
„Vydrž, kamarát. Zistím, čo sa ti stalo. A znova ťa postavím na nohy. Sľubujem.“
Nemal tušenie ako, ale určite musel existovať spôsob, ako ho vyliečiť. Nejaký spôsob, ako navrátiť Caleba. Príčinou toho muselo byť nejaké kúzlo, preklatie alebo niečo záhadné. A ak to tak bolo, potom sa to muselo dať zrušiť.
Vstal a vrátil sa k Livii a Zavidovi, ktorí čakali pri dverách spálne.
„Sledujte ho a uistite sa, že sa s ním už nič iné nestane.“
Zavid zachytil Nicka za ruku. „Kam ideš?“
„Nájsť liek?“
„A ak sa ti to nepodarí?“ Spýtala sa Livia.
Nick sa obzrel na Caleba a vo svojej mysli uvidel budúcnosť, kde stratil každého, koho miloval. Videl sám seba, ako stojí osamote, obklopený plameňmi a skazou. Bola to budúcnosť, ktorú odmietal prijať. Jeho genetika, rodina a pôrod by nikdy nemali definovať jeho osud. Len on sám môže riadiť svoj osud. Nie bohovia, ani žiadne posrané proroctvo.
Stretol sa s pohľadom Livie a odpovedal na jej otázku s každým kúskom cCajunskej tvrdohlavosti, ktorú vlastnil. „Ja už ho z toho dostanem. Nech je to čokoľvek. Caleb už kvôli mne bojoval v mnohých bitkách, neotočím sa mu teraz chrbtom.“
Zavid úctivo kývol na Nicka. „Budem ho strážiť ako oko v hlave.“
„Vďaka. Vrátim sa hneď, ako budem môcť.“
Nick sa rozhodne vrátil do školy. Vyšiel z toaliet a našiel Kody, ktorá na neho ešte stále čakala na chodbe. Pozrela sa ponad Nickove rameno na dvere. Potom sa zamračila.
„Ty si ho tam nechal?“
„Odniesol som ho domov.“
Vydýchla si s úľavou. „Ako mu je?“
„Zle. Je v bezvedomí, alebo také niečo.“
Neveriacky sa jej rozšírili oči a tvár zbledla. „Čože? Ako je to možné?“
Nick pokrčil ramenami. „Neviem. Čo budeme robiť, Kody? Nemám ani potuchy, kde začať, aby sme dosiahli to, že mu bude lepšie.“
„Ja tiež. Nikdy som o ničom takomto nepočula. Čo povedali Zavid a Liv?“
„Démoni nebývajú chorí.“
„Majú pravdu.“
Nick sa pozrel ku dverám, kde zmizol jazdec.
„Videla si, alebo si cítila niečo predtým?“
„Čo tým myslíš?“
„Predtým, ako sa začala hodina. Keď si sa snažila získať si moju pozornosť? Videl som jazdca s váhami na čiernom koni, ako sa ženie chodbou. Prešiel priamo cezo mňa a von dverami, ktoré sa rozleteli pre nič za nič.“
Zdvihla obočie nad tým, čo jej hovoril. „Yrre? Videl si Yrre? Tu na chodbe?“
Pokrčil plecami. „Hádam, že áno. Bol to Yrre?“
„Oblečený celý v bielom?“
„Áno.“
Pomaly prikývla. „Ale Yrre nie je muž. Je to žena.“
„Ach tak. Nevedel som. Nevidel som tvár, ani postavu. Jediné, čo som videl bol kôň, šaty a váhy... Myslíš, že to môže mať s tým niečo spoločné?“
Kody, predtým, ako odpovedala sa na chvíľu zamyslela. „S Calebom ste zavreli bránu, však? Zabezpečili ste všetko?“
„Caleb povedal, že áno.“
„Potom neexistuje žiadny spôsob, ako by mohla byť Yrre voľná. Ušumgallu sa nemôže zhmotniť a jazdiť bez toho, aby ich viedol Malachai. Si ich hlava a potrebujú tvoju krv ku vzkrieseniu... Myslím si, že to musela byť ďalšia z tvojich vízií. To je pravdepodobne dôvod, prečo si nezistil, že je žena a nemohol si vidieť jej tvár. Možnože sa snaží dostať von a chce, aby si ju oslobodil?“
Po tom všetkom to dávalo zmysel. A mala pravdu. V minulosti Nick vždy videl jazdcov v ich pravých podobách. Bane, Laguerre, a tiež sa stretol s Grimom. Prišli za nim ako bytosti z mäsa a kostí, nie ako duch, ktorý sa objavil v ich škole pred zvonením.
Ale niečo útočilo na Caleba.
Niečo, čo by mohlo ublížiť im všetkým. „Myslíš si, že by to mohla byť nejaká choroba, ktorú zoslal Arelim, aby ho oslabil a dostal sa späť ku mne?“
Arelim bola staroveká spoločnosť božských ochrancov ľudí, ktorá mala na starosti udržiavanie poriadku a zabezpečenie toho, aby sa démon Malachai neprebudil. Bohužiaľ, niektorí z členov tejto spoločnosti sa rozhodli, že najlepší spôsob, ako to urobiť, bolo zabiť Nicka skôr, než sa u neho prejavia plné schopnosti Malachaia. Oni boli tí, ktorí pôvodne vzkriesili Nekodu po jej smrti v budúcnosti a poslali ju späť v čase, aby ho zabila skôr, než vyzrie. Teraz, keď zdedil schopnosti svojho otca, chceli, aby bol mŕtvy skôr, než ich zvládne ovládať. A pretože Kody očividne odmietla vykonať tento atentát, tiež s nimi nemala dobré vzťahy. Ich vzbúrenecká sekta ju chcela rovnako mŕtvu ako jeho.
Kody pokrútila hlavou. „Ak by boli schopní toto urobiť Calebovi, namiesto toho by išli po tebe.“
Všetko sa stále vracia k tomu jednému základnému faktu oh-tak-zošúverené-semenníky.
Kým Arelim boli uprostred krvavej občianskej vojny, Nick bol číslo jedna v cieľoch pre rebelov. Urobili by čokoľvek, aby sa k nemu dostali.
Kody mala pravdu. Ak by mali niečo dosť silné na to, aby dali dole Caleba, neplytvali by tým zbytočne na Nickovho ochrancu. Vrhli by to na Nicka a jeho hlavu by si zobrali ako trofej.
„Tento deň jednoducho nemohol byť čudnejší.“
Sotva tieto slová opustili jeho pery, v celej škole zhasli svetlá, celá budova sa otriasla hlasným hromom, ktorý zaznel tesne predtým, ako začali padať krúpy. Ťažké.
„Nick... musíš prestať hovoriť takéto veci.“
„Ach. Ak-“
Kody mu zakryla rukou ústa skôr, než stačil prehovoriť. „Nerobím si srandu. Si jedným z mála bytostí, ktoré môžu privolať Armageddon a podľa toho, ako to tu vyzerá, si to práve spravil. Gratulujem. Teraz, kým nebudeme mať viac informácií, mal by si sa zahrať na nemého.“
To bola dobrá rada.
Spočiatku si Nick myslel, že je to rovnaká búrka ako ktorákoľvek iná. Ale na tejto bolo niečo zlovestné. Bola tam tiaž vo vzduchu, ktorá nebola úplne v poriadku. Cítila to každá bunka jeho tela. A nebol sám. Každý v škole zrazu vyzeral nervózne.
Potom, čo búrka zdvihla svoj objem a krúpy začali padať na starú tehlovú budovu s takou intenzitou, že rozbíjali okná, učitelia hnali študentov na chodbu v štýle tornádo- nácviku.
Nick skĺzol pohľadom ku Kody. „Vieš, zažil som viac hurikánov a tornád ako je môj spravodlivý podiel... ale nikdy som nepočul nič takéto. Ty áno?“
„Znie to ako Apokalypsa.“
A keďže sa už v jednej alebo v dvoch ocitla, musela to vedieť. Vrhla na neho tvrdý pohľad. „Keď si ty a Caleb zavreli pekelnú bránu a uvoľnili schopnosti tvojho otca, si si istý, že ste ich správne utesnili? Všakže?“ Spýtala sa znova.
Venoval jej komický pohľad. „Naozaj sa ma pýtaš, či som povedal všetky slová? Pretože áno, v podstate som to povedal. Áno. Takmer v správnom poradí. So všetkými správnymi slabikami.“
Prevrátila oči nad replikou z jeho najobľúbenejšieho filmu Army of Darkness[1], ktorý ju donútil pozerať toľkokrát, že teraz stonala pri obyčajnom náznaku tohto filmu.
„Áno, určite to bolo slovo na N... kravata[2]... nikel... nektár.“
„Nekoda.“
„To nie je sranda... Nick!“
„Áno, ja viem. Som neschopný frajer.“
Kody si odfrkla. „Nie, v tom nie si. Iba vo všetkom ostatnom...“ Otriasla rukou smerom k nemu.
„Vďaka.“
Atraktívne sa usmiala a žmurkla na neho. „Kedykoľvek, zlatko. Kedykoľvek. Sláva kráľovnej.“
Zrazu začal Stone vyť na protiľahlú stenu z miesta, kde stál so svojou triedou. A nebol jediný. Mason. Alex. Justin. Každý z premenlivých tvorov. Všetci z nich kňučali a štekali.
No fajn, toto určite nemôže byť dobré znamenie. Obzvlášť, keď sa k tomu pridalo všetko to, čo už sa stalo. Vyzeralo to tak, akoby reagovali na niečo, čo mohli odhaliť len ich zvieracie zmysly. Bolo to ako keď zvieratá utekajú alebo spanikária pred prírodnými katastrofami.
Je to stále lepšie a lepšie.
Učitelia a zamestnanci, ktorí pôsobili tiež ako Pobočníci a vedeli o nadprirodzených študentoch, začali byť nervózni, že sa tvaromeniči odhalia pred normálnymi ľuďmi, ktorí nevedia nič o nadprirodzenom svete, ktorý existuje vedľa nich a dokonca aj na škole Sv. Richarda.
Pobočníci sa zaoberali ochranou a utajením identity a existencie Zverolovcov.
„Pozor, študenti!“ Povedal riaditeľ cez megafón, keď kráčal po chodbe. „Vaši učitelia vás rozdelia do skupín, pôjdete buď do jedálne alebo posilňovne a budete tam do doby, kým sa situácia nevyrieši. Presúvajte sa rýchlo a potichu na miesto, ktoré vám bude určené.“
Pekne. Skvelý spôsob, ako oddeliť študentov od nadprirodzených bytostí. Týmto spôsobom, ak niečo zapríčiní, že sa premenia do svojich zvieracích podôb, nikto nezošalie, ani nebudú ohrození nezasvätení. A tiež nebude prezradená identita zverolovcov.
Žiaľ, pretože zamestnanci nevedeli a nemali tušenie, že Kody bola vlastne duch, bola umiestnená medzi normálnych študentov. Nick, ktorý na čiastočný úväzok pracoval ako Pobočník pre nesmrteľného bojovníka, bol poslaný do posilňovne s tvaromeničmi a ľuďmi, ktorí o nich vedeli.
Bolo to tak priťažujúce udržať tajomstvo. Ale tak ako si ľudia mysleli, že vedia, na tomto svete toho bolo oveľa viac, ako tušili. A nikto nesmel vedieť kto, alebo čo, Nick v skutočnosti je. Nie pri odmene na jeho hlavu.
Dokonca aj Pobočníci by mohli byť v pokušení vziať si na neho mušku. Bolo veľmi málo takých, čo mali tieto znalosti, ktorým by mohol dôverovať.
Keď Nick vstúpil do posilňovne, Brynn, ktorej celá rodina, z generácie na generáciu, patrila medzi Pobočníkov, sa k nemu priblížila.
„Strašidelné, nie?“
„Veľmi znepokojujúce.“ Nick sa pozrel na Stonea, ktorý vyzeral, že zo všetkých síl sa snaží udržať si svoju ľudskú podobu. Bol spotený a triasol sa. Bledý.
Aj keď si nikdy neboli príliš blízky, Nickovi bolo skoro ľúto tohto vlkodlaka.
Ale nie, skutočne nie. Stone bol na to až príliš veľký tyran. Využíval svoju nadľudskú a duševnú silu k ubližovaniu ostatným okolo seba.
Ako na povel, Stone odstrčil svoju priateľku Casey, keď ho chcela skontrolovať a zúrivo na ňu zavrčal.
Casey skrivila tvár, keď si vykrútila ruku z jeho neľútostného zovretia. „Fuj! Dúfam, že zomrieš na nejakú bolestivú besnotu, Stone.“
Stone na ňu zasyčal a potom sa uškrnul na Nicka. „Na čo čumíš, sliedič?“
Na nič zaujímavé.
Ale vďaka tomu bol Nick zvedavý na jednu vec.
„Hej, Bryn... ak sa tvaromeniči premenia do svojich alternatívnych foriem, aká veľká časť človeka v nich zostane?“
Pozrela na Stonea. „Teoreticky, a to hlavne v prípade Stonea , tí, ktorí majú ľudské srdce, majú približne rovnaké správanie a vedia sa kontrolovať.“
Pohľadom prešla na Alexa Peltiera. „Tí, ktorí sú Katagarianci...“ To boli tí, ktorí mali srdce zvieraťa a neboli ľudia ako ich bratranci Arcadiani.
„Nechaj ma hádať. Boli by sme na ich menu?“
„Rovnako ako Brian na Scottovom.“ Použila názornú ukážku pomocou mena futbalového hráča, ktorý si uhryzol zo svojho najlepšieho kamaráta po tom, čo ho Madaughová hra premenila na zombie. „Ale máme tu dosť Pobočníkov, takže by mali byť schopný to potlačiť, ak sa to náhodou stane.“
„To mali by byť v tvojej vete vo mne nebudí priveľkú dôveru.“
Zasmiala sa a obrátila sa k LaShonde, aby prediskutovali domácu úlohu.
Démoni zmysel v Nickovi kvôli niečomu podskočil. Nebol si istý prečo. Ale v minulosti sa naučil, že by mal venovať pozornosť tomuto pichľavému pocitu. Bolo to horšie než zmysel Spidermana.
Najmä s tým počasím vonku tak neprirodzeným, že to cítil. Bol to taký stav, ako keď cítil príchod Zavida, keď bol tento Aamon poslaný na neho. A nie, ako hrať Parcheesi alebo pozerať videá.
A znova mal pocit, akoby sa spomalil čas predtým, než sa všetko zrýchlilo ako nejaký druh počítačovej hry s oneskorením.
Čo to dočerta?
Videnie sa mu zatmelo tým zvláštnym spôsobom, ktorý mu dával najavo, že už viac nevidel svet okolo seba ako ľudská bytosť. Teraz sa na svet pozeral so svojou bystrosťou. To nebolo nič neobvyklé. Nuž. Ale vadil mu pohľad na záhadných tvorov pohybujúcich sa cez jeho spolužiakov a okolo nich, akoby hľadali niečo veľmi špecifické. Boli obrovský a vtáčí a pripomínali mu mumifikovaných morových lekárov, ktorí boli vyzbrojení kovovými kosákmi, na sebe mali čierne jazdecké klobúky a boli premočení krvou.
Neviditeľní pre zvyšok jeho triedy a učiteľov, zastavili sa a otočili jeho smerom. Potom, ďalším úderom srdca, zamierili priamo k nemu.