Zrozen ze vzdoru - Kapitola 8

November 15, 2016, 9:00 pm

≫ Next: Dračí přísaha (Temní lovci 27)

≪ Previous: Intenzivní (Kroniky o Nickovi 8)

$

0

0

V ich spoločnom byte pomohla FeliciaTalynovi do postele.  Bol to prvý deň od prepustenia z nemocnice a cesta domov si na ňom vyžiadala svoju daň.  Bol bledý, sťažka dýchal od bolesti, ako sa mu snažila vyzliecť uniformu, kým ležal na matraci.

„Čo znamená ten pohľad?“ opýtal sa Talyn, keď ho odstrčila.

„Aký pohľad?“

„Ten trucovitý, ktorý si práve urobila. Viem, že takáto starostlivosť nie je v tvojej zmluve. Ak chceš, môžem sa vrátiť do kasární namiesto toho, aby som bol tu.“

„Oh, keramon, neopováž sa! Pochybujem, že by si sa dovliekol do haly, kým by si skolaboval. A pre toto nie som namrzená.“ Uškrnula sa na neho. „Len som rozmýšľala, že ďalší krát, čo by si bol v byte, som chcela už strhnúť z teba uniformu, ak by som ťa mala konečne v posteli a znásilniť ťa tak, až by si padol do bezvedomia. Nanešťastie, nechcem ti ublížiť.“

Už pokojný, sa Talyn rozosmial. „Tak ma znásilni. Aspoň umriem šťastný a uspokojený.“

„Um-hm. To hovoríš teraz, ale som si dosť istá, že by si plakal ako malý chlapec, ak by som to skúsila.“

Žmurkol na ňu. „Som ochotný to skúsiť, ak chceš.“

Pobozkala ho na nos. „Len som ťa dostala domov. Posledná vec, ktorú práve chcem, je ťa zlomiť.“

„Si krutá samica, Felicia. Bez srdca.“

Pritisla sa k jeho chrbtu. „Som?“

Talyn zavrel oči ako si vychutnával teplo jej tela na svojom. „Možno?“

Pobozkala ho na rameno a zaborila ruku do jeho vrkôčikov. „Som tak šťastná, že ťa tu konečne mám.“

Prehodila si jeho ruku cez seba a pritúlila sa k nemu, pričom dávala pozor, aby mu neublížila. „V noci, než pôjdem spať, budem rozmýšľať, ktorá miestnosť je tvoja najobľúbenejšia.“

„Čo tým myslíš?“

Jemne pohladila jeho rameno. „Predtým, ako som sa sem presťahovala. Kde si trávil najviac času?“

„Oh... netrávil som ho nikde. Tento byt som videl len raz, než som ťa sem vzal. A potom už len vtedy, ak som sa chcel uistiť, že je bezpečný a zariadený predtým, ako som ho pre teba kúpil.“

Felicia zamrzla na tým, čo vravel. Teraz, keď na tým premýšľala, matne si spomínala, že jej to agentúra zmienila, ale myslela si, že sa zmýlili. Že Talyn by neurobil takú vec. „Toto naozaj nebol tvoj domov, než si ma najal?“

Otočil sa o pozrel sa na ňu cez svoje plece. „Nie. Tvoje podmienky hovorili, že chceš miesto, ktoré bude v blízkosti tvojej školy.“

„Myslela som si, že je to len šťastie, že bývaš tak blízko.“

Odfrkol si a potriasol hlavou. „Odkedy som v armáde, nepotrebujem iné miesto na život. Toto je prvá nehnuteľnosť, ktorú vlastním.“

„Tak to vysvetľuje, prečo tu nie sú žiadne tvoje osobné veci. Zaujíma ma... naozaj si to kúpil len kvôli mne?“

Prikývol.

„Prečo by si utrácal tak veľa na spoločníčku?“

Pretočil sa tvárou k nej a pohladil ju po líci. Úprimnosť v jeho pohľade ju až popálila. „Viem, že si mala na výber aj iných samcov,Felicia. Nechcel som, aby si ma odmietla.“

No jasné. Nehrnuli sa po nej až tak. Mala len dva pohovory. Nezmieňujúc...“Talyn. keramon, prečo si to myslíš? Ani ja som nebola tvoja prvá voľba.“

Zamračil sa na ňu. „To nie je pravda. Bola si jediný dôvod, prečo som išiel do tvojej agentúry. Akejkoľvek, keď už sme pri tom. Videl som tvoj profil online a keď som podpísal s nimi zmluvu a chcel si ťa najať, povedali mi, že je neskoro.  Že vyjednávaš s niekým iným. Zničilo ma, že som ťa prepásol.“

Felicia mu chcela veriť, ale vedela svoje. „Moja kamarátka Rynara mi povedala, že si si chcel najať najprv ju.“

„Nie nechcel. Keď si nebola dostupná, posunuli moju žiadosť k nej bez môjho súhlasu či poznania a to ma naštvalo.“

„Naozaj?“

„Ako by som inak vedel, že si mala aj niekoho iného?“

Prižmúrila na neho oči. „Naozaj si nežiadal o Naru?“

„Bože, nie. Skontroluj si to s agentúrou. Bol som nasratý, že to spravili bez toho, aby to so mnou prekonzultovali.  Dočerta, ukážem ti maily. Aj keby povedala áno, odmietol by som ju. Žiadna z nich sa mi nepáčila a bol som proti, že jej ponúkli moju žiadosť bez môjho dovolenia. Ty si jediná, o ktorú som mal záujem.“

„Oh, zlatko!“ Slzy jej naplnili oči ako ho silno objala a smiala sa. „Som taká rada, že som bola k Rynare mrcha.“

Nadvihol obočie. „Čo si urobila?“

„Stále ma dráždila. Vravela, že jediný dôvod prečo som ťa získala bolo, že ona ťa považovala za neakceptovateľného. Aby som jej to vrátila, ukázala som jej náš byt na fotkách a vymáchala som jej v tom jej nos. Povedala som jej, že som nesmierne vďačná, že bola idiot.“

Talyn sa zasmial. „Takže čo sa stalo s tou druhou zmluvou?“

„On nebol ty.“

 Pretočil oči a pozrel sa na ňu žartovne. „Vtedy si ma ešte nepoznala.“

„Pravda. Ale on bol zviera, keď sme sa stretli. Vôbec sa mi nepáčil. Ty, na druhej strane, si sa na mňa pozrel a ja som sa roztopila. A najviac zo všetkého, vyzeral si, že ma rešpektuješ aj napriek tomu, že som —”

„Neopovažuj sa urážať.“

Usmiala sa na neho. „Práve preto som si ťa vybrala. A jedného dňa, naozaj dúfam, že raz budeme mať aj sex.“

Opäť sa zasmial. „To by bolo pekné...“ Pozrel sa dole a zakmital obočím pri pohľade na Feliciu. „Som za, ak aj ty.“

Zatskala na neho. „Nie dnes. Viem aj podľa tvojho dýchania, aké máš bolesti. Nežartovala som. Nechcem, aby si išiel naspäť do nemocnice. Ale ak budeš dobrý chlapec...“

Poslušne zavrel oči a predstieral ľahký spánok. Pobozkala ho na čelo. Na dvere od spálne niekto ľahko zaklopal. Felicia vypla lampu a išla otvoriť. Galene nazrela poza ňu na posteľ. „Ako mu je?“

Otvorila dvere a vpustila ju dnu. „Je v posteli, ale odoláva spánku.“

„Vždy to robil. Vždy som bola tak frustrovaná, keď bol ešte chlapec. Boli časy, kedy som si myslela, že ho budem musieť omráčiť, aby sa upokojil.“

„A to by ohrozilo môj puding, ak by som neposlúchol.“ Povedal mrzuto.

„To lebo výprask na teba neplatil. Mala som vedieť, že z teba vyrastie zápasník.“

„To je len preto, že môj zadok úplne znecitlivel od toľkého bitia.“ Uškrnul sa na mamu.

Galene sa na neho uškrnula a stretla sa so zvedavým pohľadom Felicie. „Sú to klamstvá môjho chlapca. Sotva som sa ho dotkla. Úprimne, bol môj anjel a mojou radosťou.... pokiaľ neliezol po stenách, nábytku a kuchynskej doske. Oveľa lepšie sa staral o mňa ako ja o neho."

„A teraz kto klame?"

Matka mu postrapatila vlasy. „Nepotrebuješ niečo?"

„Som v pohode.  Mám môj vankúš. Aj posteľ. A to najlepšie zo všetkého, moje dve taras. Život nemôže byť lepší."

Jeho matka ho pobozkala na líce. „Dobrú noc, zlatko. Ľúbim ťa."

„Aj ja teba."

Zastavila sa pred Feliciou. „Odchádzam a nechám vás dvoch samých."

Felicia ju zastavila. „Ak chceš, pokojne ostaň. Akoby sme tu nemali množstvo voľných izieb."

Galene pozrela späť na Talyna.

„Naozaj mi to nevadí." povedala úprimne Felicia. „Si jeho matka. Chápem to."

„Talyn? Čo chceš, aby som urobila?"

Talyn stisol pery. „Andarionský symbol pre vojnu sú dve samice pod jednou strechou. Moja matka zo mňa nevychovala blázna. Úprimne, ani mne to nevadí, ale nechcem, aby si sa cítila divne alebo nepríjemne."

„Mne to naozaj vôbec nevadí." zopakovala Felicia. „Ak chceš byť nablízku v prípade, že by sa niečo stalo, radšej ťa budem mať na druhej strane chodby ako na druhej strane mesta. Môžeš dokonca spať tu a ja si vezmem inú izbu."

Galene sa usmiala. „Myslím, že proti tomuto, by už Talyn namietal." Potľapkala Feliciu po ramene. „Vezmem si izbu na konci chodby. A spravím pre vás večeru."

„Ďakujem."

„Ďakujem mami."

Pokynula hlavou a nechala ich samých. Talyn si založil ruku pod hlavu. „Som rád, že tak vychádzaš s mojou matkou."

„Zbožňujem ju. Je veľmi zlatá."

„Neviem, či by som so slovom zlatá ja súhlasil. Vie byť strašidelná, keď sa niečo deje. Aj keď  niekedy som mohol pochybovať o jej príčetnosti, nikdy som nepochyboval o jej láske ku mne."

Felicia sa zasmiala. „Vieš, že ťa pravdepodobne počuje."

„Hej, ale vychovala ma. Nie je to, akoby nevedela, aká som osina v zadku. Ja to na rozdiel od nej, to skryť neviem."

„Nemyslím si, že si osina v zadku."

„Čo môžem povedať? Prebúdzaš vo mne len to najlepšie."

Feliciu to až skoro rozplakalo. „Potrebuješ odpočívať."

„Dobre." Vyplazil na ňu jazyk a prevalil sa.

Opäť sa smejúc, zatvorila dvere a vybrala sa pomôcť jeho matke s večerou. Galene akurát umývala zeleninu, keď dnu vošla Felicia. „S čím ti môžem pomôcť?"

Veliteľka potriasla hlavou. „Nakrájaš cibuľu?"

„Iste." vzala si dosku a nôž. Ako začala, cítila ako sa jej chlpy na krku naježili. Otočila sa a prichytila Galene, ako ju pozoruje. „Deje sa niečo?"

„Ak sa ťa opýtam niečo veľmi osobné, urazím ťa?"

„Záleží od toho. Je to urážlivé?"

„Môže byť. Ale nemyslím to zle. Je to skôr zvedavosť ako čokoľvek iné."

„Tak sa pýtaj."

„Prečo robíš spoločníčku?"

Felicia sa začervenala nad tou extrémne osobnou otázkou. Nezmieňujúc, že prišla od matky jej patróna, čo to robilo ešte horšie. „Potrebujem peniaze na školu."

„Nesnažila sa tvoja matka ťa z toho dostať?"

„Trochu, ale rýchlo ju to prešlo, keď som jej vysvetlila dôvod, prečo to chcem robiť. Popravde, je jednou z tých, čo ma školili."

„Prečo by súhlasila s niečím takým?"

„Ak vezmeme v úvahu moje možnosti k výberu manžela a podmienkam, s ktorými by som musela súhlasiť pri sobáši, vyzeralo to ako tá lepšia možnosť. A nechcela som seba alebo matku dostať do takej zahanbujúcej situácie voči inej samici, ktorá by sa tvárila, akú obrovskú láskavosť nám robí, že mi dovolí sobáš s jej synom. Obaja moji rodičia majú veľmi vážený rodokmeň. Matka sa stala spoločníčkou len preto, že sa zamilovala do môjho otca, aj keď už bol ženatý. Je pravda, bola veľmi mladá a hlúpa, ale bol to jediný spôsob, ako mohla byť s ním. Inak by to nikdy nerobila."

„Naozaj?"

Felicia prikývla. „Okrem toho, neplánujem to robiť navždy. Len kým nedokončím školu a nespravím si licenciu."

„Čo ak náhodou otehotnieš?"

„Potom budem mať nádherné dieťa, ktoré budem môcť milovať." Vrátila sa ku krájaniu.„Ty si odviedla dobrú prácu."

Galene si odfrkla, ako sa vrátila späť k mäsu. „Nikomu by som nepriala žiť môj život. Talyn si zaslúži oveľa lepší život, než aký som mu bola schopná dať a samú seba neznášam za to, čo som mu urobila tým, že som bola tak sebecká."

„Nemala by si. Vyzerá oveľa šťastnejší a lepšie vychovaný ako moji súrodenci, ktorí sa narodili zosobášenému páru. Páru, ktorý má naozaj vysokú rodovú líniu. Nikdy som nestretla láskavejšieho a viac decentného muža v mojom živote. Odviedla si neuveriteľnú prácu."

„Ďakujem. Teraz, keď si to spomenula, je omnoho lepší jedinec, než moji súrodenci. Ale stále neznášam, koľko času musel tráviť sám, keď bol malý... aký izolovaný je, aj keď je už dospelý."

„Priatelia sa preceňujú."

Galene sa zamračila nad tým, čo povedala Felicia. „Prečo to hovoríš?"

„Za posledné roky som prežila zopár bodnutí do chrbta. Teraz som už viac skeptická."

„Na to si ešte príliš mladá."

Felicia podržala nôž. „Nevieš, koľko dýk mi bolo bodnutých priamo do srdca."

Galene súhlasne prikývla. „Prepáč. Mám viac ako len podiel na nich tiež."

Felicia sa uškrnula. „Budú aj lepšie časy."

„Tak, tak."

Ako dokončovala krájanie cibule, Talynov komunikátor zabzučal. Felicia ho zodvihla z pultu, aby skontrolovala volajúceho. „To je základňa. Mám to vziať?"

„Odpovedz. Určite to nič nebude."

Stlačila tlačidlo prijatia. „Major Batur."

„Vtipné, že vôbec neznieš ako major. Odstrihli ti vtáka, kým si ležal v nemocnici?"

Felicia sa zamračila, nad tým povýšeneckým tónom. „Major Batur odpočíva. Chcete mu nechať správu?"

„Áno. Tu je jeho veliteľ ColonelAnatole. Môžete tomu bastardskému psovi povedať, že zmeškal svoje hlásenie o polohe po prepustení a že bude nahlásený? Pokiaľ, by ste to so mnou nechceli prebrať vy. My dvaja by sme mohli prísť k nejakej dohode. "

Felicii až vyšľahol oheň z očí od nahnevania, keď v tom Galene vytrhla komunikátor. „Colonel, tu je zástupca veliteľa Baturová. Požadujem, aby ste mi poskytli vašu príručku správania, s ktorou ja nie som oboznámená. Zvlášť tú, ktorá povoľuje diskutovať o armádnych náležitostiach s civilom."

Anatole na druhej strane len zaprskal.

„Je niečo, čo by ste mi chceli povedať,Chrisen?"

„Major Batur je dobre oboznámený s tým, že vzhľadom na jeho záznamy, musí nahlasovať svoju polohu kedykoľvek je mimo základni alebo svojho postu."

„Verím, že to je primárna funkcia náramku, ktorý nosí a sledovacieho zariadenia, ktorý má v tele. Alebo chcete dať do záznamu, že oba sú poškodené?"

„So všetkým úctou Veliteľka, vy nie ste tá, komu sa má hlásiť. Ani nepracujete v tej istej divízii. Bojoví piloti majú vlastné procedúry. Protokoly, s ktorými je viac ako dobre oboznámený a opätovne sa ich rozhodol ignorovať.  Nemám inú možnosť, ako ho nahlásiť." A s tým položil.

Galene tresla komunikátorom a od frustrácie sa jej nahrnuli slzy do očí. „Nie je fér, že ja chránim tizirahie a heir, kým môjho syna nechráni nikto."

„Toto musí prestať!" Felicia vytiahla svoj komunikátor a volala svojmu bratovi skôr, než si to mohla premyslieť. Alebo cúvnuť.

„Nadporučíka ezulTerranova."[1]

Galene klesla sánka nad tým menom.

Felicia sa zľakla, keď zistila, že má stále zapnutý hlasný odposluch. Zapla video a čakala na odpoveď.

„Lorens? Tu je Felicia."

Jeho pohľadná tvár sa objavila okamžite. Bol verný obraz ich otca, až na jeho vlasy. Kým otec nosil vlasy nakrátko ostrihané, ako sa v politike patrilo, jej brat rovnako ako Talyn bol bojovník a tak mal vrkôčiky, stiahnuté dozadu červenou šatkou. „Felicia? Naozaj? Kto zomrel?"

Pretočila očami nad jeho komickým tónom a mrkaním odohnala slzy. „Stále si obrovský fanúšik Ringu?"

„Stále. Prečo?"

„Vieš kto je Železné kladivo?"

„Dočerta, jasné." Teraz už znel viac normálne a nie akoby bola otravný červ. „A ja dýcham? Každý vie, kto to je. A to, že to vieš ty, hovorí za všetko. Prečo sa pýtaš?"

„Čo keby si mal s ním večeru?"

Jej brat vyvalil oči. Potom bol naraz smrteľne vážny. „Koho chceš, aby som zabil?"

Zasmiala sa, i keď naozaj nad tým pouvažovala. "Veliteľa ChrisenaAnatola."

„Dobre. Rozštvrtenie, rýchla smrť. A o čom presne sa bavíme? Chceš jeho hlavu ako trofej? Penis? len mi povedz, ktorú časť jeho tela chceš doručiť, koľko kusov odrezať a je to."

Odfrknúc si otrela oči. „Talyn je bojový pilot na Anatolovej základni ako major a Anatole je jeho veliteľ. Môžeš presunúť Talyna na iný post, prečo od toho monštra?"

Lorens sa zamračil. „Nemusím naozaj zabiť Anatola?"

„Nie, pokiaľ dokážešTalyna presunúť. Potom chcem jeho hlavu na tanieri alebo na hrote... nie som veľmi vyberavá."

Lorens zamyslene prikývol. „Presun je ľahký. Nechcem riskovať väzenie alebo súd. Kam by si ho chcela presunúť?"

Felicia zaváhala. Toto bolo až príliš jednoduché vzhľadom na charakter ich vzťahu. „Prečo mi pomáhaš? Desíš ma."

„Ponúkaš mi večeru s Kladivom,Felicia. Naozaj nie je nič, čo by som neurobil. Robíš si srandu? Ten chlap je môj hrdina. Obetujem moju mladosť, aby som sa s ním stretol. Aj semenník. Možno oboje. "

Stále jej to však prišlo divné. „Je andarionský vojak. Mohol by si mu len nariadiť, aby išiel s tebou na večeru."

„To nie je to isté. Okrem toho, nevedel som, že je vojak. A už vôbec, že je bojový pilot. Ale preradiť na iný post ho môžem, dokonca do stráže Tadara,alebo kdekoľvek inde. Dočerta, práve stráž je miesto, kde by so svojimi schopnosťami mal byť. Nechápem, prečo nie je. A prečo plačeš?"

Vau, len teraz si to všimol. Typické.

Potiahla nosom. „Anatole mal na mňa neslušné návrhy. Bude mučiť Talyna dovtedy, kým sa s ním nestretnem."

Lorens sa zamračil, akoby nevedel pochopiť, čo mu hovorí. „Môžem sa opýtať, prečo obťažuje práve teba ohľadom Kladiva?" Teraz už bolo počuť pochybovanie v jeho hlase. Pozrela sa na Galene, než odpovedala. „Som jeho samica."

„Oh, dočerta, nie, nie si..." vyvalil oči. „Naozaj si?"

Jeho pochybovanie ju urazilo. „Áno, som."

„A to mi len teraz voláš? Ty. Posrala si to. A poriadne."

„No, nikdy si nebol takto milý. Prečo by som ti to hovorila?"

„No, hej, doteraz si nespávala s najväčším bojovníkom, ktorý kedy vstúpil do Ringu. To mení všetko."

Urazená na neho zavrčala. „Vďaka,Lorens."

„Čo? Chceš, aby som klamal?"

Prižmúrila na neho oči. Jeho úprimnosť bola jediná dobrá vec, ktorú mohla o ňom povedať. Smutné.

„Nazvala by som ťa páchnucim zadkom, ale nechcem ich uraziť a bola by som nerada, ak by si prehodnotil presun Talyna."

Lorens sa zasmial. „To sa nestane. Dostanem ho kdekoľvek si povieš."

Niečo podpísal než opäť pozrel na obrazovku. „Môžem priniesť môjho najstaršieho chlapca so sebou?"

„Dostaň moje zlato spod Anatolovej kontroly a môžeš priniesť oboch."

Usmial sa na ňu, až mu bolo tesáky vidieť. „Už som ti povedal ako veľmi ťa milujem,Felicia?"

„Nikdy."

„To vrhá na mňa zlé svetlo. Dám ho na okamžitý presun. A urobím ešte niečo. Keď Kladivo vyhrá svoj ďalší zápas, osobne zdvihnem tvojmu samcovi vojenskú hodnosť."

Za toto by mu najradšej dala pusu na jeho otravné líce.„Mám len jednu podmienku."

„Stále musím zabiť Anatola?"

Felicia sa zasmiala, aj keď chcela povedať áno. „Nie. Nepovedz Talynovi, že som ťa o jeho preloženie žiadala ja. Nikdy."

„Tak ako ho chceš dostať na večeru?"

„O to sa neboj. Ty zariaď presun a ja sa postarám o večeru. "

„Dohodnuté. Postarám sa o to už dnes."

„Ďakujem,Lo. Nezabudnem ti to."

„Hej, ja som len rád, že si zavolala mne a nie Pakovi. On by ma na večeru nezobral. V tomto je sebecký." Lorens jej pokynul hlavou. „Uvidíme sa čoskoro."

„Ahoj." Zavesila a stretla sa s Galeniným ohromeným výrazom na tvári.

„Tvoj pakaje vodca SarenezulTerronova?Mužský hlavný poradca pre TadaruEriadny? A tvoj brat je nadporučík ezelTerronova, a teda druhý najvyšší veliteľ celej andarionskej armády?"

„Áno." povedala nesmelo. „Vravela som ti, že môj otec má veľmi dobrú líniu."

„To áno, ale tieto dôležité informácie si mi v nemocnici nepovedala, keď sme sa o tom rozprávali."

Nervózna zo zverejnenia, krútila si Felícia prameň vlasov na ukazováku. „Nevedela som, či to Lo urobí. Zvyčajne je hrozný blbec. Normálne."

„Áno. Viem. Jednala som s ním pri niekoľkých nepríjemných príležitostiach a nikdysom ho nepočula byť takto milým."

„Ja viem, že? Ale celý život je obrovský fanúšik Ringu. Je to jediná vec, ktorú s ním náš paka kedy robil. Lorens aj bojoval, ale bol v tom  hrozný, tak po jednom ročníku na strednej s tým skončil."

Galene potriasla hlavou. „Naozaj si myslíš, že to urobí?"

„Obvykle plní, čo sľúbi. Hlavne, ak potom získa to, čo naozaj chce. A naozaj vyzerá, že stretnutie chce."

Záblesk zla sa odrazil v Galeniných očiach. „Chcela by som vidieť Chrisenovu tvár, keď mu dorazí príkaz. Bude zlosťou bez seba."

„Myslíš, že bude bojovať?"

To už odohnalo radosť z jej tvári. „Je to smutné, ale áno. Je to zlomyseľný bastard."

Felicia si pustila vlasy, ako ňou prebehol nový pocit strachu. „Aká je možnosť, že by uspel?"

„Neviem. Tvoj otec je mužský poradca pre Tadaru. Chrisenova matka je ženská poradkyňa a navyše neter. Ak na to príde, Tadara bude na strane svojej pokrvnej línie. To viem naisto. A boh pomáhaj, ak by sa mal po tomto vrátiť Talyn späť."

Felíciin žalúdok sa stiahol. Prosím, nedovoľ mi, aby som to spravila ešte horšie tým, že sa snažím pomôcť. Nikdy by nemohla so sebou žiť, ak by mu bolo ublížené len kvôli nej.

---

[1] Tretí najvyšší pokrvný klan v Andarii

---

Dračí přísaha (Temní lovci 27)

November 15, 2016, 9:00 pm

≫ Next: Alterant - Kapitola 16

≪ Previous: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 8

$

0

0

Dračí přísaha

Temní lovci 27

vyjde 1.8.2017

Ve vesmíru neexistuje nic, co by prokletý drak, Falcyn, nenáviděl víc než lidstvo… hlavně pokud jde o řeky. Ve válce, které se nijak nechtěl účastnit, systematicky zničili vše, na čem mu kdy záleželo. A teď se uklidil do ústraní, daleko od světa, a čekal na den, kdy ho evoluce konečně zbaví té lidské havěti.

Medea, vnučka řeckého boha Apollóna, byla mezi jeho prvními lidmi, které proklel a odsoudil ke smrti. Ale nehodlala nikomu dovolit, aby vládl jejímu životu. Ani svému notoricky známému dědovi. Takže když Apollo vyšle nový mor, aby zničil to, co zbylo z jejích lidí, odmítá jen tak stát a sledovat, jak jí zase krade vše, co miluje.

Tentokrát ví o tajné zbrani, která dokáže zastavit starověkého boha i s jeho armádou démonů. A to jednou provždy. Nicméně tohle zařízení je v rukou draka, který nechce mít nic společného s politikou, bohy, lidstvem, démony či řeckými Apollity. A už vůbec ne s ní. Nedá se s ním absolutně hnout.

Nepřítel mého nepřítele…

Když Apollo udělá strategický krok, který však selže, vhodí Falcyna zpět do hry. A Medea má získá do rukou zbraň, kterou potřebuje, aby zachránila své lidi, nebo rozpoutá Armagedon. Protože pokud nepřijde na to, jak má toho draka ovládnout, než bude příliš pozdě, bude Falcyn pro svět mnohem větší zhoubou než to, co pro ně připravil Apollo. Ale jak někdo může zastavit démonického draka, jehož prvorozenstvím je naprostá destrukce?

Alterant - Kapitola 16

November 21, 2016, 9:00 pm

≫ Next: Šeptané lži - Kapitola 21

≪ Previous: Dračí přísaha (Temní lovci 27)

$

0

0

              

            Storm si přál mít schopnost teleportace. Evalle mu nikdy tolik nevycházela vstříc, ani mu nedovolila ji držet tak dlouho. Dobře, že to točení už končilo a jejich nohy se dotkly země. Když ji měl v náručí, nedokázal zabránit svému tělu, aby reagovalo.

            Jestli si nebyl jistý, kdy znovu začala vnímat realitu, objasnila mu to, když vykřikla: „Sluncee!“

            Otočil hlavu, aby viděl, co je za ním.

            Její citlivé oči nepřivykly okolí tak rychle, jako jeho. To jasné světlo, co se řítilo k nim, nebylo slunce, ale něco skoro stejně tak zlého. „Vlak!“

            Postrčil ji nahoru a přitiskl k betonové zdi jen vteřiny předtím, než se vlaková souprava metra MARTY prohnala úzkým tunelem pouhé centimetry za jeho zády. Kola s ohlušujícím řevem klapala o koleje, a silný proud vzduchu se valil za posledním vagonem, co prosvištěl kolem.

            Ale, aleluja, přistáli v temném tunelu. Pod zemí, kde nemohlo Evalle ublížit slunce.

            Možná to ale potrvá pár minut, než se jeho srdce zase uklidní.

            Měl být připravený přistát kdekoliv. Jako třeba v jasném slunečním světle pátečního odpoledne, nebo uprostřed kolejí.

            Úplně ho rozhodila, jenže to, že ji zastihl se sklopenými štíty dost dlouho na to, aby mohl ochutnat ty sladké rty, bylo... zatraceně fajn.

            Její ruce se mezi jejich těly objevily tak rychle, že neměl šanci se pohnout, než proti němu zatlačila takovou silou, že se proletěl na druhou stranu kolejí.

            Vrazil zády do betonové zdi a sklouzl dolů. Instinktivně přistál v bojovém podřepu. Zatřásl hlavou, aby se zbavil hvězdiček před očima, a zasténal.

            Byla sakra silná, když využívala své schopnosti.

            Oklepal se, postavil a zamířil zpět k ní.

            „Uch, Storme, to byla... tak nějak nehoda.“ Nepohnula se, také ale zaujala bojový postoj a měla ruce v pěst.

            Vždy připravená na boj.

            Blížil se k ní stálým tempem, jen spustil ruce volně podél těla, na znamení, že není hrozba.

            Její nejistý tón se změnil na rozzlobený. Ten, co používala, kdykoliv z něj byla nervní. „I když sis to zasloužil. Jestli jsi nechtěl přijít k úhoně, neměl jsi mě přimáčknout na místě.“

            Dokázal vycítit lež rychleji, než jakékoliv lidské zařízení.

            Právě řekla naprostou pravdu.

            Někdo jí to kdysi udělal... a ublížil jí.

            Jeho jaguár se probudil, připravený k lovu. Storm se silou vůle znovu uklidnil, ale jestli někdy zjistí, kdo jí ublížil, tak... co?

            Věděl, co. Ten někdo by žil jen tak dlouho, aby mohl prosit o její odpuštění. Táhlo ho k ní něco, čemu nerozuměl. Až na skutečnost, že byla pod jeho ochranou, dokud bude moct zůstat.

            Když došel na druhou stranu kolejí, zastavil se před ní. Povzbudilo ho, že neucouvla. Její pýcha by jí to nedovolila, ale doufal, že to znamenalo i to, že věděla, že by jí nikdy neublížil.

            Jenže jeho minulost jí ublížit mohla.

            Ta žena, po které šel, pro Evalle stále představovala smrtelné nebezpečí, jestli byly ty vize správné. A ještě nikdy se nemýlily. Měl v úmyslu zůstávat v Evallině blízkosti, zatímco bude hledat způsob, jak zastavit tu mrchu, co zabila jeho otce.

            Pomalu nadzvedl ruku k její tváři a ignoroval přitom ten příval nepřátelství, co se z ní linul. Chápal obranné mechanismy, ke kterým se člověk kvůli přežití uchyloval. Její zelené oči byly skryté za slunečními brýlemi, ale on ty třpytivé klenoty zasazené v exotickém tvaru už spatřil. Makeup se nejspíš nikdy nedotkl její medově zbarvené pleti, a ani žádný nepotřebovala. Rovné černé vlasy jí splývaly přes ramena a do půlky zad.

            A nechtějte, aby začal básnit o jejích hebkých rtech.

            Přirozená krása, ale pichlavá, jako kaktus.

            Opatrně přiložil dlaň na její tvář, sotva se jí dotkl.

            To upustilo páru její nepřátelskosti a nahradilo ji závojem zmatení. O hodně lepší. Líbilo se mu, když byla čas od času trochu mimo, ale ten vyděšený pohled v jejích očích nesnášel. „Omlouvám se, že jsem tě přimáčkl. Nic se nestalo. Mimoto, nemůžeš mi ublížit.“

            „To jsi jako co... neprůstřelný?“

            „Možná.“

            „No, možná jsi odolný proti kulkám, ale jsi odolný proti Alterantům?“ vrátila mu.

            Když slyšel, že se jí vrátila její drzá sebedůvěra, dalo mu to příležitost znovu ji vyvést z rovnováhy. „Jediná podstatná věc je, jestli jsem odolný proti Evalle.“

            Pootevřela rty a očima jí probleskla zvědavost, než je znovu semkla.

            Kdyby se teď usmál, nejspíš by ho poslala zpátky na druhou stranu kolejí.

            Bylo mu to fuk. Zašklebil se.

            Zaskřípala zuby, pak si založila ruce, začala podupávat nohou. Na tváři se jí odrážely myšlenky, které pozměnily i odlesk v jejích očích čímsi, co nakonec akceptovala s pokrčením rameny. „Chápu. Jsi na mě milý, abych ti pomohla najít tu ženu.“

            Svaly jeho krku se napjaly při podrážděném zavrčení, co se z něj dralo. Ano, využil ten důvod, aby ji přesvědčil, že potřebuje její pomoc. Opravdu musel najít Ashaninskou šamanku, co zabila jeho otce a stále vlastnila jeho i Stormovu duši. Schopnost rozpoznat, zda někdo lže, či ne, měl díky svým Ashaninským kořenům.

            Stinná stránka toho daru byla nesnesitelná bolest projíždějící celým jeho tělem, pokud zalhal on.

            Naučil se chytře volit slova, když potřeboval zatajit pár informací, jako třeba před pár dny, když musel podat Senovi hlášení ohledně Evalle, zatímco šli po Kujoo... a dnes ráno, když se zeptala na svou auru.

            I zastírání pravdy bolelo, ale tohle pobolívání zvládl zakrýt. Bezostyšné lhaní mu způsobovalo trýznivá muka.

            Rozhlédla se po spoře osvětleném tunelu. „Musím sebou pohnout. Ach, kruci!“ Chytila se za hlavu.

            „Co se děje?“

            „Nic... dej mi chvilku.“ Pár vteřin lapala po dechu, pak pomalu spustila ruce.  „Mělo mě napadnout, jak zlý tohle v Atlantě bude.“

            „Co se ti stalo?“

            Promnula si krk. „Telepatie. Tzader nejspíš všem řekl, aby se mě pokusili kontaktovat. Měla jsem spuštěné mentální štíty i v Jižní Americe, ale zrovna to zkusil Trey. Už sám o sobě je super silný telepat, a právě navýšil vkládanou sílu tak moc, že když zavolal, bylo to, jako by mi do ucha křičel megafonem. I když mám zesílené štíty natolik, že neslyším nikoho jiného, Treyův hlas je jako nepřetržité bušení do basového bubnu.“

            „Došlo mu, že jsi tady?“

            Zatřásla hlavou, pak s tím s bolestným zamručením přestala. „Nemyslím si. Zvládneš vystopovat Tristana?“

            „Teď už ano.“ Pozůstatek zápachu toho Alteranta mu vnikal do nosních dírek už od chvíle, co tu přistáli. Ukázal doprava, směrem, kterým přijel ten vlak, a rozešel se. „Musíme tím tunelem projít rychle—než pojede další.“

            Evalle s ním srovnala krok. Nejprve šla potichu a zírala před sebe. Nakonec se zeptala: „Řekla jsem, že ti pomůžu, a to taky udělám. Proč hledáš tu ženskou?“

            Tu ženskou. Storm si vychutnával její menší záchvat žárlivosti. Mírnilo to jeho vlastní z předchozího setkání s Tristanem. „Ta zrovna teď není problém. Mám trochu času, než po ní budu muset jít.“

            Čekal, že na něj bude Evalle tlačit, aby jí odpověděl na otázku, ale vlekla se za ním ponořená do vlastních myšlenek. Nelhal, když jí řekl, že ji viděl ve vizi s onou Ashaninskou ženou, ale nevysvětlil, proč potřeboval při jejím hledání její pomoc.

            V jeho vizi šamanka zamýšlela Evalle zabít.

            To se nestane, dokud v jeho těle bude jiskřička života.

            Storm jen nemohl přesně určit, kdy lze ten útok čekat, protože jeho vize postrádaly       časové určení. Někdy se naplnily během několika hodin, jindy to mohlo trvat týdny nebo celé měsíce.

            Když měl tu poslední jen hodiny předtím, než Evalle byla na cestě k Tribunálu, přišel na jediný způsob, jak by mu mohla dovolit použít na ni svoji magii. Musel ji přesvědčit, že to on potřeboval její pomoc, jinak by mu nedovolila využít magii v její prospěch.

            Pro záchranu světa by byla ochotná i jít vstříc smrti.

            Šel by za ní bez ohledu na cokoliv.

            Od chvíle, kdy ji poprvé spatřil, se každou noc vkrádala do jeho snů, až se budil vyčerpaný. Když byl vzhůru, jeho tělo po ní pátralo. Naštěstí mu dovolila označit ji svým pachem, i když si nebyla vědomá, co přesně udělal.

            Ale proč ta magie změnila její auru ze stříbrné na zlatou?

            Zlatá, stříbrná, nebo žádná aura, tak jako tak byla... výjimečná, planoucí smaragd, jaký se dá nalézt bezpečně skrytý v hornině.

            Drahokam, co musel být jemně zvednut a opatrně držen, ale když zářil, nedal se s ničím srovnat.

            Dokázal přijmout touhu po ženě, ale chtít s jakoukoliv ženou něco víc nezapadalo do jeho plánů. Ne s jeho nedořešenou šamanskou záležitostí.

            Jenže by lhal sám sobě, kdyby tuhle intenzivní touhu po Evalle označil za čistě fyzickou.

            A kdyby věděla, jak moc po ní touží, utekla by od něj rychleji, než gazela pronásledovaná lvem.

            Poklepávala si rukou na stehno, což značilo, že v duchu přemítá o něčem, co ji dráždilo. „Neodpověděl jsi mi na moji otázku ohledně té ženy, po které jdeš.“

            Nejspíš se s ní bude muset o něco podělit.

            „Můj otec se s ní potkal, když odcestoval do Jižní Ameriky, aby pomohl zapadlým kmenům, něco na způsob navažského misionáře, jestli se to tak dá říct. Byl to šaman, ale cítil, že mnoho lidí z jeho kmene opustilo staré způsoby a odloučilo se od svých rituálů. Chtěl jiným kmenům pomoct s udržováním jejich tradičního způsobu života.

            „Proč si vybral zrovna Jižní Ameriku?“

            Storm v duchu vybíral, o co se podělit. „Jeho přítel začal s typem programů pro primitivnější kmeny s cílem ukázat jim, jak zachovávat svoji kulturu a zároveň přijmout pomoc nutnou k přežití. Můj otec se rozhodl to na půl roku zkusit, ale nakonec zůstal. Ashaninkové ho přivítali a chovali se k němu dobře… až na jedinou z nich. Žena, kterou hledám, mu jeho dobrotu oplatila tím, že ho okradla a způsobila jeho smrt.“

            Obelstila ho a ukradla mu duši, pak ho zabila. Když Storm našel jeho chladné tělo, byl bez sebe touhou najít viníka. Využila jeho žalu a nabídla mu, že mu ukáže tvář vraha jeho otce.

            Což udělala, těsně předtím, než převzala vládu nad jeho duší.

            Jenže byl silnější, než jeho otec, a napadl ji dřív, než ho stačila proměnit na svého osobního démona. Uprchla, ale on ji najde.

            Jak by Evalle reagovala, kdybych jí řekl, že nemám duši?  Těch pár, co to o něm v Jižní Americe vědělo, ho nazývalo démonem a pokusilo se ho zabít.

            „Co přesně ta žena ukradla?“ zeptala se Evalle.

            „Oba máme tajemství. Taky tě netlačím, aby ses podělila o ta svá,“ řekl co nejjemněji. Když Evalle přikývla, změnil téma. „Pojďme najít ty tvé tři Alteranty, pak půjdeme po mém cíli.“

            „Čtyři Alteranty, když je teď Tristan na svobodě.“

            „Ten to možná zpátky do klece nezvládne,“ dodal Storm temně.

            Střelila po něm varovným pohledem. „Je jediný, kdo ví, kde se schovávají ti tři. Nemůžeš ho zabít.“

            Zatím. Storm přikývl na znamení pochopení, ne souhlasu.

            Dával ten Evallin malér s Tribunálem za vinu Tristanovi. Očividně zamýšlel použít to, s čím se mu ohledně své šance na svobodu svěřila, aby s Tribunálem sjednal dohodu sám pro sebe. O svoji budoucnost se měl starat, když se spojil s Kujoo.

            Storm stopoval tunely jeho pach. Po chvíli si začal myslet, že Tristan možná udělal předběžná opatření pro případ, že by Evalle přišla na způsob, jak vysledovat jeho teleportaci. Když nastalo pozdní odpoledne, byl si tím už jistý. Dostal se do slepé uličky. Doslova. Tristanova stopa končila u betonové zdi, což znamenalo, že se nejspíš teleportoval pryč, nebo na druhou stranu.

            Proč věnoval tolik času, aby je nechal se za ním takhle honit? Proč se prostě znovu neteleportoval, pokud ji tak mohl kdykoliv setřást?

            „Tady stopa končí,“ oznámil Storm. „Co chceš dělat?“

            Nepřítomně si odhrnula vlasy z obličeje. Její brýle skrývaly veškeré náznaky vyčerpání, co se jí mohly odrazit v očích, ale bez ohledu na to, kolikrát pro ni přizpůsobil svoji rychlost, zhruba poslední hodinu za ním pokulhávala a zaostávala.

            „Jsem utahaná a hladová,“ přiznala nakonec.

            „Kousek před námi je služební vchod. Ty poslední dva, co jsme míjeli, byly zamčené. Myslíš, že tenhle zvládneš otevřít?“

            Škádlivě nadzvedla obočí. „Uráží mě, že se musíš ptát.“

            Když stáli u něj, nadzvedla ruce a zahýbala ve vzduchu prsty. Uvnitř dveří se ozvalo cvaknutí, pak se otevřely a odhalily dlouhou chodbu.

            Následoval ji tam. Neuniklo mu, že kineticky znovu zavřela a zamkla dveře, aniž by se otočila. Po průchodu dalšími dveřmi se vmísili do davu mířícímu k širokým betonovým schodům vedoucím na ulici.

            Napřáhl ruku a zastavil ji. Byl si docela jistý, že seshora slyší povzbudivý zvuk. „Dej mi chvilku.“

            „Na co?“

            „Abych se podíval, jaký je tam nahoře počasí. Slunce ještě nezapadlo.“

            „Jo, jasně. Moje vnímání času je dost mimo.“

            Vyběhl po schodech, potěšený tím, když viděl tmavé mraky doprovázející hřmění, co slyšel burácet. Rychle seběhl dolů a chytil ji za ruku. „Je to v pohodě. Kazí se počasí.“

            „Cítím se provinile, že jsem za to ráda, když to přitom zhorší provoz,“ zamručela Evalle. Její potrhané džíny si vysloužily pár nevěřícných pohledů, než nad nimi lidi mávli rukou s lítostí, jaká bývá věnována strádajícím.

            Sotva došli na chodník vedoucí po Peachtree Street v centru Atlanty, nenuceně navrhl: „Mohli bysme zaskočit do Six Feet Under na něco rychlého k snědku, a jestli nechceš narazit na Tzadera nebo Quinna, můžeš pak přespat u mě.“

            Těžké na tom mít ji tak blízko by bylo se jí nedotýkat, ale udělal by cokoliv, aby ji udržel v bezpečí.

            Udělala krok stranou od proudícího davu na chodníku a otočila se k němu. Podezření jí na tváři vykreslilo zamračení. „Tobě někdo řekl, že Six Feet Under je moje oblíbená restaurace?“

            „Měl jsem podezření, že by mohla být jedna z tvých oblíbených.“

            „Proč?“

            „Když jsme v Piedmontském parku pátrali po Kameni Ngak, zeptal jsem se Quinna, kam skočit na jídlo. Řekl mi, že ty a Tzader máte tu restauraci rádi, což znamená—teď když o tom uvažuju—není dobrý nápad, abys pobíhala po venku. Můžem jít někam jinam, třeba... ke mně do bytu. Mohl bych něco objednat.“

            Uchechtla se. „Tvůj byt? Jasně. Ne. Musím zůstat nezpozorovaná, a na chvíli zaskočit domů.“

            Nelíbila se mu myšlenka, že by byla třeba jen na pár hodin sama. Ne, že by čekal, že mu na to kývne, ale za zkoušku to stálo. „Tak co kdybych pro nějaké jídlo skočil a sešel se s tebou u tebe?“

            „Nech mě o tom popřemýšlet?“ Poklepávala si prstem na tvář a vzhlédla. Dobírala si ho. „Ech, ne.“ Zadívala se na hodinky. „Můžeš se se mnou zase sejít za tři hodiny tam, kam jsme se teleportovali? Uvnitř North Avenue Station?“

            „Jasně, ale přijde mi, že bys toho odpočinku potřebovala víc.“

            „Víš, co se říká, po smrti se vyspíš dosytosti. Jestli Tristana brzo nenajdu, zajistím si tím spoustu odpočinku,“ zhodnotila se zívnutím. „A neprozraď Tzaderovi a Quinnovi nic o tom, že jsem tady, nebo co dělám, dobře? Tribunál mi řekl, že nesmím nikoho z VIPERu žádat o pomoc. Doufám, že tvoji pomoc nějak nevyužijou, aby tě dostali do problému, ale nežádala jsem o ni a nemohla ti v tom zabránit.“

            Tak v tom se nepletla. „Chápu.“ Už od chvíle, co se vrátil, mu vibroval mobil. Kdyby kterékoliv z volání přijmul, musel by ji buď opustit, nebo volajícímu lhát.

            Raději by si nezpůsoboval bolest lhaním a opouštět ji neměl v úmyslu.

            Než se stačila otočit k odchodu, položil jí dlaň na rameno a zastavil ji. Když na jeho dotek nereagovala, sklonil hlavu, jako by jí chtěl něco říct, a zašeptal: „Sladké sny.“ Potom ji políbil.

            Svaly, co cítil pod prsty, se napjaly, dokud se jeho rty nedotkly jejích. Pak vyšla jeho polibku dokonce vstříc.

            Zatraceně. Miloval ten pocit, když ji měl v náručí.

            Chtěl, aby myslela na něj, když zavře oči.

            Protože se neodtahovala, pokračoval v tom polibku o pár vteřin déle, než původně zamýšlel, ale lapáním její chutě by mohl trávit hodiny. Zvláčněla, natiskla se na jeho hruď. Cítit, jak se mu pomalu otevírá, bylo návykové, jenže čím déle by v tomhle pokračoval, tím těžší by bylo nechat ji pokračovat v cestě.

            Z čiré síly vůle nadzvedl hlavu.

            Rty měla stále pootevřené, jako by ještě nebyla připravená to líbání ukončit. Zatraceně, on taky ještě neskončil, ale další minuta strávená tak blízko u ní a nemohl by chodit bez kulhání.

            Stáhl z ní ruce. „Radši už běž. Uvidíme se za tři hodiny.“

            „Jasně. Zatím.“ Zamrkala, rozhlédla se kolem, jako by se bála, že by ji mohl poznat někdo z VIPERu nebo Beladorů, pak vyrazila po Peachtree Street pryč.

            Sledovat ji by mohlo být ošemetné.

            Storm jí nechal náskok, aby si nevšimla, že jde za ní. Zůstával na dohled za ní asi míli a půl, zatímco si zkratkami proplétala cestu k Marietta Street.

            Zamířila přímo k místu, kde ji dnes ráno viděl vycházet z té opuštěné budovy.

            Vsadil by se, že tady pod zemí bydlí.

            Do nosu mu neustále vnikal zápach síry, jenže měl jaguáří ostrý čich, díky němuž mohl někdy zachytit pachy i z daleka. V dálce kvílely sirény. Teď, když o tom přemýšlel, ty už taky nějakou chvíli slyšel. Že by na mezistátovce havaroval tanker převážející něco sirného?

            Na rohu se zastavil, protože Evalle by si všimla jeho přítomnosti, kdyby ji sledoval i poslední čtvrt míle k jejímu bytu. Na další tři hodiny byla v bezpečí natolik, jak jen mohla. Zamířil zpět do centra.

            Evalle při hledání Tristana potřebovala víc pomoci, než jí mohl poskytnout jen on sám. Ona o ni možná nemohla nikoho žádat, ale on ano. Čarodějka bude první, za kým zajde, aby vyvěštila, kde ve městě by se mohli skrývat Tristan a možná i Ashaninská šamanka.

            Evalle by byla naštvaná, kdyby do toho zatáhl Nicole.

            A Nicole stejně praktikovala bílou magii.

            Aby mohl bojovat ohněm proti ohni, potřeboval někoho z temné strany. VIPER nedávno zapojil čarodějnici z rodu Sterlingů, jménem Adrianna, aby jim pomohla nalézt Kámen Ngak dříve, než Kujoo.

            Evalle ji samozřejmě neměla ráda, tím spíš, když Adrianna otevřeně flirtovala se všemi agenty VIPERu. Storma v nejmenším nepřitahovala, ale její schopnosti by se mohly hodit... podle toho, co by výměnou za to chtěla.

            Neslíbil Evalle, že nepůjde po Tristanovi sám, zatímco bude ona odpočívat.

            A co se týče té šamanky, raději ať ji najde dřív, než ona najde Evalle.

Šeptané lži - Kapitola 21

December 20, 2016, 10:57 am

≫ Next: Zrozen ze Vzdoru - Kapitola 9

≪ Previous: Alterant - Kapitola 16

$

0

0

„Zaparkujte tu,“ povedal Carlos vodičovi limuzíny, keď dorazili na letisko v Carcassonne.

Pokúšal sa napísať Korbinovi a Rae, aby ich kryli, ale mal príliš slabý signál. Čo tie prekliate vysielače zase nefungovali?

Keď auto zastavilo, Carlos povedal: „Nechajte dvere zamknuté a zostaňte tu so slečnou Saxeovou, kým neskontrolujem bezpečnosť.“

„Myslíte, že lietadlo môže byť nebezpečné?“ opýtal sa vodič.

„Nemusí byť. Ide len o štandardný postup.“ Carlos sa natiahol a stisol Gabrielle ruku, aby počkala na mieste. Mala ju ako ľad. Nepáčilo sa mu to.

„Budem v poriadku,“ povedala takým slabým hláskom, že sa mu od nej ani trochu nechcelo odísť.

Napodložku jej napísal pokyny, že ak sa čokoľvek stanealebo ak sa po ňu nevráti späť do auta, má šoférovi okamžite nariadiť odchod.

Ak jej zakýva, aby prišla do lietadla, je to signál, že má odísť.

Carlos vystúpil a uvoľnene kráčal k spusteným schodíkom, pripraveným pre pasažierov. Motory hučali a biely trup lietadla Learjet žiaril ako vyleštená perla.

Pomaly stúpal po schodoch. Kiežby mal šancu upovedomiť Korbina a Rae. Alebo keby mal aspoň v rukách zbraň. Lenže, ak by nešli na letisko, ako bolo plánované, vzbudilo by to v škole podozrenie, a to nechcel.

Keď bol pri dverách, nazrel dovnútra.

Elegantné a štýlové. Hračka slúžiaca na prepravu biznismenov.

Dvere na kokpite sa otvorili práve vo chvíli, keď vyšiel po schodoch a chystal sa prezrieť kabínu. Carlos sa bleskovo otočil, pripravený na boj.

Vo dverách sa objavil Jake Malone, mimoriadne všestranný agent BAD. Stál tam s rukami v bok a usmieval sa od ucha k uchu. Krátky zostrih mu ukrývala nakrivo posadená kapitánska čapica. Statné telo navliekol do tmavej uniformy pilota leteckej spoločnosti, bielej košele a kravaty.

„Slušný letúň, čo?“ zazubil sa na naňho Jake.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Carlos namrzene, hoci sa mu uľavilo.

„Joe nám získal trochu času.Presvedčil Interpol, že Gabrielle vyšetruje CIA. Nevedia, že ju máme my. Ale Interpol dnes ráno vydal na Gabrielle zatykač. Chcú ju predviesť na výsluch. Joe nechcel riskovať, že ju niekto spozná podľa fotky v pase, zvlášť keď je na falošné meno. Domyslel si, že v škole nebude nikomu čudné, že má Gabrielle súkromné lietadlo.

„Dobrý postreh. Práve dnes ráno dokončila svoju prácu. Sú Korbin a Rae už na ceste?“

„Gotthard im poslal správu o vašom odchode do Milána. Korbin mal dnes problémy s mobilom, takže mi zavolal cez satelitný telefón. Povedal mi, že vás dvoch videl pred pol hodinou odchádzať. On a Rae by v tejto chvíli mali prichádzať na letisko. Poletia bežným lietadlom.“

„Bolo by pekné vedieť, že tu na nás čakáš ty a nie niekto iný,“ zamračil sa Carlos.

„Pozri, pred pár hodinami sme dostali jeden z Joeových zvyčajných rozkazov – nájsť nóbl súkromné lietadlo, dostať sa sem skôr než vy a spojiť sa s tebou, akonáhle bude všetko pripravené. Poslal som vám esemesku. Splnil som minimálne dva z troch bodov, to nie je zlé.“

„Budem si to pamätať, keď ti budem najbližšie kryť chrbát pri prestrelke.“

„Keď si mi neodpovedal, poslali sme správu prostredníctvom školy. Museli ste ju dostať, inak by ste tu neboli. Vedel som, že prídeš minimálne zistiť, kto vám poslal lietadlo.“

„Logika toho celého je postavená na hlavu. No keď uvážim, kto to vymyslel, celkom to sedí.“ Carlos sa odmlčal, zabraný do myšlienok. „Povedal si my. Kto je tvoj druhý pilot?“

Jake pokrútil hlavou. „To nechceš vedieť.“

V zadnej časti kabíny sa otvorili dvere a odhalili posteľ. Vychádzkovým krokom odtiaľ vyšiel Jeremy Sunn. Vyzeral ako surfer, ktorý sa práve prezliekol za pilota a je nadšený svojím novým outfitom.

Pretiahol sa a zazíval. Slnkom vyblednuté vlasy sa mu vlnili okolo goliera naškrobenej košele. Jej belosť silne kontrastovala s jeho opálenou pokožkou. Carlos ešte nikdy nevidel, aby si džínsofil Jeremy natiahol nohavice s pukmi alebo nažehlenú košeľu s dlhými rukávmi.

„Odkedy máš licenciu pre pilotovanie lietadiel?“ opýtal sa Carlos.

Jeremy zodvihol svoje potápačské náramkové hodinky na úroveň očí a pokrčil plecami. „Neviem. Asi hodinu. Závisí to od toho, v akej sme práve časovej zóne.“ Žiarivo sa usmial.

Och, došľaka, to nie. Carlos si pošúchal čelo, kde mu práve začala pulzovať bolesť a pozrel na Jakea.

„Vravel som ti, že to nechceš vedieť,“ pripomenul mu Jake.

„Dôjdem po Gabrielle a vy dvaja sa pripravte na odlet. Odchádzame hneď, ako to bude možné,“ povedal Carlos Jakeovi. Potom sa otočil k Jeremymu. „A ty, nestláčaj gombíky ani neťahaj za páčky. Ani na záchode.“ Jeremy zodvihol ruky v obrannom geste. „Som tu len na okrasu.“ Otočil sa a zamieril ku gauču stojacemu oproti dvom pohodlne vyzerajúcim kreslám.

Carlos ho však zastavil. „To si nemyslím. Potrebujeme, aby niekto slečne Saxeovej odniesol kufre.“

„Máš zlámané ruky?“ odvrkol mu Jeremy.

„Nie, moje sú v pohode. Ale tvoje tak môžu skončiť, ak nezodvihneš zadok a nezačneš sa správať ako zamestnanec veľmi bohatej dedičky.“

Jeremy sa zamračil, no vstal a vyrazil popri Carlosovi smerom von z lietadla. Ten ho však strhol naspäť, aby mu vysvetlil jeho úlohu.

Avšak v momente, keď Jeremyho noha stúpila na schodíky vedúce von z lietadla, sa jeho správanie úplne zmenilo. Ten chlap bol ako chameleón. Kráčal pred Carlosom vzpriamene ako vojak. A to už bolo niečo, lebo Carlos vedel, že Jeremy k armáde ani nepáchol.

S jeho trestným registrom by ho nikdy nevzali.

Keď došli k autu, Carlos zaťukal šoférovi, aby odomkol. Potom pomohol Gabrielle vystúpiť. Celé to prebehlo mlčky, ani nemukla.

Jeremy vyložil kufre z auta a pristúpil ku Gabrielle. „Radi vás vidíme znovu na palube, slečna Saxová.“

„Merci. Aj ja vás rada vidím.“ Pozrela na Carlosa, ktorý zatváral kufor auta, ale pokračovala v divadle.

Keď Carlos ustúpil a obišiel limuzínu, Jeremy akurát hovoril: „Som vám k službám, dňom... i nocou.“

Akonáhle limuzína odišla, Carlos sa sklonil blízko k nemu a povedal: „Nech ťa ani nenapadne urobiť to, čo ti vidím na očiach, inak prídeš domov po častiach.“ Potom Carlos povedal Gabrielle: „Toto je Jeremy, jeden z našich ľudí. Len čo pristaneme, už ho neuvidíš.“

„Rád vás poznávam, Gabrielle.“ Jeremy sa uškrnul a zobral kufre do lietadla.

Gabrielle sa zasmiala. „Je roztomilý.“

„Nie, nie je roztomilý.“ Carlos mu chcel zakrútiť krkom. „Jeremy je rovnako nebezpečný ako ktorýkoľvek iný člen našej skupiny. Možno aj viac, pretože uňho nikdy nevieš, čo urobí. Joe musel byť zúfalý, keď ako druhého pilota poslal jeho.“

„Takže on je tiež pilot?“

Obdiv v jej vlase Carlosa len viac rozladil. „Nie, nie je pilot. Jeremy je v kokpite užitočný asi ako nafukovacia panna. Vlastne ani to nie je pravda. Nafukovacia panna by mohla slúžiť ako air bag.“

Keď vystúpili až na vrch schodíkov, našli dvere do kokpitu dokorán. Carlos predstavil Gabrielle Jakeovi so slovami: „On je jediným skutočným pilotom na palube.“

„Takže vy nepotrebujete druhého pilota?“ V Gabriellinom hlase zazneli obavy.

„Ani trochu.“

Ramená sa jej uvoľnili.

„Keď si potrebujem trochu schrupnúť, prepínam na autopilota.“

„Čože?“ Tú otázku vystrelila smerom na Carlosa.

„Len nerád to hovorím pred ním, lebo jeho ego sa už teraz nevmestí do kokpitu. Ale ver mi, je to ten pilot, s ktorým chceš letieť za každých okolností.“

Jake jej venoval južanský úsmev. „Áno, madam. Nemusíte sa ničoho obávať. V Miláne pristaneme akurát na obed.“

Carlos ju viedol do kabíny a zvažoval, ako im Interpol skomplikoval plány. BAD hrala podľa vlastných pravidiel a Interpol ani netušil s kým majú tú česť.

V duchu Joeovi poďakoval za to, ako rýchlo vymyslel plán, ktorý nateraz ukryje Gabriellinu identitu. Pravda, je to iba dočasné.

***

Vestavia vo svojom byte v Miami kráčal hore-dole po mramorovej podlahe na chodbe medzi kuchyňou a obývačkou. Bez Josie to bolo o štvrtej ráno čertovsky osamelé miesto.

Zazvonil mu mobil. Vestavia sa obzrel za zvukom. Čakal telefonát od toho arogantného magora z Južnej Ameriky. Musí nájsť Mirage skôr, než ho nájde Durand. Teraz mu však volal jeho kontakt v École d’Ascension, aby mu oznámil ukončenie práce Saxovej na presune ich programov do nového systému.

„To dokončila presun tak rýchlo?“ Vestavia bol na jednej strane rád, na druhej to uňho vzbudilo podozrenie.

„Oui. Ona aj jej bodyguard práve odišli.“

„Kam mierili?“

„Na letisko v Carcassone. Nešli však komerčným letom, ako sme predpokladali. Obdržali sme hovor, že opravy na jej súkromnom lietadle boli ukončené a to ich čaká na letisku.“

„Chcem vedieť, kam letia,“ dožadoval sa Vestavia.

„Žiaden problém. Môj bratranecpracuje v hlavnej letiskovej veži. Letia do Milána, ale netuším, aký je ich konečný cieľ.“

„Aj tak dobre,“ uistil ho Vestavia. Potom zvážil, čo ďalej. „Je si váš IT tím istý, že pochopil program a nebude ju znovu potrebovať?“

„Absolútne. Nechala im návod, ako si poradiť so všetkými možnými problémami, ktoré by sa mohli vyskytnúť. Tiež im nechala inštrukcie na reinštalovanie ktorejkoľvek časti programu.

„Dobre, s tým dokážem žiť.“

Bolo počuť ako sa hlasu na druhej strane linky uľavilo. „To som rád. Mal som obavy, či jej prístup k počítačom nebude predstavovať problém.“

„Nie. Pokračujte a o všetkom ma informujte, Pierre.“

„Samozrejme, Fra.“

Vestavia cestou k striebornej koženej pohovke v obývačke zaklapol mobil. Ťažko na ňu dosadol a otvoril zložku ležiacu na sklenom konferenčnom stolíku. Bolo tam o Gabrielle Saxe úplne všetko, vrátane kontaktu na prípadného čističa.

Neudržal by sa tak dlho, keby nebol obozretný. Ak niekomu s jej úrovňou znalostí v oblastí informatiky umožnia prístup ku školským záznamom, môže to byť bezpečné – ale nemusí. Od tých tínedžerov záviselo priveľa. Nemohol riskovať, že k ich zložkám bude mať voľný prístup nejaký IT-čkár.

Škola bola len jedným z mnohých miest na hľadanie stopy po D-ange-ruese. Vestaviovi by sa však nepáčilo prísť o tento cenný zdroj.

Ak to tá Saxeová vedela všetko naprogramovať, mohla sa na žiadosť niekoho iného infiltrovať do ich systémov, či už dobrovoľne, alebo inak. Nemohol to riskovať.

Prechádzal si zložku Saxeovej a zastavil na stránke so zoznamom významných osôb, s ktorými bola spojená od chvíle, kedy vstúpila do priestorov školy, až kým z nej neodišla. Saxeová takmer zomrela pri dvoch krajne podozrivých nehodách a odvtedy je samotárka. Keby útoky ohlásila, príslušné orgány by zistili, kto za nimi bol. Lenže ona to neurobila. Neposťažovala sa, ani im nepovedala o svojich životných poistkách.

Takže je tu šanca, že to s ňou zaňho vybaví jej bývalý manžel.

Vestavia sa usmial. Rád dával iným ľuďom šance.

***

„Povedz mi, je Linettina rodina zámožná?“ Carlos sústredil pozornosť na nervóznu Gabrielle a  na šoférovanie prenajatého auta. Už od Bergama sa štverali po kľukatých cestách. Bola veľmi tichá. Prehovorila len, aby mu dala pokyny na zabočenie.

„Majú veľký dom, ku ktorému patria obrovské pozemky. Celé to má možno tisíc akrov.“ Gabrielle pozorovala krajinu za oknom. Zelené údolie sa po pár kilometroch zmenilo na skalnaté výbežky. „Väčšina ľudí nevlastní toľko pôdy, ale tieto pozemky boli vlastníctvom rodiny jej otca už od šestnásteho storočia.“

Gabrielle sa pohrávala s malým zlatým medailónom, ktorý vyzeralrovnako starý ako rodinné sídlo jej priateľky. Zasmiala sa nad obavou, že by ju mohol niekto spoznať, akoby to bola iba nejaká nemiestna márnivosť.

Jemu však tieto obavy pripadali oprávnené. Zveril sa s nimi aj Rae, keď s ňou telefonoval v reštaurácii, zatiaľ čo bola Gabrielle na dámskych toaletách. Teraz mal väčšie starosti, než bola Gabrielle, snažiaca sa ubziknúť.

Carlos ju celú cestu ostražito sledoval, ale bol si celkom istý, že sa od neho teraz nepohne.Nie, keď vedela, že je jej sestra Babette v škole. Keby to tak nebolo, Gabrielle by sa pri prvej príležitosti pokúsila utiecť. Na jej mieste by sa zachoval rovnako. Ona však teraz nebude riskovať, že BAD použije proti nej jej sestru.

Gabrielle však nevedela, že Carlos sa o Babette v agentúre ani slovkom nezmienil.

„Si si istá, že vieš, kam ideme?“ zažartoval. „Od tej poslednej odbočky pred dvadsiatimi minútami sme nestretli žiadne iné auto.“

„To preto, lebo sme väčšinu z toho na majetkoch Tassonovcov.“ Gabrielle chvíľu bez slova sledovala krajinu.

„Linette mi často hovorievala, ako izolovane sa tu cítila. Ak sa chcela stretnúť s inými deťmi, musela sa posnažiť. Preto aj tak dobre behala a liezla.“

„Musela byť naozaj osamelá, keď ju to primälo chodiť hore dole po týchto kopcoch,“ zahundral Carlos. „A čo dom Tynteovcov? Tiež je vo vlastníctve rodiny už toľko rokov?“ Úsmev v Gabrielliných očiach pohasol. „Áno, moja mama bola posledným potomkom Tynteovcov.“ Bola. Na chvíľku ju nechal, iba mlčky šoféroval. Potom sa opýtal: „Čo sa stalo tvojej matke?“

„Zomrela... pri nehode. Mala som jedenásť.“

„Prepáč, nechcel som otvárať rany.“ Carlos o svoju biologickú matku prišiel v deň, keď sa narodil.Naozaj zomrela až o desať rokov neskôr, ale s Gabriellinou stratou sa nedokázal úplne stotožniť.

Ak by sa však niečo stalo jeho tete Marii, to by bola iná vec.

„Nie, to je v poriadku,“ povedala Gabrielle. „Len na to často nemyslím.“ Viac toho nepovedala,  a tak zmenil tému na niečo, o čom by sa podľa neho mohla rozrozprávať. „Zdá sa, že máš v Južnej Amerike dobré zdroje.“  Pozrel sa na ňu a videl, ako pevnejšie stisla prsty.

„Nežiadam ťa, aby si mi prezradila svoje kontakty, Gabrielle. Len by som chcel počuť, čo ešte vieš o Anguisovi. Čokoľvek mi povieš o Durandovi a jeho mužoch môže misii pomôcť.“

Uvoľnila ruku a začala si hrýzť peru. „Nerada to hovorím, lebo to vyzerá, ako by som mu lichotila, ale Durand je naozaj dobrý v tom, čo robí. Od svojich ľudí očakáva stopercentnú lojalitu.“

„Poznáš niekoho z jeho mužov?“ Cesta, po ktorej sa teraz štverali, im poskytovala ohromujúci výhľad. Za každou serpentínou sa rozprestierala široká modrá obloha.

„Durand si svojich mužov značí.“

„Ako?“ Carlos pevne zovrel volant.

„Tetovaním... na hrudi.“

Tep sa mu zrýchlil. „Akým tetovaním?“

„To neviem. Viem len, že je to na hrudi. Moje kontakty to buď nevedia, alebo sa boja povedať mi to.“

Pomaly vydýchol. Uľavilo sa mu, že má konečne odpoveď. „Veľa mužov má na hrudi tetovanie... dokonca aj ja.“

„Naozaj? Ako to tvoje vyzerá?“

„Had a dýka. Dal som si ho urobiť, keď som bol veľmi mladý,“ povedal prezieravo. „Čo ťa vlastne na začiatku primälo pátrať po Anguisovi?“

„Nič zvláštne.“

Odpovedala prirýchlo. Gabrielle niečo skrývala, ale bolo by netaktické teraz na ňu tlačiť. Pri rozhovore s ním by začala byť opatrná.

Spomalil, lebo sa priblížili k dvom nízkym múrikom po oboch stranách cesty. Boli vytvorené z bielych a žltých kameňov, pavučinovo porastené viničom. Pred múrikmi husto rástla burina a vyrážala aj spomedzi kameňov na ceste.

„To je hlavný vstup na pozemky.“ Oči sa jej rozžiarili očakávaním, potom pohasli. „Linette povedala, že jej otec bol posadnutý tým, aby bol majetok v perfektnom stave. Linette dokonca musela tráviť soboty záhradníčením.“

Carlos prešiel bránou a pomaly postupoval ďalej. Gabrielle ukázala na stromy lemujúce cestu ako borovicové slnečníky. Impozantná trojpodlažná budova so stenami zo svetlosivého kameňa a terakotovou strechou bola zasadená do úbočia hory tak dlho, že sa zdalo, ako by bola súčasťou terénu. Popoludňajšie slnko vrhalo tiene na klenutú cestičku objímajúcu jednu stranu domu.

Opäť však bolo vidno známky zanedbania – zvetrané rolety, zhrdzavené kovové štíty okien a balkónov. To nezapadalo do Gabriellinej spomienky na Linettinho pedantného otca.

Gabrielle znova stíchla.

Carlos zaparkoval vedľa stupňovitej fontánky s cherubínmi prelievajúcimi vodu z jednej vázy do druhej. Netiekla v nej voda, okolo sochy sa vinul divý vinič. Obišiel auto a pomohol Gabrielle vystúpiť.

Keď vystúpili po rozpadnutých schodoch, zodvihol ťažké zájdené klopadlo v tvare hlavy leva a trikrát zaklopal.

Gabrielle si hovorila, že sa musí sústrediť na misiu a nie na znepokojivý stav hospodárstva. Ale obavy o Linettinho otca ju neopúšťali.

Dvere sa pootvorili a objavila sa v nich žena okolo šesťdesiatky. Mala skôr sivé ako čierne vlasy a bucľaté líca. Tvár však mala stále mladú. „Bon giorno. Come stai?“

„Parla inglese?“ opýtala sa Gabrielle. Žiadala, aby hovorili po anglicky.

„Sí. Po anglicky viem dobre.“

„A vy ste?“

„Gazdiná.“

To nebolo v poriadku, ale Gabrielle pokračovala. „Hľadám Tassonovcov.“

„Signore Tassone a jeho žena cestovať.“

„Naozaj? A kam šli? Rada by som sa s nimi spojila.“  Gabrielle sa pokúšala predstaviť si Linettiných rodičov, ako utrácajú na ďaleké cesty. Jej priateľka sa často sťažovala na prehnanú sporovlivosť svojho otca.

„Oni plaviť po Stredomorí. Signore Tassone dať prísne pokyny. Neobťažovať ho.“

„Viete, kedy sa vrátia?“ Gabrielle pozrela poza ženu, ale cez polootvorené dvere toho v tmavej miestnosti veľa nevidela.

„Kto vie?“ Gazdiná odvrátila zrak a pokrčila plecami. „Niekedy po pár týždňoch, inokedy po pár mesiacoch. Odísť iba tento týždeň.“

Carlos chytil Gabrielle za lakeť. „Dobre, radšej by sme mali vyraziť, ak chceme prísť na letisko včas a stihnúť náš let.“

„Áno, poďme. Gracie,“ povedala Gabrielle žene, a potom sa otočila smerom na odchod.

„Signora? Aké byť vaše meno?“

Gabrielle sa zastavila a keď sa otáčala, aby žene odpovedala, Carlos jej zovrel ruku.

Pochopila jeho správu, že nemá hovoriť meno.

„Moja mama bola Madame Gervai. Zoznámila sa so Signorou Tassone počas plavby. Požiadala ma, aby som sa tu zastavila, keď budem v Miláne. Mama pred šiestimi mesiacmi zomrela. Len som chcela signoru pozdraviť a povedať jej, že mama rada spomínala na ich rozhovory. Gracie. Bon giorno.“

Carlos zaradil rýchlosť a keď už mierili od domu, povedal: „Takže, čo sa deje?“

„Linettin otec bol veľmi šetrný. Matka ju navštevovala len zriedka, pretože jej počas dlhých ciest v aute bývalo zle, rovnako v lietadle.Plavby na mori sa bála.  Neviem, kto bola tá žena v dome, ale Tassonovcov nepozná.“

Keď prechádzali cez vstupnú bránu, Carlos spomalil a vybral sa na polhodinovú cestu dole kopcom po príjazdovej ceste, ktorou sem prišli. Táto cesta hore a zase dole sa mu vôbec nepáčila. Mohla za tým však byť len jeho paranoja z toho, že mal vedľa seba Gabrielle a v blízkosti žiadne zálohy.

„Linettin otec by sa toho domu nikdy nevzdal,“ dodala Gabrielle, žmoliac si ruky. Potom prestala a pozrela na Carlosa. „Linette povedala, že sa raz opýtala otca, či by sa nemohli presťahovať do nového domu. Vraj svoj domov opustí iba v drevenej truhle. Myslíš, že sú mŕtvi?“ zašepkala.

„Neviem.“ Pokračoval v ceste, opatrne viedol auto cez ostré zatáčky.

Všimla si napäté svaly na jeho tvári. „Čo sa deje?“

„Nič, ale budem sa cítiť lepšie, keď sa dostaneme na hlavnú cestu. Rae a Korbin nám už vyhliadli miesto, kde v Miláne prespíme. Odovzdáme Gotthardovi získané informáciea uvidíme, čo vystopuje.“

Gabrielle sa oprela a premýšľala nad Linettinými rodičmi. Hľadala logické odôvodnenie, prečo by sa tak veľmi zmenili.

Carlos manévroval auto cez pravotočivú zákrutu okolo skalnej steny a kríkov, ktoré viseli tak blízko cesty, že blokovali výhľad za zákrutu. Na druhe strane bol ďalší kus klesajúcej cesty s kopcom na pravej strane a roklinou hlbokou niekoľko sto metrov na ľavej strane.

Kúsok nižšie blokovalo cestu červené športové auto talianskej značky. Dvere na strane vodiča boli doširoka roztvorené a vodič visel cez volant.

Carlos spomalil a odstavil auto niekoľko metrov odtiaľ.

„Vyzerá to, akoby bol vodič zranený.“ Gabrielle sa načiahla po kľučke na dverách.

„Nevystupuj z auta.“ Carlos otvoril dvere na svojej strane a vystúpil.

„Daj mi tvoj mobil. Potrebujeme sanitku.“ Gabrielle k nemu natiahla ruku s otvorenou dlaňou.

Uvedomila si, prečo zaváhal. Ak by jej nechal telefón a odišiel, mohla zavolať niekomu, aby jej pomohol utiecť. Ak by jej dal svoj telefón, preukázal by jej dôveru, akú podľa nej nepreukazuje nikomu.

Nepohol sa, aby odopol telefón z opasku.

Gabrielle spustila ruku. Jeho nedostatok dôvery ju zranil viac, než bola ochotná pripustiť.

„Tu máš.“ Carlos odopol mobil, odomkol ho a hodil jej ho. Zachytila telefón vo vzduchu, šokovaná a povzbudená jeho dôverou.

„Môžeš rovno vytočiť,“ povedal a kráčal preč.

Vyťukala tiesňovú linku, ale hovor sa ukončil v okamihu, keď sa ozval operátor. Gabrielle skontrolovala telefón. Žiaden signál.

Ako mohla stratiť signál bez toho, aby sa pohla?

Jedna z veľkých záhad mobilných telefónov.

Zahundrala a vystúpila z auta. Už zo zvyku pred tým siahla po svojom laptope. Môže použiť svoju blúzku ako obväz. Je teplo, bude jej stačiť len hodvábny top, ktorý mala oblečený spolu s ľanovými nohavicami.

Zodvihla zrak a uvidela, že Carlos je už takmer pri aute.

Vodič sa zrazu narovnal, vyskočil z auta a rozbehol sa do údolia v kopcoch lemujúcich cestu.

Carlos sa otočil a zo všetkých síl sa rozbehol. Keď ju zbadal, na tvári sa mu objavil hnev a postupne ho vystriedal strach.

„Bež!“

A ona bežala, najrýchlejšie ako mohla. Dobehol ju, schmatol okolo pása a strhol k zemi do žľabu medzi kopcom a cestou.

Explózia ich vyhodila do vzduchu.

Dopadla bokom na zem, chránená Carlosovým náručím. Tlaková vlna z výbuchu sa šírila otvoreným priestorom ako neviditeľná prílivová vlna a znovu odhodila ich telá. Zem pod ňou sa otriasla druhým výbuchom. Potom sa ozvali ďalšie,  buch, buch.

Nemohla dýchať. Gabrielle sipela, snažiac sa nadýchnuť.

„Je to v poriadku, snaž sa upokojiť.“ Carlosov hlas znel tak vzdialene. Hruď a pľúca ju čertovsky boleli. „Odhodila ťa tlaková vlna,“ povedal.

Posadil sa a držal ju v náručí. Na tvári mal odreniny a škrabance, ale bol nažive. Och, dobrý bože. Mohol zomrieť.

Pokúsila sa prehovoriť, no nevyšiel žiaden zvuk.

„Ššššš. Len dýchaj.“

Keď sa jej konečne podarilo dostať do pľúc vzduch,  roztrasene sa nadýchla a potom prikývla, aby vedel, že je na chvíľu v poriadku. Pomohol jej vstať. Poobzerali sa.

Ich prenajaté auto bolo preč.

„Kde je?“ zachripela.

Carlos ju viedol na kraj cesty. Ich krásny Mercedes sa skotúľal do rokliny. Explózia ho musela odhodiť z cesty.

„Keby som zostala v aute, bola by som mŕtva,“ zašepkala. Gabrielle sa podlomili kolená.

„Hej. Neomdlievaj mi.“ Carlos ju zodvihol do náručia a kráčal bližšie ku kopcom. Našiel miesto v tieni a posadil sa. „Musíme predpokladať, že nás nezastrelia, keď si už dali toľkú námahu, aby to vyzeralo ako nehoda. To druhé auto muselo byť plné leteckého paliva, aby to spôsobilo takúto explóziu.“

Nad nimi zahučala helikoptéra.

„Och, bože. Vracajú sa?“ Gabrielle sa prikrčila.

„Nie, to by mali byť moji ľudia.“

„Ako by o nás vedeli?“

„Predtým, ako som ti dal mobil, som vyslal tiesňové volanie Jakeovi. Jeremy mal v tom aute sledovacie zariadenie pre prípad, keby sa niečo stalo a oni nás potrebovali nájsť.“

„A helikoptéra?“

„Povedal som ti, že keď príde na lietanie, Jake je mužom, ktorého chceš. Tiež je jedinou osobou schopnou kedykoľvek zabezpečiť niečo, čo lieta. Kým sme odišli, podarilo sa mu nájsť malé letisko neďaleko odtiaľto a potvrdil, že bude pripravený.“

V čase, keď dorazili na letisko v Miláne a zostupovali z helikoptéry, Gabrielle zatúžila po svojom prenajatom domčeku pri jazere v Georgii.

„Chceš ešte dnes večer niekam letieť?“ opýtal sa Jake Carlosa a podal Jeremymu ich kufre.

„Nie. Rae a Korbin už mesto preverili. Radšej zostanem tu, kde ste aj vy štyria a môžete pomôcť ochrániť Gabrielle, kým upovedomíme základňu a premyslíme, kam sa ďalej vydáme.

„Čo sa týka stráženia Gabrielle dnes v noci, dobrovoľne sa hlásim na prvú hliadku.“ Jeremy sa k nim vrátil a oznámil to tónom mladého skauta. Gabrielle pochybovala, že ním niekedy bol.

Carlos k Jeremymu pristúpil a povedal niečo tichým hlasom. Nepočula, čo to bolo. Ale dnes už raz jeho hnev videla, keď sa otočil a kričal, aby utekala.

Keď zastrašoval Pierra a ostatných v škole, bola to iba hra.Teraz Carlos očividne nemal hravú náladu. Na krku mu navreli žily, ruky zaťal v päsť.

Jeremy o krok ustúpil. Pravdepodobne múdre rozhodnutie.

Carlos dohovoril, nech už to bolo čokoľvek. Len tam stál a zazeral na Jeremyho, ktorý zmätene zodvihol ruky. „Nechceš dobrovoľníkov, fajn. Aspoň si pospím.“ Ustúpil ďalších pár krokov.

Jake sledoval, čo sa práve odohralo medzi Carlosom a Jeremym. Mlčal, ale obočie mal so záujmom zdvihnuté.

Carlos sa nadýchol a pošúchal si bradu. Potom miernejším hlasom povedal Jeremymu: „Aj tak ďakujem za ponuku.“

Jake sa zasmial.

Carlos po ňom hodil vražedný pohľad, a potom sa hrejivo pozrel na Gabrielle. „Pripravená na sprchu?“

„Oui.“ Kráčala s ním k ďalšiemu autu. Bolo identickou kópiou strieborného sedanu, o ktorý prišli.

Keď nastúpili, opýtala sa: „O čom to tam bolo?“

„Len som Jeremymu objasňoval, kde je jeho miesto.“ Carlos zodvihol ruku k jej čelu a prstami jemne pošúchal citlivé miesto. „Ako si na tom?“

„Au. Bolo mi fajn, kým si mi nepripomenul, že som sa udrela do hlavy.“ Pod prstami cítila hrču. Adrenalín musel zablokovať bolesť. Teraz jej hlava začínala treštiť.

„Korbin a Rae nás už prihlásili na recepcii a majú izbu neďaleko.“

„Som v poriadku, naozaj. Tak ľahko sa nezlomím.“ Fyzicky nie, ale za svoje srdce neručila.

V aute sa cez ňu naklonil a zapol jej bezpečnostný pás. Potom ju pobozkal nalíce a narovnal sa. „Pätnásť minút a sme tam.“

„Myslíš, že to bol Durand?“ vyslovila svoje obavy.

„To nie je jeho štýl.“

Na chvíľu sa nad tým zamyslela. Potom jej došlo, ktorá osoba musela byť za tým útokom.Roberto. Ale ako vedel, že je tu? A... skúsi to znova?

Keď dorazili do hotela, Carlos ju dostal hore po schodoch a do kúpeľne pod sprchu skôr, než by stihla napočítaťdo desať. Uľavilo sa jej, že je tu, ale len do chvíle, keď sa odmietol sprchovať spolu s ňou.

Čo sa od rána zmenilo?

***

Carlos zatvoril dvere na kúpeľni, ktorá v porovnaní s tou vo Francúzsku pôsobila skromne. Prešiel do moderne zariadenej obývačky s dvojmetrovou mäkkou sedačkou krémovej farby a zodpovedajúcimi kreslami. Šťukol vypínačom na stene a dvojica lustrov visiacich na reťaziach z tri metre vysokého stropu sa rozžiarila.

Na dverách apartmánu sa ozvali dve zaťukania – Rae a Korbin. Otvoril im dvere. Obaja mali na sebe džínsy a vyzerali trochu unavene. Kempovanie si neužívali.

„Kde je Gabrielle?“ Rae vstúpila dovnútra a poobzerala sa. Vlasy mala ešte stále mokré zo sprchy. Niesla laptop.

„V sprche. Vrátim sa o pár hodín.“ Carlos si cestou do apartmánu od Korbina zobral 9 milimetrovú zbraň a zastrčil si ju za okraj džínsov na chrbte. Navrch si obliekol denimovú košeľu s dlhým rukávom a nechal ju nezastrčenú voľne visieť cez džínsy.

„Kam vlastne ideš?“ spýtala sa Rae Carlosa, ale vzápätí presunula zlovestný pohľad na Korbina. „O čom ste vy dvaja diskutovali?“

Carlos hneď neodpovedal. Pozrel na Korbina, ktorý iba pokrčil plecami a povedal Carlosovi: „Máš čas do rána. Potom sa budem musieť hlásiť Joeovi.“

„Ďakujem. Máš to u mňa.“ Korbin dal bez nejakých otázok Carlosovi časové okno, v ktorom mohol Carlos konať na vlastnú päsť. Naviaczatiaľ dozrie na Gabrielle. Carlos mu to v budúcnosti oplatí.

Otočil sa k Rae. „Chcem predísť budúcim nehodám a eliminovať jedného človeka, ktorý sa snaží zabiť Gabrielle.“

„Takže takto to je, čo?“ v očiach Rae sa objavilo porozumenie a teplo, ktoré by od svojej kolegyne bez štipky sentimentu nečakal.

Carlos mohol poprieť, čo naznačila – že toto je preňho už osobné – ale iba by si zbytočne dral hlasivky. Rae si už dala dve a dve dokopy. Na to bola expert. Zrejme si prečítala Gotthardovu správu, ktorá pravdepodobne zahŕňala Robertovu minulosť a miesta pobytu od chvíle, keď sa oženil s Gabrielle. Rae si k tomu potom asi pripočítala informáciu o tom, že Gabrielle ledva unikla už dvom záhadným nehodám, ktoré ju donútili ukrývať sa. Nuž a Rae si to spojila s poistnými zmluvami, ktoré Gotthard bezpochyby tiež našiel.

Áno, Rae vedela, kam Carlos mieri. Prekvapivo mu však nevyčítala, že Roberto nemá s ich misiou pre BAD nič spoločné.

„Len odkážte Gabrielle, že sa vrátim večer.“ Carlos si želal, aby do toho nemusel zaťahovať ostatných, ale agenti BAD si navzájom kryli chrbát v každej situácii. To bol len ďalší z dôvodov, prečo boli iní ako ostatní. „Viem, že nie je fér žiadať to od vás, ale ocenil by som, keby to zostalo medzi nami troma.“ Rae sa usmiala. „Máš to mať, zlato. Obdivujem mužov, ktorí bojujú za to, čo je ich.“ Vyslala významý pohľad smerom ku Korbinovi.

Korbinova tvár bola zmesou pobavenia a zmätku. Carlos sa na Rae musel dvakrát pozrieť, aby si bol istý, že dobre počuje. Rae sa nikdy neprejavovala ako žena. A najmänie v súvislosti s iným agentom alebo s prácou.

„Vďaka, ale ona nie je moja.“ Carlos sa zvrtol na odchod.

„Práve som ťa pochválila za to, že sa ma nesnažíš oblbnúť kopou kecov,“ dodala Rae. „Daj na seba pozor. My sa postaráme o tvoju ženu.“

Carlos si vzdychol a odišiel.

Gabrielle si nechať nemohol. Rozhodne sa ale ubezpečí, že ju Roberto už nikdy nebude obťažovať.

***

Gabrielle vyšla z kúpeľne oblečená v hotelovom kúpacom plášti. Vstúpila do obývačky sušiac si vlasy uterákom.

„A kde je Carlos?“ opýtala sa Rae a Korbina.

„Má prácu, zlatko.“ Rae listovala časopisom na kolenách. Korbin sa ani nepohol. Sedel s hlavou opretou dozadu, oči zatvorené a skoro sa zdalo, že ani nedýcha. Žeby spal?

Takže Carlos sa s ňou najprv odmietol sprchovať, a potom len tak, bez slova, odišiel? Čo to s ním je?

Gabrielle tuho zvierala uterák, unavená z ich premúdrelých a výhýbavých odpovedí.

„Taká odpoveď mi nestačí, zlatko,“ vrátila jej to Gabrielle.

Rae si nachvíľu prestala listovať, zodvihla zvedavý pohľad, vzdychla a potom pokračovala v prezeranítoho sprostého časopisu.

„Kde. Je. Carlos?“ dožadovala sa Gabrielle.

„Má prácu,“ povedal Korbin bez toho, aby otvoril oči. „To je všetko, čo ti teraz môžeme povedať. Mal by byť späť pred úsvitom.“

Skôr by sa vlámala do bankového trezora, než vytiahla niečo z tých dvoch.

„Fajn.“ To jedno slovo bolo naplnené sklamaním, tým istým, ktoré teraz sťahovalo Gabrielle hrdlo. Nenávidela to. Vrátila sa naspäť do spálne a zavrela dvere.

Práve skončila s obliekaním – vzala si džínsy a biely sveter – keď začula zvuky. Znelo to, akoby sa podávalo jedlo. Má zostať v izbe a durdiť sa, že ju Carlos odkopol, alebo má ísť von a zistiť, čo by mohla dostať z tých dvoch, zatiaľ čo by jedla?

S plným žalúdkom budú veci aj tak jasnejšie.

Gabrielle otvorila dvere a zacítila vôňu jedál poukladaných na stole so štyrmi stoličkami. Rae a Korbin tam už sedeli a jedli.

Gabrielle si sadla na miesto, pri ktorom bol jediný voľný tanier. „Takže nečakáte, že sa Carlos vráti včas, aby sa s nami najedol?“

Korbin strčil do úst kus stejku, veľmi príhodne, aby sa vyhol konverzácii.

„To nevedno.“ Rae si porozkladala jedlo na tanieri tak, aby sa jednotlivé druhy jedál navzájom nedotýkali. „Kým bude preč, chceli by sme si prediskutovať zopár vecí.“

To nahrávalo Gabrielliným plánom. „Iste. Aj ja mám zopár otázok.“

Rae dokončila triedenie jedla a zodvihla iskrivý pohľad na Gabrielle. „Dávam ti body za vytrvalosť, ale zopár ich strhávam za to, ako pomaly ti to dochádza. Neodpovedáme na otázky. My ich kladieme. Na začiatok nám povedz niečo o Babette Saxeovej.“

Gabrielle na nich zízala s otvorenými ústami. Možno si vyslúžila Carlosovu dôveru, ale on tú jej stratil tým, že o Babette povedal tejto skupinke.

***

Carlos potichu kráčal okázalo zariadenou spálňou, osvetlenou len svetlami Milána prenikajúcimi dovnútra skrz presklenú stenu. Robertove bezpečnostné opatrenia boli len na okrasu a mali pramalý význam.

Aký idiot by zostával na takomto zraniteľnom mieste?

Arogantný idiot.

Ak by mal Carlos čeliť viac než jednému bodyguardovi, aby sa dostal do luxusného apartmánu, mohol jednoducho zliezť jedno poschodie na balkón za sklenenými dverami.

Dopekla, možno by stačilo skočiť zo strechy.

Keď dorazil k posteli, musel sa zo všetkých síl snažiť, aby sa nerozosmial. Robertove husté tmavohnedé vlasy boli zastrčené za ušami, dôsledne nagélované a upravené do dokonalého tvaru. Ten chlap ležal roztiahnutý na červených hodvábnych prikrývkach. Mal na sebe sporú čiernu spodnú bielizeň.

Sú to tangá pre mužov? Uf.

O to ľahšie Carlos urobí, čo zamýšľa.

Robertov svalový tonus patril skôr k ľahším váham a určite to nebolo telo, ktoré Carlos videl na bilbordoch cestou sem. To bude asi dôvod, prečo zamestnávajú dablérov.

Dnes ten pád Roberto absolvuje sám, žiaden dablér.

Carlos pristúpil bližšie a zapálil lampu vedľa postele. Svietila načerveno. Prevrátil očami, lampa asi mala navodiť atmosféru, keď si sem ten blázon vodil ženy.

„Vstávaj, Roberto,“ prikázal Carlos normálnym hlasom.

Roberto zahundral čosi ako „Choď preč.“

Carlos vytiahol vyskakovací nožík a stlačil gombík, aby ho roztvoril. Čepeľou ostrou ako žiletka posunul jednu lokňu na hercovo čelo. Roberto sa strhol, pľasol si po čele a so zavrčaním sa zobudil.

Pozrel na Carlosa a vytreštil oči. „Bruno!“

„Tvoj bodyguard oddychuje.“

„Kto si? Čo chceš?“ opýtal sa Roberto, zatiaľ čo sa rýchlo stiahol o pár centimetrov.

Carlos ukázal špičkou noža na Robertovu tvár, čo tú lasicu donútilo stuhnúť. „Buď potíšku, inak budem donútený umlčať ťa. Pochopil si?“

Roberto prikyvoval ako psík, ktorého si ľudia dávajú za zadné sklo auta.

„Dobre. Som tu z jediného dôvodu a nemôžem strácať čas. Viem všetko o troch útokoch na Gabrielle, aj to, že si za nimi ty. To skončí. Hneď.“

„Neviem, o čom—“

Carlos sa špičkou noža dotkol Robertových úst, aby zastavil jeho popieranie.

„Spomínaš, ako som ti povedal, že sa ponáhľam?“ Carlos zodvihol nôž z Robertovej tváre a čakal na rýchle prikývnutie. Potom pokračoval. Posúval čepeľ čoraz nižšie, až kým ju nezasunul pod šnúrku Robertových táng.

„Och, nie... prosím, nerobte to.“ Roberto sa ostro nadýchol a roztriasol sa. Oči upieral na miesto, kde bol nôž. Stačilo kýchnúť a príde o svoju výbavu.

Teda, v jeho prípade o výbavičku.

„Ani som netušil, že vedia vyrobiť pánske tangá v takej malej veľkosti,“ vysmieval sa mu Carlos.

„Kto ste?“

„Gabriellin nový bodyguard a beriem svoju prácu veľmi vážne.“

„Čo do pekla chcete?“ zajačal Roberto. Strach pridal jeho hlasu na intenzite.

To je už lepšie. Ten bastard zaplatí za to, čo kvôli nemu musela Gabrielle za posledných desať rokov podstúpiť.. a za to, že ju dnes takmer zabil.

„Čo chcem?“ zopakoval Carlos. „To je veľmi jednoduché. Už nikdy nebudeš Gabrielle obťažovať. Už na ňu nikdy ani nepomysli. Nepribližuj sa k nej a ani neposielaj žiadneho zo svojich idiotov, aby sa jej pokúsil ublížiť.“

„Dobre, dobre. K ničomu sa nepriznávam,“ dodal rýchlo Roberto. „Ale prisahám, že už s Gabrielle nebudem mať nič spoločné.“ Carlosovi sa zdalo, že sa Robertovi vracia farba do tváre akosi prirýchlo.

„Nemyslel si si, že sa uspokojím len s tvojím slovom, však nie?“

„Ale prosím vás. Ja ani neviem, o čom hovoríte.“

Carlos zatlačil na čepeľ a prerezal pokožku.

Roberto zakňučal akoby mu odrezali nohu. To je veľká chyba, dovoliť nepriateľovi, aby vedel, ako ľahko krvácate.

„Drž hubu, inak ti niečo odrežem.“

Ticho. No, kňučanie bolo aspoň tichšie, ako keď Roberto nariekal ako batoľa, čo chce fľašu.

„Dám ti na výber.“ Carlos čakal, kým nezískal Robertovu plnú pozornosť. „Buď ti vyrežem jazvu od čela, cez nos, líce až k tvojmu uchu, alebo ti odrežem ľavé vajce.“

„Ste šialený?“ Ak ho chcel Roberto urážať, nemal by pri tom plakať. „Dám vám peniaze, čokoľvek. Povedzte jej, že ma to mrzí. Vrátim jej peniaze. Nikdy som jej nechcel ublížiť...“

Carlos prevrátil očami a čakal, kým sa jeho hystéria trochu upokojí.

Roberto poťahoval nosom, opuchnuté oči mal plné sĺz, telo sa mu nekontrolovateľne triaslo a ak to bude trvaťdlhšie, bude zrejme potrebovať aj čisté tangá.

Keď znovu stíchol, Carlos mu povedal: „Je ľahké si vybrať, naozaj. Ak prídeš o vajce, budeš trochu krvácať, ale stále môžeš žiariť na plátne. Avšak, pravdepodobne ti to zasiahne milostný život, hoci, z toho, čo vidím odtiaľto—“ Pozrel na zosušený vačok v Robertových tangách. „Keď tak pozerám na tvoje úbohé gule, asi by si si mal radšej naozaj ponechať tvár.“

Roberto začal znovu odušu prisahať, že by sa Gabrielle nikdy nedotkol.

Carlos rýchlo otočil nôž k Robertovej tvári. To ho umlčalo. „Neodídem, kým ma nepresvedčíš, že mi naozaj veríš, keď tvrdím, že ti nabudúce nedám možnosť vybrať si.“

Zrozen ze Vzdoru - Kapitola 9

December 20, 2016, 9:00 pm

≫ Next: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 10

≪ Previous: Šeptané lži - Kapitola 21

$

0

0

„Čo robíš?“

Talyn okamžite zastal po začutí Felíciinho otráveného tónu, čudujúc sa, čo spravil, že ju tak naštval.

„Najpravdepodobnejšia odpoveď je, že sa dostávam do problému s mojím dievčaťom. Ale proti môjmu úsudku a sedliackemu rozumu poviem typickú mužskú odpoveď...nič.“

Felicia sa postavila z gauču a dala si ruky v bok. „Nič? Naozaj? Tak prečo si hore?“

Zamračil sa, ešte viac zmätený odpoveďou. „Bol som smädný.“

Zakliala popod nos. „Čo ti povedal doktor,Talyn? Nemáš byť mimo postele.! Čo si si myslel?“

„Že som smädný a keďže nechcem piť zo záchoda, musím prísť do kuchyne.“

Podľa jej výrazu na tvári mohol povedať, že sa snažila nesmiať. „A nenapadlo ťa požiadať niekoho, aby ti to doniesol?“

Talyn si odfrkol na jej sarkazmom. „Skús to spraviť v kasárňach. Keď mi nakopú zadok, očakávam zaplatenie a ocenenie.“,

„Si chorý muž... a to vo viacerých smeroch. Teraz sa vráť do postele, kde patríš a ja ti prinesiem vodu.“

„Áno, madam.“ Mieriac späť do spálne zrazu zastal. „Môžem skúšať moje šťastie a poprosiť aj niečo na jedenie?“

„Áno, a áno, prinesiem ti niečo aj pod zub. Teraz choď!“

„Uh, ako boss. Mala by si pracovať pre veliteľstvo.“

„Počula som to!“

„To dúfam, nakoľko som nešepkal.“ Reptal cestou do postele.

Felicia sa k nemu pripojila po niekoľkých minútach, s malou táckou, ktorú položila vedľa neho. Mračiac sa, overila si jeho teplotu chrbtom ruky. „Ako sa cítiš?“

„Dobre.“

„Len dobre?“

„Cítil som sa lepšie, až kým som nebol vykričaný za snahu nerušiť ťa počas študovania na skúšky.“

„Prepáč, mi keramon. Len sa o teba bojím. Spal si skoro tridsať hodín.“

Klesla mu brada. „Čo?“

Prikývla. „Tvoja matka už skoro volala do nemocnice.“

„Ako si ju zastavila?“

„Tvoje životné funkcie boli v normále. Povedala som jej, že spánok tvoje telo potrebuje a že ti bude lepšie tu ako v nemocnici, kde ťa otravujú a ty na nich stále štekáš.“ Nakŕmila ho kúskom kuraťa.

Prehrabol si vlasy a zamračil sa, keď prežúval. „Musím zavolať môjmu veliteľovi. Som si istý, že ho upozornili, že som doma a—”

„O to sme sa postarali. Všetko čo musíš robiť je sústrediť sa na uzdravenie.“

Prešla ním triaška. Čo zmeškal? „Postarali sa o to? Ako?“

„Tvoja matka a ja sme hovorili s Anatolom.“

Zlý pocit sa zmenil na strach. „Doriti. Som v prdeli, však?“

„Nie.“ Podala mu pohár vody. „Maj trochu vieru.“

Hej, určite. Viera bola bezcitná mrcha, ktorá ho neznášala viac ako Anatole.

„O takej viere neviem nič.“ Napil sa vody a povzdychol si nad nevyhnutým. Nebola žiadna cesta ako to napraviť, kým nebude čeliť tomu úbohému bastardovi.

Čo sa stalo, stalo sa.

 Namiesto toho, aby sa na to sústredil a bol nahnevaný, zmenil tému v niečo viac príjemné.

Felicia.

„Tak ako ti idú skúšky?“

„Mám ešte jednu zajtra. Tvoja mama sa láskavo ponúkla robiť ti pestúnku, kým budem preč.“

Pretočil oči ako sa načahoval po chlebe. „Plánuje mi meniť aj plienky?“

„Ak by si to potreboval.“ Nakŕmila ho kúskom ovocia.

Výťah zazvonil.

Talyn sa zamračil pri tom zvuku.

„Vracia sa tvoja mama.“

„Oh.“

Felicia šla k dverám, aby jeho matka vedela, že sa Talyn konečne prebral. S grimasou si Talyn opäť ľahol a pritiahol si tácku bližšie k sebe.

Jeho matka vstúpila do miestnosti s obrovským úsmevom na tvári. „Hádaj, čo mám?“

„Neviem si predstaviť a výraz v tvojej tvári ma trochu desí.“

Napriek jedovatosti v jeho tóne, presunula sa k posteli a zopakovala kontrolu jeho teploty tak ako Felicia.

„Spokojná, že žijem?“

„Veľmi.“ Usmiala sa nad jeho sarkazmom a podala mu zložku, ktorú držala.

„Mám pre teba darček.“

Pozrel sa na znak andarionskej armády na prednej strane a potlačil zavrčanie. Len samotná myšlienka vrátenia sa k Anatolovmu “nahláseniu“, mu vrátila zlú náladu. „Prácu!“ povedal prehnane sarkastickým šťastným tónom. „Presne, čo som chcel! Ďakujem, mami. Aké premyslené!“

Potiahla ho za vlasy. „Keď to otvoríš, budeš sa cítiť ako úplný idiot, že si to povedal.“

O tom pochyboval. S grimasou, olízal si prsty od mastnoty a otvoril zložku, aby zistil aké pokarhanie dostal tentoraz. V momente, keď mu pohľad padol na tie slová, zalapal po dychu. „Je to skutočné?“

„Je.“

Začal sa zdvíhať, keď mu bolesť prechádzajúca jeho telom pripomenula, prečo je v posteli. Zaklial a zaškľabil sa.

„Talyn!“ Felicia i matka vyrazili smerom k nemu.

„Som v poriadku. Len som ťa chcel objať. Ako sa ti podarilo ma preložiť?“

Pozrela na Feliciu. „Poznám ľudí.“

Vďačný za neuveriteľné, chytil matkinu ruku a priložil si ju k lícu. „Mala si pravdu. Cítim sa ako úplný idiot. Oh, mami. Nemôžem sa ti dostatočne poďakovať.“

Felicia sa usmiala nad jeho šťastím a vďačnosťou. Ten tón hlasu hovoril, aký otrasný musel byť Anatole. Oči sa jej zamlžili, keď sa stretla s vďačným pohľadom Galene. Až kým vina sa nezatemnila v Galeninom pohľade. Podľa jej výrazu vedela, že chcela povedať pravdu. 

Felicia potriasla hlavou, aby jej dala vedieť, že je v poriadku udržať toto tajomstvo. Rozhodli sa, že takto to bude najlepšie. Ak keď sa stále dozvedala nové veci o Talynovi, jednu vec vedela naisto, že sa nerád cíti zaviazaný. Nenávidel byť niekomu dlžný, aj keď pri láskavosti.

„Čo to je?“ opýtala sa Talyna predstierajúc nevedomosť.

Otvoril oči a usmial sa na ňu. „Budem preložený do Kráľovskej gardy hneď ako budem znovu schopný aktívnej služby.“

To bolo niečo, čo nevedela naisto. Lorens  bol veľmi úsečný ohľadom detailov a čo vybavoval pre Talyna. „Budeš v paláci?“

Prikývol. „Nepoznám môjho veliteľa. Veliteľ ezulNykyrian?“

„Je to bratranec bývalého sýzygosa.“vysvetľovala Galene. „Strohý, ale férový. Myslím, že sa ti bude páčiť. Viem, že teba bude zbožňovať... budeš strážiť kráľovský dvor dediča.“

Talyn zhltol nadávku a snažil sa nedať najavo odpor pri tej myšlienke. Časť jeho dvora zahŕňa aj plukovníka Asswipa. Pokiaľ niekedy zaútočia nepriatelia na kráľovskú rodinu, bude mať naozaj ťažké časy. Nechcel však kaziť matke náladu, tak to v sebe podržal a dúfal, že zabijaci sa vyvŕšia aspoň na Anatolovi a to čoskoro.

„Vy dvaja ste sa niekedy stretli?“ opýtala sa s nádejou Felicia.

Galene ustúpila od postele. „Nie veľmi. Moje povinnosti sú s TizirahCairistiona. Ona je prevažne... pripútaná k lôžku. Neveľmi opúšťa svoju časť paláca. Princ Jullien, na druhej strane, cestuje o niečo viac. Je mi ľúto, že musím povedať, že nebudem môcť vídavať Talyna často, ak bude povolaný cestovať s Jullienom a jeho sprievodom.“

To bola ďalšia starosť pre neho. „A čo môj bojový a tréningový rozvrh?“

„Sú tam špeciálne vymoženosti. Všetko tam je, čo potrebuješ a myslím, že sa ti to bude páčiť.“

Šťastie sa vrátilo a tak pevne objal svoju mamu. „Si najlepšia,matar. Neviem, ako si to spravila, ale som navždy tvojím dlžníkom“

Feliciine oči sa až zaliali slzami nad tou nesmiernou vďačnosťou. Galene ho pohladila po hlave, kusla si do pery, ako sa cez rameno stretla s Feliciiným pohľadom. Jej vina bola tak sladká, ale nebol dôvod, prečo by sa mala cítiť vinne. Bolo to to najlepšie riešenie.

Nie, ústami jej naznačila Felicia. „Tvoja mama je úžasná,Talyn. Obaja sme tvojimi dlžníkmi.“ Natiahla sa cez posteľ a vzala si zložku. „Môžem si to prečítať?“

„Iste.“

Felicia sa usmiala, keď videla, čo jej brat pre nich urobil. Cítila sa hrozne pre každú hnusnú myšlienku, ktorá ju napadla v súvislosti s Lorensom. „Ja žiarlim! Tvoje nový domov bude v paláci! V blízkosti ich strážneho veliteľstva. Je taký úžasný, ako to znie?“

Galene si odfrkla. „Nie je to ako toto.“ Rukami ukázala dookola nich. „Ale nie je to také mizerné ako to, kde bol doteraz. Konečne bude mať izbu len pre seba a aj vlastnú kúpeľňu.“

„Naozaj?“ zalapal Talyn s očamiotvorenými dokorán.

Prikývla. „Je to veľmi malé. Len posteľ, šatník, monitor a stôl. Veľké ako šatník, ale aspoň sa nemusíš s nikým deliť.“

Ten pohľad úprimnej radosti jej spravil zle. Čo vedela, v bývalých kasárňach museli používať spoločnú kúpeľňu na všetky potreby. A jemu bolo povolené používať sprchy len v určité hodiny a nikdy, ak tam bol právoplatný vojak.

„Znie to skvele.“ Povedal s úsmevom.

Nie pre ňu. Znelo to hrozne. Ale nechcela mu kaziť jeho šťastie a tak mu úsmev opätovala.

Galene zamierila k dverám. „Mám stretnutie s veliteľom pre hlásenie reportu, takže vás nechám osamote.“

„Buď opatrná.“ Felicia si vzala kúsok ovocia z tácky.

„Hej, mami!“

Zastavila sa medzi dverami. „Áno?“

„Ľúbim ťa.“

Usmiala sa a poslala mu pusu. „Aj ja teba, zlatko.“

Akonáhle odišla, Talyn vzal do rúk zložku a prechádzal ňou. „Toto je najlepší darček vo vesmíre. Musím spraviť niečo naozaj pekne pre mamu. Ale neexistuje žiaden dar, ktorý by sa tomuto vyrovnal.“

„Myslím, že pohľad na tvoju tvár bol pre ňu najväčší dar.“

Talyn spravil grimasu. „Ja si to nemyslím.“

„Ver mi. Viem to.“ Pobozkala ho. „Máš už dosť jedla?“

„Mmm.“ Hryzol ju do brady. „Veľmi ma to nenasýtilo.“

Jemne ju striaslo, ako ucítila jeho tesáky na svojej pokožke. „Si na to už dosť zdravý?“

Vyšiel z neho až diabolský smiech ako jej rukú pritisol k jeho tvrdej erekcii. „Oh, na tosom zdravý a pripravený až až.“

Ostro sa nadýchla a odtiahla. „Udrž si myšlienku. Najprv odnesiem tácku. Nechcem sa váľať v tvojom jedle.

Talyn zatrucoval, keď odchádzala. Mala pravdu, ale on nechcel prestať. Nie, keď bol tak šťastný a pripravený. Odkedy ju uvidel prvýkrát na fotke, jediné o čom sníval bolo milovať sa s ňou.

Teraz...

V tom čakaní sa snažil odreagovať a tak opäť vzal zložku a prechádzal informácie v nej. Stále nemohol uveriť, že sa to jeho matke podarilo. Anatole musel mať až mŕtvicu, ako protestoval. Ale nebolo nič, čo by už mohol urobiť. Aspoň v to dúfal. I keď bol Anatole synom Tadarovej netere. Nedalo sa povedať, pokiaľ siahajú jeho nitky.

Nemysli na to.Boli tu iné veci, ktoré chcel mať v mysli túto noc radšej. Nádherný anjel, ktorý ho bude chvíľu držať. Viac ako túžba po Felicii, stiahol si nohavice od pyžama a stlmil svetlo.

„Felicia?“ zvolal, čudujúc sa, čo jej tak dlho trvá. Utiekla najbližším exitom?

„Minútku.“

Už sa chcel po ňu vybrať, keď sa dvere otvorili a žalúdok mu plesol až na podlahu. Pravdepodobne aj jazyk.

Oblečená v červenom negližé kráčala smerom k nemu tak zvodne, až si bol istý, že musí slintať. S najviac chlipným úsmevom, aký kedy videl, odhrnula prikrývku a obkročmo si na neho sadla.

„Ahoj, krásavec.“

Jeho dych bol trhaný, že ani nevedel odpovedať. Všetka krv opustila jeho mozog. Úprimne, až sa bál jej dotknúť. Pohnúť sa. Ak by to spravil, mohol by to zničiť niečím, čo by urobil alebo povedal niečo naozaj hlúpe.

Zatskala na neho a viedla jeho ruku k stuhe na boku. 

„Kedykoľvek budeš pripravený, moje nohavičky sú zaviazané. Stačí potiahnuť.“

„Je to ako otváranie darčeka.“

Prikývla s tým najsladším úsmevom, aký kedy videl.

Jeho zmysli sa točili a prstami prechádzal po látke. „Si na to pripravená?“

Naklonila sa dopredu a jej dlhé kučeravé vlasy mu prešli po hrudi. „Som pripravená odkedy som ťa prvýkrát stretla.“

Dúfal, že nevidela aká roztrasená bola jeho ruka, keď rozväzoval stuhu medzi jej prsiami a odkrýval ju. Túžiac ochutnať jej telo, pomaly pohladil rukami jej prsia, užívajúc si ich mäkkosť. Končekmi prstov jej prešiel po bradavkách, fascinovaný ako rýchlo stvrdli už len z toho dotyku. Aj keď videl nahé ženy na fotkách a vo filmoch, nikdy nie naživo. Jej telo ho ohromovalo. Tak neuveriteľne mäkké a nádherné.

Felicia sa kusla do pery pri pohľade na výraz v jeho tvári, tej ohľaduplnosti, ako jemne a veľmi pomaly ju preskúmaval. Bolo tak očividné, že nikdy predtým nebol s nahou ženou. Dával si na čas a užíval si každý dotyk, pozeral sa na ňu so zvedavosťou a starostlivosťou, čo ju rozpálilo ešte viac. On bol obrovská divoká šelma a i tak bol nesmierne jemný. Bolo ťažké skĺbiť túto jeho stránku spolu so Železným kladivom, ktorý bojoval tak zúrivo v Ringu. Tu bol vystrašený.

Práve tu bol celý jej a tak jemný. Bolo to o to cennejšie, keďže mu to nebolo prirodzene dané. Musel sa snažiť aby bol láskavý a sladký. S rozkošným úsmevom jej rozviazal aj nohavičky, rukou prešiel od bokov až cez jemné chĺpky, kým sa nedotkol tam, kde to chcela najviac. Zasyčala, ako ju jemne dráždil palcom.

Talyn sťažka prehltol, keď sa jej díval do očí.  Jej telo ho fascinovalo. Aká bola vlhká i jej zamatová pokožka. Nemal potuchy, aké neuveriteľné je cítiť telo samice. Aké odlišné je jej telo od jeho. Na rozdiel od neho, jej telo bolo jemné a mäkké. Hladké.

Olízala si pery a stále mu hľadela do očí, keď naviedla jeho prsty dovnútra.

Hrdlo mu vyschlo, odtiahol zvyšok negližé z jej tela, až kým nebola úplne vystavená jeho hladujúcemu pohľadu.

„Si tak nádherná.“ Vydýchol a prstami jej pohladil stvrdnutú bradavku. Felicia rukou prikryla tú jeho a pritisla si ju viac na prsia.

„Som tak rada, že si videl môj profil. Neviem si predstaviť, že by som toto robila s niekým iným.“ 

Než mohol čokoľvek povedať,zodvihla sa hore a dosadla na jeho penis až po koreň. Zavrčal nad tou nečakanou rozkošou byť v nej. Felicia nemohla dýchať na sekundu, ako ju kompletne vyplnil. Bol obrovský a jej telo si muselo zvyknúť. Zabralo to celú minútu, než popadla dych a prispôsobila sa mu. Ale ako náhle bolesť odznela, pocítila neskutočný pocit plnosti, ako ho mala hlboko, v tom najintímnejšom spojení.

Talyn sa zamračil. „Si v poriadku?“

Usmievajúc sa naklonila a pobozkala ho. „Všetko v poriadku.“

Keď  sa začala pohybovať tak, ako ju učili, chytil ju za boky a zastavil ju.

Okamžite zamrzla. „Ublížila som ti?“

Zahryzol si do pery až začal krvácať a potriasol hlavou. „Len sa snažím ešte neurobiť. Udri ma.“

Vyvalila oči nad tou úprimnou prosbou. Udrieť ho? Zbláznil sa? „Nedám ti facku,Talyn.“

Talyn bojoval so svojím telom ako len mohol, ale pomaly sám seba strácal nad tou rozkošou, ktorú cítil. „Nehýb sa. Ani nedýchaj.“

Nepočúvla ho.

Než mohol čokoľvek povedať, natiahla sa a štipla ho do bradavky.

„Oh! Hej! To bolelo!“

Štipla ho aj do druhej.

Zamračil sa na ňu a začal si ich trieť.

„Lepšie?“ opýtala sa zlomyseľne.

Zasmial sa, ako si uvedomil, že to fungovalo. A bolo to lepšie, ako keby ho fackovala. Trochu. Aj keď bol v nej stále tvrdý, nebol už na pokraji vyvrcholenia.

„Ďakujem.“

S rozkošným výrazom sa pomaly opäť začala pohybovať oproti nemu.

„Žiaden problém. Ale ak mi vrátiš túto láskavosť, tak vstanem a odídem.“

Smejúc sa, prechádzal jej rukami po prsiach, pomaly a jemne. „Nikdy by som ti to nespravil.“

„Dobre.“

Felicia vzala jeho ruku a pritiahla si ju k ústam, aby mu mohla okusovať končeky prstov, ako si vychutnávala pocit mať ho hlboko v sebe. V žiadnom sne si nepredstavoval, že to bude tak dobré ako to teraz cítila. Aj napriek bolesti zo straty panenstva si vychutnávala pocit plnosti. Bolo to tak úžasné a sladké.

Tak rozkošne nevinné.

Modriny a rezy na jeho tele v nej stále vyvolávali pocit, že by chcela jeho veliteľa chytiť pod krk. Ale úsmev na jeho tvári, keď ju sledoval, ju zadržal sa sústrediť iba naňho. Prešla ňou triaška, ako sa posadil a zachytil jej pery. Zaboril ruku do jej vlasov, keď sa bokmi pod ňou nadvihol.

„Neublíž si,“ vydýchla. „Ja sa o všetko postarám.“

Jeho pohľad bol zbožňujúci, sklonil hlavu a ochutnal jej prsia. „Chutnáš ako nebo.“

Pritisla si jeho hlavu k hrudi ako ňou prešla vlna lásky k nemu. „Milujem...“ sotva sa zadržala ako chcela priznať city k nemu. „ako ťa cítim.“

Ostro sa nadýchol v okamihu, keď to na neho prišlo. Vzdychol, zaklonil hlavu a pozrel sa na ňu. „Prepáč.“

Sklonila sa k nemu a pobozkala ho. „To je v poriadku zlatko. Som ohromená, že si vydržal tak dlho.“

„Hej, ale ešte som s tebou neskončil.“ Pretočil sa s ňou.

„Talyn! Neublíž si.“

Ležiac nad ňu opretý o lakte, uškrnul sa. „Žiadne obavy.“ Potom začal pomaly okusovať a sať si cestu od krku až nadol k jej prsiam.

„Čo robíš?“

„Vychutnávam si ťa. Umieral som túžbou toto robiť od momentu, čo som ťa videl na fotke. Mienim ochutnať každý kúsok tvojho tela... až kým ma nezastavíš.“

Bol to sľub, ktorý viac ako dodržal. Keď sa dostal k časti jej tela, ktorá už žadonila po jeho dotyku, myslela, že zomrie na mieste. Zdvihla boky, rukou mu vkĺzla do vlasov ako jeho jazyk a prsty ju dráždili a vychutnávali si ju. Zavrčal, používajúc bradu a tesáky na zvýšenie jej potešenia. Behom niekoľkých minút, jej telo horelo. Hodila hlavou dozadu a vykríkla nad tou nepredstaviteľnou rozkošou, ktorá ju trhala. „Oh, môj bože! Talyn!“

Napriek tomu pokračoval, až kým sa úplne neprestala triasť. Aj potom ju stále dráždil prstami, ako si vybozkával cestičku cez jej brucho späť k prsiam. Telo sa jej opäť začalo chvieť, čakala, či prestane, ale neprestal, až kým opäť a opäť nedosiahla vrchol. V okamihu keď vykríkla, opätovne do nej vkĺzol. Kusla sa do pery pri pocite, ako ho cítila tvrdého vo vnútri seba. Díval sa jej do očí, keď sa začal pohybovať bokmi proti nej. „Neubližujem ti, či?“

„Nie. Vôbec.“

Pobozkal ju na líce a pritisol sa k nej, ako zrýchlil pohyby. „Povedz moje meno,Felicia.“

„Talyn.“

Nadvihol sa, pozrel sa na ňu a usmial sa. Pobozkal ju a s jemným zavrčaním opäť vyvrcholil. Cítila, ako jej srdce bije, keď si na ňu ľahol. „Som príliš ťažký?

„Nie. Je to úžasné.“ Prekrížila si nohy okolo jeho bokov a objala ho. Talynvydal šťastné povzdychnutie.  „Nemôžem uveriť, že som to skutočne robil. Už som si začal myslieť, že zomriem ako panic.“

Zasmiala sa nad jeho úzkostlivým tónom. „Vyzeralo to, že všetci bohovia sú proti nám.“

Pretočil ich a pritiahol si ju na hruď. „Už nikdy nechcem opustiť túto posteľ.“

Nechtom mu prešla po bradavke. „Ja som za, ak chceš. Ale budeš sa musieť vzdať svojho titulu v Ringu.“

„Hotovo, aj keď Erix ma asi zabije. Ferrick tiež.“

„Ale zomrieš šťastný.“

„To áno.“ Vzal jej ruku a pobozkal ju na palec. „Ďakujem,Felicia.“

„Za čo?“

„Za to, že si súhlasila byť súčasťou môjho života. Tou najlepšou časťou.“

Slzy ju dusili, ako počula tú úprimnosť v jeho hlase. „Ja neviem. Si hrozná záťaž. Dosť neovládateľný.“

Zasmial sa. „Teraz znieš ako moje sestričky.“ Podráždene povzdychol, pobozkal ju na líce a pretočil sa z postele. „Hneď sa vrátim.“

„Príroda volá?“

„Ako zviera.“ Talyn zodvihol nohavice z podlahy, položil ich na posteľ a zamieril do kúpeľne. S nevysvetliteľným pokojom v sebe, rýchlo vykonal, čo musel a umyl sa. Ako sa chystal vypnúť vodu, pozrel sa do zrkadla a zamrzol.

Dočerta.

Namiesto bielych očí, ktoré mal od narodenia, teraz žiarili ostro červenou farbou.

Posadla ho Zúrivosť.

Zrozen ze vzdoru - Kapitola 10

December 23, 2016, 9:00 pm

≫ Next: Šeptané lži - Kapitola 22

≪ Previous: Zrozen ze Vzdoru - Kapitola 9

$

0

0

Talyn sa vrátil do spálne s dvomi mokrými utierkami. Uisťujúc sa, že nevidí jeho oči, vkĺzol späť do postele a jednu podal Felicii.

„Si v poriadku?“

„Bolesť hlavy.“ Prikryl si oči jednou rukou.

„Chúďatko. Môžem ti s niečím pomôcť?“ ľahla si na neho.

„Vypni svetlo... prosím.“

„Iste.“ Pritúlila sa k nemu.

Talyn neznášal, že jej musel klamať, ale nič dobré by nevzišlo zo zistenia, že ho posadla Zúrivosť. Bola to vzácna, vzácna genetická chyba, ktorá prechádzala líniami u samcov. Na základe legendy o trinástich Vojnových Haukoch, ktorí bránili ich domovskú planétu pred útočníkmi, vedel, že táto zvláštnosť koluje aj v DNA jeho otca – bolo to skoro rovnaké prekliate ako tá, ktorá kolovala v DNA jeho matky. Vzhľadom na otcovo opustenie, predpokladal, že to zaniklo pri nich dvoch.

Mohol som byť ešte viac divný?

Nie. On bol ten šťastný bastard, ktorý zdedil nie jednu, ale rovno dve najviac recesívne zvláštnosti v celej Andarii.

Wohooo!

Aspoň to vysvetľuje jeho divoké pocity k Felícii a zvláštny pokoj, ktorý mal vždy, keď bola nablízku. Prečo bol tak ochranársky voči nej. Nadprodukcia oxytocinu a vasopresinu v mozgu spôsobovali, že tí, čo mali Zúrivosť, boli nadmieru ochranársky a majetnícky voči svojím samiciam. Z nejakého dôvodu sa to takmer vždy objavilo do hodiny po prvom sexe. Zvyčajne, keď oxytocím a vasopresín ustúpia na normálnu hladinu, oči sa vrátia do normálu. Vo veľmi vzácnych a extrémnych prípadoch, ostanú oči červené navždy. Našťastie pre neho – aj to sa vyskytuje v otcovej línii.

Inak povedané, bol v sračkách. Ak bol samec ženatý, v ich kultúre sa to považovalo za najviac žiaducu vlastnosť.

Výsmech. Poníženie. Všetky jeho predchádzajúce poníženie budú teraz pôsobiť ako nič. Nepoznal Feliciu dosť nato, aby vedel odhadnúť jej reakciu na takéto zistenie. Možno to privíta, zľakne sa alebo to použije proti nemu.

Prvá možnosť bol ten najlepší scenár. Ďalšie dve boli desivé. Ak ju to vydesí, opustí ho, on bude kráľovsky v prdeli, keďže ona je to jediné, čo v živote potrebuje. Horší prípad, bude ním manipulovať vediac, že pre ňu spraví všetko.

Aj zomrie.

Prečo, bohovia?

Jeho život stál za hovno už bez tak. Naozaj nepotreboval nič pridávať k jeho mizérii. Zvlášť Zúrivosť.

Môžeš to napraviť.

S šťastím to vyprchá do rána a môže si kúpiť farebné kontaktné šošovky na zakrytie. Nikto to nikdy nezistí.

Dúfal v to.

Prosím, nech som ráno normálny. Iste by mu bohovia mohli dať aspoň malé zľutovanie.

Hej, určite...

Talyn ráno pomaly vstal. Na štrbinu otvoril oči, aby sa uistil, že je v izbe sám. Našťastie bol. Zhlboka vydýchol na znak úľavy, pretočil sa z postele a odišiel do kúpeľne skontrolovať si oči.

Opäť boli biele.

Ďakujem, bohovia!Vďačný sa rýchlo okúpal a obliekol. Nedotkne sa opäť Felicii, kým tento problém nevyrieši. V tomto momente, aj najmenší bozk by priniesol Zúrivosť späť. Teraz sa len musel dostať k očnému lekárovi bez jeho matky alebo Felicii, ktoré by mali kopu otázok.

No ták. To musím zvládnuť.

Kúsajúc si peru, vybral sa po byte a našiel svoju matku, ktorá bola v kuchyni.

Dočerta.

„Kde je Felicia?“ opýtal sa.

„Išla na skúšku.“

„Oh, dobre.“

„Si hladný?“

„Iste.“ Sadol si na barovú stoličku, kým mu matka chystala misku cereálii.

„Prečo nejdeš späť do postele? Prinesiem ti to.“

Ak by mohol. „Potrebujem pustiť vôdzku, než sa Felicia vráti.“

„Zlatko—”

„Mám...“ Hľadal niečo, ako by mohol klamať, ale pravda z neho vyšla von skôr, ako to mohol zastaviť.

„Posadla ma Zúrivosť.“

Upustila misku z rúk. Šla priamo k zemi a roztrieštila sa na kúsky.

Preklínajúc, rýchlo zozbierala črepy. „Čo?“

Talyn prikývol. „Felicia to nevie. A musím to udržať v tajnosti. Pred každým.“

Vytreštila oči, upratala neporiadok a pripravila mu druhú misku. „Myslíš kontaktné šošovky?“

„Áno. Bude to fungovať?“

„Neviem. Ale stojí to za pokus. Okamžite ti nejaké zabezpečím.“

„Ďakujem.“

Položila misku pred neho a ruku mu položila na líce.

„Moje chúďatko.“ Pohladila ho po vlasoch. „Len si prajem, aby ste boli zosobášení.“

„Ja tiež. Tým by boli veci jednoduchšie.“

Jeho matka prikývla. „Ako to chceš pre ňou schovávať?“

„Klamal som jej minulú noc a cítim sa ako sračka. Neznášam to robiť.“

„Nemal si na výber.“

„To mi to nerobí o nič ľahšie.“

Pohladila ho po ramene. „A to ťa robí dobrým mužom. To ma robí hrdou matkou.“ Pobozkala ho na líce. „Teraz si zjedz raňajky a choď späť do postele. Ja zoženiem šošovky a vrátim sa čo najskôr.“

„Ďakujem.“

Dotkla sa ho lícom. „Drž sa ďalej od Felícii, kým sa nevrátim.“

„Neboj sa. Na to som už myslel.“

Jeho matka schmatla peňaženku a nechala ho samého.

Talyn dojedol a vydal sa do spálne prečítať si svoje nové rozkazy. Práve dočítaval celú zložku, keď matka vstúpila do miestnosti.

Podala mu malú tašku. „Doniesla som ti dva páry na vyskúšanie. Keď ti sadnú, ľahko zoženieš ďalšie.“

„Ďakujem.“ Vstal a šiel si ich vyskúšať.

Matka ho nasledovala do kúpeľne a rozprávala, kým sa on snažil prísť na spôsob, ako si ich nasadiť. „Čo si myslíš o svojom novom poste?“

„Vyzerá do náramne dobre. Extrémne pohodlne. Zrejme budem tlstý a lenivý z toho.“

Zasmiala sa. „Asi by si mal predtým nabrať na váhe.“

Jemne umyl šošovku a vložil si ju do oka. „Hej, určite. Už teraz vážim ako transport.“

Spravil grimasu pri tom zvláštnom pocite zo šošoviek. Zažmurkal a otočil sa na matku. „Ako?“

„Skvelé. Ani by som nepovedala, že máš šošovky.“

„Áno, ale zatiaľ nemám červené oči pod nimi.“ Vložil si do oka aj druhú.

„Takže, je niečo, čo by som o práci v paláci mal vedieť?“

„Len si pamätaj, že sa nemôžeš stretnúť pohľadom s nikým z kráľovskej rodiny. A nemôžeš ich udrieť. To je automaticky trest smrti.“

Musel sa nútiť, aby si nešúchal oči. „Prečo si myslíš, že by som niekoho z nich udrel?“

„Úprimne? Jullien vie byť arogantný idiot. Ja sama som bola v pokušení niekoľkokrát. Je veľmi blahosklonný k svojmu personálu. Počula som od dobrých zdrojov, že jeho komorník mu pľuje do jedla. A nechceš vedieť, čo ďalšie sa tam robí. Takže nikdy nič nejedz, čo bude v jeho okolí.“

Talyn bol zdesený z tej trúfalosti. „Myslíš to vážne?“

„Áno, ale ako som povedala, málokedy je bez svojej stráže. Odkedy ho strážia, stali sa imúnni voči jeho šarmu. Najviac sa sťažujú na hluk, ktorý robí počas sexu. Ale pre všetkých ostatných je to hra na jeho zneužívanie.“

„Skvelé.“

Prikývla. „Taktiež budeš musieť podpísať prísahu o nezverejňovaní informácii a vykonať kráľovskú prísahu.“

„To už som spravil.“

„Toto je iná prísaha ako tá, ktorú si mal pri vstupe do armády. Toto nie je o národnej bezpečnosti, ale skôr o bezpečnosti tajomstiev kráľovskej rodiny.“

„Ako to?“

„Dve najväčšie tajomstvá, na ktoré prídeš hneď v prvý deň sú, TizirahTylie je lesbička a TizirahCairistiona je tak trochu blázon.“

Vyvalil oči, ako prechádzal späť do postele. „Čo?“

Prikyvujúc, zhlboka vydýchla. „Je to smutné. Zbožňujem Cairistionu. Na rozdiel od jej matky a Julliena má dobré srdce. Len nedokáže prijať fakt, že jej syn je mŕtvy. Čas od času ju uvidíš blúdiť chodbami hľadajúc Nykyriana. Neustále mieri smerom k Jullienovmu krídlu paláca, miestu, ktoré zdieľali chlapci spoločne. Pravdepodobne sa ťa aj opýta tisíckrát, či si ho nevidel, alebo či ho nepoznáš. Len jej povedz, že je to v poriadku a pomôž jej späť do jej komnaty. Čokoľvek, len nechoď po lieky alebo do spálne pre nič. Nikto sa nesmie dotýkať ich osobných vecí. Nechala by ťa popraviť.“

Vau, to bolo extrémne.

„Čo sa mu stalo?“

„Zomrel v požiari v škole, keď bol ešte chlapec. V tom čase bola hlavná veliteľka armády. V zlomku sekundy stratila rozum a už sa nevyliečila.“

„To je na hovno.“

Jeho matka ho prikryla. „To áno, naozaj. Ale rozumiem jej bolesti. Bola by som rovnaká, ak by sa niekedy stalo niečo tebe. Po pravde, v porovnaní s ňou , ja by som nebola tak pri zmysloch.“

Počul, ako sa vrátila Felicia.

Felicia sa zarazila, ako vošla do miestnosti a našla ich tam spolu. „Vyrušujem?“

„Nie.“ Zívol.

„Ako je na tom tvoja hlava?“ opýtala sa, kým kontrolovala rukou, či nemá teplotu.

„Jeho hlava?“

„Včera mal bolesti, ako si išiel ľahnúť.“

„Hovoril som ti o tom mama. Teraz mi je lepšie.“

Jeho matka prikývla. „Dobre.“

Obrátil svoju pozornosť na Feliciu, keď položila svoj ruksak na dlážku. „Ako si dopadla na teste?“

„Myslím, že dobre.“

Jeho mama zdvihla nákupnú tašku skôr ako si ju mohla všimnúť Felicia a skryla ju mimo jej pohľad. „Odložím si svoje veci. Uvidíme sa o chvíľu.“

Rozrušená a ustaraná sa obrátila Felícia na Talyna. „Môžem ťa požiadať o obrovskú láskavosť? Prisahám, že ťa o to už nikdy viac nepožiadam.“

Neistý, prečo je taká rozrušená, prikývol. „Iste. O čo ide?“

„Viem ako veľmi neznášaš spoločnosť a byť v blízkosti neznámych, ale...“

Privrela viečka, akoby sa naozaj bála jeho reakcie.

„Ale?“

Zovrela ruky v tom najrozkošnejšom spôsobe. Málo vedela o tom, že keď sa na neho takto pozerala, nebolo nič, čo by pre ňu neurobil, aby bola šťastná.

„Je nejaká šanca, ako ťa presvedčím mať večeru s mojím bratom a jeho dvoma synmi?“

Talyn sa pri tom pomyslení zdesil. Hovoriť, že neznáša spoločnosť je ako hovoriť, že jadro hviezdy je teplé. „Môžem vedieť prečo?“

Sadla si vedľa neho na posteľ. „Môj synovec má narodeniny a sú tvojimi obrovskými fanúšikmi. Pokašlala som to a povedala bratovi, že ťa poznám. Prisahám, že ťa už o nič nepožiadam. Nikdy. Nikdy. Nikdy...nikdy.“

Odhrnul jej vlasy z tváre. „Len, ak spravíš niečo pre mňa.“

„Čo?“

„Pobozkaj ma.“

„To je všetko?“

„To je všetko... no a usmej sa. Nevyzeraj tak vystrašene, Licia. Nikdy by som ti neublížil.“

Smejúc sa ho pobozkala. „Ďakujem!“

Talyn si ju podržal na hrudi. „Žiaden problém.“ Nebolo nič, čo by pre ňu neurobil. Len si nemohol dovoliť, aby to vedela. Už videl, čo sa dialo, keď jeden z partnerov toho druhého miloval a ten druhý odišiel.

Bolo to devastujúce. Aj po desaťročiach.

Posledná vec, ktorú by chcel, by bola mať rovnako zlomené srdce ako jeho matka, s ktorým bojovala každý deň. Nemal potuchy, ako mohla stále milovať jeho otca, ale bolo to tak. Talyn ťažko prehltol, ako sa snažil nemyslieť na obrázok jeho matky v jej nočnom stolíku. Fotka, ktorú našiel pred rokmi, keď hľadal, čo by jej mohol dať na narodeniny. Boli to jeho rodičia na škole. Jeho matka hľadela na jeho otca so zbožňujúcim výrazom, aký u nej nikdy nevidel. Čisté, neskazené šťastie. Odvtedy, aj keď bolo niekedy vo vytržení a nadšená, nikdy nevidel už také šťastie v jej očiach. Tú bolesť mala vpísanú do očí.

Preto neznášal svojho otca. A naznášal, ako veľmi sa na neho podobá. Muselo byť neznesiteľné pre jeho matku pozerať sa, ako vyrastá na presnú kópiu muža, ktorý ju podviedol a zničil jej život. Plus pre ňu, nikdy o ňom nepovedal nič zlé. Aspoň nič negatívne. Nedovolila ani jemu hovoriť niečo proti jeho otcovi. Vždy len vravela, ako veľmi milovalaFainaHauka. Bastard. Škoda, že jeho neposadla Zúrivosť.

„Si v poriadku?“

Zažmurkal na Feliciinu ustráchanú tvár. Usmial sa a zaboril ruku do jej krásnych kučier. „V pohode.“

„Si si istý, že nie si na mňa nahnevaný?“

„Za toto? Nie, zlatko. Ani trochu.“

Oči sa jej rozšírili. „Si na mňa nahnevaný pre niečo iné?“

„Bože, nie!“

Vydala povzdych úľavy, zľahla ho objala a odtiahla sa. „Dobre. Zavolám môjmu bratovi a spravím mu deň šťastnejší“

Talyn potlačil ston. Naozaj nebol spoločenská bytosť. Príliš veľa rokov bol v najlepších prípadoch  odmietaný, v horších zosmiešňovaný, čo ho robilo extrémne nervózneho v spoločnosti.

Ak mal byť úprimný, mal priateľa iba raz.

Na päť minút.

Bol to jeho prvý deň v armáde. Keď sa presťahoval do kasárni, jeho spolubývajúci bol príjemný. Až kým nevpochodoval dovnútra jeho veliteľ a neoznámil jeho status každému naokolo.

To zničilo akýkoľvek pocit normálnosti.

Aj keď, ako náhle vstúpil do Ligy Legitímnych, každý s ním chcel hovoriť. Ale len kvôli jeho sláve. Bol si dobre vedomý faktu, že sa o neho nezaujímajú ani nechcú byť priatelia. Bol ako zviera v klietke v ZOO. Chceli si pohladkať jeho srsť, urobiť fotku a rýchlo ustúpiť z jeho prítomnosti. Aspoň Felicia by tam bude pri tom utrpení. Iba to to robilo znesiteľným.

Strčila späť hlavu do dverí. „Myslíš, že sa budeš cítiť na tú večeru budúci týždeň?“

„Iste.“

S oslnivým úsmevom sa vrátila k telefonovaniu. „Hovorí, že je to v poriadku. Nie, Lo, to mu nepoviem.“ Zastavila sa na chvíľu a pretočila oči. „Dobre, poviem to. Môj brat hovorí, že tvoj posledný zápas mu zaplatil transport. Za to ťa zbožňuje. Dúfa v tvoj ďalší zápas, ktorým by zaplatil synovi univerzitu.“

„Povedz mu, že ďakujem. A že spravím, čo bude v mojich silách.“

Zasmiala sa nad niečím, čo povedal jej brat.  „Hej, dobre. Vidíme sa potom. Ahoj.“ Položila. „Spravil si mu deň. Nikdy som ho nepočula takého šťastného.“

„Radšej by som spravil deň jeho sestre.“

Stisla pery a zmenšila vzdialenosť medzi nimi. „A ja by som radšej spravila ten tvoj.“

„To si spravila v minúte, ako si prišla domov.“

Neznášala ten pocit, ktorý mala vždy, keď jej povedal niečo sladké. Vždy bola hrdá na to, aká je pragmatická. Vždy si udržiavala chladnú hlavu, nech sa dialo čokoľvek. Nútil ju veriť v rozprávku a klamstvá. V mužov, ktorí boli slušní a milujúci. Vo veci, o ktorých vedela, že neexistujú. Ona bola žijúci dôkaz toho, čo sa stane po rokoch manželstva, keď všetko vyprchá. Jej otec uzavrel zmluvu s jej matkou, hovoriac, ako ju miluje a ako nikdy nikoho tak milovať už nebude a opustil posteľ svojej manželky. A od narodenia Felicie, jej matka neustále striedala patrónov.  Všetci boli ženatí. Všetci sľubovali lásku na rok dva, nanajvýš na päť, čo sa ukazovalo ako magické číslo. A potom si vzali niekoho, kto bol žiariaci a nový. Láska, na rozdiel od peňazí, nebola večná. Srdcia boli vyrobené k bezcieľnému putovaniu. Kým nemal samec Zúrivosť, nebola žiadna nádej na žiaden vzťah s ním. A samec so Zúrivosťou bol jeden z miliardy.

Možno ešte menej zriedkavý.

Pobozkala ho do dlane, dúfajúc v nemožné veci. Bola jeho milenkou a to bolo všetko, čo kedy bude. Ženy, ako ona, sa nikdy nevydávali a neostávali v dlhotrvajúcom vzťahu so žiadnym mužom. Nehovoriac, že andarionské právo nikdy nedovolí Talynovi sa vôbec niekedy oženiť.  Alebo mať deti. Nemala potuchy, kto bol jeho otec, ale musel to byť neskutočne významný a vysoko postavený v pokrvnom klane Baturovcov. Zo zvedavosti zisťovala Galenin rodokmeň, v ktorej prestíž kolovala po generácie. Neboli to len doktori, bojovníci, politici a právnici. Bola to šľachta. Talynov prastarý otec z matkinej strany bol Kráľovnin poradca. Línia jeho otca bola ešte viac významná než Galenina. Tak zjednocovanie väčšinou fungovalo. Aj keby mala žena pokrvne kráľovskú líniu, muž mal ešte vyšší rodokmeň. Talynov otec mohol byť aj z kráľovskej rodiny. Mohlo to tak byť, keďže tak veľmi zatajovali jeho meno. To by tiež vysvetľovalo nenávisť Chrisena voči Talynovi. A ak to bola pravda, tak to, čo sa stalo Talynovi, bol najväčší výsmech zo všetkých. Ako mohol vystáť tú nespravodlivosť?

Veľa to o ňom vypovedalo – nikdy sa nechvastal tým, čo nebolo jeho.

Pokračoval odvážne, na cti si zakladajúc, čo ju len ohromovalo.

Talyn jej prešiel palcom po čele. „Si v poriadku?“

„Len mám o teba starosti.“

„Nemaj. Som ako šváb. Aj po nukleárnej devastácii by som prežil.“

Odfrkla si. „ Ak keď verím, že je to pravda, nechcem to zisťovať.“ Pritisla sa k nemu, keď ňou prešiel zvláštny pocit. „Nenecháš sa zatiahnuť do ich politiky v paláci, však?“

Talyn sa zamračil nad tou zvláštnou otázkou. „Nie úmyselne. Prečo?“

„Pozerám správy. Vidím, aká krvavá vie byť kráľovská rodina. Zvlášť teraz, keď je proti nim tá nová skupina.“

„Myslíš WAR?“

Prikývla.

Talyn dokázal pochopiť jej strach. Bojovníci proti Kráľovskej rodine (warriorsagainstroyalty – WAR) bola najnovšia skupina, ktorá sa snažila zvrhnúť kráľovskú rodinu opojenú vlastnou mocou. A po tom, čo mu vravela jeho matka o klane etonAnatole a čo si už zažil s Chrisenom, dokázal pochopiť prečo. Boh vedel, že nebol žiadnym fanúšikom súčasného vládcu, ktorý ho držal na zemi s nohou na krku. Určite by neplakal, ak by bola súčasná vláda zvrhnutá a nastolil by sa nový systém vlády.

Ale to mohol len hovoriť...

„Nie som terorista Felicia. Nemám v úmysle spáchať velezradu, zvlášť nie, ak som prisahal monarchiu a práva Andarie chrániť. Moja myseľ tak nepracuje. Okrem toho, nebol by som to len ja, kto by na to doplatil. Prihliadajúc na postavenie mojej matky v armáde, ak by som čokoľvek spravil, obrátilo by sa to proti nej. A to nebudem riskovať. Ako vidíš, som muž, ktorý má len jednoduché potreby. Všetko, čo chcem, je teba a matku udržať v bezpečí a šťastné. To je všetko.“

„Dobre. To si pamätaj, hlavne, ak budeš v paláci a vôkol teba budú všetky tie úžasné a sporo odeté ženy vrhajúce sa na teba“

Talyn sa horko zasmial. „Ver mi. To určite nebudú, a ak by aj áno, nemám záujem. Vôbec. Jediná žena, ktorú chcem v posteli, v nej práve je.“

Felicia zatajila dych, keď ucítila na boku, ako tvrdne. Zbadala ten skrytý výraz v jeho tvári a ako sa jeho dych zmenil. Hravosť bola preč a na jeho mieste bol predátor, ktorý ju trošičku aj vystrašil. Bolo ľahké zabudnúť, aký je obrovský a nebezpečný, keď bol na ňu hravý a sladký. Ale na konci dňa bol Talyn vždy trénovaný zabijak. V Ringu aj mimo neho. Každá jeho časť bola stvorená na boj stvrdená životom. Držal jej pohľad, vyhrnul jej sukňu a stiahol nohavičky. S neuveriteľnou jemnosťou ju dráždil prstami, kým nebola úplne vlhká a nelapala po dychu. Tentokrát bol takmer divoký, ako sa s ňou miloval. Ale napriek tomu si dával pozor, aby jej neublížil a uistil sa, že vyvrcholí prvá. Talyn zavrčal ako ucítil jej vyvrcholenie a videl extázu v jej tvári. Miloval, ako hovorila jeho meno kedykoľvek bol v nej. Miloval, ako ho v sebe zovrela a nechtami mu prechádzala po chrbte.  Najviac zo všetkého, zbožňoval vôňu jej pokožky a vlasov. Bolo to akoby bola stvorená priamo pre neho.

Mohol odpustiť bohom všetko, čo mu kedy spôsobili, ak nechajú Feliciu v jeho živote. Ako v jej náručí aj on vyvrcholil, nemohol sa striasť pocitu, že niečo sa stane.

Niečo, čo ju vytrhne z jeho sveta a nechá ho samotného.

Zaboril si hlavu do jej vlasov a snažil sa sám seba presvedčiť, že to bol len neznámy strach. Ale minulosť ho neopúšťala. Mučila ho spomienkami aj keď nechcel.

Ta-lynNo-kin (Talyn Bez rodiny)

Narodený v hriechu(Born in sin)

Nech sa deje čokoľvek, nikdy nevyhráš.(No metteswhat, you´ll never win)

Zaškrípal zubami, snažiac sa odohnať spomienku básničky, ktorou ho ostatné deti mučili v škole. Nenávidel matku za to, že mu dala také meno, ktoré mohli Hyshiani zrýmovať s jeho bastardským statusom. Kým Felicii teraz nevadilo jeho postavenie, skôr či neskôr sa to zmení. Nebola by na medicíne, ak by sa nesnažila zlepšiť si postavenie.  Jedného dňa bude chcieť deti – bolo to aj v jej dotazníku v agentúre.

Niečo, čo jej nikdy nebude môcť dať legálne.

Dokonca si nemôžu ani adoptovať deti.

A tak bol posadnutý Zúrivosťou do ženy, ktorú nikdy nemôže mať. Nikdy. Dočerta s tým. Jeho spolužiaci mali koniec koncov pravdu. Nemohol vyhrať. Aj keď trinásť členov rodinyjeho otca zadržali mimozemskú armádu a zachránili planétu od Oksanov, neurobili by to jednou rukou.

Mali sa na koho spoľahnúť.

Niekoho za ich chrbtom.

Jeden jediný Andarioňan nemohol nič zmeniť. Stál silno proti každej búrke v jeho živote. Sľubujúc každej, že nemôže byť zlomený.

To sa nikdy nemôže zmeniť.

Ale ako sa pozrel na ženu v svojom náručí, vedel, že môže. A Felicia bola jediná vec, ktorá ho mohla úplne zlomiť. Tým si bol istý. V jeho živote, ktorý bol opatrne a starostlivo vyrezaný z krvi a kameňa, ona bola jeho jediné zraniteľné miesto.

Bohovia mu nikdy neukázali milosť. Ani raz. Nebolo pochýb, že mu ju poslali, aby ho posadla Zúrivosť a potom nájdu spôsob, ako ju použiť proti nemu.

To dávalo zmysel.

Ako bezhlavý pešiak, dovolil jej vstúpiť do svojho srdca. Teraz už bolo neskoro.

Bol prekliaty.

A nebolo pochýb, že ona bude jeho anjel smrti, ktorá zasadí smrtiaci úder do jeho bezcenného srdca.

Šeptané lži - Kapitola 22

December 26, 2016, 9:00 pm

≫ Next: Šťastný nový rok 2017

≪ Previous: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 10

$

0

0

Carlos otvoril dvere hotelovej izby. Čakal, žeGabrielle bude už spať, Korbinpodriemkávať v kresle a Rae bude pravdepodobne na čete s Gotthardom.

Naozaj dúfal, že Gabrielle spí. Plánoval sa rýchlo zbaviť Rae a Korbina a dať si sprchu. Potreboval zo seba dostať zvyšky špiny, ktorú na sebe po dnešnej noci cítil. Potom vkĺzne do postele a pomiluje sa s Gabrielle.

Ona však stála so založenými rukami v strede obývačky.

„Zabil si Roberta?“ opýtala sa ho Gabrielle na rovinu.

Toľko k jeho plánom.

Carlos pozrel na Rae. Odhodil papierové vrecko, ktoré držal, do kúta pri dverách a skrížil ruky na prsiach.

„Skôr, než zo seba urobíš blbca – nie je to moja vina.“ Rae vstala a pozrela na Korbina, ktorý tiež vstal z kresla.

Korbin sa šuchtal smerom k dverám, v tvári výraz s-týmto-ti-nepomôžem-kamarát. Pri Carlosovi trochu spomalil a povedal: „Gabrielle na to prišla sama. Nie je však naštvaná len kvôli tomu. Vie, že vieme o Babette.“

„Ako?“ vyštekol Carlos, ale potichu, aby ho počuli len Korbin a Rae.

Rae šla v tesnom závese za Korbinom. Keď Korbin otvoril dvere, pristúpila ku Carlosovi.

„To je asi moja vina. Gotthard mi poslal zoznam študentov spolu s podrobnými informáciami. Tvoje dievča síce ukrylo Babettine záznamy, no aj tak mi došlo, že je medzi nimi prepojenie.“

Ach, dopekla. Carlos videl, že ho čaká ešte dlhá noc.

„Myslí si, že som vám to povedal ja, čo?“

„Snažila som sa ju presvedčiť o opaku. Ale malsi nám to povedať.“ Naštvaný pohľad, ktorým ho zúženými očami počastovala Rae, nebol ničím v porovnaní s plameňmi šľahajúcimi z Gabrielliných očí.

„Chcel som. Hneď ako na to bude príležitosť.“ Napríklad vtedy, keď Carlos dokončí túto misiu a Gabrielle bude niekde v bezpečí.

Rae sa uškrnula. „Zdá sa, že máš problém.“

„Už s tým nič nenarobím.“

„Ako si pochodil?“ opýtal sa Korbin. „Treba, aby sme sa tým ešte ďalej zaoberali?“

„Nie.“ Carlos pokrútil hlavou. „Všetko vybavené. Už nás nebude obťažovať.“

Korbin prikývol a prešiel cez dvere. Otočil sa, aby počkal na Rae. Pred Carlosom ešte zastavila a obzrela sa cez plece na Gabrielle, ktorá stála a nahnevane podupkávala.

„Vidím, že ťa čaká dlhá noc, ale jednej veci som ťa predsa len ušetrila.“ Carlos sa ani nemal chuť pýtať. „Čoho?“

„Nepovedala som Gabrielle, prečo nám Babettino meno udrelo do očí. Je na zozname študentov, ktorí sú od dnešného večera neubytovaní.“

Stiahlo mu žalúdok. Ach nie, Babette nie. Carlos sa stretol s Gabrielliným nahnevaným pohľadom a zvažoval, koľko jej toho má povedať.

„Možno Babettenocuje niekde inde. Ak ju do rána nenájdeme, poviem Gabrielle, aby sa s ňou skúsila spojiť.“

„Zavolaj nám,“ povedal Korbin a postrčil Rae von z dverí.

Keď sa dvere zavreli, rozprestrelo sa ticho. Akoby v miestnosti nastalo vákuum a vťahovalo steny. Celý priestor sa zmenšil.

„Myslíš, že som chladnokrvný vrah, ktorý zložil Roberta počas spánku?“ Carlossa rozhodol riešiť problémy po jednom.

Gabrielle sa strhla, ale vrásky z jej čela nezmizli. „Nie... ale čo si teda urobil?“

„Presvedčil som Roberta, že by nebolo rozumné naďalej ťa obťažovať.“ Cítil, ako pomaly ubiehajú sekundy zatiaľ čo ona zvažovala, či mu má uveriť.

Carlos urobil jeden opatrný krok smerom k nej, potom ďalší. Potreboval ju držať v náručí. Naozaj chcel toho bastarda zabiť za to, že kvôli nemuGabrielle takmer zomrela.

Ale Roberto naďalej dýchal, aspoň nateraz.

„Stoj.“ Keď bol necelé dva metre od nej, zodvihla ruku dlaňou k nemu, aby ho zastavila. „Prečo by som ti mala veriť potom, ako si do tohto všetkého zatiahol Babette?“

„O tvojej sestre som im nepovedal.“

Bojovala sama so sebou. Má mu uveriť, či nie? Vrásky na jej čele sa ešte viac prehĺbili. Vyzerala ustarane.

Carlos urobil ďalší krok. „Teraz to nemôžem dokázať, až zajtra. Ale nepovedal som im to. Nechcem, aby ju do tohto zatiahli, ani aby ju použili proti tebe. To je to posledné, čo by som chcel.“

Gabrielle sa zachvela pera. „Hovoríš pravdu?“

„Áno. Nevyužívam ťa.“ Tak. Konečne predostrel skutočný problém. Chcela vedieť, či s ňou nespal len preto, aby s ňou manipuloval.

Ďalší dôvod, prečo nemal porušovať pravidlá. Už je však neskoro plakať nad rozliatym mliekom.

„Vieš, ako som sa bála?“ opýtala sa. Bolo to v úplnom rozpore s tým, čo hovorila pred chvíľou.

Ale stačilo mu to, aby vedel, že nezničil krehkú dôverumedzi nimi.

„Prepáč, že som odišiel a nič ti nepovedal. Nechcel som, aby si sa o mňa bála.“ Carlos roztvoril náruč, a to bolo všetko, čo musel urobiť. Rozbehla sa k nemu.

Keď ju pocítil na hrudi, znovu mu začalo biť srdce. Vzal jej hlavu do dlaní a šúchal si tvár o jej vlasy.

Ešte pred minútou bol odhodlaný presvedčiť sám seba, že bude najlepšie, ak ju nechá na pokoji.

Teraz už nie. Nemohol sa jej vzdať. Ani keby mu to malo zachrániť život.

Silno ho objala, rukami mu zvierala chrbát.

Držal ju v náručí a cítil, že toto je jeho miesto. Bolo to také správne, také... už veľmi dlho sa tak necítil. Jeho city voči Gabrielle presiahli potrebu chrániť ju. Mal pocit, že je ňou posadnutý. Takto by sa nemal cítiť.

Ale práve teraz si uvedomoval, ako veľmi by mu mohlo záležať na žene. Na tejto žene.

A zároveň ho to vydesilo. Vedel, že toto môže dopadnúť iba zle.

Zodvihla hlavu a dlho mu pozerala do očí.

„Verím ti. A dôverujem ti. Nedovoľ, aby som to ľutovala.“

Pre muža s normálnym životom by to nebol problém. Ale on bol tomu na míle vzdialený. Napriek tomu vyslovil slová, ktoré mu šli priamo zo srdca. Myslel ich vážne, celou svojou dušou. „Nechcem ti ublížiť. A chcem, aby si vedela, že jediný dôvod, prečo som sa s tebou miloval, bol jednoducho fakt, že som ťa chcel. Nikdy o tom nepochybuj.“

Zodvihla hlavu a pobozkala ho na pery. S nehou jej bozk opätoval a potom sa odtiahol.

„Neľutujem, čo sa medzi nami stalo,“ povedal. „Ale pochopím, ak so mnou už viac nebudeš chcieť... spať.“

„Naozaj?“ Položila mu ruku na tvár, ale nedokázal zistiť, čo sa skrýva za jej skúmavým pohľadom.

Musí jej dať priestor, aby sama zistila, čo chce robiť. Nebol najlepší čas na to, aby sa jej dotýkal. Ešte stále zo seba nestriasol hnev zo stretnutia s Robertom a ak by sa nestiahol, vzal by si ju ako barbar.

„Potrebujem sprchu.“ Carlos sa jej vymanil z náručia a ona ho pustila. Keď odstúpil, prekrížila si ruky na hrudi a pozrela dole.

Za posledný deň ho takmer roztrhalo na kusy, zažil smrteľnú hrôzu z toho, že sa nedostane ku Gabrielle včas, a podal si jedného kreténa, o polovicu menšieho, než bol on. Všetko prežil.

Ale pohľad na Gabriellinu skľúčenú tvár bol ako keby doňho niekto udieral oceľovými päsťami. Až doteraz netušil, ako veľmi bude bolieť, keď o ňu príde.

Carlos prešiel krížom cez miestnosť a zodvihol papierové vrecko. Bola v ňom škatuľka kondómov. Vyhodené peniaze. Cestou do kúpeľne ho hodil k svojmu vaku. Vyzliekol sa a vliezol do sprchy. Pustil si takú horúcu vodu, že skrz paru ani nevidel.

Vriaca voda mu bola nepríjemná, ale spomienka na Gabriellinu vydesenú tvár po výbuchu živila jeho temné myšlienky. Neuvedomoval si ako silno zviera mydlo, kým sa nezlomilo vo dvoje.

Ak by niekto ublížil Gabrielle, tak on...

Carlos sa nadýchol a pohýbal ramenami. Snažil sa nemyslieť na to, čo by urobil.

Už teraz mu zúfalo chýbala. Ako ju len nechá odísť, keď bude po všetkom? Do kúpeľne prenikla hudba zo spálne.  Sprchový záves mal navrchu priesvitný pás, cez ktorý videl, ako sa otvorili dvere. Potom zhaslo svetlo.

Na druhej strane sprchy zažiarilo svetlo sviečky. Jeho zrak sa prispôsobil slabému svetlu. V tej chvíli mu došlo, čo sa bude diať. V čo pekelne dúfal, že sa bude diať.

Záves sa odhrnul a dovnútra vstúpila Gabrielle. Nádherne nahá.

Srdce sa mu rozbúchalo nádejou.

„Mám malú sviečku, ktorá bola na stole pri večeri, ale asi nevydrží dlho,“ povedala nahlas, aby prehlušila vodu striekajúcu mu na chrbát. „Je to takto v poriadku?“

Carlos ju pozorne sledoval a želal si, aby mohol vidieť jej oči, ktoré odrážali jej pocity. „Ako si sa rozhodla?“

Zasmiala sa. „Nuž, vyzliekla som sa a prišla sem k tebe do sprchy, aby som ti povedala, že sa s tebou nebudem milovať. Čo myslíš? Budem ťa citovať: ‘na niekoho tak inteligentného dokážeš byť naozaj hlupák.’ Somnahnevaná, nie hlúpa.“

„Čo tým myslíš?“

„Obaja vieme, že budúcnosť je vo hviezdach. Nevzdám sa ani minúty, ktorú môžem byť s tebou.“ Jej úsmev ho zahrial pri srdci. Načiahla sa, aby ho pobozkala. „Na čo tie minúty využiješ?“

Prišla k nemu, až kým skrz paru nevidel jej žiariace oči.

Prsty ovinula okolo jeho erekcie.

Carlos sa nadýchol. „Opatrne, inak nám budú nanič kondómy, čo som kúpil.“

„Naozaj?“

Nadšenie, ktoré v tom jedinom slove začul, ho zasiahlo na citlivom mieste.

„A to som si myslela“ —odmlčala sa a navliekla mu kondóm— „že tento jeden využijeme.“

Prudko sa nadýchol. Pri jej dotyku ním až trhlo od rozkoše. Na ramená mu padala voda a stekala pomedzi ich telá. Zobral ju do náručia. „Si neskutočná.“

„Je zvláštne, že sa tak naozaj cítim, keď som s tebou,“ zašepkala.

„Nikdy o tom nepochybuj.“

Dnes v noci chcel byť nežný. Nedovolí, aby kontrolu prevzalo zviera, ktoré v ňom stále nemalo pokoja. Sklonil sa, aby ju pobozkal a ona mu ovinula ruky okolo hrdla. Milovala ho s každým dotykom svojich sladkých pier.

Chutila ako hriešny med. Blúdil  prstami po jej hebkom tele. Zastavil na prsiach, aby sa s nimi pohral. Súhlasne zastonala.

Siahol dole a zodvihol ju. Ovinula mu nohy okolo pása.

Jeho ťažký penis bolel od túžby, z toho, ako sa musel ovládať, aby sa do nej nezaboril a nebúšil až kým by cítil iba Gabrielle. Žiadnu zlosť, s ktorou by sa musel vysporiadať, žiaden hnev z toho, ako blízko smrti sa dnes ocitla.

Chcel cítiť iba ju.

S rukami pod ňou zatlačil dovnútra jeden prst. Zovrela mu ho.

„Carlos?“

„Čo, srdiečko?“

Trela sa oňho. „Som pripravená. Veľmi. Poď.“

Zodvihol ju a jemne nasmeroval špičku svojej erekcie, aby do nej mohol vkĺznuť. Pomaly, opatrne. Stále ho zvierala potreba vraziť ho do nej.

Pomrvila zadkom pokúšajúc krehké okraje jeho sebaovládania.

„Carlos, nemusíš byť taký opatrný. Nie som z porcelánu. Nechcem to pomaly a jemne. Dnes v noci mi nič nedaruj.“

Merde. Potláčaný hnev sa prebral k životu.

***

Durand otvoril ťažké kovové dvere a vstúpil do nízkej stavby, ktorá sa nachádzala na jeho pozemku, neďaleko domu. Nazval to granero, prístrešok. Kedysi sem priviedol svojich synov, aby ich naučil disciplíne. Keď ešte mal synov, na ktorých mohol byť hrdý.  Budova so štukovými omietkami bola dvadsaťpäť metrov dlhá a pätnásť metrov široká. Bola postavená v podobnom štýle ako hlavný dom. Vo vnútri boli miestnosti vybavené tak, aby z človeka dostali von pravdu.

Okrem Julia dovnútra nik nesmel. Durandova pravá ruka teraz stála vedľa nafúknutého tela visiaceho v reťaziach zo stropu.

Juliovi sa minulý rok podarilo do skupiny miestnych protidrogových fanatikov infiltrovať svojho človeka. V Durandovom mene Julio ponúkol mužovi veľký finančný obnos. Jeho úlohou bolo nahovoriť tajnú skupinu na vytvorenie špeciálnej jednotky,  ktorá by pozdvihla zbrane proti Anguisovi. Dal tomu chlapovi kopu peňazí, aby mohol dokázať svoje finančné zabezpečenie.

Skupina sa pomaly rozrastala, až sa do nej prihlásil aj jeden Anguisov  vojak.

Durand prišiel bližšie, aby sa pozrel, kto sa chytil do pasce. „Dios, Julio. Smrdí ako zdochlina. Skapal?“

„Nie.“ Julio štuchol do tela ostrou palicou.

„Porfavor.“ Prosba sa vznášala nad telom, akoby ju vyslovil duch. Na takmer šesťdesiatročného chlapa bol Ferdinand statný a vo forme. Alebo býval, kým nestrávil dvadsaťštyri hodín s Juliom.

Teraz mal viečka zavreté a plné červených opuchlín. Jeho nafúknutá žltkastá pokožka vyzerala, ako keby to bol obézny mimozemšťan.

Durand pristúpil k telu, dýchajúc ústami. „Ferdinand, ušetri tohto svojho syna. Povedz mi, čo vieš o Mirage.“

„Už som to... povedal... jemu.“ Ferdinandovi sa triasol hlas.

Julio pokrútil hlavou. „Povedal si mi hovno.“

Prečo sú niektorí ľudia takí blázni? Durand pokrčil plecami. „Priveď jeho syna.“

„Nieeee,“ vykríkol starý muž.

Julio siahol po reťazi prechádzajúcej cez kladku upevnenú v strope. Potiahol hák na konci reťaze smerom k asi meter vysokej kovovej skrini. Julio ju otvoril a pretiahol hák dovnútra, kde ho zakvačil o kovové oko. Potom prešiel popri stene a stlačil gombík.

Zo skrine sa s kvílivým zvukom vynorilo telo Ferdinanovho dvadsaťdeväťročného syna.

„Koľká škoda,“ povedal Durand Ferdinandovi. „Chlapca, ako je ten tvoj, som mohol využiť. Pracuješ pre mňa koľko, pätnásť rokov? Prečo by si ma takto zradil?“ Durand znechutene pokrútil hlavou.

Od chvíle, čo ho reťaz začala dvíhať, až do momentu, keď ho Julio spustil na zem, nepretržite skučal od bolesti. Teraz sa špičkami bosých nôh ledva dotýkal betónovej podlahy. Syn stál k otcovi chrbtom. Mal na sebe len šortky, po dvadsaťštyrihodinovom pobyte v skrini poriadne špinavé. Na tele mal dlhé šmuhy od špiny a potu. Teraz sa však nepotil. V organizme už na to nemal dostatok vody.

Durand predstúpil pred mladého muža a pokrčil nos nad štipľavým zápachom. V duchu si povedal, že Juliovi zvýši plat.

„Aqua,“ poprosil mladý muž chrapľavým hlasom.

„Tvoju vodu má Julio,“ povedal Durand. „Najprv mi povedz, čo ste ty a tvoj otec povedali o mne Mirage.“

„Nevedieť... o čom hovoriť.“ Hlas mal drsný ako keď nechty prechádzajú po hrdzavom plechu.

„Julio, otoč ho, aby videl, že sme zamestnaní muži a nemáme čas na hry.“ Julio Ferdinandovho syna otočil. Zažmurkal na otca. Vytreštil oči. „Papa, Papa. Č-čo mu vy urobiť?“

„Tvoj otec má zlepené viečka aj všetky ostatné telesné otvory. Okrem úst, ktoré žiaľ nedokázal správne využiť,“ odpovedal Durand trpezlivo. Možno tie tvoje viečka prilepíme tak, aby si ich nemohol zatvoriť. Budeš sa môcť pozerať, čo sa s tebou bude diať, ak nám nepovieš pravdu.“

Ferdinand tam ticho visel.

Jeho syn zreval a začal sa v putách trhať.

Julio prešiel k stolu a vzal odtiaľ striekačku. Zabodol ju chlapcovi do boku. Keď ju vytiahol, otočil sa k Durandovi. „Bude účinkovať asi pol hodinu. To bude stačiť na to, aby sme ho pripravili na výsluch.“

„Urob nejaké fotky. Chcem, aby moji muži vedeli, čo to znamená zradiť ma.“

„Sí.“

Durand vyšiel z budovy. Od severu sa prihnali mraky. V korunách stromov lemujúcich cestičku k haciende šumel vietor.

Maria mierila smerom k nemu. Pred sebou tlačila vozík so svojím bezcenným synom. Keď sa stretli, zastavila.

„Ako sa dnes má môj obľúbený synovec?“ opýtal sa Durand skrývajúc odpor. Jeho sestra mala nechať chlapca v pokoji umrieť, keď bol pred rokmi po svojom zranení v nemocnici.

Žiaden muž nechce svoj život prežiť ako kripeľ.

Nešťastné vedľajšie škody z bombového útoku na Salvatoreho život. Ďalší dlh, ktorý uňho Alejandro má.

„Bien, strýko.“ Eduardo vytrvalo pozeral na knihu, ktorú mal položenú na kolenách. Stále si číta. Stále mu odpovedá rovnako.

Chlapec mu nikdy nepozrel do očí. Možno je preňho ťažké pozerať hore na ľudí.

„Je na zajtra všetko pripravené?“ opýtal sa DurandMarie.

„Sí. Ďakujem, že môžeme použiť tvoje lietadlo.“ Ani jeho sestra mu nepozrela do očí.

Kvôli nej sa cítil vinný za problémy jej syna. Nebola to jeho vina. Vinu nesie Alejandro.

Ona to vedela.

„Nemusíš mi za všetko ďakovať, Sestra. Krv sa o svoju krv postará. Vždy.“ Durand vzdychol. Žiadala toho tak málo a vždy len pre Eduarda. To bolo jedným z dôvodov, prečo jej nemohol nič odoprieť.

Prikývla. „Stále ti však vďačíme za strechu nad hlavou a za lekársku starostlivosť.“

„Sí, gracias, Strýko,“ zamrmlal Eduardo ako ozvena svojej matky. Robil to vždy.

Durandove vnútro zovrela vina. Staral sa o nich dobre, bol milujúcim bratom a milujúcim strýkom.

Nemá sa za čo hanbiť.

„Modlím sa, aby bola táto operácia už posledná, Eduardo,“ povedal Durand, aby zmenil tému.

„Gracias.“ Chlapcov pohľad zotrvával na knihe na jeho kolenách. Čo je na nej také zaujímavé?

„Ďakujem, že si našiel nového doktora,“ dodala Maria.

Dios.Durandovi sa chcelo kričať, aby mu už prestali ďakovať. Ale namiesto toho sa načiahol a objal ju.

„Uvidíme sa večer.“

Duran kráčal preč. V duchu sa rozhodol, že nastal čas, aby Julio našiel Eduardovi miesto, kde sa oňho postarajú. Možno ho nechá v USA. Potom by jeho sestra mohla začať normálne žiť. Maria sa s ním bude hádať, ale napokon, on je platí účty za Eduardových lekárov. A toto bude posledná operácia.

Urobí to hneď, ako sa vysporiada s Mirage.

A to sa stane vtedy, keď Julio zlomí Ferdinandovho syna.

***

Jeho náruč bola bezpečným prístavom, kde jej nič nemohlo ublížiť.

Gabrielle vzdychla. Bola šťastná i napriek tomu, že to bol len sen. Tesnejšie sa chrbtom pritúlila ku Carlosovej teplej hrudi. Po všetkých tých rokoch strávených osamote, nemilovaná, odmietala čeliť možnosti, že ona a Carlos nebudú môcť zostať spolu. Čo urobí Joe, keď toto všetko skončí?

Čo by urobil, keby vedel, že sa ona a Carlos intímne zblížili? Povedali mu niečo Rae alebo Korbin? Nemyslela si to, nie potom ako videla ich tímovú spoluprácu.

Bolo tu ešte toľko vecí, ktoré nevedela.

Ako napríklad, pre koho Carlos, Joe a všetci títo ľudia pracujú. Kto sú tí Fratelli, ktorých sa snažia zastaviť, a čomu presne vlastne chcú zabrániť? Kde je Linette, a ako jej priateľka zapadá do tohto všetkého? A ešte jeden veľký otáznik.

Zistil Durand skutočnú identitu Mirage?

Nevedela mnoho vecí, ale hlboko v srdci vedela jedno. Carlos možno nebol typom muža, ktorý si začne vážny vzťah, ale bola presvedčená, že mu na nej záleží. Čo nemení nič na tom, že má rozkaz doviesť ju späť.

Carlos ju pobozkal na temeno hlavy. Rukou jej prechádzal po vlasoch, neprestával ju hladiť.

Usmiala sa. Bol taký láskavý. Do muža ako on by sa mohla ľahko zaľúbiť. Ako keby sa už nestalo.

MonDieu. Jej mozog to mohol popierať, ale srdce neklamalo.

„Prečo nespíš?“ opýtal sa hlasom slabým od vyčerpania.

„Neviem. Len premýšľam.“

„Ako na to ešte môžeš mať po uplynulých troch hodinách energiu?“

„Tynteovské ženy sú z tuhšieho cesta, ako ostatné,“ doberala si ho.

„Áno, to sú. A ak si ty vzorovou tynteovskou ženou, tak sú tiež nádherné, sladké a inteligentné.“ Celé jej telo od radosti zavzdychalo.

„Čo ťa trápi?“ opýtal sa.

„Vlastne nič. Už sa dokonca ani nebojím, že ma dolapí DurandAnguis.“

Dych sa mu spomalil, a potom sa jeho hruď zodvihla pri hlbokom nádychu. „Prečo si taká posadnutá Anguisom?“

Predtým sa niektorým jeho otázkam vyhla.

Ale to bolo predtým, ako jej opäť zachránil život. Carlos a jeho ľudia bojovali s nebezpečnými skupinami ako boli Anguisovci, takže nebudú mať dôvod podeliť sa o jej príbeh, či odhaliť ju. Už veľmi dlho to chcela niekomu povedať, ale nemohla. Carlos vedel presne, kým bola, tak prečo by mu to nepovedala?

„Zameriavam sa na Anguisa už veľmi dlho,“ začala. „Moja mama verila, že by mala mať nejaké poslanie. Nechcela byť lenďalšou paničkou v dynastii Tynteovcov. V tých časoch bola za rebelku. Jej rodičia jej hlboké presvedčenie ani humanitárne zmýšľanie nechápali. Ani môj otec. Napriek zákazom odišla a vybrala sa inkognito do Južnej Ameriky. Pridala sa k skupine učiteliek, ktoré sa chystali otvoriť novú školu vo Venezuele. Jej skutočným cieľom však bolo pomôcť jej dobrej priateľke utiecť od nebezpečného muža, ktorého si musela vziať.“ Carlos ju prestal hladiť po vlasoch. Zdalo sa, že je plne sústredený na jej príbeh. Oceňovala jeho záujem, aj to, že jej nedal obligátnu odpoveď „Nechaj to na príslušné orgány,“ ako mnohí pred ním.

„Mamina priateľka žila vo Venezuele, v meste, do ktorého mierili tie učiteľky,“ pokračovala Gabrielle. „Cestou tam prechádzali popri malom meste neďaleko Caracasu. Správa hovorila, že čierny sedan pred nimi zastavil, lebo na ceste boli kozy. Svedkovia potvrdili, že vo chvíli, keď za autom zastavil autobus, boli zo strechy na vozidlo hodené granáty. Výbuch zodvihol auto do vzduchu a roztrhol autobus vodvoje.“ Držala to v sebe tak dlho, že teraz nedokázala ovládnuť bolesťou priškrtený hlas.

„Všetky učiteľky zomreli,“ pokračovala, odriekajúc udalosti tak, ako si ich dookola prehrávala v mysli. „Mama nechala u slúžky list, ktorý mala dať otcovi dva dni po jej odchode. Napísala ho, aby nepanikáril, keď sa vráti domov z cesty a nenájde ju doma. Papa okamžite vyslal špecialistu, aby Mamu vystopoval a priviedol ju domov. Ten muž ju aj našiel, avšak už bolo po výbuchu. Keď sa k otcovi tá správa doniesla, bol zničený.“ Gabrielle zaváhala. „My všetci sme boli. Muž, ktorého Papa poslal do Venezuely, bol ako jeden z tvojich ľudí a mal mnohé zdroje. Zabezpečil dokumenty, ktoré dokazovali, že ide o telo jeho ženy – nebolo to ťažké, lebo Mama bola... nebolo ju možné identifikovať.“ Carlos jej pohladil ruku, ale zostal ticho.

Teraz, keď už začala, chcela to zo seba dostať všetko von.

„Otec mi nedovolil niekomu povedať, čo sa naozaj stalo, lebo mama do krajiny vstúpila ilegálne. Povedal, že médiá by sa zamerali práve na to a nie na fakt, že Durand zabil nevinné ženy. Vtedy zaútočil na svojho konkurenta, ktorý sa snažil zabrať jeho teritórium. Otectvrdil, že Duranda za zabitie mamy a tých učiteliek potrestajú. Všetkým sme povedali, že mama mala ťažkú autonehodu a to tajomstvo sme pochovali spolu s ňou.“

Bolo to už neuveriteľne dávno. Gabrielle si však stále vybavovala, ako stála v daždi na cintoríne premoknutá na kosť a čakala, kedy sa všetko vráti do normálu.

Ako keby to bol len zlý sen.

„Takže si šla po Anguisovi?“ spýtal saCarlos jemne.

„Nie tak celkom. Ako roky ubiehali, bolo čoraz jasnejšie, že Durand sa za to nebude zodpovedať. Bola som z toho frustrovaná. Hoci očití svedkovia prisahali, že na mieste boli Durandoví muži, niktonevedel dokázať, že bol za tým bombovým útokom. Svet na túto udalosť o mesiac zabudol, ja však nie. Nemala som vážnu snahu niečo s tým urobiť, kým som nespromovala, nevydala sa za Roberta, nerozviedla sa a nezačala sa skrývať. V úkryte som strávila veľa času za počítačom.“

„Lebo si sa bála Roberta,“ zahundral Carlos.

„Oui. Tak som začala robiť to, čo ma upokojovalo – pátrala som. Využila som svoje schopnosti na nájdenie všetkého ohľadom Duranda a bombového útoku.“

„A čo presne si našla?“

„Že za bombovým útokom bol skutočne DurandAnguis. Chcel ukázať svoju silu a vyslať správu tým, ktorí by chceli vstúpiť na jeho územie. Zabil mnoho nevinných, nielen moju matku.“

Carlos stuhol a nehýbal sa. Bol ako socha. Vedela, aký je k ženám ochraniteľský, takže tomu rozumela. Vzhľadom na jeho prácu Carlos pravdepodobne vedel o Durandových zverstvách viac, než ona.

„Časom som získala spoľahlivý zdroj,“ pokračovala Gabrielle. „Vďaka tejto osobe mám meno syna, ktorémuDurand vďačí za mnohé vraždy.“ V miestnosti bolo na chvíľu také ticho, že Gabrielle počula, ako sa hýbe vzduch.

„Kto je to?“ opýtal sa Carlos tak ticho, že sa jej až zježili chlpy na krku. Keď sa zachvela, zodvihol perinu a prikryl ju. Pritiahol si ju bližšie k sebe.

Cítila, ako Carlosovi silno búši srdce. Srdce bojovníka, ktorý bojuje, aby ochránil svet.

„AlejandroAnguis. Dúfam, že toho muža jedného dňa uvidím umierať za jeho zločiny.“

Šťastný nový rok 2017

December 29, 2016, 6:30 am

≫ Next: Šeptané lži - Kapitola 23

≪ Previous: Šeptané lži - Kapitola 22

$

0

0

Ahoj,

i tady zpetne preji vsem krasne svatky - doufam, ze jste si Vanoce krasne uzili :) 

Diky vsem, co se ozvali, poslali prani a nebo jine diky na mail - nestiham momentalne vsem odepsat, takze hromadne: moc si vazime vasi podpory a jsme rady, ze se vam preklady libi. )

Jinak knihy jsem zase rozeslala, pokud nekomu neco neprislo, tak se ozvete prosim znovu. 

Kerris

---

Šeptané lži - Kapitola 23

January 5, 2017, 12:09 am

≫ Next: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 11

≪ Previous: Šťastný nový rok 2017

$

0

0

„Čo keby si zavolala Babette?“ Carlos hodil Gabrielle na posteľ svoj mobil. Práve stála na druhej strane postele a zapínala si gombíky na blúzke. Spätne si uvedomoval, že sa mali pokúsiť spojiť sa s jej sestrou už včera. Dúfal, že sa im to teraz podarí.

Gabrielle spozornela a pozrela naňho. „Prečo? Ešte nie je ani päť ráno. Poslala ti esemesku?“

„Nie. Jednoducho jej len zavolaj a zisti, či je v poriadku.“ Nebol pripravený povedať Gabrielle, že je jej sestra nezvestná. Po včerajšku bolo všetko, čo povedal alebo urobil, nášľapnou mínou pripravenou vybuchnúť.

Poznala meno Alejandro, ale nevedela, že značkou Anguisovcov je tetovanie hada a dýky. Ak ju BAD alebo Interpol prepustí, napokon sa dozvie o tetovaní, a potom...

Čo si myslel? Že sa jedného dňa naozaj oslobodí od svojej minulosti? Že je tu šanca, aby bol jeho život viac, než len kopa potlačených spomienok?

Zmier sa s tým, hombre. Tvojou jedinou nádejou na prežitie je zostať bez záväzkov, aby si mohol utekať a skrývať sa... a zabíjať, ak to bude nevyhnutné.

To najlepšie, čo mohol urobiť, bolo postarať sa o jej prepustenie a potom zmiznúť v spletitej organizácii BAD. Bude navždy len agentom pracujúcim v prísnom utajení.

Rodina znamená všetko a on musí zostať nažive, aby ochránil tú svoju. Iba tak sa mu jedného dňa podarí oslobodiť Mariu a Eduarda.

Gabrielle naňho zvedavo pozrela a napokon zodvihla telefón a vyťukala číslo. Držala telefón pri uchu a pobavene sa usmievala niečomu, čo počula. Potom prehovorila.

„Vtipné privítanie v odkazovej schránke, Babette. Tu je Gabrielle. Len som ťa chcela pozdraviť. Zavolaj mi.“ Zložila a hodila mu telefón naspäť.

„Čo keby si jej napísala aj esemesku?“ navrhol Carlos.

Humor sa z Gabrielliných očí vytratil. „Čo to má všetko znamenať?“

No, doparoma, okľukou to asi nepôjde. „Nerozčuľuj sa, kým Gotthard nezistí viac, ale systémy v škole včera nezaznamenali Babettinu bezpečnostnú kartu.“

„Och, mon Dieu!“ Gabrielle schmatla telefón a začala horúčkovito ťukať esmesku. Potom naňho pozrela. „Napísala som jej, že je to urgentné. Že má okamžite zavolať. Čo budeme robiť?“

Rastúca panika v jej očiach bola presne tým dôvodom, prečo jej hneď nepovedal o sestre. Obišiel posteľ a položil jej ruku na rameno. „Nevieme, či sa vôbec niečo stalo. Možno len stratila kartičku.“

Gabrielle mu skúmavo pozerala do tváre a potom zúžila oči. „Rae to vedela už včera. Však mám pravdu?“ Toto bola chvíľa, kedy sa situácia mení zo zlej na posrane zlú.

„Áno, ale pravdepodobne bola polovicu noci hore a pracovala na tom.“

„Čo znamená, že ty si to vedel tiež,“ obvinila ho Gabrielle. Časť o tom, že jeho tím na tom polovicu noci pracoval, zjavne ignorovala.

„Áno, ale—“

„Ale si si myslel, že ja to nepotrebujem vedieť?“

„Nie. Nikto z nás nemohol robiť nič, kým sa Babettine zmiznutie definitívne nepotvrdí.“

Paniku nahradil hnev. „Dobre, tu to máš – zmizla! Takže, čo s tým teraz urobíš?“

Bol frustrovaný, že je ohrozené ďalšie dievča. Chcel jej nahnevane odseknúť, ale nemohol. Vedel, že za Gabrelliným kyslým tónom je len strach o jej sestru.

Niekto zaklopal. Carlos prešiel k dverám vďačný, že sa na chvíľu nemusí pozerať na jej poklesnuté ramená. Dokázal zvládnuť hnev, ale sklamanie v jej hlase mu zovrelo útroby.

Sklamal ju.

Keď otvoril dvere, vošla nimi Rae a vzápätí za ňou unavene vyzerajúci Korbin.

„Dlhá noc?“ opýtal sa ho Carlos.

Korbin po ňom hodil grimasu. „Áno, a nielen kvôli fyzickému vyčerpaniu. Rae sa správa ako šialenec, keď sa stane niečo, s čím si nevie rady.“

„Prečo si mi nepovedala o Babette?“ zjačala Gabrielle smerom k Rae.

Rae významne pozrela na Carlosa. „Drž ju na reťazi, kým si nedám kávu, inak ju budem musieť zabiť.“ Gabrielle vyrazila proti Rae, ale Carlos ju chytil okolo pása skôr, než stihla túto samovražednú misiu dokončiť.

Rae nehla ani brvou. Gabrielle sa metala, kopala a jačala: „Pusti ma. Letím naspäť do školy.“

„Upokoj sa a ja ťa tam vezmem.“ Carlos sa zo všetkých síl snažil udržať ju a pritom jej nenarobiť modriny.

Keď sa po jeho návrhu konečne upokojila, pustil ju. „Zbaľ sa a vyrazíme.“

„To nie je dobrý nápad.“ Korbin si škrabal strnisko na tvári.

„Prečo?“ spýtala sa Gabrielle.

„Môže to byť pasca. Niekto mohol prísť na to, čo Gabrielle urobila s počítačmi, a teraz tam na vás oboch bude čakať.“

„Nikto na to nemohol prísť,“ protirečila mu Gabrielle.

„Niekto ťa vystopoval až do Peachtree City a dal vedieť tvojmu bývalému, že budeš v Miláne,“ pripomenula jej Rae.

„To je mi jedno. Idem si po sestru.“

Carlosovi pípol mobil – prišla mu esemeska.  Gabrielle bežala do spálne a vylovila mobil. Odomkla klávesnicu a čítala. Keď ju dobehol Carlos, s úľavou si vydýchla.

„Babette poslala esemesku.“

„Zavolaj jej.“ Carlos nebol ochotný tak rýchlo uveriť, že je naozaj od jej sestry.

Keď Gabrielle zachytila náznak, že by správa mohla byť od kohokoľvek, objavili sa v jej očiach znovu obavy.

Vyťukala číslo a čakala. Potom sa jej šťastím rozžiarili oči.

„Babette, si v poriadku?“ Výraz na Gabriellinej tvári vyjadroval sprvu úľavu, potom znepokojenie a napokon hnev. „Vynechala si hodiny? Nie! Už nesmieš vynechávať ani odísť bez dovolenia.“ Ticho. „Nuž, zaslúžila si si. Vydesila si ma. Nevedela som, kde si.“ Ticho. „Čosi som preverovala pre ich ochranku, a všimla som si, že podľa záznamov tam nie si.“ Keď vyslovovala tú lož, pozrela na Carlosa.

Chcel povedať, Vidíš, občas je malá lož lepšia, než zložitá pravda.  Namiesto toho prešiel do obývačky a nechal ju dohovoriť so sestrou.

„Dobre, dráma sa teda nekoná, vráťme sa späť k misii.“ Rae si naliala hrnček kávy z karafy, ktorú tam predtým doniesli. Musí byť na tom naozaj zle. To, že pila niečo iné ako svoj obligátny čaj, bolo znakom, že prestáva fungovať.

„Gabrielle sa len bála o svoju sestru. Na toto nebola trénovaná,“ bránil ju Carlos.

„Je rizikom pre teba aj pre misiu.“  Rae si odpila z kávy a s odporom skrivila tvár. Otvorila laptop a začala písať.

„To nechaj na mňa.“ Carlos si to pridal na zoznam vecí, o ktoré sa musí postarať. Bolo na ňom aj to, že nesmie vystavovať svoj tím zbytočnému riziku.

Keď Gabrielle vošla do miestnosti, hodil Carlos po Rae tichý pohľad teraz-to-nechaj-tak. Agentka to krátko zvažovala, potom pokrčila plecami.

„Babette je v pohode. Postarala som sa, aby sa najbližší mesiac nestrácala ani neporušovala pravidlá.“

Korbin, stojaci pri okne s očami upretými do zeme, sa opýtal: „Čo si jej musela sľúbiť, aby si ju presvedčila?“

„Povedala som jej, že ju onedlho navštívim,“ zamrmlala Gabrielle a pozrela na Carlosa. Dúfala, že jej to potvrdí. To však nemohol.

„Dobre, mám na videohovore Gottharda,“ zamrmlala Rae popod nos. Potom už zreteľnejšie povedala ostatným: „Kto chcete hovoriť s Gotthardom, zoraďte sa za mnou.“

Korbin zostal pri okne. Carlos a Gabrielle si zastali za Rae tak, aby boli v zábere pripevnenej videokamery. Na monitore sa objavila Gotthardova tvár.

„Retter hovorí, že bezpečnostné zložky od včera večera komunikujú s Columbiou. Je potvrdené, že niekto zo Štátov sa má stretnúť na neutrálnej pôde s ich ministrom ropy. Chce ho uistiť o tom, že naša vláda nestojí za útokmi na jeho život. Možno mu tiež ponúkne pomoc pri pátraní po útočníkoch. Mali by sme mať minimálne dátum, ak nie aj presný časový úsek toho, čo sa má stať. Nech je to čokoľvek.“

„A to ako?“ opýtali sa Rae a Carlos naraz.

„Prezreli sme si Gabriellinu poštu v Peachtree City,“ odpovedal Gotthard.

„Čože?“ Gabrielle šľahla pohľadom ostrým ako britva po Carlosovi.

„Ja som to neurobil,“ odpovedal reflexívne, hoci ho to vôbec neprekvapovalo. BAD nič neujde.

„Ale tvoji ľudia áno,“ oponovala.

„Gabrielle,“ prerušil ich Gotthard.

„Čo?“ Teraz pozrela na monitor.

„Je to bežný postup, a ty by si to ako prvá mala pochopiť,“ pokračoval bez štipky hanby či snahy ospravedlniť sa.

„Prečo?“ Založila ruky na hrudi.

„Keby sme sa ti nehrabali v pošte, nevedeli by sme, že si dostala ďalšiu správu od Linette.“

Z tváre jej zmizla farba. „Ďalšiu? Čo je v nej?“

Carlos zodvihol ruku, aby ňou Gabrielle objal, ale znovu ju spustil. Vedel, že ju situácia jej priateľky zabíja,  ale nemal by ju utešovať pred celým svojím tímom. To mu nepomôže, keď sa za ňu raz bude prihovárať u Joea.

„Linette naznačila, že minimálne jeden z tínedžerov je kľúčom k niečomu, čo sa stane koncom tohto týždňa. Jediné miesto, ktoré započula v rôzných rozhovoroch, bola Venezuela. Nie je si ale istá, či sa to týkalo tohto. Má obavy o tých tínedžerov. Nejako to celé súvisí s klinikou v Zurichu. Nevie však ako, ani čo sa má stať. Ospravedlnila sa, že toho nemá viac, ale dúfa, že to posunieš niekomu, kto bude vedieť pomôcť. Je totiž presvedčená o tom, že sa Fratelli zamerali na USA.“

„Napísala ešte niečo?“ opýtala sa Gabrielle.

V jej hlase bola nádej a Carlosovi z toho stiahlo hrdlo.

Gotthard pozrel dole, potom zas hore. „Len, že... nuž, nakoniec spomenula, že od nej už nemáme čakať ďalšiu správu. Je to vraj príliš nebezpečné. Nechce ťa vystavovať riziku, že Fratelli odhalia, že sa s tebou spojila.“

„Žiadna ďalšia správa?“ Gabrielle sa zlomil hlas.

Šľak to traf. Carlos jej ovinul ruku okolo pása a objal ju. Došlo mu, že Gabrielle si od tohto všetkého sľubovala nájdenie Linette.

Posledná informácia od Linette túto nádej rozdupala na prach.

„Stále pracujeme na lokalizovaní Linette,“ utešoval ju Gotthard.

„Ako?“ opýtala sa Gabrielle. V hlase jej znovu zaznela nádej.

„Pozverejňoval som príspevky na rôznych weboch. Každý som podpísal, pričom som použil zopár kľúčových slov vašej šifry.“

„Aha.“ Nálada jej zas poklesla. „To už robím desať rokov pre prípad, že by bola niekde nalogovaná. Bez výsledku.“

„Skúšala si webové stránky, ktoré by ju podľa teba mohli zaujímať?“ Gotthard hovoril s Gabrielle pokojne, s porozumením. Carlos to uňho videl len zriedka. Tento veľký chlapík nezvykol oplývať trpezlivosťou.

„Oui,“ odpovedala Gabrielle.

Gotthardovi sa zablyslo v očiach. „Ja nie. A ja mám prístup k počítačom, ktoré dokážu spracovať päťdesiatnásobne viac požiadaviek ako tvoj. Každých šesť hodín posielam viac ako tristo takto pripravených správ na rôzne weby a blogy. Mám omnoho väčšiu šancu na úspech a naviac mám programy, ktoré dokážu zachytiť jej zakódovanú správu.“

Gabrielle nevyzerala, že by ju plán presvedčil. „Aj keď pokryješ takúto veľkú oblasť, je to ako hľadať ihlu v kope sena.“

„To je pravda, ale je to viac, než to, s čím sme začínali.“ Gotthardova tvár znovu nadobudla svoj obvyklý drsný výraz, keď povedal: „Dnes škola organizuje výlet. Odchádzajú tri skupinky, vyše šesťdesiat detí.“

„Na to sa mi Babette sťažovala, keď sme spolu volali,“ vstúpila do toho Gabrielle. „Povedala, že Amelia a niektorí ďalší sa zúčastia medzinárodného mierového zhromaždenia. Takže Amelia musí odcestovať spolu s Joshuom a Evelyn.“

Gotthardov zrak zabehol smerom k Rae. „Joe chce, aby šli Rae a Korbin do Zurichu. Dám vám názov kliniky a oni potom zistia, čo sa dá.“

„Dobre.“ Rae si na kus papiera naškrabala poznámky. „Dňom D je piatok, a to je zajtra. Čo sa podľa nás stane?“

Gotthard odpovedal: „Retterove kontakty zistili, že areál Fuentes zdvojnásobil svoju ochranku. Ich ľudia sa pripravujú na veľmi dôležitého návštevníka, ale ešte im nepovedali, kto to je. Joe a Retter si myslia, že stretnutie v Columbii prebehne práve tam, pravdepodobne tento piatok.“

„Koho podľa nich USA posielajú?“ Rae klopkala prstami po stole, ale Carlos takmer počul, ako jej v hlave šrotujú kolieska.

„My, ehm, pracujeme na tom.“ Z Gotthardovej tváre sa nedalo nič vyčítať, čo si myslí.

Carlosovi neušlo jeho zaváhanie. Nechcel im povedať viac a Carlosovi došlo, že to súvisí s prítomnosťou človeka, ktorý nie je agentom BAD. „Prosím ťa, nepriniesla by si mi telefón?“ poprosil Carlos Gabrielle.

„Jasné.“ Začudovane naňho pozrela, a potom sa vybrala do spálne. Akonáhle bola preč, Carlos sa otočil späť na obrazovku. „Kto podľa nás mieri do Južnej Ameriky?“

„Možno niekto z prezidentovho kabinetu.“

Gabrielle sa ponáhľala naspäť. Postavila sa za Rae a podala Carlosovi telefón. Zobral ho, vyťukal zopár čísiel, a strčil ho do vrecka, ako keby našiel, čo potreboval.

„Rae mi porozprávala o včerajšom neúspešnom výlete do Bergama,“ pokračoval Gotthard. „Hľadám Linettiných rodičov, ale podľa toho, čo vieme od Gabrielle, nevidím to nádejne. Našli sme len ženu, ktorá im vedie domácnosť. Výdavky uhrádza z miestneho účtu dotovaného iným účtom vo Švajčiarsku. Ten sa vystopovať nedá.“

„Ako dlho to už trvá?“ opýtala sa Gabrielle.

Gotthard jej uviedol dátum spred desiatich rokov.

„To je týždeň potom, ako som bola u nich pýtať sa na Linette. Povedali mi, že je mŕtva,“ zašepkala Gabrielle šokovaná tou novinou.

„Stále na tom pracujem,“ povedal Gotthard. Čítal niečo pred sebou. „Joe chce vedieť“ —pozrel hore— „či má Gabrielle stále elektronický kontakt s jej ľuďmi v Južnej Amerike. Od miestnych by možno Retter zistil viac.“

Gabrielle sa narovnala a otočila sa ku Carlosovi. „Nájsť ich cez internet bude problém. Do poslednej správy, v ktorej som žiadala informácie o Mandy, som vložila otrávenú pilulku. Povedala som im, aby hneď po odoslaní informácií uzavreli IP server a zostali ticho. Bolo príliš riskantné ďalej spolu komunikovať.“

„Ako by ste sa spolu teda znovu spojili?“ opýtal sa Carlos.

„Budú sledovať, či nezverejním článok pod určitým pseudonymom. Prvé písmená každej vety článku vytvoria správu identifikujúcu stránku, na ktorej budú môcť znovu zverejňovať šifrované správy. Toto trvá normálne tak týždeň.“

„Ach, dopekla,“ zahundrala Rae. „To je slepá ulička.“

„Možno nie,“ opravila ju Gabrielle.

Carlos sa dotkol Gabriellinej tváre, aby získal jej pozornosť. „Čo tým myslíš?“

Gabrielle zaváhala. „Poznám mená aj adresy mojich kontaktov. Ale Retterovi ich nepoviem.“

Zrozen ze vzdoru - Kapitola 11

January 11, 2017, 12:01 am

≫ Next: Šeptané lži - Kapitola 24

≪ Previous: Šeptané lži - Kapitola 23

$

0

0

Felicia uhladila golier na Talynovej čiernej košeli. Jeho matka sa včera vrátila do práce a odvtedy boli už len sami. Niečo, čo si užívala viac akoby mala.

„Pamätaj, i keď tu máme dnes večeru, ako náhle budeš otrávený mojím bratom, stačí len povedať, že sa necítiš dobre a ja ho vyprevadím z bytu.“

Talyn sa zasmial. „Spôsob, akým to vravíš, mi hovorí, že chceš, aby som sa cítil zle ešte pred tým, ako sa vôbec podá večera.“

Frnkla mu po nose. „Vždy bol trochu otrava. Dúfam, že dnes sa bude správať slušne. Ak nie, možno sa sama budem cítiť zle.“

Pobozkal ju na čelo. „Jedno zamračenie a sám ho vyhodím.“

Intercom v byte zabzučal. Felicia ustúpila, aby povedal ochranke, že môže jej brata a synovcov vpustiť nahor.

Talyn si vzal ešte minútku, aby sa doobliekal. Pri všetkej úprimnosti, desil sa. Len zriedka sa stretával s Andarioňanmi. A to, čo povedal Felicii, myslel vážne. Ak jej brat povie jedinú hnusnú poznámku smerom k nej, vyhodí ho tak rýchlo, že nestihne ani len žmurknúť.

Na dodanie odvahy sa zhlboka nadýchol, obliekol si bundu a pridal sa k nim.

Jej brat s jeho dvoma tínedžerskými chlapcami prešľapovali pri výťahu.

Felicia zalapala po dychu pri pohľade na chlapcov. Jeden z nich mal priemernú výšku typického Andarioňana, čo znamenalo, že Talynovi siahal po plecia. Jeho mladší brat bol o palec-dva nižší. Pohľadní a štíhli, zapletené čierne vlasy dozadu napovedali, že sú pripravení na život dospelých a pripravení sa ženiť. Fakt, že Feliciu ani len neobjali, svedčilo o spôsobe, ako sa k nej normálne  správali – akoby nepatrila do rodiny ani nebola priateľka. A to ho naozaj nasralo. Ako sa opovažujú ju tak ignorovať. Stála za viac ako zvyšok Andarionskej rasy dohromady.

S obavou, ktorá nepomáhala jeho nálade, pristúpila k nim s rukami založenými. „Vau! Vy dvaja ste naozaj vyrástli. Pozri na seba,Brach. Myslím, že odkedy sme sa naposledy videli si vyrástol aspoň o pol metra. A ty, Gavarian. Vyzeráš, akoby si sa už chystal pripojiť k svojmu otcovi do armády.“

S rukami za chrbtom sa začervenal. „Začínam budúcu jeseň.“

Talyn zamrzol, keď si uvedomil, prečo mu je jej brat tak povedomý. A prečo mal držanie tela ako vojenský predstaviteľ.

Dočerta.

Áno, smola ho rozhodne neopúšťala. Niet divu, že mu Felicia nepovedal celé meno jej brata. Talyn by hneď zarazil túto katastrofu.

„Veliteľ ezulTerranova.“ Zasalutoval Talyn. „Je mi potešením Vás poznať, pane. Vitajte u mňa doma.“

So žiarivým úsmevom mu salutovanie oplatil. „Nič z toho netreba. Tu nie sme v uniformách, major. Len si užijeme večeru s rodinou.“ Natiahol ruku. „Volaj ma Lorens.“

Talyn zaváhal, než ju prijal a potriasol ňou. „Rád Vás poznávam, pane.“

Smejúc sa ustúpil a pobavene pozrel na Feliciu. „Nemôže si pomôcť, však?“

Tvár jej rozžiaril nádherný úsmev a potriasla hlavou. „Vždy je veľmi slušný.“
Talyn uvoľnil svoj postoj podobnýGavarianovmu. „Prepáč, moja matka mi za mlada dávala zabrať kvôli môjmu správaniu.“ Otočil sa smerom k jej synovcom, ktorí na neho hľadeli so strachom a úžasom zároveň. „Ktorí z vás má narodeniny?“

Starší, Gavarian, predstúpil. „To budem ja. Budem mať osemnásť.“

„Všetko najlepšie.“

„Vďaka.“

Brach sa usmial tak divoko, až odhalil tesáky. „Moje boli minulý mesiac. Otec ma vzal na  môj Edurance. Aj ty si bol so svojim?“

Talyn sa prikrčil pri znení tak prirodzenej otázky. „Bol som so svojou matkou.“

Brach spravil grimasu pri tom pomyslení. „To ako naozaj? A čo si tam s ňou robil?“

„Dostal som na rok domáce väzenia za svoje správanie počas šplhania, jedol viac zeleniny ako kedy bohovia predpokladali, že Andarioni zjedia a musel som poumývať všetok riad. Určite lekcia z Endurance... na viac spôsobov.“

Všetci sa zasmiali.

Felicia ukázala smerom do jedálne. „Keď už hovoríme o zelenine, všetko je pripravené. Som si istá, že chlapci sú už hladní.“

„My sme vždy hladní, Felicia.“ Povedal Brach, keď priskočil k stolu.

Lorens si odfrkol. „Lámeme rekord v účte za jedlo. Kto mal vedieť, že za zdravie andarionského tínedžera sa toľko platí?“

Smejúc sa, Felicia ich odviedla k stolu s výhľadom na mesto, kde im cateringová agentúra už všetko nachystala. Talyn bol rád, že posadila svojho brata oproti nemu a sama si sadla po jeho pravici. V takýchto chvíľach sa naozaj bál, aký bol spoločensky nevhodný a samotársky. Naozaj neznášal spoločnosť iných. Jediná vec, ktorá to robila znesiteľnou, boli sexi červené šaty na Felicii. Jediná vec, ktorá ho nútila preklínať ich spoločnosť a pre ktorú si prial päť minút osamote, aby mohol uspokojiť potrebu v jeho slabinách.

„Stále nemôžem uveriť, že naozaj tu sedím so skutočným Železným kladivom. To je proste...“ Lorens prebehol pohľadom po synoch, než vybral to najvhodnejšie slovo. „Úžasné. Tak Kladivo, ako to vyzerá s tvojim ďalším zápasom? Čítal som, že má byť s DeathWarrant?“

Obsluha im priniesla prvý chod. Talynpoďakoval samici, ktorá servírovala, než odpovedal. „To je pravda. Aj keď oceňujem jeho schopnosti a jeho pravý hák, myslím, že behom troch-štyroch kôl s ním vymetiem podlahu.“

„Nebojíš sa, že by ťa mohol zabiť?“ opýtal sa Gavarian.

Talyn potriasol hlavou. „To by som nemohol robiť to, čo robím.“

Brach vyvalil oči. „Aké to je, keď si nikdy nebol porazený?“

Talyn sa pobavene pozrel na Feliciu. „Chceš vedieť tajomstvo?“

Rýchlo prikývol.

Talyn sa oprel so všetkou vážnosťou. „Každé ráno pred zápasom obetujem dve kozy pre bohov.“

„Naozaj?“

Zasmial sa. „Nie. Len tvrdo trénujem, študujem mojich protivníkov a zdravo sa stravujem.“

„Chcem bojovať v Ringu.“ Gavarian pozrel na otca. „Ale nemám to povolené.“

„Stále mu vravím, aké to je nebezpečné. Porovnáva to so školskými bitkami a jeho wrestlingovými zápasmi.“

Talynovi zabehlo. „Počúvaj svojho otca,Gavarian. Nie je to ako žiadna bitka, ktorej si sa kedy zúčastnil. To ti sľubujem.“

Gavarian si odfrkol. „Ako to môže byť iné?“

Talyn potlačil výsmešné odfrknutie. Ako si prial, aby mohol byť tak arogantný a bláznivý v jeho veku. Ale bohovia mu nikdy nedovolili byť tak naivným.

„Keď vstúpime do Ringu, tak to nie je pre nejaké dievča alebo ranené pocity, či so školským rozhodcom, ktorý nás má ochrániť pred  ublížením a ktorý sa uisťuje, že dodržiavame pravidlá. Je to pre česť a slávu. S jedným jediným pravidlom. Dvaja bojovníci vstúpia dnu. Len jeden odíde von. Nečelíš šikane alebo bývalému priateľovi, ktorého si už odstrihol. Je to chladnokrvná bezohľadnosť. Každý úder alebo kopnutie je od niekoho, kto bol trénovaný dať celú silu a svoju hmotnosť do toho úderu. Nikdy si nebol udretý, pokiaľ si nedostal úder s tonovou váhou za tým. Prvýkrát, keď dostaneš taký úder, nastane u teba moment kedy si pomyslíš – práve som stratil obličku? Alebo kontrolu nad mojím močovým mechúrom? Nie, počkaj, to je moja myseľ. Určite to napadlo každú moju mozgovú bunku... Musím byť blázon, že som tu.

Čo som si dočerta myslel?

Kde je východ?

Lekára!

Pomoc!“

Všetci sa zasmiali.

„Neverím ti ani slovo. Nie pri tom, ako bojuješ.“ Gavarian sa natiahol pre pitie.

„Je to pravda. Prisahám. Nie je to také úžasné ako si myslíš. Je veľký rozdiel medzi tým sedieť v hľadisku, pozerať na boj a byť tým idiotom v Ringu, pozerajúc sa na dav s krvou v očiach. Na môj veru, radšej ochutnávaj rýchle občerstvenie a sódu ako svoju vlastnú krv, pot a žlč.“

„Áno, ale ten jasot z davu...“

„To ani neregistruješ cez hluk v ušiach z tlkotu tvojho srdca a zvuku krvi, ktoré ti preteká telom.“

„Naozaj?“

„Naozaj. Jediná vec, ktorú počujem v Ringu, je hlas môjho trénera, ktorý mi kričí pohyby. To a hlas v mojej hlave hovoriaci, že som úplný debil, že som tu a nech utečiem, kým mám ešte telo pokope.“

Jej synovci sa na neho podozrievavo pozerali.

„Neveríte mi?“ opýtal sa Talyn. „Po večeri pôjdeme všetci do telocvične a ukážem vám to.“

Brachove oči sa rozžiarili radosťou. „Vážne?“

„Vážne.“

„To bude úžasné.“ Gavarian odsunul svoje jedlo. „Tak ako sa pripravuješ na zápasy, Kladivo?“

Talyn pokrčil ramenami. „Nie je to nič iné ako, čo robí tvoj otec. Trénuješ každý deň. Študuješ svojho nepriateľa. Opatrne. Musíš vedieť, do čoho ideš, než prijmeš výzvu. A uvedomiť si, že niektoré zápasy za to nestoja. Skutočná zručnosť je vedieť, ktoré boje nechať tak a ktoré prijať.“

Lorens sa načiahol po víno. „Čo tým myslíš?“

Talyn jemne odmietol víno, keď mu ho obsluha núkala. „Je množstvo bojovníkov, ktorý bažia po krvi. Ako DeathWarrant. Viem, že keď bude mať šancu ma zabiť, spraví to. Normálne by som zápas odmietol.“

„Tak prečo si ho prijal?“ opýtal sa dychtivo Brach.

„Na konci dňa je aj bojovanie len biznis. Aj keď viem, že mi pôjde po krku, odmena je dostatočne vysoká. Okrem toho, prehral len dva zápasy. Ak ho zložím, potrvá nejaký čas, než budem musieť opäť obhajovať môj titul. Zápas ako tento udrží pózerov na uzde. A budú dvakrát premýšľať, či ma verejne vyzvú.“

Gavarian si utrel ústa. „A takých je veľa?“

„Vždy sa nájde niekto nový, kto si chce niečo dokazovať. Sú nafúkaní a nevyškolení. A tým sú vlastne viac nebezpeční než nejaký DeathWarrant.“

Lorens naklonil hlavu, ako sa to snažil pochopiť. „Ako to?“

Felicia posunula chlieb Brachovi vediac, že Talyn ho jesť nebude. Talyn si vzal pohár vody. „DeathWarrant je prekalkulovaný chladnokrvný zabijak. Môžeš študovať jeho pohyby a vedieť kde a ako zareaguje na tvoje výpady. Ako zaútočí on. Prakticky robí choreografiu. Použije jeden alebo dva pohyby, ktoré predtým ešte nepoužil, ale je závislý na jeho predchádzajúcich zápasov, ktoré vyhral. Takže opäť, môžeš študovať jeho posledné boje a zistíš so skoro určitosťou, ako bude bojovať. Ale noví bojovníci sú divoká karta, zväčša emocionálni a veľmi prchkí... Môžu sa nahnevať alebo nezvládnu ten tlak a adrenalín a začnú búšiť do súpera. Oni sú tí, čo ti môžu zlomiť väz a nechajú ťa zmrzačeného, ak nie si dosť opatrný. Takže predtým, ako vstúpiš do Ringu s jedným z nich, musíš byť ochotný ho vedieť zabiť, ak to bude potrebné.“

Chlapci sa zhlboka nadýchli.

„Už si niekedy niekoho zabil v Ringu?“ opýtal sa Lorens.

„Nič, o čom by som vedel...Kvôli tomu nebojujem.“

Gavarian sa zamračil. „Ale nie je práve o tom boj v Ringu? Zabiť nepriateľa?“

Talyn potriasol hlavou. „O tom je vojna. Nie šport. A nie je jednoduché niekoho zabiť, zvlášť, keď je protivník tak blízko teba, že cítiš jeho dych na svojej koži. Andarioni rešpektujú silu a sme prirodzení bojovníci. Ale sme vnímajúce bytosti a máme svedomie. V súboji vieš, že chrániš svoju rodinu a náš domov. V Ringu bojuješ len pre vlastnú slávu. Podľa mňa to nestojí za život môjho protivníka. A nezáleží na tom, ako veľmi chcem zavrieť ústa môjmu protivníkovi.“

„Tak, tak,“ povedal Lorens a pozdvihol pohár. „Pravda, niektoré boje za to nestoja. A nie každá urážka stojí za zlomenú čeľusť. Nie sme Phrixiani. Ako často vravím mojim chlapcom, niekedy musíš len myknúť plecom a nechať to tak.“

Talyn tiež pozdvihol pohár na znak súhlasu. „Čistá pravda.“

„Aj keď urazia moju matku?“ opýtal sa Brach.

Talyn spravil grimasu. „To je niečo iné. Reputácia matky je posvätná vec. Všimnite si, že žiaden bojovník verejne neurazí toho druhého. Vieme prečo.“ Vzal Feliciinu ruku a stisol ju. „Ani žiadnu jeho samicu. Preto sme Andarioni. Česť rodiny a línie, česť naších samíc a detí... za to sme ochotní položiť život. Nikdy nikoho neohrozíme, ani len slovne, tých, čo máme v našich srdciach.“

Usmievajúc sa, si Felicia pritisla jeho ruku k lícu. „Aj tak by som bola radšej, keby si odišiel od všetkých bojov, než keby si bol zranený.“ Pozrela na svojich synovcov ako pobozkala Talynovu dlaň. „A vaša matka by ohľadom vás so mnou súhlasila.“

„Tak ako aj váš otec.“ Lorens si dal poriadny dúšok z pohára. „Tak Talyn, čo ťa priviedlo k bojovaniu?“

„Úprimne? Bol som unavený, ako som mal nakopávaný zadok na škole. Myslel som si, že keď už mám mať zadok krvavý, nech je aspoň zaplatený. Ako moja matka často vravievala, nikdy nevyvolávaj boj, ale uisti sa, že ho ukončíš.“

Lorens sa zamračil pri pohľade na Talynov tanier. „To je naozaj tvoja večera?“

Talyn pokrčil plecami na tým obyčajným jedlom. „Vravel som ti, život bojovníka nie je očarujúci. Moja diéta je veľmi špecifická. Zvlášť, ak sa blíži zápas.“

Gavarian vyplazil  jazyk. „V poriadku otec. Vyhral si. Nikdynebudem bojovať. Nie, ak je toto, na čom budem žiť. Vďaka za to zakazovanie.“

Branch prikývol tiež. „Ako často musíš jesť tú...“ pozrel sa bokom na svojho otca. „sračku?“

Talyn pozrel na Feliciu a zasmial sa. „Vždy. Musím ostať vo forme a nemôžem si dovoliť podvádzať.“

Oči dokorán ako prikyvovala rovnako ako Brach. „Nežartuje. Prvýkrát, keď som ho videla jesť, sa mi chcelo plakať. Zvlášť nad tým množstvom. Nechcete vedieť, koľko toho musí denne zjesť. Je to šialené.“

Lorens sa zasmial. „Súdiac podľa toho, čo máš na tanieri na jednu večeru... hej. Som rád, že nemám tvoj účet za potraviny.“

„Je dôvod, prečo v spoločnej jedálni máme obmedzený čas na jedenie a prečo jeme tak rýchlo.“ Vzal si kúsok svojho jedla.

„To vysvetľuje ten šialený ruch pri večeri, až som rád, že som dostal veliteľskú pozíciu tak skoro.“

Talyn si odfrkol. „Čo? A nechal si si ujsť odstrkovanie od tých obrích strelcov?“

Gavarian sa zasmial nad jeho slovami. „Hej, chcel by som vidieť, ako teba jeden taký odstrčí.“

„Ver mi, snažili sa.“ Diabolsky sa uškrnul na jej synovcov. „Jedlo je ďalšia vec, pre ktorú je povolené preliať krv. Zvlášť, ak si práve prišiel z manévrov a umieraš od hladu. Vždy sa nájde jeden moron, ktorý sa snaží byť k tebe milý. Ale ako náhle strácaš čas na ňom, o to menej času máš na jedenie. Takže ho musíš odstrčiť jedným úderom, zhrabnúť jedlo a ísť.“

Felicia žmurkla. „A teraz, vieš prečo je jeho znakom Zmija.“

Lorens sa zasmial. „Áno, všetci sme to robili. Niet nad stádo hladných Andarianov.“

„Skutočný dôvod prečo sa nás ľudia boja,“ Talyn poďakoval obsluhe za svoj tanier dusenej zeleniny, ktorý pred neho dala. Felicii neušiel ten zvodný pohľad servírky, ktorý na neho vrhla, než sa vrátila do kuchyne.

Šťastie pre servírku, Talyn si ho nevšimol.

Pozrela na Gavariana.

„Plánuješ jej pohreb?“  opýtal sa jej s uličnícky leskom v očiach.

„Nie. Len nový účes.“

„Účes?“ opýtal sa mračiac Lorens. „Čo?“

Felicia mykla bradou smerom do kuchyne. „Ak na Talyna vrhne ďalší pohľad typu - chcem teba mať na tanieri, vyšklbem jej vlasy do hola.“

Talynovi zabehlo. Načahujúc sa po vodu, prehltol, než prehovoril.

„Čo?“

Pohladila ho po ruke. „To je v poriadku, Major Očividný. Som nesmierne šťastná a hrdá, že si si nevšimol jej zjavné pokukovanie.“

„To hej,“ povedal Gavarian.“ „Bolo to dosť očividné zakaždým, keď vyšla.“

Lorens si odfrkol. „Ako dlho už musím byť ženatý, že som si ani nevšimol, že naša obsluha je žena?“

„Vzhľadom na to, že Felicia mi pripravuje jedlo, som rád, že som si nič nevšimol ani ja. Pálivá omáčka nie je to, čo mám rád.“ Talyn ju pobozkal na ruku.

Lorens ich sledoval niekoľko minút, než opäť prehovoril. „Talyn, naozaj študuješ každého súpera proti ktorému ideš?“

„Áno, pane. Keď idete do boja, musíte poznať svojho nepriateľa. Mám rozsiahle dokumentácie o každom, s kým som bojoval.“

„Tak aká je najväčšia slabina DeathaWarranta?“

Talyn si utrel ústa. „Pred dvoma rokmi schytal naozaj zlú ranu do pravého oka, na ktorom nosí teraz masku. To mu zanechalo limitovaný periférny pohľad. Taktiež má vo zvyku viac kopať ako dávať údery. Keď to robí, stráca balanc a je ľahké mu zasadiť úder. Ako som vravel, má dobrý pravý hák. Dokáže veľmi silno udrieť, ak má váhu správne rozloženú. Nikto by nevydržal také údery dlho. Ale ak mu narušíš rovnováhu a kopeš ho, sila jeho úderu sa zmenší na polovičný. Stále žiadna zábava, ale môžeš prežiť a vyhrať. Len mu nesmieš dovoliť trafiť tvoju obličku alebo bradu.“

„Vau... ty naozaj poznáš svojho oponenta.“

Talyn pokrčil plecami. „Nechcem prehrať. A určite nechcem zomrieť alebo sa nechať zmrzačiť. Nevolajú ho DeathWarrant, lebo spieva v skupine.“

Smejúc sa, Lorens sa pomrvil na stoličke. „Zo zvedavosti, major, prečo si pilot? Prečo si nikdy nešiel do velenia?“

Talyn zaťal bradu a vydal unavený povzdych ako sa hral s pohárom vody. „Nikdy to nebolo z nedostatku mojej snahy, pane. Žiadosť som podával každý rok, hneď ako som mal naň nárok, ale vždy mi to vrátili odmietnuté.“

Jej brat sa zatváril neveriacky. „Prečo? Povedali ti aspoň?“

Talyn rozpačito uhol pohľadom. „Nebol som na tej správnej škole.“

„A kde si maturoval?“

„Na Brunellovej akadémii.“

„To je v Erise?“

„Nie, pane. To je Hyshianská škola.“

Lorens sa šokovane pozrel na Feliciu, než sa opäť otočil na Talyna. „Hyshianská? Prečo, preboha, si bol na Hyshianskej akadémii?“

Talyn sa vnútorne až prikrčil, ako cítil tú katastrofu, čo príde a ktorej nemohol zabrániť. Viac, ako čokoľvek, neznášal odpovedať na túto otázku. „Bola to jediná, ktorá ma mohla zobrať.“

„Nerozumiem. Akú máš líniu?“

Telo mu zalialo teplo nad tou nevyhnutnou otázkou.

„Moja matka je tretia dcéra Klanu Baturovcov.“

„Zaujímavé. A tvoj otec?“

A je to tu...

„On je Vyvrheľ pane.“

„Oh.“ Hej, je to tu. Ten zvuk hrôzy a povýšeneckosti.

Talyn pozrel na jeho synov. „Rozumiem, ak chcete odísť.“

Lorens zaváhal. „Ak to niektorí z vás povie vašej matke alebo babičke, zbijem vás tak, až budete krvácať.“

Obaja zdvihli ruku na znak prísahy.

„Až do hrobu, otec.“ Vydýchol Brach.

Gavarian sa natiahol pre ďalší chleba.  „Netuším, o čom hovoríte. Všetko je v pohode. Nič som nepočul.“

Lorens sa uškrnul. „Dobre. Len máme večeru s mojou malou sestričkou. Tým nikomu neublížime.“ Avšak podivné ticho zavládlo, až kým nedojedli.

„To kvôli tvojmu otcovi nedávaš interview?“ konečne sa opýtal Lorens.

Talyn prikývol. „Nie je to nič, čo by mali ostatní vedieť.“

„Kde je tvoj otec teraz?“

„Neviem, pane. Nikdy som sa s ním nestretol.“

Jej brat ostal ticho, ako to spracovával. „Bol vydedený predtým, ako si sa narodil?“

„Áno, pane.“

„Lorens, nevadí, ak zmeníme tému?“ opýtala s Felicia. „Talyn je Andarioňan s cťou a extrémne schopný stíhací pilot. Stála by som pri ňom proti každému z Andárii.“

Talyn sa natiahol a stisol jej ruku.

„Prepáč, ak som bol zvedavý. Máš pravdu. Nie je to môj problém. A dúfam, že som ťa neurazil,Talyn.“

„Bez urážky, pane. Som zvyknutý byť súdený za nedostatky môjho otca.“

Lorens vyzeral zle, ako si uvedomil, aký bol bezohľadný k hostiteľovi. „Talyn? Brali by ste to za zlé, ak by som sa pokúsil presunúť vás na veliteľskú pozíciu?“

Talynove oči sa rozšírili od tej radostnej nádeje, ktorá mu zovrela hrdlo. „Nič by nebolo krajšie, pane. Úprimne. Len ma nežiadajte vzdať sa pre to boja.“

Zasmial sa. „Nie. To neurobím. A nič za to neočakávam. Mali by sme využiť Andariona ako si ty. Bohovia vedia, ako mi je zle od tých nevnímavých kreatúr, ktoré mi stále posielajú. Neveril by si, kto dnes už urobí skúšky na akadémii. Mal som jedného dôstojníka, ktorý sa ma opýtal, kde leží Arundel.“

Talynovi padla brada. „Naša najsevernejšia základňa?“

„Vidíš! Ty vieš presne, kde je. Ó, a mal som jedného veliteľa, ktorý si myslel, že hlavným veliteľom Ligy je HuwinQuiakides.“

Talyn až sebou trhol pri takej hlúposti. Huwin bol zavraždený jeho vlastným synom pred asi dekádou. „Auč.“

„Hej. Už vidíš s čím musím pracovať? A tu je moja kvízová otázka na teba. Kto je Nemesis?“

„Vrah, ktorého chce mŕtveho Liga a ktorý s ďalšími štyrmi vedie Sentellu.“

Lorens pozrel na svojich synov. „A pre toto, chlapcimoji, máte dávať pozor nielen v škole, ale aj sledovať správy.“ Pozdvihol pohár vína. „Vážne, musím ťa dostať do velenia. Nedokážem vystáť tých idiotov. Skončil som.“

Felicia sa zasmiala. „Znieš tak hrozne ako náš otec, až ma to desí.“

„Ja viem, však? Jediná vec, ktorou som prisahal, že nikdy nebudem, a zmenila sa, keď som mal deti a dostal sa do velenia. Čo som si myslel?“

Felicia s úsmevom pokrútila hlavou, ako predstieral úzkosť. Hneď, ako dojedli večeru, Talyn vzal chlapcov do telocvične. Tí sa vyzliekli do šortiek, kým im Talyn ukazoval, ako si majú obviazať ruky a chrániť hlavu. Keď sa on dal no šortiek, len zízali.

Gavarian sa nervózne zasmial, ako zbadal jeho telo. „Myslel som si, že tie obrázky v časopisoch upravujú. Doriti, však ty vybuchneš.“

„Gavarian!“ skríkol Lorens. „Pozor na jazyk!“

„Ale otec... pozri na jeho telo.  Ako by si toto nazval ty?“

Talyn si odfrkol ako si nasadzoval chránič zubov. „Veľa cvičím a videl si, čo jem. To chceš?“

Pozrel sa dole na svoje omnoho menšie svaly. Spravil grimasu a pozrel sa na brata. „Máme šľachtické tituly, ktoré sú magnetom na ženy. Nepotrebujeme svaly.  Marshmallovské svaly a dobrá línia sú na roztrhanie.“

Talyn pretočil oči ako kráčal k jednému jeho vrecu na cvičenie. „V poriadku. Nezačnete len tak hopsať okolo. Nie je to o sile. Je to o kontrole. Sila bez kontroly je k ničomu. Nemôžeš len tak udrieť alebo kopnúť. Musíš vedieť, kedy sa aj stiahnuť.“

Talyn napodobnil úder do vreca a tesne pred ním zastal.

„Ako si to urobil?“ zalapal Brach.

„Ako som povedal. Kontrola. Musíš si byť vedomý každého svalu v tvojom tele každú sekundu počas boja.“ Talyn udrel vrece tak silno až zarachotili reťaze. „Teraz to skús ty.“

Ustúpil Gavarianovi, aby mohol udrieť.

Uškŕňajúc, udrel a vzápätí zaklial. Mračiac sa pritisol si ruku k hrudi. „Mami! Myslím, že som si zlomil ruku. Aká ťažká je tá vec?“

„Stoštyridsaťsedem kíl. Priemerná váha Zoftig zápasníka.“

Opäť obaja zalapali po dychu.

„Vážne? Ako to premiestňuješ?“

Talyn do vreca kopol a znovu ho zodvihol. „ Vážim stoštyridsaťpäť kíl. Pri poslednom vážení mal DeathWarrant stoosemdesiatpäť kíl. A veľa cvičím. Ako som vravel, ešte ste nezažili poriadny úder, pokiaľ ste nestáli proti profíkovi.“

Obaja sa snažili udrieť vrece, ale ani jeden s ním nepohol. Len tam tak viselo a posmievalo sa im.

Felicia sa presunula k Lorensovi, kým Talyn ukazoval chlapcom, ako majú udrieť a kopnúť, aby posunuli vrecom.

„Si v poriadku?“

Jej brat pozrel dole na ňu. „Mám divnú chvíľku, kedy prehodnocujem spôsob môjho myslenia o veciach, ktoré som považoval za posvätné a pravdivé.“

„Čo tým myslíš?“

„Talyn nie je tým, za koho som ho mal. Vôbec.“

„Je úžasný, však?“

Prikývol. „Ďakujem ti za dnešok. Spravila si Gavarianovi deň.“

„Ďakujem, že si pomohol s jeho presunom do paláca.“

„Hej,“ vydýchol. „teraz, keď som s ním strávil večer, už viem, ako boli sfalšované jeho záznamy. Anatole ho musí naozaj neznášať. Len nechápem prečo.“

„Jeho matka chodila do školy s Anatolom. Myslí si, že ide o osobnú pomstu.“

„To dáva zmysel. Bohovia vedia, že Talyn nie je nerešpektujúciidiots výbušnými reakciami, ako vraví jeho hodnotenie. Ver mi, pri takých idiotoch som každý deň. Dočerta, aj ľutujem, že som ho dal do paláca. Čo som vravel predtým, som myslel vážne. Naozaj by sa mi zišiel v mojej jednotke.“

„Môžeš ho opäť preložiť?“

„Nie je to také jednoduché. Ak by mal líniu aspoň O-4 alebo -12-6, tak áno. To by nebol problém. Ale teraz je v tom najvyššom možno poste a nepostúpi do velenia.“

„A nemôže si zvýšenie hodnosti kúpiť?“

„Opäť, nie je to tak ľahké. Anatolovesračky naozaj pošpinili jeho možný potenciál. A aj keby som ťahal za nitky za Talyna, tak isto môže ťahať aj Anatole, ak nie viac.“

„To hovorila aj jeho matka. Len som dúfala, že sa mýli.“

„Nemýli. Neverila by si, aké láskavosti som nasľuboval, aby som ho dostal do paláca. Nikto s ním nechce mať nič spoločné pre jeho hrozný report a disciplinárne prehrešky.“

„Hej, otec! Počul si to?“

Lorens sa zamračil pri jeho výkriku. „Počul čo?“

„Talyn povedal, že môžeme prísť kedykoľvek na jeho zápas. Do prvého radu!“

Lorens sa usmial. „To je naozaj milá ponuka, ale viem, že tieto sedadlá sú limitované a nechcem zavadzať jeho rodine.“

„To nie je problém,“ povedal Talyn, ako dával chlapcom fľaše s vodou. „Vždy máme voľné sedadlá. Moja matka a Felicia odmietajú sledovať, ako do mňa búšia – netuším prečo. Myslel som si, že skôr zaplatia súperovi, aby ma nakopal. A tréner zriedka pozve svojich priateľov – myslí si, že by ma mohol jeden z nich od nehoodlákal. A jeho dcéra neznáša Ringové boje. Takže len mi dajte vedieť minimálne dve hodiny pred zápasom a ja vás kedykoľvek pridám na zoznam.“

Lorens zízal na Feliciu. „Ty naozaj nikdy nejdeš?“

„Som tam. Ostávam však v šatni. Ako povedal Talyn, nechcem ho vidieť zraniť sa. Bolí ma vidieť, ako ho bijú. Aj keď pozerám staré videá.“ Otriaslo ňou pri spomienke, keď si myslela, že si môže pozrieť video z pred pár rokov. Nedokázala sa vyrovnať s tým, čo on prijímal bez mihnutia oka a tak to vypla po štyridsiatich sekundách.

Lorens sa uškrnul. „Tak musím povedať, že veľmi rád prídem na zápas s DeathWarrantom.“

Talyn pozrel na chlapcov. „Koľko sedadiel? Zabezpečených máme šesť.“

„Nechceš tam mať priateľov?“ opýtal sa neveriacky Lorens.

„Hej,“ povedal Talyn so smiechom. „Vrhajú sa jeden cez druhého. Tí nijaký priatelia... Chceš všetkých šesť?“

Lorens sa usmial tak divoko, až mu bolo vidieť tesáky. „Dočerta, jasné. Urobíš zo mňa najpopulárnejšieho Andarioňana. Ďakujem.“

„Žiaden problém. Len si nezabudni svoje ID. Potrebovať ho budeš pri vyberaní lístkov.“ Vrátil sa späť k chlapcom na trénovanie.

Felicia zamrzla, ako ju Lorens objal. Bolo to po prvý raz v jej živote, kedy to urobil.

„Ďakujem,Felicia.“

„Neďakuj mne. Očividne si teba a chlapcov obľúbil, inak by ti to neponúkol. Ver mi. Nie je veľmi spoločenský ani neúprimný. A neočakáva nič na oplátku.“

Tesnejšie zovrel ruky okolo nej. „Viem, že som bol k tebe obrovský debil po celý tvoj život. Naozaj ma to mrzí. Mal som ísť s tebou na večeru už veľmi dávno. Bez nejakého dôvodu.“

Pohladila ho po chrbte. „To je v poriadku. Som bastardské dieťa, ktoré sa nemalo narodiť. Ty a tvoja rodina nie ste jediní, koho to serie.“

Zamračil sa na ňu. „Čo tým myslíš?“

„Moja matka tiež nebola a nie je veľmi nadšená z komplikácie mať ma ako bonus od tvojho otca.“ Na rozdiel od Talyna, jej otec nebol bastard, takže za to nebol stíhaný. Felicia bola pre nehoiba nepríjemnosť. Nemusel ísť do väzenia. 

„No, som rád, že som konečne dnes mal šancu spoznať ťa. Dúfam, že budeme mať viac rozhovorov a večerí a nie vždy s Talynom v pätách.“

Jeho slová ju zahriali. Myslel ich vážne? Nebola si istá, ale bolo to pekné gesto od neho.

„Naozaj?“

Hravo žmurkol. „Neber ma zle. Tvoj priateľ je sladký bonus, ale nerobím to, aby som získal prístup k nemu. Čo som povedal, myslím vážne. V poslednej dobe som sa veľa nad sebou zamýšľal a dnes som sa naučil veľa o posudzovaní ľudí a priraďovaní ich do kategórii podľa ich narodenia a ich rodičov.“ Pobozkal ju na hlavu. „Strávil som veľmi veľa večerí s privilegovanými, ale nikdy som sa tak nezabával ani nevidel moje deti sa tak smiať ako dnes večer.“ Oči mu zažiarili, keď sledoval svojich synov trénovať s Talynom, ktorý mal s nimi všetku trpezlivosť sveta. „S deťmi to naozaj vie, no nie?“

„Popravde je to prvýkrát, čo ho s nejakými vidím. Ale áno, je.“ Oči sa jej rozšírili, ako Gavarian udrel vak, ktorý sa konečne pohol.

„Ha!“ vykríkol triumfiálne. „Dokázal som to! Zožer si to, vak!“

Talyn si s ním tľapol s rukavicami. „Pôsobivý úder. Rýchlo sa učíš. Dobrá práca!“

Felicia sa smiala, ako jej synovci sa začali s hrdosťou prechádzať.

„Tak, tak,“ doberal si ho Talyn. „Dokázal si to.“

Smiala sa ešte viac nad jeho chôdzou páva, ktorá skôr pripomínala kurča. „Prosím, toto ich neuč. Som si istá, že ich rodičia chcú mať raz aj vnúčatá a žiadna žena nikdynebude toto považovať za atraktívne.“

Talyn zatrucoval. „Ani keď to robím ja? No tak, Licia, vieš, že pri tom vyzerám sexy.“

„Ehm....nie. Nevyzeráš.“ Prstom ukázala smerom k jedálni. „Spravíš to aj pred tou servírkou? To už by som sa nikdy nemusela báť, že by sa na teba pozerala.“

Smejúc sa, Talyn sa uškrnul. „Ak ťa to spraví šťastnou, bude mi potešením zahanbiť sa verejne. Bohovia vedia, že som to spravil už aj pre menej ako je tvoj úžasný úsmev.“ Vrátil sa späť ku trénovaniu detí.

Lorens potriasol hlavou. „Vy dvaja máte medzi sebou veľkú chémiu. Ako dlho ste spolu?“

„Nie veľa, popravde.“

„Napriek tomu ho miluješ.“

Zamrzla nad tým, čo si myslela, že veľmi dobre skrýva.

„Ako si to poznal?“

„Rovnako ako viem, že on miluje teba. Vidieť to na vás, kedykoľvek sa na seba pozriete. Nikdy som nevidel pár, ktorý by tak hľadel na seba. Je to naozaj milé. Dúfam, že budete spolu veľmi dlho.“

Jej srdce sa v tom úplne zlomilo. „Talyn sa nikdy nemôže legálne oženiť.“

Lorens sa k nej otočil aby jej pošepkal niečo, čo nebudú jeho synovia počuť. „Manželstvo nie je to, na čom by malo záležať,Felicia..Pozri na mojich rodičov.“

A podľa tónu jeho hlasu neboli jediní nešťastní v ich zväzku.

„Áno, ale raz by som chcela mať aj deti.“

Lorens smutne prikývol. „To chápem. Nie je nič, čo by som pre mojich synov a dcéry neurobil. Nič nie je také, ako ich držať ako bábätká a vidieť ako rastú a učia sa.“

Vedela si to predstaviť. Ale nebola tak sebecká, aby priniesla dieťa na tento svet, keď Talyn nemal žiadnu líniu, ktorú by mohol ponúknuť. To by bolo kruté. Ich dieťa by vyrastalo s rovnakými limitmi a stigmami ako zažil Talyn po celý svoj život. Nezmieňujúc, že Talyn by bol okamžite zatknutý za jej tehotenstvo a poškvrnenie jej línie.

Lorens vydýchol. „Už vieš, prečo neznášam tvoju matku?“

Zamračila sa na neho. „Čo tým myslíš?“

„Môj otec nebol nikdy šťastnejší než keď bol s ňou a za to ju neznášam. Vinil som ju za nekonečné boje mojich rodičov.  Teraz som naštvaný aj sám na seba, ako som sa k nim choval. Bol som mladý a hlúpy. Myslel som si, že ak sa vzdá tvojej matky bude také pocity prechovávať ku mne. Ako chlapec som nerozumel pocitom a ako fungujú. Aké trápne a drsné sú dohodnuté zväzky.“

Pohladila ho po ramene. „Všetci sme boli hlúpi, keď sme boli mladí.“

Otočil sa späť, aby sledoval chlapcov. „Áno, boli sme... až na Talyna, ktorý vyzerá, že všetko dokáže zvládnuť.“

„Nešťastie osudu ťa naučí rýchlo a tvrdo dospieť. Nikdy mu nebolo dovolené byť dieťaťom.“

Lorens chytil jej dlaň a položil si ju na líce. „Ani tebe. Je mi ľúto, že som tu pre teba nikdy nebol. Ale sľubujem, že sa to zmení.“

Feliciatomuchcela veriť. Verila. Ale stále mala podozrenia, že všetko čo dnes cítil, malo čo dočinenia s úmrtím jeho mladšieho brata z pred pár mesiacov. Aj napriek tomu, chcela mu dať šancu. Každý si jednu zaslúži. Čím dlhšie pozorovala Talyna s jej synovcami, tým viac sa jej srdce ničilo. Muž ako on si zaslúžil mať svoje vlastné deti, s ktorými by si sa mohol hrať a smiať. Život Talyna kráľovsky posral a i tak každý deň vstal a neoblomne si razil cestu opovrhnutiami a nenávisťou, ktorú nemohol zastaviť ani nijak pomôcť.  Nikdy nepoznala nikoho tak odvážneho čestného. Aj keď vedela, že jemu to nevadí – videla v jeho očiach – nikdy o tom nehovoril.  Nikdy nevinil svoju matku ani otca, ani nikoho iného za okolnosti jeho narodenia. Už len pre to ho mohla milovať. Ale bolo toho na ňom ešte omnoho viac. Česť. Rešpekt. Neha.

Stále nemohla uveriť, aké mala šťastie, že ho našla. Ako blízko bola k tomu, že by si vybrala niekoho iného. Teraz si už nevedela predstaviť nemať ho vo svojom živote.

Budeš ho musieť nechať ísť.

Spoločníčky nikdy neostávajú so svojimi patrónmi. Tak to proste nefungovalo. A určite neostávajú s tými, ktorí nemajú líniu. Bol zázrak, že agentúra povolila vôbec vstup do dverí. Väčšina by to neurobila. Napriek tomu snívala o veciach, ktoré vedela, že nemôže mať. Dlhý a šťastný život s tak nádherným mužom.

Bolo to zbytočné.

Sny sa neplnia.

Život sa s nami len hrá a ničí nám plány.

Šeptané lži - Kapitola 24

January 11, 2017, 9:00 pm

≫ Next: Alterant - Kapitola 17

≪ Previous: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 11

$

0

0

Vestavia zo stola zodvihol spis týkajúci sa prvej fázy Renesancie.

Žiadna krajina nemôže byť všemocná. Nie navždy.

Spojené Štáty je potrebné dostať pod kontrolu. Najprv treba narušiť infraštruktúru, aby bolo možné určiť najsilnejšie oblasti v krajine. Potom každú z nich podmínovať. To bol jediný spôsob, ako to urobiť.

Ich vlastná nenásytná túžba po rope ich dovedie do pasce.

„Si si istá, že sú všetci štyria pripravení?“ opýtal sa Josie, ktorá leňošila na obrovskej pohovke. Do jeho kancelárie v Miami ju dizajnér umiestnil práve pre takéto prípady.

Prestala ťukať na dotykový displej svojho iPhonu a rukou siahla do orieškových vlasov. Keď zodvihla hlavu, prehodila si ich cez plece. Z celej zbierky umeleckých skvostov bola v tejto Floridskej pobočke tým najluxusnejším.

„Tie deti sú trošku rozklepané, ale bude nám stačiť len jeden,“ odpovedala mu klepkajúc ukazovákom po telefóne. „Keďže ďalší dvaja sú len ako záloha, a aj tak nebudú musieť nič robiť, sme podľa mňa v pohode. A Kathryn si stále myslí, že pracuje v utajení, aby ochránila Evelyn, takže pre nás nebude problémom.“

„Pokračuj.“ Vestavia prešiel okolo stola a so založenými rukami sa oň oprel. Pohľadom vpíjal každý kúsoček Josie odetej v červenom kostýmčeku a bielej hodvábnej blúzke s hlbokým výstrihom.

„Všetci tínedžeri veria príbehu, ktorý sme im povedali. A toto“ —zodvihla mobil, ktorý vyzeral podobne ako jej iPhone—„je naprogramované tak, aby to naraz odoslalo tri rôzne prenosy.“

Vestavia si bol dobre vedomý, prečo je táto elektronická vecička taká výnimočná. Usmial sa. „Vynikajúca práca, Josephine.“

Pri jeho komplimente sa celá našuchorila. Táto žena dokázala so zbraňou v ruke vykopnúť dvere, ale v jeho rukách tiekla ako med.

„Toto upevní moju pozíciu medzi Fratelli zo Severnej Ameriky. Budú vedieť, že som ten, koho treba počúvať.“ povedal.

„Potom už nikto nebude hlasovať proti mojim návrhom. Je to otravné, že nám ruky zväzujú tieto smiešne pravidlá o hlasovaní. Fratelli sa nimi možno riadia, ale ja môžem zas riadiť ich.“

„Všetci máme veľké šťastie, že ťa máme,“ povedala hlasom plným obdivu.

„Čo ste dostali z toho Turgovho pilota?“

Zamračila sa, čo trochu narušilo klasicky krásne črty jej tváre. „Všetko, čo sa dalo, kým mu nezlyhalo srdce. Ten pilot nemal ešte ani tridsať a vyzeral byť v dobrej kondícií. Lekárske vyšetrenie pred výsluchom nepreukázalo, že by mal na srdci šelest. Lekár bol kvôli tomu samozrejme prepustený.“ Pohľad jej stvrdol.

„Natrvalo. Pilot dookola bľabotal čosi o svojej žene a malom dieťati, ako ho potrebujú, a že dieťa je choré a blábláblá. Pripomenula som mu, že aj keby hneď jeho žena a dieťa skončili pod mostom, stále sú na tom lepšie ako on... ledaže by mi došla trpezlivosť a priviedla som ich k nám. To ho presvedčilo. Pravda, sťahovanie kože bolo tiež pádnym argumentom. Napokon nám dal meno muža, ktorého Turga zajal.“ Josie sa hrdo usmiala. „Povedal, že ten muž sa volal Carlos, a mal zo sebou svoje dievča. Meno tej ženy nepočul, ani jeho priezvisko.“

„To je všetko?“

„Nie. Máme ešte niekoľko veľmi dobrých náčrtkov Carlosa a tej ženy. Vložila som ich do nášho programu pre porovnávanie tvárí. Žena má podľa náčrtku pomerne všednú tvár, ale uvidíme, možno program nájde zhodu.“ Poklopkala si šarlátovým nechtom po pere. „Vypočúvala som ho ja osobne.“ Turgov pilot jej bezpochyby dal všetko, čo vedel.

„Zajtra ráno budem sledovať medzinárodné spravodajstvo.“ Keď Josie vstala, Vestavia jej roztvoril náruč. Rozžiarila sa a vzrušene sa vrhla do jeho objatia. Vášnivo ju pobozkal.

„Škoda, že musíš stihnúť lietadlo, inak by som nás tu na pár hodín zamkol.“  Na perách sa jej pri tej diabolskej myšlienke objavil úsmev. Natiahla sa poza neho, aby  zo stola vzala diaľkové ovládanie. Pomocou ovládania zamkla dvere na kancelárii. Potom siahla dole, aby mu stiahla zips. „Vezmem si namiesto taxíka helikoptéru... povolíš mi to?“ Ako klesala na kolená, sprevádzali ju dve slová, vyslovené šepotom.

„Povolenie udelené.“

Toto je žena, ktorá je hodná jedného z Angeli.

Keby nebola taká dobrá v teréne, nechal by si ju neustále pri sebe. Možno o pár rokov.

Svoje city nezvykla dávať najavo. Robila to jedine vtedy, keď bola s ním. Tak ako teraz, keď k nemu zdvihla oči plné lásky.

Prešiel jej dlaňou po hebkých vlasoch.

Sklonila hlavu a začala pracovať svojimi úžasnými ústami. Rukami zovrel dosku stola.

Tá žena je skutočným anjelom milosrdenstva.

***

Carlos dohovoril s Joeom a zaklapol telefón. Odhrnul si z čela vlhké vlasy a viedol Gabrielle po caracaskej ulici lemovanej stromami. O hodinu bude tma a oni si budú musieť zložiť slnečné okuliare. Obaja mali na sebe džínsy a tričko s krátkym rukávom, aby zapadli, ale aj tak, nemal ju do Venezuely vôbec brať.

Odmietla komukoľvek povedať, ako nájsť jej informátorov. Rozumel tomu. Joe pristúpil na jej podmienky vcelku ľahko, ale ju tým neoblafol. Gabrielle využívala zdržiavaciu taktiku, aby sa čo najdlhšie vyhla Joeovi a Interpolu. Navyše im pripomenula, že ak Ferdinanda nájdu, bude ochotný hovoriť iba s ňou. Časový údaj na Linettinej poslednej správe uvádzal ‘koncom tohto týždňa’, čo si Joe vyložil ako piatok. To je už zajtra. To bol dôvod, prečo Joe súhlasil a dovolil Gabrielle odísť do Venezuely.

Čas bol pri tejto misii jediným faktorom, ohľadom ktorého sa nedalo vyjednávať.

A tento výlet ich viedol k ďalšiemu mŕtvemu bodu, a to doslova, ak ich odhalia.

„Čo vravel Joe?“ opýtala sa potichu Gabrielle, nervózne prechádzajúc očami hore a dole.

Ako sa tma po ďalšom pracovnom dni pomaly znášala na mesto, boli ľudia čoraz bližšie. Príliš blízko, čo sa týkalo Carlosa. Nemal z toho dobrý pocit.

„O minútku ti poviem.“  Viedol ju k fontáne neďaleko Plaza Bolivar, kde im šumenie vody poskytne priestor hovoriť. Navyše im jemná hmla z kvapôčok vody ponúkne úľavu od úpeku z celého dňa.

„Vyzerá to tak, že mal pravdu,“ povedal Carlos, keď stáli chrbtom k fontáne, aby mohli sledovať rušnú ulicu. „Retterova posledná správa potvrdila, že sa tajné stretnutie odohrá v piatok popoludní v Columbii, konkrétne v areáli Fuentes. Joe si začína myslieť, že to stretnutie zorganizovala tretia, zatiaľ neznáma strana, ktorá má niečo v pláne. Napríklad počas stretnutia zaútočiť. Ak by to tak bolo, znamenalo by to, že sa niekto snaží vyvolať konflikt medzi Spojenými štátmi a Južnou Amerikou.“

„Kto bude na stretnutí reprezentovať USA?“

Carlos sledoval okolie s očami na stopkách. Odpovedal: „Joe potvrdil, že prezident aj viceprezident sa nikam nechystajú. Kabinet sa stále rozhoduje, koho poslať, ale keď rozhodne, Joe sa to dozvie. Retter má pri sebe dokumentáciu o Amelii a bude sledovať, či sa vráti do Spojených Štátov. Ak sa tak nestane, začne po nej pátrať. Navyše bude jeho bezpečnostný tím zabezpečovať počas stretnutia Fuentes.“

„Celá táto vec mi príde úplne bizarná,“ čudovala sa Gabrielle. „Čo s tými deťmi vlastne robia? Vymývajú im mozgy, aby spáchali nejaký zločin?“

„Neviem, ale skúsenosť ma naučila, že mám byť pripravený na to najnečakanejšie.“ Zhlboka vydýchla a pošúchala si čelo. „Mám strach, že nenájdeme Ferdinanda a jeho syna.“

V tejto chvíli už mali oboch mužov nájsť. Jake, vynaliezavý ako vždy, im zabezpečil dokonca ešte lepšie lietadlo ako to, ktorým leteli do Milana. Toto bol hybridný Lear, ktorého rýchlosť sa počítala v machoch. Dopravil ich do Venezuely v rekordnom čase, ale už tri hodiny tu márne pátrali po jej kontaktoch.

Potichu nad niečím premýšľala a pokrútila hlavou. „Strávila som rok snahou o ich vystopovanie. Nastražila som rôzne pasce, aby som si potvrdila ich dôveryhodnosť, a tiež preto, aby som ich v prípade potreby dokázala vyhľadať. Nepáči sa mi predstava, čo sa im mohlo stať. Neviem nájsť Ferdinanda, ak je Linette s tými Fratelli, môže byť hocikde na svete... som tak unavená z toho, že neustále niekoho strácam.“

Carlos načiahol ruku a prstami jej zodvihol bradu. „Nepoviem ti, že Linette určite nájdeme, ale naši ľudia sú najlepší. A čo sa týka tvojich kontaktov, možno majú dobrý dôvod, prečo zmizli.“ Klamal bez mihnutia oka. Ferdinand a jeho syn boli pravdepodobne mŕtvi, ale Carlosnechcel, aby to vedela, kým si nebudú istí. Trápila sa tým aj tak viac než dosť.

„Niekto musí vedieť, kde sú,“ premýšľala nahlas. „Prečo by Ferdinandov syn uprostred týždňa zatvoril záložňu?“ Pokrútila hlavou. „Toto je malá komunita. Ľudí, ktorí pracujú v okolitých obchodoch, to prekvapilo. Nepáči sa mi to.“ Ani Carlosovi, obzvlášť preto, lebo boli len hodinu cesty od Durandovhosídla.

Nemal z toho dobrý pocit.

Ale chcel, aby Gabrielle odišla z tejto krajiny. Hneď.

„Súhlasím.“ Carlos začal na inú tému. „Joe povedal, že Korbin a Rae našli tú kliniku v Zurichu, ale celé to miesto je plné tínedžerov.“

„Tušia prečo?“

„Fyzioterapia. Všetci majú nejaké telesné postihnutie. Rae si myslí, že tam zahliadla niekoho, kto sa podľa fotiek zo spisu podobal na Evelyn.Spolu s Korbinom hľadajú spôsob, ako sa dostať dovnútra a pozrieť sa na to bližšie.“

„Tak čo urobíme?“ opýtala sa Gabrielle s nadšením človeka na smrteľnej posteli. Došli jej nápady a dobre to vedela.

„Povedal som Joeovi, že to tu zabalíme a zamierime do Zurichu, aby sme pomohli identifikovať tých tínedžerov.“ To pravdaže vyvolalo búrlivú diskusiu, ale Joe napokon súhlasil. Pripomenul však Carlosovi, že sa Gabrielle jedného dňa bude musieť vrátiť do Štátov.

Rýchly nádych prezradil, že nečakala, že sa jej ešte na chvíľu podarí vyhýbať sa Joeovi. „Dobrý nápad.“ Gabrielle sa potom zamračila. „Ale nechcem odísť, kým nenájdem Ferdinanda. Chcem sa uistiť, že je v bezpečí.“

„Čím viac sa tu budeme naňho vypytovať, tým väčšie podozrenie vzbudíme. Retter a jeho tím po ňom budú pátrať bez zbytočnej pozornosti. Ferdinand sa možno dopočul, že sa naňho pýtaš, a teraz sa ukrýva.“

„To ma nenapadlo.“ Keďže nepokračovala, pochopil, že prijala povel na odchod.

Carlos ju vzal za ruku a viedol ju smerom k autu, zaparkovanému dva bloky od nich.

Odkedy pristáli, ešte nejedli. Nájde nejakú reštauráciu, a potom cestou k autu zavolá Jakeovi, že sa má pripraviť, o tridsať minút letia.

„Niečo dôležité nám uniká, a ja cítim, že to máme rovno pod nosom,“ posťažovala sa Gabrielle. „Prečo sem tvoji ľudia nemôžu prísť a rýchlo to vyriešiť?“ Carlos jej kyslý tón ignoroval. Bol rovnako frustrovaný, ako ona.

„Moji ľudia v tejto chvíli robia všetko, čo je v ľudských silách. Dajme si pred odchodom niečo pod zub.“ Sarkasticky sa naňho usmiala.

„Snažíš sa ma učičíkať? Poznám aj zaujímavejšie spôsoby, ako mi zlepšiť náladu.“

„Roztopašnica.“ Carlos sa usmial, aby na sebe nedal znať, ako veľmi mu po jej včerajších slovách zvieralo útroby.

Ako sa s ňou mohol znova milovať po tom, čo mu povedala? Keby to urobil, a neodhalil jej predtým svoju identitu, bolo by to akoby ju využil. A to nechcel. Nikdy.

Zasmiala sa a teatrálne si povzdychla. Potom ďalej ticho kráčala vedľa neho.

Už zabudol, aké intímne je niekoho držať za ruku. Také jednoduché gesto, ale nerobil to, odkedy stratil Helenu.

Ich cesty, Gabriellina a jeho, sa nikdy nemali skrížiť. Teraz, keď jej už vstúpil do života, nemohli pokračovať bez toho, aby ublížil tým, na ktorých mu záleží.

A k nim patrí aj Gabrielle.

Vyvolala v ňom pocity, ktoré v ňom zostávali roky ukryté. Počas tých rokov sa riadil iba inštinktom prežitia.

Gabrielle bola slnkom zohrievajúcim jeho chladný svet. Chcel ju držať v náručí do konca svojho života, budiť sa každé ráno vedľa jej vône.

Ale najdôležitejšie bolo, že tejto žene musí nájsť bezpečné útočisko, spôsob, akým ju naveky ochráni od Duranda a Fratelli. A potom bude musieť odísť. Toľká irónia, Gabrielle tvrdo pracovala, aby našla AlejandraAnguisa a priviedla ho pred spravodlivosť, kým Carlos sa rovnako zo všetkých síl snažil, aby rodinné tajomstvá spolu s Alejandrovou identitou pochoval hlboko pod povrch.

Ak stratí Gabrielle, vytrhne mu to dušu z tela a roztriešti ju na márne kúsky. Zostane iba bastard bez srdca, a toho už ani Joe nezachráni.

„Čo napríklad tu?“ Gabrielle zastavila pred jedným z podnikov.

„Za mňa môže byť.“ Carlos ju vzal dovnútra, kde ich už čakalo tmavovlasé dievča v tunike a pestrofarebnej sukni. Viedlo ich cez zadymenú miestnosť s niekoľkými televízormi visiacimi zo stropu. Vyžiadal si stôl v rohu, aby mal výhľad na celú miestnosť. Čašníčka im priniesla dve fľaše Coca-coly a zapísala si ich objednávku.

Gabrielle predstierala, že je všetko v pohode. Vylízala tanier zo svojou quesadillou ešte skôr, ako Carlos dojedol svoju porciu. Neustále po ňom ukradomky pokukovala.  Bol pozorný ako vždy, ale vycítila, že odkedy odišli z Talianska, jeden druhému sa vzďaľujú. Prečo si od nej udržiava odstup?

Týka sa to misie?

Carlos sa oprel a očami sledoval všetko naokolo.

Všetko, okrem nej.

Štamgasti jedli, zhovárali sa a sledovali televíziu. Bolo prepnuté na americký spravodajský kanál, ktorý bol simultánne prekladaný do španielčiny. Jej španielčina nebola bohvieaká, ale hlavným bodom porozumela.

Kým cestovala s Carlosom krížom krážom po svete, v USA sa toho veľa nezmenilo.

Politické debaty sa točili okolo ropnej krízy. Vzhľadom na to, že voľby mali byť už budúci týždeň, bojovali kandidáti o každý hlas.

Otázka pohonných hmôt ležala medzi dvoma politickými stranami ako hodená rukavica. Dokázala svojou mocou zodvihnúť zo stoličky aj toho najapatickejšieho občana a prinútila ho ísť v utorok k volebnej urne.

Keď sa na obrazovke objavili rozhovory s tínedžermi, Gabrielle sa naklonila bližšie ku Carlosovi a zašepkala: „Pozri.“

Utrel si ústa do servítky a zodvihol oči na monitor. Potichu si čítala.

Reportáž bola o tom, ako sa tínedžeri všetkých sociálnych skupín z celého sveta spojili a cestovali po rôznych krajinách, aby sa tam prihovárali za ľudí s fyzickým postihnutím. V Amerike skupina hovorila o tom, aký dopad bude mať ropná kríza na takýchto ľudí.

Počas rozhovoru povedali, že si ľudia často neuvedomujú, aká záťaž je to pre ľudí s postihnutím. Pri výbere vozidla majú obmedzené možnosti, musia si vyberať veľké autá a dodávky, do ktorých by sa bez problémov zmestil napríklad invalidný vozík. Prosili krajiny, ktoré mali tú možnosť, aby im pomohli formou kreditov na benzín. Mali tiež zoznam ďalších návrhov.

„Bože dobrý.“  Gabrielle vytreštila oči. Na obrazovke sa objavili štyri známe tváre – traja tínedžeri a jeden dospelý. Bola tam čiernovlasá kučeravá Amelia, krivkajúca na svojej nohe s protézou, potom blonďavá KathrynCollupy, ktorá pred sebou na vozíku tlačila Evelyn, a napokon ryšavý Joshua, ktorý si držal protézu na ruke, akoby ju chcel chrániť... alebo aby ju nemusel používať.

Titulky dole hovorili, že ide o troch z desiatich študentov, ktorí budú mať to popoludnie pred členmi kongresu prezentáciu o tom, aké bremeno prináša ropná kríza telesne postihnutým.

„Teraz už viem, čo mi na Joshuovi vadilo,“ povedala Gabrielle polohlasne.

„Čo?“

„V poslednej správe od Gottharda sa písalo aj o ich zraneniach. Joshua prišiel o ruku pred šiestimi rokmi pri autonehode, rozdrvilo mu ju.“ Keď si uvedomila, čo hovorí, rozbúchalo sa jej srdce.

„Deti sa prispôsobujú veľmi rýchlo. Teraz by mal vedieť používať svoju umelú ruku ako nič.. alebo by s ňou už aspoň mal vedieť žiť. Ale on sa správa čudne, akoby bola preňho nová. Amelia prišla o nohu kvôli rakovine pred ôsmymi rokmi. Napriek tomu kráča tak, akoby si na ňu len zvykala.“

Na tvári sa mu zrazu objavilo pochopenie. Carlos vstal, hodil na stôl peniaze a vzal ju za ruku. „Poďme.“

„O čo tu podľa teba ide?“ opýtala sa pomedzi nádychy.

„Uvidela si to, čo nám ostatným uniklo. Celé sme to pochopili nesprávne,“ odpovedal potichu a kráčal pokojne von. Tam pridal do kroku a rýchlo kráčal na parkovisko, kde nechali ich prenajaté auto. „V aute zavolám Joeovi.“

Keď prišli ku križovatke, trochu spomalil, nechal prejsť zopár áut a znovu pridal. Na štrkovom parkovisku stálo plno áut a zopár skútrov. Ich prenajaté auto parkovalo v rohu na konci parkoviska, vedľa budovy.

Vedľa ich auta na strane vodiča stála zaparkovaná dodávka, na druhej strane SUV s tmavými sklami.

Carlos zastavil,otočil saa ťahal ju preč.

Kráčali k nim traja robustní Hispánci oblečení v džínsoch a ťažkých topánkach. Carlosbol vyšší a svalnatejší než dvaja z nich, ale ten tretí bol obor. Všetci traja mali voľne rozopnuté košele s krátkymi rukávmi. Vystúpili z tieňa trojposchodovej budovy, ktorá ohraničovala jednu stranu parkoviska. Zafúkal vietor a podvihol im košeľu. Za opaskom sa zaleskla zbraň.

Carlos by ich možno zložil všetkých troch, ale proti zbrani sa neubráni.

Od strachu jej stiahlo hrdlo, nemohla dýchať.

Carlos sa obzrel cez plece a zahrešil. Keď sa obzrela, pofukujúci vetrík jej vohnal vlasy do tváre. Uvidela, ako sa k nim zozadu blížia ďalší dvaja muži. Jej panika vzrástla.

Keď sa znovu pozrela pred seba, traja muži akurát zastavili pred ňou a Carlosom. Ten obor so zbraňou povedal: „Prišli sme, aby sme vás odprevadili na panstvo pána Anguisa.“

***

„Stratili sme kontakt s Carlosom,“ povedala TeeGotthardovi a Hunterovi prostredníctvom videohovoru. Sedela v hotelovej izbe, ktorá teraz predstavovala ich hlavný stan v D.C. Gotthard a Hunter boli v Joeovej kancelárii s výhľadom na centrum Nashvillu. Sídlili v budove AT&T, ktorú miestni volali BatTower, pretože s dvoma výčnelkami na najvyššom poschodí veľmi pripomínala masku Batmana.

„Retter tiež.“ Gotthard si na jednej strane monitoru pošúchal krvou podliate oči. Pravdepodobne celú noc nespal.

„Retter? Jeho tím má teraz preverovať okolie Fuentes.“ Tee klopkala dlhým tmavofialovým nechtom po hnedej doske stola.

O čo v tej Južnej Amerike došľaka ide?

Vedľa Gottharda sa objavil Hunter. Oprel sa o stenu a zaujal svoju zvyčajnú nezúčastnenú pózu. „Retter  dostal od niekoho správu. Ten niekto mu chcel predať informácie týkajúce sa aktivít Salvatoreho. Povedal svojmu tímu, aby zostal na mieste a zabezpečoval stretnutie vo Fuentes, kým si to pôjde osobne preveriť.“

Tee začala klopkať všetkými prstami. Retter bol ich najlepšou zbraňou. Nech ho ona alebo Joe poslali kamkoľvek, nikdy ani na okamih nepochybovali o jeho úspechu. Do čoho sa to Retter namočil? „Čo máme na tých tínedžerov?“

Hunter odvetil: „Mandy sa prebrala z kómy a jej prognózy sú dobré. Nemá však ani potuchy, prečo ju uniesli. Dostali sme z nej jedinú zaujímavú vec, a síce to, že Ameliu neopustila, naopak, Amelia opustila ju, aby sa stretla s niekým v Nemecku. Rozdelili sa na letisku.“

Tee ho prerušila, „Amelia je tu, v D.C., spolu s asi šesťdesiatimi študentmi, vrátane Evelyn a Joshuu. Máme potvrdené, že boli včera v škole vo Francúzsku. Dnes sú tu kvôli mediálnemu cirkusu v kongresovej hale.“ Ktorý bude už o pár hodín.

„Akou hrozbou môžu byť tie deti?“ opýtal sa Hunter.

„Ani jeden z nich nie je atletický, ťažko zvládnuteľný alebo nebezpečný.“ Tee pokrútila hlavou a prehodila si dlhé vlasy cez plece. „Do pekla, sú to vzorní študenti.“

„Ťažko ignorovať varovanie—,“ podotkol Gotthard, mysliac tým správy od Linette.

„Ale,“ prerušil ho Hunter, „Nezabúdajme, že pracujeme s informáciou od neznámej ženy v spojení s Fratelli, ktorú okrem Gabrielle nikto z nás nestretol.“

„Má pravdu,“ súhlasila Tee, i keď bola stále presvedčená o tom, že je Linette skutočná, presne ako tvrdila Gabrielle. „Mám tu so sebou celú armádu agentov. Oni, ja a Joe pôjdeme na tú akciu a dozrieme na obe politické strany aj deti. Naviac tam bude aj Tajná služba, takže ľudia v tej budove už ani nemôžu byť vo väčšom bezpečí.“

Tee neušlo, že sa Gotthard pri Hunterovej snahe zdiskreditovať informácie od Linette zamračil.  Gotthard nebol len postrachom všetkých počítačov, ale aj nebezpečným agentom. Odkedy im Gabriellepovedala o tajnej šifre, ktorú s Linette používali, Gotthard po Linette neprestal pátrať.

Linette bola jedinou osobou, ktorá im doteraz dokázala poskytnúť informácie o Fratelli, ale keďže boli údaje nepotvrdené, museli postupovať opatrne.

Tee zmenila tému. „Som z Retterom zajedno v tom, že tínedžeri majú odvrátiť našu pozornosť od zajtrajšieho stretnutia vo Fuentes. Nemôžeme ich však ignorovať. Akonáhlesa táto šou skončí, pošleme všetkých, čo tu máme, pohľadať Carlosa, Gabrielle a Rettera.“ Gotthard si škrabal bradu. Tee už dávno prišla na to, že to znamená, že ich statnému agentovi niečo nesedí. „Čo sa deje, Gotthard?“

„Len sa hrám na diablovho advokáta. Čo ak Gabrielle prišla na niečo, na čo sme neprišli my, a celé to na Carlosa nastražila? Možno aj na Rettera.“

Tee bez váhania odpovedala: „Ak kvôli nej ublížia mojim ľuďom, bude mi fuk, či je to princezná, alebo či ju chce Interpol. Už viac neuzriesvetlo dňa.“

***

Carlos pozeral cez otvorené dvere na stôl v Durandovej pracovni. Bola presne taká, ako si ju pamätal, nič sa nezmenilo. Ten istý ťažký ručne vyrezávaný stôl dovezený z Južnej Afriky, ktorý spolu s ďalšími troma chlapcami sťahoval dovnútra. Vnútro haciendy sa trochu zmenilo, boli tam nové exotické dekorácie.

Presne poznal rozloženie budov aj vnútrajšok, mohol by tadiaľ kráčať aj poslepiačky.

Nevýhodou bolo, že mu to bolo nanič.

Toto nebude šťastné stretnutie otca so strateným synom. Jeho otec hriechy neodpúšťal, obzvlášť ak sa ich dopustila jeho vlastná krv.

Carlos napol kábel, ktorým bol priviazaný k stoličke, ale Durandovi muži mu pre istotu oblepili obe ruky čiernou lepiacou páskou, aby sa nemohol ani pohnúť. Sedel na stoličke pri stene, v miestnosti, ktorú Durand používal na „rozhovory“. Jej jemné kožené sedadlo ani kovová opierka na prvý pohľad nevyzerali, že sa z nej bude také ťažké dostať.

Možno by mal šancu, keby mu nepoviazali aj nohy.

Gabrielle sedela na rovnakej stoličke vedľa neho, rovnako poviazaná, aby sa nemohla vyslobodiť. Neustále k nemu obracala hlavu a pozerala naň, akoby čakala, že ich hrdinsky vyslobodí.

Sľúbil, že ju ochráni.

A teraz bola väzňom človeka, ktorého sa bála najviac zo všetkých.

Dvere z Durandovej pracovne na chodbu sa otvorili a s buchnutím zavreli.

„Čo sa deje?“ ozval sa Durandov hlas z vedľajšej miestnosti. Cez medzeru pootvorených dverí bolo vidieť, ako prešiel cez miestnosť s mobilom v ruke. Carlosovi a Gabrielle čakajúcim v slabo osvetlenej miestnosti nevenoval pozornosť.

Carlosa zatiaľ nikto nespoznal a Durand nevedel – zatiaľ – že zajal Mirage, ale to sa môže onedlho zmeniť.

Počas cesty sem sa Carlos dovtípil, že jeho otec musel prísť na Ferdinanda a jeho syna. Zajal ich, a potom pred záložňu umiestnil jedného svojho vojaka, aby doviedol každého, kto sa bude príliš vypytovať. Nikto by nečakal, že sa ukáže Mirage, ten elektronický informátor, aby fyzicky skontaktoval svoj zdroj.

Keby nebolo BAD, nesedela by tu.

Carlos dal Gabrielle nanajvýš tri hodiny, aby našla svoje kontakty. Myslel si, že sa im podarí odísť bez toho, aby pritiahli niečiu pozornosť.

Ale Durand prekvapil dokonca aj jeho.

„Pri dodávke tých detí som prišiel o mužov,“ povedal Durand tichým hlasom, takým, z ktorého sa človeku zježia chlpy. „Týka sa ma to, ak tým ohrozujete moju rodinu. Čo robia tie decká v Spojených Štátoch? V televízii!“

Durand pokračoval rovnako tichým hlasom, možno aj tichším. „Ak na to nedokážete odpovedať, vysvetlite to stretnutie vo Fuentes. Myslel som si, že cieľom útokov je krajiny rozdeliť.“ Nastalo ticho. Potom Durand odpovedal presne takým démonickým hlasom, ako bol on sám. „Viem o stretnutí vo Fuentes, lebo všetko, čo sa tu stane, sa týka aj mňa.“ Ticho. „Prečo to nemôžete teraz vysvetľovať? Čo sa má stať zajtra napoludnie?“ Nasledovalo dlhé ticho. „Dobre, máte dovtedy čas. Ale mám to u vás, Vestavia. Ešte ste mi stále nevydali Mirage.“ Vestavia? Žeby mal Durand prepojenie na Fratelli?

Carlos počul, ako Durand zaklapol telefón. Šťukol zapaľovač a potom sa v medzere vo dverách objavil dym z cigary. Miestnosť, v ktorej sedeli Carlos s Gabrielle pomaly napĺňala vôňa kvalitného tabaku a Carlos si konečne dal dokopy útržky Durandovho rozhovoru.

Posledné dni a týždne boli noviny plné negatívnych správ o ropnej kríze. Navyše sú tu o pár dní prezidentské voľby. Túto šou si nikto nebude chcieť nechať ujsť. V budove kongresu v D.C. bude pretocelý zástup politických pohlavárov.

Veľká časť sveta sa teraz sústreďuje na Južnú Ameriku. Existuje lepšie miesto na útok?

Fratelli mohli plánovať dva útoky.

Carlos ešte nemal všetky kúsky skladačky, ale potreboval povedať Joeovi a Tee, čo zistil.

Durandovi znovu zazvonil telefón. Zodvihol ho. Podľa rozhovoru išlo o jednu z jeho legálnych obchodných aktivít.Carlos medzitým zašepkal Gabrielle: „Počúvaj.“

Pozrela naňho a čakala.

„Myslím, že nadnes plánujú útok na D.C.“

Gabrielle prikývla. „Dobre, ale stále tomu celkom nerozumiem.“

„Ani ja, ale myslím, že to stretnutie v Columbii má iba odlákať pozornosť sveta a národnej bezpečnosti preč od Spojených Štátov. Zamysli sa nad tým. Všetci politici budú dnes popoludní v budove kongresu. Budú tam aj obaja kandidáti na prezidenta, ako aj prezident a jeho kabinet. Navyše tam budú aj deti mocných ľudí, spojencov Spojených Štátov.” Pochopila a oči sa jej rozšírili.

„Viem ťa odtiaľto dostať.“ Dával dokopy plán už od chvíle, ako ich chytili.

„Nie. Chcem zostať s tebou.“

Vedel, že to v myslí vážne a zúfalstvo v jej slovách vážne narušilo jeho systém obrany. Tú bariéru, ktorú si vybudoval, aby ho chránila od túžby po živote, aký nikdy nemôže mať. Aj on s ňou chcel zostať. Chcel sa každé ráno zobúdzať a uvidieť po svojom boku túto ženu, počúvať jej smiech a držať ju v objatí.

To sa nikdy nestane. Nie teraz, kedy je jeho jedinou nádejou, že sa mu podarí dostať ju odtiaľto. Doľahla naňho tvrdá realita toho, že ju stráca, driapala jeho vnútro svojimi pazúrmi. Cítil krutú bolesť, ako ranené zviera.

Celý život klamal, ale teraz musí podať životný výkon. Musí ju presvedčiť, aby odišla bez neho.

„Bude pre mňa ľahšie utiecť, keď tu nebudeš. Potrebujem, aby si povedala Joeovi a Retterovi, že tie deti a prezident sú v nebezpečenstve.“

V očiach sa jej zračili obavy. „A čo ty?“

„Retter sa sem dostane a pomôže mi utiecť.“ Jedine, že by si so sebou priviedol armádu. Ale aj tak si tú predstavu užije: Retter prichádza spolu s celou armádou a rozdupe Duranda na prach.

„Ako ma odtiaľto chceš dostať?“

„Spolu s Durandom tu žije aj jeho sestra.“ Carlos sa modlil, aby mu pomohla. „Viem, že jej môžem veriť. Vezme ťa.“

Ak je tu.

„Ako vieš, že jej môžeš veriť?“

„Jednoducho viem. V ničom nie je ako jej brat.“

Gabrielle otvorila ústa, aby niečo povedala, potom ich zavrela a pokrútila hlavou. Akceptovala jeho slová bez otázok. Vedel prečo. Verila mu a záležalo jej na ňom.

To už dlho nepotrvá.

Pri pomyslení na to, čo musí onedlho spraviť, mu v bruchu bublala kyselina.

„Neviem, koľko máme času, kým si po nás príde Durand, takže ti poviem, čo máš urobiť.“ Carlos jej dal priamu linku na Joa, na ktorej odpovedal dvadsaťštyri hodín denne. Povedal, čo presne má povedať Joeovi, aby to ten následne podal ďalej Retterovi, Korbinovi a Rae. Je to jediná nádej, ako zabrániť útoku na deti, prezidenta a členov kongresu.

„A čo ty?“ opýtala sa. „Nepovedal si mi, čo im mám povedať o tebe.“

„Povedz Joeovi, že som na Durandovom majetku a že vyhlasujem čierny kód.“

„Rozumiem.“

Nie, nerozumela, ale to nevadí. Práve jej povedal, aby povedala Joeovi, že je buď mŕtvy alebo bude, kým sa k nemu dostanú.

Duranddotelefonoval, stlačil tlačidlo a povedal: „Julio, poď sem.“

„Ešte jedna vec,“ povedal CarlosGabrielle.

„Aká?“ Sústredila sa, aby si zapamätala jeho pokyny.

„Bez ohľadu na to, čo sa stane... sľúb mi, že ma nebudeš nenávidieť.“

Rysy na tvári jej zmäkli. „Nikdy by som ta nemohla nenávidieť. Ľúbim ťa.“

Pozerala naňho s neskrývanou láskou v očiach.

Carlos nemohol uveriť, že našiel zázrak ako Gabrielle, a vzápätí o ňu prichádza. Keď počul jej vyznanie lásky, takmer to neuniesol. Nemyslel si, že tie slová povie ďalšej žene, ale toto môže byť jeho jediná šanca.

„Aj ja ťa ľúbim, Gabrielle. Musíš tomu veriť. Prosím, sľúb mi, o čo ťa žiadam.“ Aby som mohol umrieť s mierom v duši.

„Sľúbim ti niečo viac. Sľubujem, že ťa budem navždy ľúbiť. Viem, že sú veci, ktoré si mi nepovedal, ale dôverujem ti.“

Dopekla. Bolo by lepšie, keby jej to povedal teraz, než keby sa to dozvedela pred očami publika. Carlos otvoril ústa, aby prehovoril, ale zastavili ho ťažké kroky prichádzajúce do temnej miestnosti z Durandovej pracovne.

Vošiel dnu Julio so štyrmi ozbrojenými mužmi. „Rozviažeme vás,“ povedal Carlosovi. „Jeden nesprávny pohyb a tento tu“ —Julio ukázal na vysokého hombre s fúzami a tvrdým postojom— „jej oddelí hlavu od pliec. ¿Entienden?“

„Rozumiem.“ Carlos mohol v tejto chvíli hrať len jednou rukou a hral vabank. Keď na sebe nemal putá a vstával, načiahol sa, aby pomohol vstať aj Gabrielle.

Ozvalo sa hlasné odistenie dvoch zbraní.

Carlos zodvihol ruky a držal ich vo vzduchu. Gabrielle sa postavila sama, šúchajúc si ruku. Jej strach bol hmatateľný.

Julio ich viedol do pracovne a tam prikázal Carlosovi a Gabrielle, aby sa postavili čelom k Durandovi sediacemu za stolom.

„Kto ste?“ opýtal sa DurandCarlosa.

„Turisti?“

Carlos dostal šupu zozadu do obličiek. Zavrčal a prehlo ho od bolesti. Ak to prežije, bude zo dva dni močiť krv.

„Bola by škoda, keby musela táto žena platiť za tvoju drzosť.“ Durand vyfúkol dym z cigary a uprene pozoroval Carlosa. „Julio vraví, že ty si viedol tajnú operáciu v zámku v St.Gervais. Bol ukrytý v podzemí, kým ty si zabíjal mojich mužov.“

Presne ako raz povedal CarlosJoeovi pred mnohými rokmi, DurandAnguismal svoje vlastné metódy. Nebol ako ostatní zločinci. Carlos by sa pokojne stavil, že Durandovi muži ani netušili, že po celý čas, čo umierali, bol Julio vo vnútri zámku.

Nepohol ani prstom, aby im pomohol.

Durand prešiel okolo stola, s cigarou v ústach a skúmavo pozoroval Carlosa. „Poznám ťa, sí?“ Carlos namiesto odpovede povedal: „Mám pre teba návrh.“ Durand sa usmial krutým úsmevom. „Musím ti pripomínať, že nie si v pozícii, kedy môžeš vyjednávať?“

„Tento návrh si budeš chcieť vypočuť.“

„Naozaj?“ Durand sa zasmial. Vrátil sa k svojmu kreslu, oprel sa a vyložil nohy na stôl. „Zaujal si ma. Povedz mi teda svoj návrh.“

„Chcem, aby bola prítomná aj tvoja sestra Maria.“

Durand s buchnutím zložil nohy zo stola a prudko vstal. Uňho to bol zriedkavý prejav emócií.

„Čo o nej vieš?“

„Že je to dobrý človek,“ povedal Carlos pomaly. „Kedysi bola ku mne láskavá. Dôverujem jej a chcem ti ponúknuť niečo, čo naozaj veľmi chceš.“ Gabrielle zalapala po dychu.

Carlos na ňu nedokázal pozrieť. Nebol pripravený na bolesť v jej očiach, ktorá pramenila z toho, čo predpokladala – že sa im ju chystá vydať ako Mirage. Mohol by byť urazený, ale keď urobí, čo začal, nebude v jej očiach len bolesť, ale aj niečo omnoho horšie.

„Nemusím s tebou uzatvárať obchody.“ Durand pozeral na Carlosa ako had, ktorý sa rozhoduje, kedy zaútočiť. „Môžem ťa donútiť povedať mi, čo chcem vedieť.“

Julio a ostatní muži sa zachechtali.

Carlos sa nedal. „Môžeš to skúsiť, ale dobre viete, že som bol na tieto veci trénovaný. Riskuješ, lebo vieš, u mňa je vždy trochu problém s tým, či mi môžeš veriť.“

„Budeš hovoriť, ak bude trpieť ona.“

Gabrielle stála ticho a bez pohnutia. Carlos si pomyslel, že ak sa jej dotkne, mohla by sa zlomiť.

„Myslel som, že Anguisovci neubližujú nevinným ženám.“ Carlos sledoval pohľady Durandovych mužov, ktorí pozerali na svojho vodcu, či to potvrdí. Keďže bolo stále ticho, Carlos hodil návnadu, o ktorej vedel, že jej Durand neodolá. „Čo môžeš stratiť, ak si ma vypočuješ? Viem o Mandy aj o unesených tínedžeroch. A tiež to, že ťa ovláda mocná skupina.“ Durandove tmavé oči potemneli hnevom. „Čo za hru tu hráš? Povedz mi o tej skupine.“

„Len ti chcem ukázať, že budem spolupracovať, ak budeš súhlasiť s jednoduchou dohodou a dovolíš, aby si ju vypočula aj tvoja sestra. Je to záruka pre mňa, aby som vedel, že dodržíš slovo.“

„Spochybňuješ moje slovo.“ Durandov tichý hlas znamenal omnoho väčšie nebezpečenstvo, ako zbesilý rev iného muža.

„Nie, ale viem, že rešpektuješ krvné puto viac, než čokoľvek iné.“ Carlos použil všetko, čo na tohto muža mal, aby dostal, čo chcel.

Durandove oči zažiarili záujmom. „Vravíš, že moja sestra bola k tebe kedysi láskavá? Tak to ťa bude poznať.“ Otočil sa k Juliovi. „Priveď Mariu.“

Kým bol Julio preč, Durand pokynul svojim mužom, aby usadili Carlosa a Gabrielle do postranných kresiel, akoby boli pozvanými hosťami. Carlos zachovával tvár bez výrazu a oči preč od Gabrielle. Musel len veriť, že dodrží slovo a spojí sa s Joeom, nech sa stane čokoľvek. Predklonil sa, položil lakte na kolená a podoprel si bradu.

Vedel, že Maria ho nesklame. Jeho teta bola jediným pevným bodom v jeho živote, jediná osoba, ktorej záležalo na tom, či existuje.

Ale nevidela ho od čias, keď bol ešte tínedžerom... navyše absolvoval plastickú operáciu. Čo ak ho nespozná?

Carlos strávil mnoho nocí v dome svojej tety a strýka, ktorý preňho predstavoval mužský vzor. Bol to čestný muž, ktorý miloval svoju rodinu. Ale zomrel príliš mladý. Keď Carlos spoznal Helenu, predstavoval si, že bude mať podobné manželstvo, ako mali strýko s tetou. Vždy tetu považoval za svoju jedinú matku. Fúkala mu boľačky, chovala ho ako svojho vlastného, objímala ho, keď plakal – nad stratou Heleny. V ten istý deň sa s Mariou dohodli, že skryjú pravdu o bombovom útoku. Potom odišiel, aby ochránil Mariu a Eduarda.

Keď Maria vošla do Durandovej pracovne, zažíval Carlos takmer fyzickú bolesť z toho, že ju nemôže objať.

Roky ju nezmenili, ale keď uvidela Gabrielle a Carlosa, v jej teplom pohľade sa objavil zmätok.

„Hola, querida Maria,“ povedal Carlos, keď sa narovnával. Pozdravil ju tak, ako ju zvykol zdraviť ako tínedžer, slovami „drahá Maria“. Takto jej odhalil svoju identitu bez toho, aby o tom Durand vedel.

Maria zodvihla chvejúce sa prsty k čelu. Snažila sa nájsť prepojenie medzi hlasom a známym pozdravom a touto tvárou.

„Poznáš tohto muža?“ opýtal sa Durand.

Skôr, než mohla odpovedať, vrátil Carlos všetkých späť k dôvodu, prečo je Maria tu. „Teraz, keď je tu tvoja sestra, preberme moju ponuku.“

Durand ho ignoroval, čakal na sestrinu odpoveď.

Na Marii bolo vidieť, že sa nevie rozhodnúť, čo povedať. Carlos zadržal dych a modlil sa, aby ho neprezradila, a nenarušila tak jeho plán.

Prikývla. „Sí. Je mi známy, ale rada by som si vypočula, čo ti chce ponúknuť.“ Durand venoval Marii tvrdý pohľad. Carlos veril, že puto medzi nimi zabráni Durandovi v tom, aby ju nútil povedať viac.

„Hovor!“ prikázal Durand.

„Dám ti Mirage—“ Carlos sa strhol, lebo Gabrielle sa zhlboka nadýchla. Ale keď dodal: „A AlejandraAnguisa,“ jej zašomranie „Bastard,“ mu zaťalo do živého.

Durand naňho len bez slova pozeral.

V miestnosti bolo hrobové ticho, až kým Carlos nezačul vzlyky. Pozrel na Mariu. Teraz to už vedela naisto. Uslzenými očami prosila Carlosa, aby jej dovolil prehovoriť, ale medzi nimi dvoma bola dohoda, a ona mu dala svoje slovo.

„Ty by si to dokázal? Odovzdať nám Alejandra aj Mirage?“ opýtal sa Durand, s náznakom úžasu a vzrušenia.

„Áno, ale niečo za to chcem.“ Carlos dúfal, že mu ďalšie slová poskytnú aspoň čiastočné vykúpenie. „Necháš túto ženu“ —kývol na Gabrielle— „slobodne odísť. Jej jedinou chybou bolo, že si so mnou začala. Nevie o tomto tu vôbec nič a keď odíde, neodváži sa povedať ani slovo.“

„Nechať ju odísť?“ Durand naňho neveriacky civel. „Nie.“

„Durand,“ povedala Maria ticho. „Ponúkol ti to, čo nikto iný, a žiada toho menej, než by žiadal ktokoľvek iný na jeho mieste.“

„Ty tohto muža poznáš, Maria?“ opýtal sa Durand.

„Myslím, že áno.“

„Kto je to?“

„Nepoviem ti to, kým neprijmeš jeho ponuku.“

„Dios! Si predsa rodina. Ako to, že si na jeho strane?“ Durand sa musel zúfalo ovládať, aby zachoval pokoj. V sklenenom popolníku zahasil cigaru.

„Vysvetlím ti to neskôr, ale najprv mu povedz, že ste dohodnutí. Nežiada tak veľa.“ Jeho sestra založila ruky na prsiach a tvrdohlavo vystrčila bradu.

„Jeho žena mi môže spôsobiť problémy,“ podotkol Durand.

Carlos sa smutne zasmial. „Pozri sa na ňu. Myslíš, že to chce, alebo že by jej niekto uveril? Nemá dôkaz pre nič, čo sa tu stalo, a práve teraz by mi pre vás ochotne podrezala hrdlo.“

Durand pozrel zvedavo na Carlosa. „Tak prečo ti teda záleží na jej bezpečí a nie na tvojom?“

„Pretože som ju využil ako zásterku, aby som sem mohol prísť a získať informácie. Dlhujem jej bezpečný návrat domov.“ Ďalšiu minútuDurandváhal nad dilemou. Všetci boli ticho, nikto sa ani nepohol.

„Kto je tvoj informátor?“ Durand si založil ruky, zjavne nebol pripravený uzavrieť dohodu.

„Tú informáciu si už predsa získal v tvojom granero, či nie?“ Carlos nechcel povedať Ferdinandovo meno, ale stavil by sa, že otec so synom budú niekde na Anguisovom majetku. Veľmi pravdepodobne v prísne stráženom prístrešku. Alebo možno už pod zemou.“

„Ako to, že toho toľko vieš o mojich metódach?“ pohľadom preskočil na Julia, ktorý zvedavo zodvihol obočie, ale nepovedal nič.

„Ak uzavrieme dohodu, poviem ti.“ Carlos sa oprel a založil ruky na prsiach.

Durand nakoniec ukázal cigarou na Carlosa. „Dobre, pristúpim na tvoj návrh, ale ak mi nedáš Alejandra a Mirage, nájdem tvoju ženu a zaplatí za tvoje lži.“

„Viem.“ Carlos sa otočil ku Gabrielle, na ktorej už všetci mohli vidieť hrôzu, ktorú prežívala. Vedela, rovnako ako všetci v miestnosti, že vo chvíli, keď bude Carlos mŕtvy, a jeho sestra doma, Durand po nej pôjde. Carlos sa modlil, aby ju Joe a Tee dostali do bezpečia.  „Choď, postav sa kMarii.“

Keďže Gabrielle zostala sedieť, vložil sa do toho Carlos. „Hneď.“

Vstala a váhavo šla k Marii. Oči všetkých v miestnosti sa upierali na ňu.

Carlos povedal tete: „Choďte s ňou na letisko a posaďte ju na lietadlo do Spojených Štátov. Potom mi zavolajte. Keď tak urobíte, a potvrdíte, že je v bezpečí, poviem Durandovi všetko.“

„Urobím to,“ uistila ho teta. „Už čoskoro s Eduardom odchádzame, ide za doktorom do Štátov.“

Carlos sa usmial. „Doparoma. To je ale nečakané šťastie.“

„Nikto nikam nepôjde, kým mi nedáš dôkaz. Vydaj mi aspoň jedného z nich už teraz,“ prikázal Durand.

Carlos vzdychol. „Môžem zodvihnúť ruky bez toho, aby ma niekto zastrelil?“

Durand prikývol.

Carlos si roztvoril košeľu a odhalil Anguisovo tetovanie s jazvou. „Ja som AlejandroAnguis.“

Alterant - Kapitola 17

January 15, 2017, 11:53 pm

≫ Next: Šeptané lži - Kapitola 25

≪ Previous: Šeptané lži - Kapitola 24

$

0

0

Za okny konferenční místnosti se schylovalo k bouři, zatímco zdi uvnitř vibrovaly díky jinému druhu napětí.

            Quinn za pomoci svých kinetických schopností ztlumil světla v zasedací místnosti a naplno zatáhl rolety. Nepřál si být čímkoliv rozptylován, jakmile začne sondovat Conlanovu mysl.

            Tzader přecházel po místnosti, kontroloval zámky na dveřích a prakticky rozechvíval zdi tím, jak byl rozčilený, dokud mu Quinn neposlal telepatickou zprávu, aby se uklidnil. Připomněl Tzaderovi, že celé podlaží bylo zabezpečené. V budovách roztroušených po tomto státě, stejně, jako několika dalších, udržoval Quinn na určitých místech trvale prázdné patro. Tohle bylo jedno z nich.

            Prostor přístupný pouze výtahem na klíč, určený výslovně pro Beladorské záležitosti.

            Tzader se stáhl do rohu a byl teď nehybný jako kámen. Pokud by si někdo dokázal představit kámen pulzující energií.

            Na Quinnově čele tančily kapky potu, což u něj byla vzácná reakce. Chtěl manipulovat s myslí někoho, koho považoval za nevinného? Ne, jenže když se Tzader vrátil ze setkání s Brinou, vypadal, jako by byl nakopnutý do příslovečných koulí. Něco se strašně pokazilo. Pokud byl zapotřebí průzkum mysli, aby uspokojili její požadavek nějaké akce, pak to pro svého přítele a svou královnu udělá.

            „Jsem připraven,“ řekl Conlan tiše, jako by zachytil jeho zdráhání. Seděl na luxusní kancelářské židli se zavřenýma očima a zády ke Quinnovi, který stál nad ním.

            Další Conlanův nádech byl těžký a rozechvělý.

            Čas běžel.

            Čím dříve s tímhle budou hotovi, tím dříve budou moct najít Evalle, než nakráčí do mlhy a promění se. I kdyby dokázala ovládnout svou bestii a nezabít, někdo by zabil ji.

            Quinn promluvil hypnotickým tónem: „Soustřeď se na jakékoliv místo, co ti dodává klid, a bude to pro tebe snazší.“ Pak položil ruce na Conlanovu hlavu a zavřel oči. Dotek nebyl pro proniknutí do mysli nezbytný, ale umožňoval mu ponořit se do podvědomí rychleji.

            A možná s menším zásahem do Conlanova mozku.

            Když se začal potulovat jeho myslí, procházel kolem míst, které byly jako dveře, co mohl otevřít a nahlédnout do nich - minulost a přítomnost.

            Quinn se obvykle vyhýbal čemukoliv z budoucnosti, protože budoucnost nebývala plně zformovaná tak, jako současné či minulé události. Budoucnost obsahovala neznámé prvky, a vědomosti získané z těchto exkurzí mohly události změnit.

            Ne vždycky k lepšímu.

            Kdyby se mu povedlo najít něco, co by dokazovalo Conlanovu nevinu, byl by ušetřen hledání spojení s duchem Larsena O’Meary. Dobrou zprávou na tom všem snad bylo to, že pokud O’Meary opravdu zemřel, pouto mezi otcem a synem by stále přetrvalo, protože byli oba Beladoři.

            Bylo nezvyklé, aby dva Beladoři v jedné rodině byli zrozeni pouze pod hvězdou PRIN, a jen generaci od sebe. O těchto poutech se vědělo jen málo.

            Když otevřel průchod do Conlanovi přítomnosti, která zahrnovala vše od doby, kdy naposledy spal, nenašel nic zatracujícího, ani nápomocného. Jakmile pak přešel dál, do jeho minulosti, narazil na záplavu utrpení, která v tu chvíli projela jím samým. Spatřil truchlícího Conlana, snažícího se přijmout zradu a smrt svého otce.

            Conlanova matka ho opustila v raném věku a nechala jeho výchovu na něm.

            Beladoři byli informováni druidem o Conlanových schopnostech, a jakmile byl jeho otec odhalen jako zrádce, přivedli tehdy sedmnáctiletého chlapce k sobě, aby ho trénovali a chránili.

            Přišel čas pátrat výslovně po jakémkoliv skrytém spojení s Medby. Po něčem, co zde mohlo zůstat jako nezřetelný obraz, nebo telepatická konverzace, kterou se Conlan snažil nechat pro sebe. Quinn hledal jakoukoliv vzpomínku, co mladík měl, týkající se používání jeho daru rozdělit svou podobu a poté cestovat – podobně jako při mimotělních zážitcích. Nenašel však nic než pár zkušeností z tréninku.

            Před Quinnovýma očima plynula vzpomínka za vzpomínkou, bez záblesku jediné nepřístojnosti. Pomalu si oddechl nad tím potvrzením, že tento O’Meary byl čestným Beladorem, jak si on a Tzader mysleli.

            Jenže bez nevyvratitelného důkazu jeho neviny bude Brina čekat plné hlášení, včetně prohledání jasnovidecké části jeho mozku. Conlan během tréninku několikrát ukázal znaky jasnovidecké schopnosti, ale žádný speciální dar s ní související.

            Právě tahle oblast mysli byla tou, kde se Quinn kdysi spojil s cizí duší… neúmyslně.          To byl zážitek, který si nechtěl zopakovat. Jenže tahle oblast taky poskytovala přístup k budoucnosti, a jeho hlášení muselo obsahovat i její průzkum.

            Quinn polkl, aby potlačil děs, co se usazoval v jeho hrdle. Vnímal, že jeho mysl se plně usadila v Conlanově a rozlila se po ní, aby mentálně dosáhla postupně do všech míst, dokud nevstoupil do zóny budounosti, ve které pulzoval energií jeden temný bod.

            Quinn zaváhal, ale nepřekvapilo ho, že v téhle temné oblasti onu energii nalezl. Odevzdaný své misi začal přivolávat Larsena O’Meary.

            V první chvíli se nic nestalo, ale ani nečekal, že se tu duch bude prostě poflakovat a čekat na něj. Pak zčistajasna vnímal, jak okolím probleskl závan horka, potom chladu.

            Duch se s ním snažil spojit.

            Quinn napjal síly a natáhl se dál, až se spojení dotkl.

            Čekal něco jasného a silného, ale tohle bylo chladné a mrtvé, znepokojující. Když naposledy zkoušel něco podobného, dostal se duch až do hostitelovy mysli, což by v tomto případě byla ta Conlanova.

            Tohle byla ta chvíle, kdy se Quinn musel rozhodnout, jestli uvolní svou duši a nechá ji skrze spojení v Conlanově mysli cestovat do jiné dimenze.

            Do dimenze, která otevírala cestu jakýmkoliv obrazům o budoucnosti, které Conlan mohl skrývat.

            Dlaně měl celé vlhké, ale nemohl z toho teď vycouvat a přitom Conlana plně očistit. Jakmile uvolnil svou duši a ta se vydala na cestu, cítil se neskutečně lehce. Narazil na chaotické barevné kaňky.

            Zvuky byly pokřivené a pak zase v normálu. Barvy probleskávaly v kaleidoskopu psychedelických vzorů.

            Dvakrát se pokusil dosáhnout na Larsenova ducha, ale v obou případech se mu to nepodařilo. Když svého ducha silou postrčil vpřed, vířící tvary a barvy ho mrštily nazpět, jako by je od sebe odpuzoval. Uvědomil si, že bude muset sklonit své mentální štíty, aby se dostal dál.

            Tohle byl opravdový test toho, zda skutečně věřil v Conlanovu nevinnost. Věřil.

            Tzader by mu tohle zakázal… kdyby měl do jeho rozhodnutí co mluvit.

            Quinn sklonil štíty a zkusil to znovu. Tentokrát branou prošel.

            Namísto pouhého sledování se s vidinou propojil. Šlo o metafyzickou změnu, která mu umožnila interakci s bytostmi v tomto náhledu do budoucnosti.

            Stál bez hnutí a dovolil tak vidině kolem sebe přetvořit se a získat formu. Obrazy před ním kolísaly mezi rozmazáním a téměř zaostřením. Čím silnější emoce, tím zřetelnější obraz.

            Kde byl Larsen?

            Neměl by dokázat tu Quinna napadnout, ale při pátrání v budoucnosti nebylo nic konzistentní a statické.

            Zdálky k němu dolehlo zaříkávání, pak nabývalo na síle, ale nedosáhlo větší hlasitosti, než běžná řeč.

            Quinn se nehýbal ani nedýchal, aby nikomu nedal znát svou přítomnost, protože byl v této dimenzi vetřelec.

            Být odhalený někde, kde nemáte být, nikdy nepřineslo nic dobrého. A čím méně do toho bude zasahovat, tím méně ovlivní výsledek.

            Mlha se pomalu uklidnila a klesla. Vznášela se teď u jeho kolenou, a odhalila tak deset postav v šedých róbách. Vnitřek budovy připomínající katedrálu osvětlovaly pochodně. Všechny postavy se dívaly na kamenné podium před sebou, kde stála osoba zahalená v krvavě rudém rouchu.

            Quinnovi po páteři proběhlo mrazení.

            To místo, kde se právě scházeli, odpovídalo tomu, co ze svého vzdělání věděl o velké síni v TÅμr Medb.

            Ale to zápach zkažených citrusů mu potvrdil, že se dívá na sabat největších nepřátelů Beladorů – Medbů.

            Hledáš mě, Beladore?

            Donutil se nereagovat na ten hlas ozývající se tak blízko jeho uchu. Otočil se tváří k Larsenovi. Potlačil dávivý reflex při pohledu na povislou odpadávající kůži mrtvého O’Meary. Nemohl dovolit, aby nepotlačený výtrysk emocí spustil reakci vedoucí k odhalení toho, že pronikl do této dimenze.

            Larsen řekl: Zajímalo mě, kdy někdo přijde hledat moji duši. Povolil jsem tohle spojení a dovolím ti sledovat tento záblesk budoucnosti, jen pokud mi slíbíš, že ochráníš mého syna.

            Odkývat cokoliv bastardovi, kterému na jeho dítěti vůbec nezáleželo? Quinn by ho s radostí vyslechl - a zadusil ho. Ale to by bylo zbytečné, a nehodlal riskovat, že na svůj vpád upozorní Medby.

            Kdyby to udělal, umožnil by jim přístup do Conlanovy mysli.

            Quinn se v první řadě hodlal starat o jeho bezpečí.

            Jestli tohle vážně byla vize budoucnosti, získat náhled do Medbských plánů by mohlo být pro Beladory velmi prospěšné, proto přikývl, aby ducha přiměl pokračovat.

            Larsen stočil pohled k probíhajícímu setkání. Kůže se mu při tom pohybu rozhoupala.

            Quinn udělal totéž a přiměl vizi pomalu se otočit, aby jasně viděl všechny tváře. Přestal s tím, když zaříkávání skončilo a postava na podiu si stáhla kápi.

            Neměl by být překvapený při zjištění, o koho jde. Jenže stačila jediná chyba a Kizira zjistí, že tu je.

            Tohle byla pro něj nová zkušenost v sondování mysli a nechtěl následky případných chyb zjistit právě tady.

            Snažil se pohroužit do klidu, jak jen to šlo, aby zůstal neviditelný.

            Medbská kněžka oslovila skupinu před sebou. „Měla jsem vizi, jak pronikáme do hradu Treoir.“

            Kizira Quinnovi kdysi řekla, že protože je přímý potomek Medb, její vize měly předurčeno stát se realitou. Pokračovala: „Viděla jsem tvář toho, kdo onen útok povede.“

            Quinnova sebekontrola se otřásla prudkým nutkáním jejich královnu chránit. Ať sebevíc chtěl vrátit se okamžitě k Tzaderovi, aby mohli vymyslet, jak Brinu udržet v bezpečí, nemohl.

            Ne dokud se od Kiziry nedozví vše, co může. Snažil se nepřemýšlet o tom, co by se jí stalo, kdyby napadla Brinu. Přestože byla Medb, jednou zachránila jeho život… a sdílela s ním své tělo.

            Donutil svou mysl znovu se uklidnit.

            Kizira triumfálně pozvedla hlas: „Dlouho jsme čekali na tuto příležitost a na toho, kdo nám poskytne klíč k úspěchu. Předstup, bratře, a řekni všem, jak triumfujeme nad Beladory, kteří tě perzekuovali, ačkoliv krvácíš tutéž krev jako oni.“

            Muž uprostřed hloučku vyšel vpřed a během svých slov zvedl ruce ke své kápi. „Je tu jedna Alterantka, která je připravena vést nás k vítězství díky proniknutí obranou hradu Treoir. Na oplátku jsme jí nabídli to, co nikdo jiný nemůže. Konec diskriminování Beladory.“

            Když kápě klesla na ramena mluvícího muže, pohled na Conlanovu tvář - do posledního detailu, jako byla jizva ve tvaru čárky na tváři - Quinnem otřásl.

            Conlan pokračoval: „Až přijde čas převzít vládu nad Treoirem, kněžko, přivedu ti Evalle Kincaidovou, která zničí obyvatele hradu Treoir a umožní vám volný vstup.“

            V ten zlomek vteřiny převzal šok vládu nad jeho emocemi. Quinnova sebekontrola získala trhliny.

            Kizira trhla hlavou do strany, ostrým zrakem pronikala vrstvami vize, aby se dostala k němu.

            Oči se jí rozšířily. Poznání. Šok. Zmatení.

            V další vteřině už se ponořila do jeho mysli, spolu s přívalem emocí. Co tu děláš? Chybíš mi. Zemřeš, pokud zasáhneš. Neměl bys tu být... zradíš mě?

            Její mysl se ustálila a zpevnila stejně rychle, jako se on snažil pozvednout proti ní své mentální štíty.

            Příliš pozdě.

            Byla uvnitř jeho mysli, na tom posledním místě, kam by kohokoliv vpustil.

            A byla Medb.

            Larsen se rozesmál a zaskučel. Všichni jste hlupáci.

            Quinn povolal svého ducha zpět, rychlostí světla vycouval z uzamknutí mysli. Zaskřípal zuby při té spalující bolesti, co propukla v jeho hlavě a celém těle.

            V lebce mu narůstal tlak a rozpínal se, jako by mu ji měl roztrhnout. Do vnitřní strany očí se mu v oslepujícím tempu zakusovala ostrá bolest.

            Conlan zasténal a vykřikl.

            Někdo na Quinna křičel, ale nedokázal v těch slovech najít význam. Hlava mu tříštivě prosila o jakoukoliv úlevu. V očích mu explodovaly odstíny rudé… nebo to byla krev?

            V dálce slyšel Conlana výt jako zvíře snažící se urvat vlastní nohu z ocelové pasti.

            Něco ho tvrdě praštilo do tváře... znovu... nadzvedl ruku, aby ten útok zarazil. Otevřel oči.

            Tzader stál před ním a ve tváři měl vyděšený výraz. „Co se stalo, Quinne? Slyšíš mě?“

            „Jsem... Já...“ Zhroutil se na kolena, neschopný stát. Z nosu a uší mu vytékala horká tekutina. Jeho zrak zkrvavěl.

            Tzader tu byl s ním. „Řekni mi, co dělat.“

            „Conlan... žije?“

            „Jo, ale je na tom blbě. Bude potřebovat léčitele.“

            „Dej mi... chvilku.“ Do úst se mu hnala žluč. Cítil se, jako by mu někdo do středu hlavy zarážel klín. Stiskl zuby pevněji.

            „Mám rozsvítit?“

            „Ne.“

            „Quinne, krvácíš z nosu, uší a očí. Řekni mi, že kvůli tomuhle neumřeš.“

            „Nemy... slím si.“ Quinn nadzvedl ruku na znamení, že potřebuje chvíli na vzpamatování, ale utišení té příšerné bolesti hlavy mělo trvat déle. Nemohl si být jistý, že by to Conlan neslyšel, proto k Tzaderovi promluvil telepaticky, i když to zdvojnásobovalo jeho utrpení. Medbové mají plán... na proniknutí do Brinina hradu. Zmínili... Evalle.

            Když Quinn mhouřivě pootevřel oči, spatřil rozmazanou Tzaderovou tvář ochromenou vztekem, než vztekle zaťal čelist a řekl: Briny a Evalle se ani nedotknou.

            Quinn si zabránil říct, že Evalle Medbům dobrovolně pomůže. Nějaká vize mu byla u prdele. Tohle by v žádném případě neudělala.

            Několikrát se ztěžka nadechl a snažil se rozhodnout, kolik může Tzaderovi říct, než ztratí vědomí.

            Tzader byl Maistir, a musel jednat podle toho, co mu bylo sděleno.

            Quinn ho nemínil nepotvrzenou informací dostat do ještě většího maléru.

            Kdy?  zeptal se Tzader.

            Nevím. Quinn polkl tu odpornou chuť v ústech. Může to být teď, nebo za pár měsíců... prostě nevím.

            A zjistil jsi něco potvrzujícího, jestli je Conlan zrádce? zeptal se Tzader.

            Quinn nanosekundu uvažoval, co Tzaderovi odpovědět, ale jakkoliv se mu nelíbilo využít tu vidinu proti Conlanovi, neexistoval způsob, jak tuhle informaci zatajit. Evalle byla na rozdíl od něj ve vidině jen zmíněna, ne přímo přítomna na Medbském setkání.

            Quinn odpověděl během těžkých nádechů a výdechů: Viděl jsem Conlana s Medby… projednávat, jak proniknout do Brinina hradu.

            Určitě to byl Conlan?

            Ano. Měl jizvu na pravé tváři… jako je ta, co Conlan… minulý měsíc… schytal při tréninku. V tichu, co se rozhostilo, zachytil Quinn zklamání. Do žaludku jako by mu vlezl vzteklý jezevec.

            Tzader vytáhl mobil. Musím Conlana nechat zavřít.

            Quinn přikývl a vzápětí toho litoval, když se skoro pozvracel. Skousl zuby a odpověděl: Ale vidina není neprůstřelný důkaz. VIPER ho nemůže držet dlouho, možná ani ne den.

            Já vím. Budeme dělat všechno proto, abysme rychle zjistili odpovědi. Vzhledem k tomu, co jsi viděl, můžeme taky odůvodnit pátrání po Evalle jako součást našeho pátrání po zrádci.

            Quinn byl vlastně rád, že ji nemůžou najít hned teď, protože potřeboval čas o té vizi víc přemýšlet. Čas přesvědčit sám sebe, že Evalle nebude pro Medby klíčem k zajmutí… a zabití Briny.

            Jenže Kizira mu svěřila, že je velmi vážená jakožto jedna z největších Medbských jasnovidců.

            Mohl Larsen tu vidinu nějak ovlivnit?

            Quinn se zachvěl při vzpomínce na to, jak byla uvnitř jeho mysli.

            Byla ve vizi budoucnosti, což znamenalo, že se do ní nemohla dostat v tuhle chvíli, správně?

            Jenže co ten duch, který předtím zabil toho trola?

            Quinn vzdal snahu myslet. Kdyby si mohl sundat hlavu a strčit ji do mrazáku, udělal by to.

            Conlan se s bolestně kňučivým sténem zhroutil na židli.

            Tzader ukončil jeden hovor a začal vytáčet další číslo. Přelétl pohledem ke Quinnovi a zachytil jeho pohled. „Nevím, koho bys potřeboval víc, jestli doktora, nebo léčitele.“

            „Ne, jen odpočívat.“ I když neměl ponětí, jak dlouho potrvá, než tohle přejde.

            „To sotva. Krvácíš úplně odevšad, Quinne!“

            „Sežeň Conlanovi léčitele… Já nemůžu být v bezvědomí… ty… budeš pryč… řešit Alteranty…“ Quinn zasténal, jak každá myšlenka vyžadovala velké úsilí. Ale potřeboval, aby Tzader rozuměl.

            „Jen klid. Chápu. Zavolám léčitele, aby se na Conlana na ústředí podíval. Nechceš, aby u tebe byl někdo, komu nemůžeš věřit, až budeš zranitelný a já venku řešit problém s Alteranty. Jakmile někdo předá Conlana VIPERu, odvezu tě do tvého hotelu.“

            Quinn zvládl vydechnout jen: „Ano.“

            Už o něco klidnější si sevřel hlavu v dlaních. Nikdy nedovolil, aby kdokoliv kromě Tzadera a Evalle věděl, kde přebývá. Nechtěl plýtvat ani minutou Tzaderova času, jenže pochyboval, že by to do hotelu zvládl sám.

            Ozval se zvuk nárazu na podlahu. Nejspíš šlo o bezvědomého Conlana.

            Quinn zašeptal: „A co pátrání po Evalle?“

            „Jakmile se postarám o vás dva, zavolám tomu jedinýmu, kdo by ji mohl najít rychleji, než my.“

            „Komu?“

            „Isakovi Nyghtovi a jeho black-ops chlapcům. Ať se mi sebevíc protiví ho do tohohle zasvětit, myslím, že ji zvládne najít dřív, než my.“

            Tzader nikdy nepanikařil, ale teď evidentně jeho obavy dosahovaly na úroveň DEFCONu, že se rozhodl nechat Isaka Nyghta jít po Evalle.

            Quinnovi a Tzaderovi došlo, že Isak má o Evalle zájem, což znamenalo, že neví, že je Alterantka.

            Protože Isakovou nejvyšší prioritou byla Alteranty zabíjet.

Šeptané lži - Kapitola 25

January 19, 2017, 9:00 pm

≫ Next: Alterant - Kapitola 18

≪ Previous: Alterant - Kapitola 17

$

0

0

Gabrielle zízala na tetovanie hada ovíjajúceho sa okolo dýky tiahnúce sa Carlosovi cez srdce. Cez stred tetovania viedla jazva.

„Alejandro?“ Durandovi šok vyrazil dych, potom však vykríkol: „Alejandro!“ So skrivenou tvárou prešiel ku Carlosovi, telo sa mu triaslo. Chvejúcimi sa rukami sa po ňom načiahol a zovrel mu tvár do dlaní. Durand neveriacky pokrútil hlavou zľava doprava, nechcel tomu uveriť. Drsným hlasom sa opýtal: „Prečo by si sa otáčal k rodine chrbtom?“

Gabrielle sa podlomili kolená.  Carlos bol Alejandro Anguis, muž, ktorý zabil jej matku?

Kam sa podel všetok vzduch z miestnosti?

Maria si vzlykajúc zakryla ústa. Durandovi muži si pripravili zbrane, svaly viditeľne napäté očakávaním.

Durand stále zvieral Carlosovu tvár, prsty zabáral do jemnej pokožky. Celé telo sa mu triaslo od zlosti.

Hlas mal surový. „Bol si moja krv. Moja krv.“

Ak by šlo o inú situáciu, Gabrielle by sa cítila pohnutá Durandovými srdcervúcimi emóciami – našiel svojho dávno strateného syna.

Ale voči tomuto mužovi nedokázala cítiť ani štipku súcitu.

Carlos nepovedal nič, bol nehybný ako socha. Durand ho náhle pustil, akoby mu ten dotyk pálil ruky, a ustúpil. Kde Carlosa predtým držal, zostali červené značky.

Pohľad čiernych očí, ktorý Durand uprel na svojho syna, bol šialene divoký. Jeho drsný hlas znel ďaleko hrozivejšie ako čokoľvek, čo povedal doteraz. „Zabil si vlastnú krv. V tom zámku bol môj brat.“

„Tak potom si zabil vlastnú krv ty sám, pretože som to nebol ja, kto ho poslal do smrteľnej pasce,“ odpovedal Carlos hlasom rovnako smrteľne tichým ako bol Durandov.

Ale Durand a Carlos boli otec a syn. Gabrielle prišlo zle.

Durand bol roky netvorom z jej desivých snov. V miestnosti sa rozhostilo napäté ticho, až sa zdalo, že sa svet prestal točiť a všetko zostalo stáť.

Durand sa dlho nehýbal, potom sa mu však zrejme podarilo dať sa dokopy. „Kto je Mirage?“ opýtal sa.

„Poviem ti to vo chvíli, keď Maria zavolá a povie mi, že nastúpili do lietadla,“ zopakoval Carlos bez toho, aby sa na niekoho pozrel.

Gabrielle cítila v hrudi bolesť akoby jej niekto vytrhol srdce. Ako mohol byť Carlos mužom, ktorého milovala? Pri bombovom útoku zavraždil nevinných ľudí. Ženy. Jej matku.

Jej myseľ kričala, predhadzovala jej argumenty v jeho prospech. Nemohol byť tou osobou. Nikdy by nezranil ženu, ani by nezabil bez dôvodu.  Ale on to práve potvrdil. Jeho teta ho spoznala.

Mohol svojej tete naozaj veriť?

Snažil sa ju Carlos dostať do bezpečia, alebo dával Gabrielle iba náskok, kým Durandovi povie, že to ona je Mirage?

Hlavu jej šlo roztrhnúť zo snahy pochopiť nepochopiteľné, že sa zblížila s mužom, ktorý pripravil jej matku o život. Že sa zaľúbila do skutočného preludu. Doráňané srdce jej krvácalo z tisícky miest. Toto bol muž, ktorý prisahal, že nedovolí, aby jej ktokoľvek ublížil.

Tak to asi Carlos nezaradil sám seba na zoznam možných hrozieb.

„Nie si v pozícii, že môžeš vyjednávať, Alejandro,“ varoval ho Durand smrteľným tónom.

„Preto som žiadal, aby tu bola Maria.“ Carlos sedel so stoickým pokojom v tvári prameniacim z istoty, že zomrie. Nepozrel na Gabrielle, pohľadom pristál na svojom otcovi a zostal tam.

Durand nebol nadšený z pozície, v ktorej sa ocitol, ale teraz od dohody nemohol ustúpiť.

Gabrielle od Ferdinanda vedela, že Durandova moc tkvie v sile jeho slova.

„Maria, priprav svojho syna na cestu,“ prikázal Durand tak pokojne, akoby ju žiadal o šálku čaju. V očiach sa mu zrkadlilo sklamanie zo sestry, ktorému Gabrielle nerozumela. „Julio, keď budú Maria a Eduardo pripravení, pošli mužov, aby tú ženu odviedli spolu s nimi na letisko.“

„Čo s ním urobíš, Durand?“ opýtala sa Maria, myslela tým Carlosa.

„Nestaraj sa do biznisu,“ odpovedal jej brat.

Gabrielle pozrela na Mariu stojacu vedľa nej. Tá žena Carlosa očami o niečo prosila. Čo od neho jeho teta chce?

Keď Carlos odvrátil pohľad, Maria vzdychla a odišla z miestnosti. Durand nariadil Juliovi, aby strážil zajatcov. Potom pokynul ostatným mužom, aby ho nasledovali von z dverí.

Julio prešiel cez miestnosť a zaujal strategické miesto vedľa stola, kde mal výhľad na oboch.

Gabrielle stála úplne bez pohybu a usilovala sa, napriek tiesnivému pocitu v hrudi, dýchať. Carlos – alebo Alejandro – sedel rovnako bez pohybu na druhej strane miestnosti a vyhýbal sa očnému kontaktu.

Durand ho zabije. Bojovala s každým nádychom. Akoby jej na hrudi sedel obrovský slon. Pomyslenie na to, ako Carlos umiera, obnažilo jej pocity až na kosť. Mala by sa tešiť, že Alejandro Anguis bude čeliť vlastnej smrteľnosti, lenže jej zradné srdce bolestne volalo po jeho záchrane.

Aspoň kým si s ním nepohovorí, kým nezistí, prečo jej klamal. Ale potom čo? Postaví ho pred porotu, aby bol súdený s jemu rovnými?

V jeho prípade jemu rovní znamenalo zabijaci.

Carlos chcel, aby odovzdala správu Joeovi.

Teraz si kládla otázku, koho Joe a jeho skupina smrtiacich agentov vlastne reprezentuje.

Carlos konečne zodvihol hlavu a pozrel jej do tváre, prvýkrát, odkedy vošli do Durandovej pracovne. Utrpenie zračiace sa mu v očiach trhalo jej srdce na kúsky.

Sľúbila mu, že ho nebude nenávidieť.

Čakal na znamenie, že na ten sľub nezabudla.

Nemohla ho však dať mužovi, ktorý len tak prizná, že je vrahom, ktorého sa už celú dekádu usiluje priviesť pred spravodlivosť.

Odvrátil zrak, ale ešte predtým sa na jeho zachmúrenej tvári objavila obrovská bolesť.

Gabrielle to nemohla urobiť. Nemohla jednoducho odísť a nechať ho tu zomrieť. Ako keby počul jej myšlienky, znovu jej pozrel do očí. Krátko pokrútil hlavou. Vedela, že jej tým chcel povedať, aby svojím konaním neohrozila dohodu, ktorú uzatvoril.

Skontrolovala Julia, ktorý na ňu pozeral. Carlosa si nevšimol a nemohol mu vidieť do tváre tak, ako ona. Keď pozrela naspäť na Carlosa, jeho ústa sa pohybovali. Vyslovili Prosím zachráň ich.

Chcel si byť istý, že Joeovi odovzdá správu o jeho podozrení, že sa niečo stane dnes, počas návštevy tých tínedžerov v budove kongresu... už o pár hodín.

Neprosil za seba, len za iných.

Kto bol tento muž?

Do miestnosti znova vstúpil Durand. „Vezmi ju do auta, Julio.“

„Nie, ja—“ Gabrielle vykročila smerom ku Carlosovi.

„Vypadni odtiaľto,“  zavrčal Carlos na Gabrrielle. „Neospravedlním sa zato, že som ťa do tohto namočil, lebo som ťa potreboval ako krytie, ale taktiež už nechcem počúvať ďalšie tvoje fňukanie. Choď domov. O tomto čuš a on ťa nechá žiť. Čo z toho ti nie je jasné?“ Gabrielle tam stála omráčená jeho výbuchom hnevu, až kým Julio neprešiel cez miestnosť a nedotkol sa jej ramena.

Podskočila. Všetky vnútornosti mala naruby, nevedela sa rozhodnúť. Nič z tohto nemohla prijať.

Carlosov pohľad sa stretol s jej. V očiach jasne videla jeho posledné prianie. Bojovala so slzami. Takto to nemalo byť. Čakal na jej potvrdenie.

Nedokázala mu ho odoprieť. Prikývla, neschopná slova.

Očividne sa mu uľavilo.Stavil všetko v nádeji, že ho nesklame. Že odovzdá Joeovi správu a zachráni tie deti.

Ale kto zachráni Carlosa? Och bože, nedokáže to urobiť.

Julio ju schmatol za pažu. Na Carlosovej tvári vzkypel hnev. Nemohla dovoliť, aby sa vystavil ešte väčšiemu nebezpečenstvu.

Čo presne mohlo byť ešte väčším nebezpečenstvom?

„Idem.“ Gabrielle sa prešmykla popri ňom a vyšla z miestnosti, každým krokom bojujúc o sebakontrolu.

Snažila sa nadýchnuť,  neustále si opakovala, že nemá vpáliť naspäť do tej kancelárie a prosiť Duranda, aby Carlosa nechal ísť.

Durand by ju použil proti svojmu synovi.

Ak odíde, Carlos nebude mať Mirage, ktorú by mohol odovzdať Durandovi. Ledaže by ju zradil. Urobil by to?

Povedal, že Joe a Retter ho odtiaľ dostanú, ale dovolí jej jeho teta spojiť sa s niekým, keď sa dostanú do lietadla? Kedy sa bude môcť pokúsiť kontaktovať Joea?

Keď bola vonku, poobzerala sa vôkol seba. Videla svetložltý dom stojaci na pozemku ohraničenom tri metre vysokým štukovým múrom zakončeným kovovými mrežami.

Ako sa sem Retter dostane dosť rýchlo na to, aby stihol Carlosovi pomôcť?

Keď dorazili k dodávke vybavenej pri zadných dverách hydraulickým zdvíhacím zariadením, zvesil Julio z pleca zbraň a namieril na ňu. Vyštverala sa dovnútra a sadla si na sedadlo, ktoré bolo oproti upevnenému invalidnému vozíku. Sedel na ňom muž, zhruba v Carlosovom veku, s vlasmi po ramená a ticho na ňu pozeral.

Gabrielle sa otočila k vodičovi, ktorý už sedel za volantom. „Kde je Maria?“ Ignoroval ju.

Rovnako ako muž na invalidnom vozíku.

Vrhla sa k dverám, ale ozvalo sa cvaknutie zámku.

***

Carlos nemohol odtrhnúť pohľad od zatvorených dverí Durandovej pracovne. Už nikdy neuvidí Gabrielle. Hruď mal ako vo zveráku, ktorý sa každou uplynulou sekundou sťahoval čoraz viac.

Naozaj si myslel, že ho Gabrielle nebude nenávidieť?

Nie, modlil sa, aby to tak nebolo.

Ale bolo by nefér očakávať od nej, že to pochopí, a pritom jej nepovedať všetko, čo sa stalo v deň, keď jej matka zomrela. To, že Gabrielle zaváhala, keď ho mala opustiť, mu napovedalo, že niekde v srdci jej na ňom ešte stále záležalo.

Niekde hlboko pod všetkou tou bolesťou a sklamaním, ktorým prechádzala, jej na ňom záležalo.

Musel tomu veriť, aby dokázal čeliť tomu, čo mu Durand urobí, keď Maria zavolá z lietadla.

Durand nikdy nikoho nezabil jednoducho. Bol presvedčený o tom, že nelojálnosť treba vždy exemplárne potrestať.

Urobí všetko, čo je v jeho silách, aby cedil z Carlosa každú informáciu spolu s krvou. Nech to len skúsi, nech sa páči.

Carlos si všimol, že tu zostal len jeden jediný strážca. Strážcove oči sa pozerali kamsi neurčito, ako oči figuríny. Správal sa k nemu, akoby bol neviditeľný – takto sa zvykol doma cítiť aj ako dieťa. Keďže ho druhý strážca pred svojím odchodom znovu pripútal k ťažkej stoličke, nebolo treba na jeho stráženie viac ako jedného človeka.

Dvere na Durandovej pracovni sa ticho otvorili a zavreli. Carlosa neprekvapilo, že zbadal Mariu. Tušil, že príde.

Maria povedala strážcovi: „Nechaj ma s Alejandrom osamote.“

Keď strážca zaváhal, dodala: „Prikázal to Durand. Je v hale, ak sa ho chceš opýtať.“

To strážcu umlčalo a okamžite opustil miestnosť.

Keď sa dvere zavreli, Maria prešla ku Carlosovi a sklonila sa, aby ho objala. Telo sa jej triaslo od tichých vzlykov.

Voňala ako jeho minulosť.

V očiach ho pálili slzy. Toto bola jeho skutočná matka, žena, ktorá ho večer pred spaním kolísala spolu s vlastnými deťmi a poskytla mu bezpečné útočisko pred Durandovým domom. Jeho teta ho milovala ako vlastného, kým jeho vlastná matka nedokázala ani zniesť jeho prítomnosť v rovnakej miestnosti.

Kiežby mohol tetu ešte posledný raz objať, skôr než zomrie.

„Alejandro, prosím, dovoľ mi povedať to Durandovi,“ úpenlivo prosila.

Carlos natočil tvár k jej lícu a pobozkal jemnú pokožku. Potom zašepkal: „Nie. Všetko bude v poriadku, len dodrž slovo a nepovedz nič Durandovi. Nikdy.“

„Nie je to ten chlapec, s ktorým som vyrastala.“ V hlase jej boli badať roky úzkosti a sklamania.

Ešte raz Carlosa objala a potom si sadla na stoličku vedľa neho. Načiahla sa, aby si s ním preplietla prsty. „Už sa mu nemôžem pozrieť do očí, videl by moju nenávisť.“ Pri milujúcom dotyku jej prstov mu stislo srdce.

„Môj brat by Eduardovi neublížil,“ argumentovala. Zhlboka sa nadýchla, v tom nádychu boli roky utrpenia. „Durandovi to vysvetlím. Pochopí, že môj syn bol len bláznivý chlapec, ktorý sa pokúsil zabiť Salvatoreho, aby naňho urobil dojem, a ty si to vzal na seba, aby si nás ochránil. Sám vidí, že Eduardo za tú chybu denne platí svojím zmrzačením. To bremeno si niesol už pridlho sám. Salvatore si už nepríde po pomstu. Neublížil by chlapcovi na invalidnom vozíku a jeho matke. Eduardo ma veľmi prosil, aby som ti povedala, že mu je ľúto, čo urobil, a chce povedať môjmu bratovi pravdu.“

Carlos jej to nemohol dovoliť. Salvatore sa bude chcieť pomstiť za smrť svojej netere až do konca svojich dní. „Nemôžeš sa spoľahnúť na to, že Durand alebo Salvatore sa nebudú chcieť nejakým spôsobom pomstiť.“

„A čo ty? Veríš mu, že ťa nezabije?“

Durand mu urobí niečo omnoho horšie. „Kým budete vy traja v bezpečí a dorazia moji ľudia, budem v pohode,“ povedal Carlos potichu.

Prekvapene zdvihla obočie. „Čo tým myslíš?“ povedala rovnako potichu.

„Dostal by som vás odtiaľto už dávno, keby tu nebolo riziko, že to na vás pritiahne Durandovu pozornosť, ale teraz máte šancu uniknúť mu.“ Pretože veril, že Joe a Tee zaťahajú za všetky nitky, len aby dostali Mariu a Eduarda do programu na ochranu svedkov. BAD sa o svojich ľudí starala, a urobí tak aj teraz, ak Gabrielle dodrží slovo a varuje ich. Carlos očakával, že Gabrielle použije informácie ohľadom tínedžerov, aby si s BAD dohodla vlastné podmienky, ale nemohol ju za to viniť.

„Ako môžeme ujsť a kto je tá žena?“ opýtala sa Maria.

„Volá sa Gabrielle. Skontaktuje sa s mocnými ľuďmi, ktorí dokážu ochrániť teba a Eduarda. Agentúra, ktorá ma k sebe pred rokmi vzala a dala mi šancu urobiť so životom niečo dobré.“ Carlos bojoval so strachom, že sa niečo pokazí. Už stovkykrát dôveroval BAD, keď mu išlo o život. Teraz im musí veriť tiež.

Pokračoval. „Akonáhle dorazíte na letisko, musí Gabrielle zavolať do USA. Ak neodovzdá načas správu môjmu šéfovi, zomrú deti. V okamihu, keď budeš môcť hovoriť bez toho, aby ťa niekto počul, povedz Gabrielle, že chcem, aby Joe teba a Eduarda dostal pod ochrannú väzbu. Postará sa o to, aby ste boli v bezpečí a aby Eduardo dostal lekársku starostlivosť, ktorú potrebuje. Daj Joeovi všetky informácie o Durandovi a jeho aktivitách. Keď zavoláš Durandovi, aby si mu oznámila, že ste v lietadle, donúť ho, aby mi ťa dal k telefónu. Potom povieš  ‘Všetci sme na miestach’, aby som vedel, že sa Gabrielle podarilo spojiť sa s Joeom.“ Maria a Eduardo sa konečne oslobodia od Duranda. Carlos už dávno stanovil Joea ako vykonávateľa jeho poslednej vôle, podľa ktorej všetky jeho úspory aj vyplatená životná poistka prejde po jeho smrti na Mariu. Joe a Tee ukryjú Mariu a Eduarda hlboko pod povrch pod záštitu programu na ochranu svedkov, pričom budú mať dosť prostriedkov na to, aby mohli žiť pohodlne až do konca svojho života.

Akonáhle sa Retter dozvie, čo sa stalo Carlosovi – a on sa to dozvie, lebo Durand sa tým rád pochváli, aby zabezpečil, že mu nikto nebude chcieť skrížiť cestu – môže Joe prepustiť Gabrielle, ak bude chcieť. Carlos nechal u Jakea odkaz pre prípad, že by sa mu niečo stalo. Prosil v ňom Joea, aby zvážil Gabriellin úžasný potenciál a možnosť ponechať si ju v BAD. Keď Carlos naveky pochová Mirage, Gabrielle bude v bezpečí pred ľuďmi ako Durand, či jej bývalý manžel.

„A čo ty?“ opýtala sa Maria.

„V momente, keď sa jej podarí spojiť sa s mojím priateľom Joeom, pošle tím, aby ma odtiaľto dostal.“ Carlos dúfal, že Joe príjme jeho čierny kód a nebude posielať agentov na jeho záchranu. Zhlboka sa nadýchol, aby sa odhodlal. Mal by svoje klamstvá ešte zaklincovať. „Čím skôr odídete, tým lepšie pre mňa.“ Maria sa prežehnala. „Vďaka bohu, že máš niekoho, kto ti môže pomôcť. Ja som ti v tomto nanič.“ Stisla mu ruku.

„Si to najlepšie zo mňa,“ zašepkal, sotva dokázal rozprávať. Potom si odkašľal. „Prosím, nebuď na Gabrielle nahnevaná, ak povie, že... ma nenávidí. Ublížil som jej, napriek tomu, že som nechcel.“ Preglgol, aby sa zbavil guče v hrdle, ktorá sa mu tam pod návalom emócií zjavila. „A povedz Eduardovi, že som mu odpustil už dávno. Sme jedna krv. Rodina sa o rodinu vždy postará. Ľúbim ťa. Teraz choď, skôr, než sa na teba Durand ešte viac nahnevá.“

„Ľúbim ťa ako syna.“ Znovu ho objala, pobozkala ho na líce a odišla.

Do miestnosti vstúpil Julio s troma ďalšími mužmi.

„Vidím, že si povýšil na slizkého hada,“ povedal Carlos Juliovi. „Od pešiaka k masovému vrahovi. No pekne.“

„Len som prišiel Durandovi na pomoc, keď sa jeho vlastný syn otočil k rodine chrbtom.“

„Ja v noci môžem pokojne spávať. A čo ty?“

Julio jeho otázku ignoroval. „Budeš tu, kým neprídu do lietadla, Alejandro, potom pôjdeš so mnou navštíviť granero. Pamätáš si prístrešok, však?“

***

Na medzinárodnom letisku Maiquetia v Caracase Gabrielle vystúpila z auta. Parkovali vedľa hangáru pre súkromné lietadlo. Otupená z uplynulých udalostípasívne čakala na pokyny. Rozpustené vlasy jej rozfúkaval vietor.

Čierne mraky spojili sily a od západu sa blížili k letisku. Bolo to znamenie, že ak čoskoro nevzlietnu, zostanú prikovaní k zemi.

Ozbrojený strážca, ktorý cestoval v zadnej časti dodávky spolu s Eduardom, teraz vystúpil a pohybom hlavne automatickej zbrane ukázal na miesto päť metrov od neho. Gabrielle poslúchla jeho tichý pokyn a presunula sa na dané miesto. Spokojný s jej nemým súhlasom sa strážca vrátil do dodávky a začal pomáhať vystúpiť Eduardovi.

Maria vyšla von a zastala si vedľa Gabrielle. Za celú cestu sa na Gabrielle ani nepozrela. Vodič, po zuby ozbrojený rovnako ako strážca, podišiel pár metrov k miestu, kde stáli.

Oslovil Mariu v španielčine, ale Gabrielle vyrozumela, že sa opýtal, či nepotrebuje zbraň, aby zabránila Gabrielle v úteku.

Carlosova teta neodpovedala hneď, len pozerala a zotrvávala v kamennom tichu, až kým sa strážca nezačal nepokojne mrviť.

Potom mu povedala, že je Anguisová, a preto je schopná udržať tú malú ženu pod kontrolou. Keď úctivo sklonil hlavu, pripomenula mu, že by sa mal v tejto chvíli radšej starať o to, aby bol Eduardo aj so svojím vozíkom naložený do lietadla. Zodvihla obočie a pohľadom prešla popri šoférovi na druhého strážcu, ktorý sa práve mocoval s batožinou a invalidným vozíkom.

Šofér sa rozbehol, aby mu pomohol.

Gabrielle bola v šoku, keď jej zrazu staršia žena strčila do ruky telefón a čistou angličtinou zašepkala: „Vybav svoj telefonát teraz, skôr, než sa vrátia stráže.“

„Viete, čo—“ začala Gabrielle otázku, čo urobí Durand Carlosovi.

„Volaj a rob, čo ti povedal,“ trvala na svojom Maria, pričom pohľad presunula späť na svojho syna. Pravdepodobne dozerala, aby pri jeho nakladaní do elegantného bieleho súkromného lietadla neurobili žiadnu chybičku.

Chrbtom k lietadlu, aby to vyzeralo, že sa zhovára s Mariou, Gabriel vyťukala číslo a zodvihla telefón k uchu zakrytému vlasmi.  „Ďakujem,“ zašepkala Marii, kým čakala na spojenie.

„Nemyslite si, že to robím, aby som vám pomohla. Keby nebolo vás, Alejandro by bol stále v bezpečí pred Durandom.“ Gabrielle nevedela, čo bolo ťažšie – prijať, že je Carlos v nebezpečenstve kvôli nej alebo uvedomiť si, že má iba chabú nádej, že mu pomôže. Onedlho však bude v podobnej pozícii, ako on.

Sadnúť si do Durandovho lietadla s ozbrojenými strážcami a nahnevanou sestrou, ktorá ju zjavne vinila z toho, že Carlosa zajali, jej na nálade nepridávalo.

Nemala by sa vo chvíli, keď dotelefonuje, pokúsiť utiecť? Strieľali by na ňu na verejnom letisku?

Maria sa k nej naklonila. „Stráže sa vracajú.“

V uchu jej zaznelo zopár cvaknutí a potom bol hovor prepojený. „Haló?“ povedala rýchlo.

„Gabrielle? Kde ste s Carlosom?“

Niekde medzi peklom a zatratením.

***

Durand vošiel do pracovne. „Prejdime sa, Alejandro.“

Julio vydal rozkazy. Jeden vojak uvoľnil putá, ktorými bol priviazaný k stoličke. Ďalší zostal na mieste so zbraňou namierenou na Carlosovu hlavu, zatiaľ čo mu ten druhý dával na zápästia kovové putá.

„Vie Maria, prečo je granero strážené?“ opýtal sa Carlos, ktorého vôbec neprekvapilo, že Durand neplánoval počkať na telefonát.

Na tvári muža, ktorý ho splodil, sa objavil samoľúby úsmev. „Je presvedčená o tom, že v budove ukrývam drogy. Je tak zahltená tým chlapcom, že nič nevidí.“

Carlos vstal a nasledoval ho smerom k dverám. Pred Durandom však ešte zastal: „Maria má aspoň dušu a záleží jej na rodine.“

„Ty máš čo hovoriť.“ Úsmev z Durandovej tváre zmizol za maskou znechutenia. „Nielenže si zlyhal pri Salvatorem, ale ešte si sa aj vytratil v noci a zradil svoju rodinu. Od toho dňa som chránil túto rodinu sám.“

Durand kývol na strážcov a všetci opustili pracovňu. Prešli cez chodbu a potom von zadnými dvermi       . Dom bol od zlovestného prístrešku oddelený záhradou.

Carlos si všimol jednu vec – Durand tu nemal veľa vojakov. Kde boli jeho muži?

„Sme možno jedna krv,“ povedal Carlos, šuchtajúci sa za Durandom, „ale ty a ja nie sme rodina. A čo sa týka Salvatoreho, poslal si dieťa, aby nastražilo bombu. Eduardo v skutočnosti nevedel, čo robí. Zakročil som, aby nemal na rukách krv.“ Bola to lož, ktorej sa všetky tie roky držali, a s ktorou teraz aj zomrie, ale aspoň budú Maria a Eduardo v bezpečí.

Durand zastavil a otočil sa ku Carlosovi. „Nie. Nechal si svojho bratranca rozhodeného na kusy a ja som ho potom musel dávať dokopy. A dovolil si, aby sa Salvatore dozvedel, že to ja som poslal bombu. Keby si nezlyhal, Salvatore by zo smrti svojho krstňaťa vinil Valenciu. Namiesto toho sa tí dvaja kríženci spojili proti mne. Bol to skvelý plán, vedel som, že budeš v ten deň v Cagua a pomôžeš Eduardovi. Akurát som nepočítal s tým, že ma sklameš.“

„Ako si mohol vedieť, že v ten deň pôjdem do Cagua?“ Carlos sa v mysli presunul roky dozadu, snažiac sa spomenúť si na detaily. „Všetkým som povedal, že idem do Maracay.“

„Moji muži, ktorí sledovali Salvatoreho zistili, že  Helena bude sprevádzať svojho krstného otca na ceste do Cagua, kde mali vyzdvihnúť zásielku.“ Prázdny výraz v Durandovej tvári bol skúškou trpezlivosti.

Všetko z toho týždňa, kedy umrela Helena, do Carlosa udrelo znova. Odvrátil zrak a zahľadel sa do diaľky, kým si dával dokopy udalosti toho dňa.

Jeho otec začal prikyvovať. „Áno, vedel som, že sa za mojím chrbtom stretávaš s Helenou. Rozptyľovala ťa a bola nepriateľom tejto rodiny. Čo si si myslel, keď si sa zaplietol so Salvatoreho príbuznou?“ Durand sa pohol a pokračoval v chôdzi k prístrešku.

Strážca popchol Carlosa, ktorý sa pohol tiež a dorovnal krok s Durandom. V hlave si triedil nové informácie.

Carlos a Helena boli presvedčení o tom, že nájdu spôsob, ako opraviť naštrbené vzťahy ich rodín spôsobené smrťou jeho matky. Bol to nereálny sen, pretože bol Carlos príliš mladý na to, aby pochopil, že jeho otec je šialený.

Durand mal v úmysle zvaliť smrť na rodinu Valencia, čím by rozpútal vojnu medzi Salvatorem a Valenciom.

„Ty si ne—“ zamrmlal Carlos smrtiacim tónom,  keď si to dal všetko dokopy. Prudko pozrel na Duranda, nechcel uveriť tomu, čo mu skrslo v hlave.

„Čo?“ Durand pozrel cez plece. „Či som zabil Helenu? Sí. Bolo to nevyhnutné. Zabiť Salvatoreho milované krstňa bolo kľúčové, ak som chcel získať jeho podporu.“

Carlos preglgol, aby potlačil nutkanie na zvracanie. Po celý čas veril, že keby prišiel skôr, mohol ju zachrániť. Ale ak by aj v ten deň prežila, Durand by našiel iný spôsob ako ju zabiť a využiť jej smrť vo svoj prospech.

Pretože sa zaplietla s Carlosom.

„Ty si zodpovedný za smrť Heleny aj za problémy, ktoré to potom prinieslo našej rodine,“ dodal Durand. „Vybudoval som silnú armádu, aby chránila našu rodinu, ale boli by sme teraz omnoho mocnejší, keby si nás všetkých nesklamal.“

Carlos si začal predstavovať bolestivé spôsoby, ktorými by svojho otca roztrhal na kúsky. Prijal fakt, že jeho duša bude za to zatratená bez možnosti vykúpenia.

Strážca ich predbehol a otvoril dvojité vstupné dvere prístrešku. Za tie roky sa veľmi nezmenil.

Za nevinným vzhľadom dvojpodlažnej budovy sa skrývali zvukotesné steny a Durandove najtemnejšie tajomstvá.

Keď Carlos vstúpil dovnútra, sledoval pohľady strážcov s vytreštenými očami. Vo vnútri sklenených boxov viseli dve odporne nafúknuté telá. Na skle bolo vidno námrazu. Carlos už počul, akým neslávnym spôsobom začal byť prístrešok využívaný potom, ako odišiel z domu. Visiace telá boli zodpovedné za pach smrti, ktorý neodstráni žiaden čistiaci prostriedok.

Stráže doviedli Carlosa na miesto, kde zo stropu visela reťaz zakončená hrubým kovovým hákom.

„Zdvihnite mu ruky,“ nariadil Julio. Keď strážcovia urobili, čo žiadal, Julio zasunul hák medzi putá na zápästiach a niekomu kývol. Ten niekto spustil motor, ktorý dvíhal reťaz, až kým sa Carlos nohami takmer nedotýkal zeme.

Durandovi zavibroval mobil. Zodvihol ho a povedal: „Bien.“ Stlačil gombík, aby ho dal na hlasitý odposluch.

„To je tvoj telefonát, Alejandro.“

„Sme na palube a... všetci sme na miestach,“ povedala Maria dohodnutú vetu, ktorou mu dala vedieť, že Gabrielle už telefonovala. „Vaya con Dios.“

Boh s tebou.

Carlos pochyboval, že by sa k nemu Boh chcel pridať. „Aj s tebou.“

„Dojemné,“ povedal Durand, keď zaklapol telefón. „Teraz mi povedz, kto je Mirage.“

„Ja.“ Carlos prinútil svoju myseľ nezaoberať sa vecami, ktoré sa práve dozvedel o minulosti, a sústredil sa na záchranu Gabrielle. „Kto iný by toho toľko vedel o Anguisovcoch?“

Durand sa opýtal Julia: „Čo myslíš?“

„Je to možné.“ Juliov zrak zabehol k boxom s dvoma telami. „Vedel by, ako skontaktovať Ferdinanda.“

Carlos sa postavil na špičky, aby zmiernil tlak kovových pút, ktoré sa mu zarývali do zápästí pod váhou jeho tela. To potvrdilo, že dvaja mŕtvi muži sú Ferdinand a jeho syn, ale očividne Gabrielle neprezradili.

„Pravdu zistíme onedlho.“ Durand prešiel cez miestnosť k ohnisku v tvare akejsi misky. Podobné videl Carlos aj vonku. Z toho teraz sálala horúčosť, podľa čoho usudzoval, že je plné žeravých uhlíkov.

Durand zodvihol kovovú tyč a kráčal späť. Na konci tyče bol kovový kruh s čiarou vedúcou cez stred. Ciachovačka.

Symbol na konci bol rozžeravený do červena.

„To nebudeš potrebovať,“ povedal Carlos. „Dohodli sme sa, že ti poviem všetko.“

„Toto nie je preto, aby sme ťa prinútili hovoriť, Alejandro. Už viac nemôžeš nosiť na tele znamenie Anguisovcov. Toto ťa označí ako zradcu, aby to všetci videli, keď tvoju kostru zavesím vedľa Ferdinanda a jeho syna.“

Carlos zaťal zuby a pripravil sa na to, že jeho tkanivo spália až na kosť.

Durandovi zachrčala vysielačka a potom sa z nej ozval hlas: „Don Anguis, máte v pracovni naliehavý hovor.“ Podal ciachovačku Juliovi a zodvihol vysielačku. Stlačil tlačidlo a prehovoril.

„Kto volá?“

„Vestavia. Hovorí, že ti potrebuje povedať, kto je Mirage.“

„Presmeruj ho na môj mobil.“ Durand sa otočil ku Carlosovi. „Obaja sa onedlho dozvieme, či hovoríš pravdu alebo či tvoje dievča zomrie.“ Niekto snáď zistil, že Gabrielle je Mirage?

Alterant - Kapitola 18

January 22, 2017, 9:00 pm

≫ Next: Šeptané lži - Kapitola 26

≪ Previous: Šeptané lži - Kapitola 25

$

0

0

Evalle spěchala přes nerovný beton, v jehož prasklinách rašil plevel. Byla vděčná, že se její noha zahojila, takže už nekulhala. Bedlivě sledovala okolí, aby zaregistrovala sebemenší pohyb v té pustině temných stínů, co se rozprostírala mezi ní a dveřmi k výtahu, co měla na dohled.

            V dálce kvílely sirény. Doma bylo zřejmě všechno v normálu. Trocha normálu jí přijde vhod. Za pár minut bude uvnitř svého podzemního bytu s Feenixem, jídlem a postelí.

            Storm jí jídlo a postel nabízel, ale dle toho, co četla v jeho očích, ne v tomto pořadí. Nebo možná jen nesprávně přečetla ty signály. Znali se sotva pár dní a ona s ním, ani s jakýmkoliv jiným mužem rozhodně neměla žádné plány, ve kterých hraje roli svlékání oblečení. Měla by mu vysvětlit, že plýtvá časem, jestli tohle je sebemenší část motivace, pro kterou se drží v její blízkosti.

            Dlouze vydechla a zamířila k výtahu, co ji zaveze dolů do bytu. Když dorazila ke dveřím od svého domova, pomalu je otevřela a naslouchala, jestli uslyší Feenixe. Obvykle slyšel, že přichází, a spěchal do obýváku, aby ji přivítal.

            Musela být připravená, jinak by skončila knockoutovaná na zemi, až by se s ní srazil.

            Kde byl?

            Všechno se zdálo být ve stejném stavu, jako když odcházela.

            Květiny vyplňovaly rohy a jakékoliv jiné místo, kde na ně mohla svítit osvětlením pro růst rostlin. Její ošumělý nábytek také nebyl elfy během noci přečalouněn.

            Tiše procházela pokojem pro případ, že by její bezpečnostní systém někdo nějak obešel, což bylo nemyslitelné. Vetřelec by musel mít kinetickou schopnost a kód, který denně měnila.

            Jenom Tzader a Quinn věděli, jak se sem dostat.

            Když se přiblížila ke kuchyni a uslyšela tiché soustředěné chrochtavé zvuky, uvolnila se.

            Feenix byl v bezpečí.

            Stačil krok do místnosti z nerezové oceli ve stylu lodní kuchyně, a musela se začít usmívat při pohledu na Feenixe, který seděl na zemi a sám pro sebe si pobrukoval... dokud si neuvědomila, co dělá. „Moje nové hrnce!“

            Feenix vyskočil do vzduchu, začal mávat křídly a rozšířené oči mu zářily jasně jako dva oranžové blinkry. Vydal ze sebe napjatý houkavý zvuk.

            Z nosu se mu začal valit kouř, předzvěst ohně, který by zvládl zlikvidovat betonovou zeď.

            „Whoa, zlato. Jen klid. Nechtěla jsem křičet.“ Na to měla dost rozumu. Jenže ze dvou hrnců ze sady, co jí Quinn nedávno dal, zbyly jen dvě dřevěné úchytky na zemi.

            Feenix se nakonec usadil na pultu uprostřed kuchyně. Ustaraně sklopil pohled. Složil křídla a podíval se na ten binec na zemi, pak zpátky na ni.

            Přelétla pohledem ke krabici kovového šrotu, kterou mu tu nechala a která byla jen napůl snědená. Takže neměl hlad, jenom zlobil. Jenže nemohla zavírat všechno, co vypadalo stříbrně, když odcházela.

            Nebo by příště postrádala sporák z nerezové oceli a ledničku.

            Klidnějším tónem se zeptala: „Co se stalo?“

            Ustaraným pohledem klouzal po místnosti a hledal odpověď, což mohlo být těžké, když měl tak omezenou slovní zásobu. Pak se usmál, jako by našel perfektní výraz. „Je nechoda.“

            Chytré. Byl to pouhé dva dny, co ji polekal a ona upustila skleničku, která se díky tomu rozbila. Začal přitom v panice létat po celé místnosti a vydávat ustrašené zvuky.

            Ten zatracený kouzelník ho musel mučit, když se cokoliv rozbilo. Což se muselo stávat často, jelikož měl Feenix tendenci být nemotorný.

            Když ho tenkrát konečně přiměla slétnout na zem, strávila hodinu jeho utěšováním. Vysvětlila mu, že nehody se stávají a je v pořádku, když k nim dojde.

            Zrovna teď nehodlala vysvětlovat rozdíly mezi zlobením a nehodou. „Promluvíme si o tom později, dobře?“

            „Jot,“ zavýskal a zamával křídly, začal poskakovat vpřed a vzad.

            Udělala si rychlý sendvič, snědla ho, a pak odnesla Feenixe do ložnice. Musela se usmát, když slyšela, jak počítá od jedné do osmi, potom pokračuje desítkou následovanou devíti. Skoro to měl dobře.

            Nechala zhasnuto, položila Feenixe na postel a natáhla se vedle něj. Osprchuje se později. Když zavřela oči, v její mysli se objevil vír obrazů. Storm, co se objevil v džungli a Storm, který ji drží, zatímco se teleportuje… a líbá ji.

            Ale ten poslední polibek jako by stále cítila, ten, při kterém zašeptal: „Sladké sny.“ Jako by ji jeho hluboký hlas, tmavé oči a pevné rty hypnotizovaly, dokud nezvládla myslet na nic než touhu ho znovu políbit.

            Taky ji bolely bradavky.

            To způsobil Storm?

            Muži na ni takhle nepůsobili.

            Proč on?

            Nehodlala popírat pocity, co rozdmýchával v jejím těle, ale dnes v tom tunelu, když ho odhodila na druhou stranu kolejí, by méně odolného jedince zabila.

            Když na ni v tom metru natiskl své tělo, snažila se nereagovat. Jenže právě ve tmě byla napadená. Přitisknutá ke zdi a…

            Paže se jí začaly vlnit v přípravě na proměnu.

            Uzamkla svou mysl proti těm vzpomínkám, dokud se její dech opět nezklidnil. Soustředila se na Stormův polibek a cítila, jak taje.

            Jenže Storm nebyl muž, který by byl na dlouho spokojený jen s líbáním. Možná neměla vztahy - nikdy nerandila - ale i tak věděla, kam si Storm myslí, že to mezi nimi míří. A pochybovala, že by kdy byla schopná komukoliv otevřít tuhle část sebe sama.

            Měla by mu říct pravdu, že mu nemůže dát, co chce, co jakýkoliv muž chce od ženy. Dovolila mu dotýkat se jí víc, než komukoliv jinému, ale jisté meze v její mysli se nemohly znovu překročit.

            A jakožto Alterant měla zakázáno cokoliv, co by mělo byť jen vzdáleně co dělat s pářením.

            I kdyby byla ochotná to risknout a zvládla by ustát představu takové intimnosti, sex by mohl spustit násilnou reakci, o dost horší, než ke které dnes došlo. Mohla by se proměnit a zabít toho, kdo by se pokoušel ho s ní mít.

            Storm bude muset pochopit, že pohnout se od polibku dál vyžadovalo stupeň důvěry, jaký nedokáže nikomu věnovat. Vlastně jen přemýšlení o tom vyžadovalo až příliš námahy, dokud si trochu neodpočine.

            Její myšlenky obklopila temnota.

            Už skoro usnula, když jakýsi hlas zašeptal: „Důvěra je vláhou pro žíznící srdce.“

            Evalle se rychle posadila a otevřela své empatické smysly.

            Kromě ní a Feenixe v místnosti nikdo nebyl.

            Možná se jí to jen zdálo. Ale byl to ten samý ženský hlas, jako ten, co slyšela, když šla po Kujoo. Jediný rozdíl byl, že naposledy ten hlas slyšela ve své hlavě, ne mluvit nahlas. 

Šeptané lži - Kapitola 26

January 25, 2017, 1:05 am

≫ Next: Knihy ke stazeni

≪ Previous: Alterant - Kapitola 18

$

0

0

„Zdravím, Vestavia,“ ozval sa Durand do telefónu. Potom stlačil tlačidlo, aby zapol hlasný odposluch a povolil videohovor. Pri rozhovore uprednostňoval vidieť tvár človeka, s ktorým hovoril.

„Mám stopu vedúcu k Mirage.“ Na obrazovke sa objavila Vestaviova tvár.

„Naozaj? Akú?“

„Myslíme si, že je to muž, ktorý zabil tvojich ľudí vo Francúzsku. Tvár na fotke, ktorú nám Julio konečne poslal“ —Vestavia sa odmlčal, aby bolo jasné, ako ho Durandovo otáľanie nahnevalo— „sa zhoduje s tvárou muža, po ktorom išiel Baby Face a Turga.“

„Ako si môžete byť istí?“ Durand by mal Vestaviovi poďakovať za to, že podporil Alejandrove tvrdenia, no ten chlap bol dôveryhodný asi ako štrkáč.

„Chvíľu to trvalo, no moji ľudia prešli všetky lety smerujúce z Európy potom, ako Mandy zobrali zo zámku. Naše počítače porovnali zábery z bezpečnostných kamier. Vieme, kto to je. Carlos Delgado.“

Durand mu za to pripísal body k dobru, no stále mali medzi sebou nevyriešené záležitosti. „To je dobre. Teraz mi povedz, aký je dôvod na tie únosy.“

„Dohodli sme sa, že to vysvetlím zajtra.“  Vestavia vyzeral byť otrávený, ale dodal: „Mandy slúžila len na jedno – aby sme vylákali Mirage. A zabralo to. Mirage odvtedy nebol online a zjavne je na úteku. Keby Mandy dokázala identifikovať kohokoľvek z tvojich mužov, už by si tam mal strážcov zákona. Poslal si dostatok mužov, aby dozerali na stretnutie v Kolumbii ako sme sa dohodli?“

Durand sa zamýšľal nad Vestaviovou vyhýbavou odpoveďou. Informácie, ktoré mu dal ten bastard, boli naozaj pôsobivé. „Povedal som, že o mne nemáš pochybovať. Dohodli sme sa, že pošlem mužov, takže sú na mieste.“

„Nerozčuľuj sa,“ napomenul ho Vestavia. „Čoskoro sa ti to vráti. Nájdenie Mirage je na spadnutie.“

„Nemrhajte na to časom.“ Vestaviova tvár sa na malom monitore Durandovo mobilu zamračila a Durand sa usmial.

„Mirage visí predo mnou.“

Nastalo ticho. Vestavia napokon povedal: „Pošli mi fotku toho muža.“

„Urobím niečo lepšie.“ Durand otočil telefón na Carlosa, ktorého oči sa zúžili a potom rozšírili, lebo toho muža spoznal.

Dios, Carlos Vestaviu poznal.

Durand si vzal telefón naspäť, práve včas, aby videl Vestaviov šok, keď zrúkol: „Ty blázon, ukázal si mu moju tvár! Na čo si myslel?“

„Dávaj pozor na to, čo hovoríš, Vestavia. Chcel si vidieť Mirage,“ varoval ho Durand tichým hlasom, v slovách jasné nebezpečenstvo. Obraz Vestaviu zmizol a nahradil ho zvyčajný nápis ‘neznáme číslo’, čo znamenalo, že hovor stále prebieha.

„Chcem, aby Mirage vypočuli moji ľudia, takže ho nezabi,“ nariadil Vestavia.

„Mirage patrí mne,“ odvetil Durand napäto. V duchu sa zaprisahal, že jedného dňa Vestaviu zabije holými rukami. „Urobím s ním, čo budem chcieť. Ako som ti už povedal, dám ti, čo z neho zostane, keď s ním skončím. Hoci pochybujem, že telo bez hlavy niečo povie.“ Durand zložil, preklínajúc Vestaviu.

Carlos nemohol uveriť tomu, koho práve uvidel na displeji telefónu. Vestavia bol Robert Brady, bývalý agent DEA, ktorého si BAD dávala do súvislosti s vlaňajšími útokmi pomocou biologických zbraní. Mohol byť jedným z Fratelli. Carlos práve videl dôkaz. Musí to povedať Joeovi. Ak však uváži, v akej šlamastike sa ocitol, bude to pekelne ťažké.

Jediná pozitívna vec, ktorá vzišla z toho telefonátu bola, že Vestavia potvrdil, čo povedal Carlos Durandovi o Gabrielle. Nebude mať dôvod ísť po nej.

„Vyjebávajú s tebou,“ začal Carlos, v snahe získať čas pre prípad, že by mu v hlave skrsol nejaký brilantný únikový plán.

Môže snívať ďalej.

„Čo vieš o Vestaviovi?“ spýtal sa Durand. Rukou pokynul Juliovi s ciachovačkou, aby zostal na mieste. „Daj to naspäť do ohňa.“

Carlosovi sa podarilo minimálne vzbudiť v Durandovi zvedavosť. „Nie je to niekto, s kým by si sa chcel zapliesť. Využíva ľudí a potom sa ich zbavuje. Nepremýšľal si nad tým, prečo chcel, aby si uniesol tých tínedžerov, ktorí sú teraz v D.C.?“

Durand na chvíľu zmĺkol, nepochybne uvažoval o tom, odkiaľ toho Carlos toľko vie. „Čo o tom vieš?“

„Mandy nedokáže označiť tvojich mužov, čiže má pravdu v tom, že nie je hrozbou.“ Carlos nechcel dať Durandovi dôvod, aby šiel po Mandy. Keď sa preberie z bezvedomia, bude mať aj tak dosť nočných morí, ktorým bude musieť čeliť. „Tí ostatní traja sú súčasťou útoku, ktorý plánuje vo Washingtone.“

„Aký druh útoku?“

Carlos sa rozhodol podhadzovať mu kúsky informácií, až kým si Durand neuvedomí, že hrá o čas. „Neviem, čo presne zamýšľa. Len som sprostredkoval informácie. Ľuďom, ktorí sa snažia ochrániť tie deti a prezidentov kabinet, som posielal, čo som o ňom zistil.“ Durandovo obočie sa zodvihlo. „Pre koho to pracuješ?“

„Pre nikoho. Som nezávislý kontraktor.“

„Tak kto ti platí za tie informácie?“

„Veľa ľudí, ale neexistoval spôsob, akým by sa dali vystopovať peniaze, ktoré mi zaplatili. Takže pre teba nemám mená.“

„Prečo by som ti mal veriť?“ Durand držal svoj hnev na uzde. Pevné zovretie čeľuste však jasne naznačovalo presvedčenie, že to naňho Vestavia hrá.

„Prečo myslíš, že bol Vestavia taký rozrušený, keď ma videl? Vie, že ja viem, že bol za tými vlaňajšími biologickými útokmi na Spojené Štáty“ —Carlos sa odmlčal pri pohľade na zhrozené zamračené tváre naokolo— „a tebe chce ten útok prišiť, urobiť z teba obetného baránka. Ak ti predostrel nejaký veľkolepý plán, never, že by doňho zahrnul tvoju organizáciu. Záleží mu len na zisku dokonca viac než tebe.“ Carlosa počas jeho monológu ešte čosi napadlo. „A Salvatoreho nepoteší, keď zistí, kto to naňho našil, aby to vyzeralo, že to on je zodpovedný za útoky na vášho ministra ropy.“ Na Durandovej tvári sa objavilo prekvapenie, ktoré Carlosovi potvrdilo jeho domnienku. Vestavia pravdepodobne zaplatil Durandovi, aby nafingoval neúspešné útoky na ministra ropy a postaral sa, aby vina padla na plecia Salvatoremu. Ale prečo mali byť neúspešné?

„Čo vieš o Vestaviovej organizácii?“ opýtal sa Durand.

Carlos znechutene pokrútil hlavou. Durand tak bažil po moci, že sa nechal napáliť nebezpečným mužom.

„Neviem to naisto,“ začal vyhýbavo Carlos. Mal v úmysle povedať o Fratelli len to, čo je nevyhnutné.

„Ale som presvedčený o tom, že je súčasťou vysoko organizovanej skupiny s takými finančnými a politickými zdrojmi, že ťa môže zmiesť z povrchu zemského.“

Durandova tvár menila farby od chorobne sivej až po rôzne odtiene červenej. Odpovedal však ticho. „Klameš.“

„Neklamem. Over si to.“ Je len malá šanca, že to Durand urobí. Carlos pochopil, že získaný čas vypršal.

„Podaj mi to prekliate železo,“ nariadil Durand tichým hlasom bez toho, aby sa na Julia pozrel. Ten sa poponáhľal k ohnisku a vytiahol z neho železo.

V budove sa rozozvučala siréna.

Vysielačky visiace Juliovi a jeho mužom na boku len tak praskali. „Útočia na nás!“ V pozadí zazneli výstrely.

Durandova tvár sa zmenila na tmavopurpurovú. Prešiel cez miestnosť a vzal ciachovačky Juliovi z ruky. „Choď sa pozrieť, čo sa deje. Vezmi si mužov. Môže to byť niekto, kto sa snaží dostať Alejandra. Možno tá sviňa Vestavia.“

Julio prebehol popri Carlosovi k dverám za jeho chrbtom, kričiac rozkazy svojim mužom.

Carlos sa pripravil na  rozžeravené železo, ktoré mu mierilo na hruď.

Durand pristúpil s ležérnou aroganciou človeka, ktorý je vždy vo vedení.

Keď bol už blízko, Carlos sa zdvihol na špičky a spotenými rukami zovrel reťaz. Vykopolv snahe vyraziť Durandovi ciachovačku z ruky. Jej koniec mu zasiahol stehno a skôr, než stihla dopadnúť na zem, mu spálila kus kože. Zavrčal od bolesti a vykopol aj druhou nohou, tentokrát mieril na Durandovu tvár.

Vonku zaznel výbuch a budova sa otriasla. Carlos sa neudržal a tvrdo dopadol na zem. Trhlo mu zápästiami. Pokúsil sa otočiť, aby videl, či niekto prichádza, ale nepodarilo sa mu to.

Ak Vestavia poslal svojich mužov, aby ho vzali, mal Carlos šancu prežiť ďalší deň. Durand cúvol a zakopol. Potom sa načiahol za ovládaním kladkostroja. Stlačil tlačidlo a vytiahol Carlosa tak, aby sa nedotýkal zeme. Už sa nebude môcť odraziť a vykopnúť. Zo zeme zdvihol ciachovačku a začal kráčať.

„Malo ťa to len označiť ako zradcu, ale teraz tým vypálim cestu až k tvojmu čiernemu srdcu.“

Durand sa pohol vpred s ciachovačkou na úrovni hrudníka a blížil sa ku Carlosovi.

Dvere za Carlosom sa rozleteli. Durand pozrel poza neho a v očiach sa mu objavil šok. Miestnosťou zaznel výstrel.

Guľka zasiahla Duranda medzi oči a odhodila ho dozadu. V tej chvíli bol už len pár centimetrov od Carlosa.

Carlos sa párkrát rýchlo nadýchol a čakal. Blížili sa k nemu ťažké kroky.

Dominic Salvatore držal v ruke Magnum 357 a jeho hlavňou mieril Carlosovi na hlavu. „Kto si?“ Potom nahnevaným pohľadom prešiel na tetovanie a jazvu na Carlosovej hrudi. Zamračil sa, premýšľajúc. „Durandov brat zomrel... inú rodinu nemá...“ Náhle mu svitlo.

„Alejandro?“

***

Rokovaciu miestnosť, v ktorej bolo asi sto ľudí, naplnil bzukot hovoru. Vzduchom sa šírili hlasy užasnutých tínedžerov a stíšený šepot dospelých.

Joe kráčal od Dolinskeho, agenta tajnej služby, ktorý mal dnes na starosti bezpečnosť celej akcie. Kiežby šéfovi ochranky mohol povedať pravdu o svojom tíme. Keďže o existencii BAD nikto nevedel, prezident Joa a jeho tím predstavil ako súkromnú bezpečnostnú službu dozerajúcu na tínedžerov, ktorých sa pokúsili fyzicky uniesť počas ich ciest do zahraničia. A Joe by povedal aj oveľa viac, ak by mali nejaký dôkaz o hrozbe. Niečo viac než varovanie napísané na pohľadnici od neznámej ženy.

Ochranka by mu neverila, ani keby prisahal na Bibliu.

Joe to videl tak, že deti, prezidentov kabinet aj vážení členovia Kongresu sú v takom bezpečí, ako je to len možné. Majú tu bezpečnostnú službu a dvanásť agentov BAD, vrátane jeho a Tee. K svojej spoluriaditeľke pristúpil práve vo chvíli, keď doťukala esemesku. Námornícke sako a nohavice, ktoré na dnešný deň vybrali ako svoju uniformu, bolo ušité na mieru na jej drobnú postavu a dotváralo jej smrteľne profesionálny vzhľad. Rovné vlasy jej dopadali na ramená v hebkých prameňoch odtieňu hriešnej čiernej.

Závidel jej ako uvoľnene pôsobí v tom upätom oblečení, rovnakom, ako mal aj on. On je za každých okolností spokojný s džínsami a tričkom.

„Nepáči sa mi to.“ Teeinmu prísnemu pohľadu máločo uniklo. „Vyzerá to príliš jednoducho.“

„Čo tým myslíš?“ Joe sa rozhliadol po miestnosti, pohľadom pritom zachytil svojich ľudí. Dvaja agenti BAD boli v bezprostrednej blízkosti troch tínedžerov. Ďalších štyroch ľudí Joe pridelil agentom ochranky. Mali pred Dolinskeho mužmi kryť tých dvoch, ak by sa niečo stalo a bolo by treba zasiahnuť a ochrániť tínedžerov.

„Sú tu všetci. Využiť politickú zámienku je najlepší spôsob ako nalákať toľko mocných ľudí na jedno miesto,“ zašomrala Tee, nie aby poukázala na to, čo je zrejmé, skôr premýšľala nahlas. „To, že je miestnosť plná detí, neznamená, že je to dosť bezpečné na to, aby tam bol prezident, väčšina jeho kabinetu a povážlivé množstvo členov kongresu.“ Tee pípol mobil. Vyťukala PIN, prečítala si esemesku a zamračila sa. „Opravujem, aj obaja prezidentskí kandidáti a ich kandidáti na viceprezidentov. Toto je mokrý sen každého teroristu.“

„Ale žiadna spravodajská agentúra nezaznamenala za posledné dva týždne pohyb teroristov,  žiaden z nich nevstúpil do Spojených Štátov, nikomu sa na radaroch nič neobjavilo. Okrem toho, čo zistila BAD, nemáme nič. A ochranka to tu prehľadala kvôli bombám,“ podotkol Joe.“ Zamračil sa, premýšľajúc. Žeby im niečo ušlo? „Nemôžeme vkladať stopercentnú dôveru do pohľadnice od nejakej ženy, za ktorú sa nemože nik okrem Gabrielle zaručiť.“

„Viem.“ Teeinu exotickú, čiastočne vietnamskú tvár preťali dve vertikálne vrásky, malý náznak jej skutočnej frustrácie. „Gotthard prechádza zoznam registrovaných účastníkov a aj tých, ktorí dodatočne prešli ochrankou.“

„Prekĺznuť sem nepozorovane by bolo veľmi ťažké.“

„Nie, ak by šlo o člena ochranky alebo inej národnej bezpečnostnej agentúry.“

„Čo máš na mysli?“ Teraz mala Tee Joeovu plnú pozornosť. Mala úžasnú schopnosť pozerať na veci zo všetkých možných uhlov.

„Kým minulý rok neprišli tie útoky biologickými zbraňami, nevedeli sme, že majú medzi agentmi DEA svojho človeka.“

„Brady. Myslíš, že s tým niečo má?“ opýtal sa Joe, snažiac sa sledovať tok Teeiných myšlienok, čo bolo zhruba ako snažiť sa sledovať lúč svetla v noci.

„Možno nie. Ale iba my vieme o Fratelli a že by k nim mohol patriť. Musíme považovať každého za podozrivého, dokonca aj členov ochranky.“

„Máš recht.“

Kráčal k nim Hunter, očami skúmal dav a zastavil sa na Joeovi a Tee. „Práve som prišiel. Je tu aj Gotthard. Korbin a Rae sú na tej klinike vo Švajčiarsku a čakajú na pokyny. Lokalizovali troch tínedžerov, ktorí vyzerajú ako tí, ktorých sledujeme.“

Tee zvraštila dokonalé obočie farby uhlia. „Ako to, že sú dve skupiny rovnakých tínedžerov? Prezreli sme záznamy. Nie je možné, aby mali dvojčatá, dokonca ani súrodencov rovnakého pohlavia.“

„Ťažšia otázka je, ktorí tínedžeri sú tí praví, a ktorí falošní.“ Joe pozrel na hodinky. „Máme polhodinu, kým prednesú reč pred Komisiou pre reguláciou energií. Kto kryje Rae a Korbina?“ Joeovi najlepší agenti BAD boli tu, aby zabezpečovali stretnutie.

„Sú tam štyria externí agenti. Poslal ich Retter kým zmizol.“ Hunter ťukal správu do mobilu a popritom hovoril. „Na tvoj pokyn zadržia tých tínedžerov na klinike.“ Pozrel na Joea.

„Ešte nie. Tínedžeri sú v tejto chvíli v pohode. Nesmieme však na seba upozorniť toho, kto za tým je. Takže skôr ako niečo podnikneme, musíme zistiť, čo sa s touto trojicou má stať. Nech už je to, doparoma, čokoľvek.“ Joe by teraz pokojne zabil za nejakú informáciu, ktorá by pomohla. Carlos poslal správu, že sú tínedžeri v nebezpečenstve. Skutočným cieľom je toto stretnutie a nie to v Južnej Amerike. Nevedel, o aké nebezpečenstvo ide, vedel len, že stretnutie v Južnej Amerike je iba zásterka.

A Carlos je už teraz možno mŕtvy. Retter tiež, takže, čo sa to doparoma v Južnej Amerike deje?

„Carlosovi a Retterovi ešte nemôžeme pomôcť,“ povedala Tee potichu. Vždy ho prekvapilo ako ľahko v ňom čítala.

„Akonáhle bude po stretnutí alebo zistíme, o čo tu ide, ty a ja pôjdeme za nimi. Nateraz—“ Pohľad jej zablúdil nabok a zamračila sa. „Čo tu robí ona?“

„Kto?“ povedali Joe a Hunter naraz a otočili hlavy naznačeným smerom.

„Silversteenová, agentka DEA, vedie pátranie po Bradym. Prečo je tu?Prečo je teraz vôbec v D.C.?“

„Neviem.“ Joe sledoval, ako štíhla postava Josie Silversteenovej kľučkuje davom.

„Poďme zistiť, na základe akého poverenia tu je.“ Tee zobrala svoj mobil a rýchlo ťukala malými prstami. Rukami, ktoré poznali toľko spôsobov ako zabiť človeka, že ich Joe ani nechcel počítať.Chvíľu pokračovala v písaní, potom zastavila a zodvihla k nemu podozrievavý pohľad. „Silversteenová mala mať dnes dovolenku. Podľa jej oddelenia by mala byť v Miami.“

„Ktovie, či nemá informácie, o ktoré sa s nikým nechce podeliť?“ povedal Joe potichu.  „Hovorí sa o nej, že nie je veľmi tímovým hráčom.“

„To ani ja,“ zašomrala Tee a blysla po Joeovi zlomyseľným pohľadom. „Idem zistiť, čo vie. Myslíš, že to zvládneš aj bezo mňa?“

Joe vzdychol. „Povedal by som, aby si bola opatrná, ale myslel by som tým len to, že máš byť opatrná, aby si ju nezabila.“ Tee ho potľapkala po tvári. „Za tieto lichôtky si zaslúžiš večer u Rymana.“ Zapla si gombíky na saku, akoby si naprávala brnenie pred bojom.

Doberala si ho kvôli jeho obľúbenému miestu country vystúpení, ale on ju ignoroval a stisol jej ruku. V očiach sa jej objavil záblesk hnevu, že ju zdržiava. „Buď opatrná. Naozaj,“ zašepkal.

Jeho spoluriaditeľka prikývla a odišla. Telo sa jej pohybovalo s tekutou ladnosťou.

Hunter povedal: „Všetci sú na miestach. Začiatok o dvadsať minút.“

„Dúfajme, že nás Linette nezavádzala.“ Joe pohľadom ešte raz skontroloval miestnosť a pohľadom zastavil na troch tínedžeroch. „Sú Jake a Jeremy späť?“

„Áno, povedal som im, aby čakali na letisku. Je mi jasné, že keď tu skončíme, pôjdeme s našimi najlepšími ľuďmi do Južnej Ameriky.“

„Taký je plán.“ A nie bohvieaký, keďže Joe pochyboval, že sa ku Carlosovi a Retterovi dostanú ešte skôr, než ich zabijú.

***

Josie ukázala svoj preukaz jednému z členov ochranky. Jeho úlohou bolo skontrolovať ľudí a tínedžerov, ktorí prichádzali a odchádzali zo stretnutia.

„Naozaj s vami súcítim, chlapci, že ste dnes museli prísť do styku s toľkými telesne postihnutými deťmi. Muselo to byť strašné, keď ste museli každého prezrieť. Zaslúžili by ste si odmeny.“

„Tak tie dostaneme asi ťažko.“  Ochrankár najbližšie k nej, s vojenským strihom a atletickou postavou, ktorá trošku zjemňovala jeho hrozivý výzor, sa na ňu usmial. Skontroloval jej preukaz a na zozname povolených osôb si zapísal čas jej odchodu. „Prajem pekný deň.“ Usmiala sa, bude to nádherný deň. Teraz, keď mala Josie potvrdené, že traja tínedžeri aj Kathryn Collupyová sú na mieste, zamierila na miestomimo dosahu výbuchu. Bude ho však môcť odtiaľ sledovať. Vyťukaním troch telefónnych čísiel na svojom mobile aktivuje detonátory náloží C4, ktoré mali tínedžeri ukryté v úzkych kovových trúbkach a nevedomky ich prepašovali cez ochranku.

Vedci v laboratóriách patriacich Fratelli testovali, či tenké trúbky, zabudované do invalidných vozíkov a protéz prejdú skenermi. Použili pritom skenery identické s tými, čo má ochranka, a testy boli úspešné. Rozbušky ukryli v protéze a v konštrukcii invalidného vozíka.

O necelú hodinu bude mocenská štruktúra Spojených Štátov ochromená tak, ako ešte nikdy. Nikto nikdy nepočítal s tým, že by krajina prišla o úradujúceho prezidenta, jeho viceprezidenta, ďalších štyroch politikov stojacich mocensky pod nimi, oboch prezidentských kandidátov aj ich kandidátov na viceprezidentov, a to len týždeň pred voľbami.

Krajina sa preto obráti na muža, ktorý vo vládnej hierarchii stojí na mieste číslo šesť, a tým je minister financií. Je ním Hispánec, človek s čistým štítom, ktorý bude svojím novým postavením poriadne šokovaný. Jeho príhodnú cestu do Kolumbie budú niektorí považovať za zázrak, iný jednoducho za šťastie. A v troskách krajiny zmietanej v chaose, zúfalo túžiacej po novom prezidentovi, ukáže svoje vodcovstvo. V čase, ktorý uplynie kým nastanú nové voľby, sa ukáže, že je tým najlepším kandidátom na prezidenta.

Po dvadsaťdvaročnej politickej kariére sa mu podarilo získať pozíciu vo vláde. Stane sa tak prvým prezidentov, ktorý nebude ani pravičiarom, ani ľavičiarom.

Josie sa usmiala. Bol to skutočne geniálny plán ako dosadiť do Bieleho Domu jedného z Fratelli.

***

Tee sledovala Josie dva bloky od budovy, v ktorej malo prebehnúť stretnutie. Jej cieľ vstúpil do administratívnej budovy, obišiel výťahy a vybral sa po schodoch.

Na treťom poschodí Josie vyšla zo schodov cez dvere na chodbu, ktorá bola na to, že šlo o administratívnu budovu v D.C., veľmi prázdna. Tee si v duchu urobila poznámku, že musí niekoho poveriť, aby zistil, kto si prenajíma kancelárie na tejto chodbe. S hocikým by sa však stavila, že to bude jedna osoba a v čase, keď zistia jej adresu, už nebude existovať.

Tee v duchu preberala, o čo by tu mohlo ísť. Únos nevyzeral pravdepodobne, nie pri všetkej tej ochranke. A prečo by Josie opustila svoje miesto, ak by bola súčasťou celej operácie?. Ak by Josie nebola súčasťou niečoho, čo sa tu deje, prečo by klamala v práci a ukázala sa na takejto udalosti?

Tee sa snažila vžiť do Josiinej situácie. Zrazu si uvedomila, že jediný dôvod, prečo by Josie nebola priamo na mieste operácie bol... keby sa tam malo niečo stať. Ako napríklad, že by tam mala vybuchnúť bomba.

Tee začala horúčkovito písať esemesku Joeovi.

Josie otvorila dvere a zmizla v jednej z kancelárií.

***

Joe si prečítal správu od Tee. Poodstúpil od miesta, z ktorého sledoval dav, aby mohol ticho hovoriť do komunikátoru, pomocou ktorého bol v spojení so svojím tímom. „Povedzte všetkým trom televíznym staniciam, aby o päť sekúnd začali vysielať reklamu. Je mi jedno ako to zabezpečíte.“ Zamieril k Dolinskemu.

***

Nebol to práve ten záchranca, v ktorého Carlos dúfal. Durand ležal na zemi so skleným pohľadom. Carlos by mal cítiť niečo ako ľútosť, ale nachádzal v sebe len úľavu, že ten netvor už nikdy neublíži Gabrielle, Marii alebo Eduardovi.

Odkedy Salvatore zastal pred visiacim Carlosom, nepohol sa.

„Hola, Salvatore.“ Carlos neskrýval, že je Alejandro. Klamať by mu v takejto situácii aj tak nepomohlo. Salvatore ho aspoň zabije guľkou medzi oči a nebude ho mučiť.

„To s tebou sa mala stretnúť Helena v deň bombového útoku,“ povedal Salvatore.

„Áno. Viem, že mi nebudeš veriť, ale nikdy som nechcel, aby sa jej niečo stalo,“ povedal mu Carlos zachrípnutým hlasom.

Dvere sa znova rozleteli. Carlos nespúšťal oči zo Salvatoreho, nevedel si totiž predstaviť väčšiu hrozbu než tú, ktorej stál zoči-voči.

Do zorného uhla mu vošiel Retter... ozbrojený viac než Rambo. Až na to, že bol Retter omnoho vyšší než Stallone. Na tvári mal čierne šmuhy. V rukách, na ktorých sa dmuli mocné svaly, držal päťdesiatkalibrovú automatickú pušku. Krížom cez čierne tielko mu na hrudi viseli dva pásy nábojov. Čierne kapsáče mal potrhané a špinavé, ako keby sa plazil v blate. Bol celý od krvi.

Carlosovi nikdy nepripadal krajší.

Salvatore ani nehol brvou. Rettera v podstate ignoroval.

O čo tu doparoma ide? Carlos začal, že sa spýta Rettera, ale prehovoril Salvatore.

„Viem, že si nezabil Helenu, ani si sa nepokúsil zabiť ma. Durand sa ma pokúšal presvedčiť, že za útokom je Valencia, a že ten výbuch postihol aj jeho vlastnú rodinu. Keď to nezabralo, vytiahol na mňa, že to ty si za neúspešným útokom na môj život. Obviňoval ťa z toho, že jeho synovec je kvôli tomu útoku paralyzovaný.

Prečítali sme Helenin denník. Hľadali sme nejaké vodítko, kto by ju mohol chcieť zabiť. Nebol som jediným cieľom útokov, ale bol som varovaný, aby som nevychádzal z obchodu.“

Bolesť, ktorú Carlosovi spôsobovali putá zarývajúce sa mu do tela, nebola ničím v porovnaní s agóniou, ktorá horela v Salvatoreho očiach.

Salvatore zvesil ruku so zbraňou. „Písala, ako ste vy dvaja verili, že by ste mohli ukončiť vojnu medzi našimi rodinami. To by ma možno ani tak nepresvedčilo, keby mi jeden z mojich mužov nepovedal, čo počul z vysielačky. Prešiel v ten deň všetky kanály a zachytil, ako kričíš na bratanca ‘Nie, Eduardo, neubližuj Helene. Nerob to.’ Potom počul ako kričíš na Helenu, že sa má otočiť a utiecť.“

Carlos chcel niečo povedať, ale cez stiahnuté hrdlo zvládol iba dýchanie.

Retter prehľadal miestnosť a našiel ovládanie kladkostroja. Spustil Carlosa na zem. Podarilo sa mu nájsť kliešte a preštiknúť putá.

„Vďaka.“ Carlos vstal a šúchal si zápästia. „Nechcete mi povedať, o čo tu do pekla ide?“

„Zajal ma jeden zo Salvatoreho ľudí,“ povedal Retter, ako keby to všetko vysvetľovalo.

„Lebo si mu to dovolil,“ posmieval sa mu Salvatore.

„To je pravda.“ Na Retterovej tvári sa rozlial úsmev, za ktorým sa otáčali ženy na celom svete bez ohľadu na to, či bol oháknutý na večer v meste alebo mal na sebe, tak ako teraz, špinavé zdrapy. „Nemohol som si nechať újsť príležitosť stretnúť sa so Salvatorem. Keď sme sa stretli, zistil som, že on nie je za útokmi na ministra ropy. Práve som mu vysvetľoval, že si myslím, že sa tie útoky na ministra ropy snaží niekto zvaliť naňho, keď mu zavolal nejaký chlap menom—“

„Vestavia,“ povedal zaňho Carlos.

„Hej, ty ho poznáš?“ opýtal sa Retter.

„Tak nejako. Pokračuj.“

„Povedal Salvatoremu, že za útokmi je Durand, a že ak nezastaví Duranda teraz, riskuje, že ak mu pripíšu kredit za útoky, stratí svoje politické konexie. Vestavia tiež povedal Salvatoremu, že v tejto chvíli Durand nemá pri sebe veľa vojakov, takže ak chce zastaviť útoky na ministra ropy, má konať teraz. Ale to Salvatore vedel, pretože jeho muži Anguisa sledovali. Nebol teda problém rýchlo sa zmobilizovať. A tak sme tu.“

Takže Vestavia vyslal Salvatoreho, aby zložil Duranda. Pravdepodobne nepočítal s tým, že má Durand Mirage.

Alebo osobu, o ktorej si Durand myslel, že je Mirage.

„Kam nás to teda privádza, Salvatore?“ Carlos nevedel, či bude chcieť Salvatore stále svoju pomstu. „Skončil už boj?“

„Chcem muža, ktorý zabil moju Helenu,“ vyšlo mu z úst.

Carlos pokrútil hlavou. „Prisahám ti, že ten, kto je za to zodpovedný, tiež prišiel v ten deň o život.“ Salvatore chvíľu pozeral, potom prikývol. „Beštii som odťal hlavu. Jej krv už mojej rodine neublíži.“

Carlos si rukami prešiel po tvári a po vlasoch, a potom pozrel na Rettera. „A čo tí tínedžeri?“

„Čo máš na mysli?“ opýtal sa Retter. „S nikým som nehovoril. Salvatore povedal, že ak dostanem jeho mužov dovnútra a on odtiaľto odkráča živý, nechá ma odísť. Teba tiež, ak budeš nažive.“

„Môžete obaja odísť. Dlžím vám za vašu pomoc.“

„Nechcel by si svoj dlh splatiť teraz?“ skúsil Retter.

„Ako?“

„Mobil, oblečenie, peniaze... a lietadlo?“

***

Tee stlačila kľučku a kopla do dverí, aby sa otvorili. Zbraňou mierila na Josie. Agentka DEA bola taká sústredená na niečo, čo robila so svojím mobilom, že nechala zbraň stále v puzdre.

„Čo tu dopekla robíte?“

„Položte ten telefón.“ Tee presunula laserový zameriavač svojej zbrane na stred Josiinho čela.

Josie pokojne spustila ruky a pozrela na Tee. „Som agentka DEA, vy bláznivá ženská.“ Prstami stále skúšala stláčať tlačidlá na telefóne.

Tee presunula zameriavač na Josiinu ruku a odstrelila jej palec. Josie vykríkla od bolesti a pustila telefón.

Dovnútra vbehli Hunter a Gotthard s namierenými zbraňami.

„Nasaďte jej putá a prehľadajte ju.“ Tee čakala, kým Gotthard nasadil putá na Josiine zápästia. Kým ju prehľadával, Tee zodvihla Josiin telefón, na ktorom bolo vidno, že hovor nebol prepojený.

Bolo to preto, lebo Joe v momente, keď dostal správu od Tee, presvedčil agenta ochranky Dolinského, aby v okruhu jedného kilometra od budovy Kongresu zablokoval signál všetkých mobilných operátorov. V tejto chvíli by mali byť miestnosti Kongresu už takmer prázdne. Medzi prvými odviedli prezidenta a jeho kabinet. Joe tiež zamkol tých troch tínedžerov a Collupyovú dole v podzemí budovy.

Hunter sa pomocou satelitného telefónu spojil s Rae a Korbinom a udelil im povolenie vziať tých druhú trojicu tínedžerov do ochrannej väzby vo Švajčiarsku. Do hodiny budú vedieť, ktorí sú praví, a ktorí nie.

„Nie ste policajti ani FBI. Ani ste mi nepovedali moje práva,“ zavrčala Josie.

Tee pristúpila k Josie. „Tu máš svoje práva. Otvor si ešte raz ústa, a vytrhnem ti jazyk cez zadnú stranu lebky.“ Tee pokynula agentom, aby sa pohli. „Poďme ju odovzdať úradom, ktoré spomínala.“

Keď boli vonku, Gotthard a Hunter chytili Josie každý za jednu ruku. Agentka DEA na nich zazrela, napriek tomu, že bola biela ako krieda. Nepovedala však ani slovo.

Tee išla niekoľko krokov za nimi ostražito sledujúc, či sa niekto nepokúsi Josie pomôcť.

***

„Máte cieľ na dohľad?“ opýtal sa Vestavia, pozerajúci z okna prázdnej kancelárie v D.C.

„Áno, pane. Som pripravený,“ potvrdil ostreľovač a čakal na pokyn strieľať. Prešla ďalšia sekunda.

„Fra? Pane?“

Vestavia sa odhodlal ešte raz pozrieť ponad ostreľovačovo rameno. „Strieľajte.“ Ozval sa výstrel. Rovnako dobre mohol Vestaviu roztrhnúť na dve polovice. Celé telo mu ustrnulo pri pohľade na Josiinu nádhernú hlavu vybuchujúcu ako zrelý melón po údere kladiva.

Chcel nariadiť, aby zastrelil aj tú aziatku a dvoch mužov, čo s ňou šli, ale strelec bol ostreľovačom Fratelli. Vestavia nemohol riskovať, že Fra zistia, že nariadil popravu, ktorá nebola nevyhnutná.

Skupina jedenástich Fra, ktorí vládli Fratelli v Severnej Amerike, nariadila takýto trest, ak Josie prichytia. A ešte bude odstránený Pierre vo Francúzsku. Ako keby na jeho smrti záležalo.

Vestavia si nikdy nepomyslel, že by niekto mohol dostať Josie.

Snažil sa ovládnuť. Skrýval, aký ťažký je preňho každý nádych. Jeho Josie je mŕtva. Za toto všetci zaplatia. Cítil v hrudi každý bolestný úder svojho srdca.

Sladká Josie. Je preč.

Bude sa musieť postaviť pred Fra a vysvetliť, čo sa pokazilo. Ale nie dnes. Je to príliš čerstvé.

Ostreľovač zložil zbraň a vstal. „Ste pripravený?“

Vestavia odmietal dať najavo akúkoľvek emóciu. Potlačil agóniu, ktorá mu zvierala vnútornosti a potľapkal strelca po pleci. „Dobrá práca.“

„Ďakujem, Fra.“

Vestavia mal pre dnešné zlyhanie len jediné vysvetlenie. Vo vnútri Fratelli musí byť zradca.

Je jasné, že to nebola Josie. On zistí, kto to je, a tá osoba za to draho zaplatí.

---

Knihy ke stazeni

January 25, 2017, 1:25 am

≫ Next: Alterant - Kapitola 19

≪ Previous: Šeptané lži - Kapitola 26

$

0

0

Ahoj,

jak jsem slibila, odkaz ke stazeni knih po rekorekci, vcetne Kronik o Nickovi: ZDE

Kroniky o Nickovi rekorekci kompletne neprosly - rekorektorka mi uz 2 mesice vubec neodepisuje, takze jsem to vzdala...

Uzijte si cteni,
Kerris

Alterant - Kapitola 19

January 29, 2017, 9:00 pm

≫ Next: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 12

≪ Previous: Knihy ke stazeni

$

0

0

Isak Nyght seděl na okraji svého stolu. Skrze sklo pozorovacího okna mezi svou kanceláří a přilehlým hangárem se díval na to, jak šest mužů nabíjí speciální zbraně, které sám navrhl.

            Vyhodil mobil do vzduchu, pak ho zachytil a opakoval to stále dokola, pobavený zprávou v hlasové schránce, kterou právě vymazal.

            Tzader Burke od něj něco chtěl?

            Isak si ho prověřil, protože chtěl vědět, kdo ten chlap je, než se rozhodne, jestli mu zavolá zpátky.

            Jeho kontakty u národní obrany ve Washingtonu, D.C., mu před pár minutami sdělily, že Tzader má vazby na vysokých místech v politickém „potravním řetězci“ hlavního města. Stejně tak i Isak, protože věděli, že loví nelidi. Oprava. Zabíjí nelidi, například ty nelidské Alteranty, co se proměňují na bestie.

            Žlutý smog ležící ve městech těsně nad zemí tu změnu vyvolával.

            Což znamenalo, že měl v hledáčku důležitější cíle, než byl Tzader Burke.

            Jeho kontakt ho přímo varoval, aby byl opatrný, protože do D.C. se doneslo, že Tzaderovi se nelíbí potulování Nyght Raiderů po jihovýchodě - po Atlantě obzvlášť.

            Smůla.

            Isak se nezodpovídal nikomu a sám měl vazby na vyšších místech, ale těch využíval jen v případě něčeho významného.

            Nelidi byli významní.

            Tzadera Burkeho zvládne i bez zatahování D.C.

            Isak mu zavolal zpátky, naplněný především zvědavostí.

            „Zdravím, Isaku,“ ozval se Tzader, když se hovor spojil.

            Jak věděl, kdo volá? Isak si na svých mobilech zablokoval jakoukoliv formu identifikace. „Co chceš, Burke?“

            „Vědět, jestli jsi někoho viděl.“

            Isak se zašklebil. „Co tě vede k názoru, že jsem viděl kohokoliv, koho znáš?“

            „Protože tvojí sebrance ujde jen málo věcí, co se ve městě děje. Vím, že lovíš v Atlantě.“

            „Potom víš, že po lidech nejdu. Máš nějakého nečlověka, o kterém mi chceš říct?“ Rozhostilo se krátké ticho. „Ne? Tak to se asi nemáme o čem bavit.“

            Tzader vydal vrčivý zvuk. „Evidentně sis přezdívku „čurák“ vysloužil právem.“

            „Teď mi lichotíš.“

            „Můžeš mi říct, co chci vědět, nebo ti to potulování po Atlantě můžu ztížit.“

            Isak odvětil: „Jo, jo. Znám i lepší způsoby, jak plýtvat časem. Jestli někoho pohřešuješ, tak na policii vyplň příslušný formulář.“ Chystal se pohybem palce hovor ukončit, když Tzader řekl: „Hledám Evalle Kincaidovou.“

            Tentokrát bylo ticho na Isakově straně. Odkud Tzader Evalle znal? Isakův kontakt naznačil, že má Tzader na starosti speciální projekty pro D.C., ale neřekl přesně, o co jde.

            „Jsi tam, Isaku?“

            „Jsem tady. Co víš o Evalle?“

            „Víc, než si umíš představit.“

            Isak napjal a opět ohnul prst zvyklý na manipulaci se spouští. Věděl Tzader, že Evalle mluvila s démony? Když ji poprvé viděl, chystal se ji jeden právě sníst. Rozstřílel toho démona na kousky o velikosti jednohubek. Proč by mu Tzader volal, pokud neměl nějaké tušení o jeho vztahu s Evalle, který byl dost zvláštní, když byl u toho. Musel ji unést, jen aby spolu mohli povečeřet.

            Isak se znovu zeptal: „Odkud ji znáš a proč ji hledáš?“

            „To ti nemůžu říct. Chci prostě jen vědět, jestli jsi ji nezahlédl na jakémkoliv ze svých sledovacích zařízení.“

            „Už pár dní ne.“ To byla pravda, ale i kdyby ji viděl, neřekl by mu to.

            „Neozvala se ti?“

            To v podstatě potvrzovalo, že Tzader ví, že Isak a Evalle se znají dost na to, aby si volali. „Ani slovo.“

            „Jestli ji uvidíš, nebo se ti ozve, dej mi vědět.“

            „A jsme zpátky u toho, proč bych jako měl.“

            „Závisí na tom její bezpečí. To je vše, co ti můžu říct, a nevystavit ji přitom většímu riziku.“

            „Hádám, že ti můžu dát vědět, když na ni narazím,“ odtušil lehkomyslně.

            „Něco si vyjasněme. Žádám tě o informace, jestli tě zajímá její bezpečí. Mimo to? Drž. Se. Od. Ní. Dál. Tvá schopnost nadále dýchat závisí na tom, že se mnou nezkřížíš cestu, když půjde o ni,“ Tzader zavěsil.

            Isak zamkl svůj mobil a zvedl rádio na stole. Zavolal Lareda Jonese, svou pravou ruku, který byl právě s jeho skupinou v hangáru. Když odpověděl, řekl mu: „Přiveď tým do mojí kanceláře. Jdeme na lov.“

Zrozen ze vzdoru - Kapitola 12

March 2, 2017, 1:59 am

≫ Next: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 13

≪ Previous: Alterant - Kapitola 19

$

0

0

Hľadiac cez malé okno na dverách tanečného štúdia, kde Felicia učila dvadsať malých dievčat, Talyn zamrzol. Pred ich kontraktom pracovala Felicia ako učiteľka tanca, avšak mzda nebola dostačujúca na jej školné a živobytie. Po ich dohode sa stala už len zastupujúcou učiteľkou na pár hodín týždenne. Jeho dych sa mu zasekol v hrdle, ako ju sledoval smiať sa a točiť sa a vrtieť sa s deťmi. Za posledné týždne zistil, akú má nádhernú dušu a srdce, ale nikdy to nebolo tak do očí bijúce ako tu a teraz. Jemne ich opravovala a povzbudzovala. Po celú dobu mala žiarivý úsmev a viac trpezlivosti, než vedel pochopiť. Niet divu, že vedela zvládať jeho vrtochy tak dobre.

A ten pôvab, ktorý si držala...

Dočerta, okamžite z nej bol tvrdý a v bolesti. Jediné, čo chcel, bolo vtrhnúť dnu, vziať ju do náručia a milovať sa s ňou v najbližšom šatníku, ktorý by našiel.

Jedno malé dievčatko počas otočky spadlo a škrablo si koleno. Felicia k nej pribehla a vravelo jej slová, ktoré ju aj cez slzy rozosmiali. A to mu vyžmýkalo srdce. Niet divu, že vo svojom dotazníku uviedla, že chce deti. Ako jeho matka, aj ona milovala a dávala. Inšpirovala.

Ako by som ju o to mohol pripraviť?

Narodila sa, aby bola niečia matka.

Cítil sa na hovno a chcel odísť, ale v tom momente Felicia zdvihla pohľad  a uvidela ho v okne. Nádherný úsmev sa jej objavil v celej tvári. Kývla mu, aby vošiel dnu. Neschopný odolať jej vábeniu, chcel vstúpiť dnu a potichu sa dostať do kúta, ale len čo dvere otvoril, dievčatá zo seba vydali vystrašený rev a utekali sa skryť.

Felicia sa zasmiala. „On nie je diabolská beštia, dievčatá. Je to môj samec.“ Prišla k nemu, dala mu cudný bozk na tvár, aby ukázala, aký je „neškodný“. Aspoň zmizli obavy. Zrazu sa okolo neho motali ako roj chichotajúcich včiel. Po prvýkrát v živote ho zachvátila panika. Felicia sa smiala ešte viac, keď uvidela výraz jeho tváre. „O môj bože, Talyn! Nie si skutočne vystrašený zo skupinky malých dievčat, však?“

„Nikdy som ich nevidel toľko. A sú také krehké. Nepamätám si, že by boli také malé, keď som bol školák.“

Felicia sa neprestávala smiať, ako ich odháňala preč. „Dobre trieda, náš čas končí a vaše matky už na vás čakajú. Dobrá práca!“

Dievčatá začali pobehovať a zbierať si veci.

Felicia sa priblížila k nemu. „Tak čo vás sem privádza, major?“

„Myslel som si, že ťa vyzdvihnem a zoberiem na večeru, nech nemusíš variť, keď sa vrátiš domov. Teda, ja by som mal variť pre teba a nie som v tom veľmi dobrý. Raz som skoro zapálil mamin byt, ako som sa snažil dať variť vodu.“

Dala mu pusu na líce. „Ďakujem, že si na mňa myslel.“

Ako sa Felicia odtiahla, pribehlo k nim jedno dievčatko s papierom v ruke a podávala mu ho. „V škole sme mali toto nakresliť pre našich otcov, ale ja už žiadneho nemám. Mama hovorí, že ho odvliekli zlí muži a zabili ho a nemôžme o to hovoriť. Ale odkedy nemám otca, myslela som si, že by som to dala samcovi Tara Felicie, pretože ju mám naozaj rada. Bola mojou učiteľkou po celý čas, ale musela skončiť  a mne veľmi chýba. Povedala však, že zase bude učiť, keď už nebude mať školu. Na!“

Talyn zízal na tej krásny dar, ktorý držalo to dievčatko v ruke, kde mal byť nakreslený jej otec. Jej meno bolo napísané v rohu.

„Xarah, to si nemôžem vziať.“

Dychtivo prikývla. „Áno, môžeš. Nemám nikoho, komu by som to dala a moju maminku to spraví smutnou, ak bude spomínať na tatina. Chcela som to vyhodiť, ale chcem to dať tebe namiesto toho to dať do koša.“

Talyn pre ňou pokľakol a odhrnul jej vlásky z tváre, než k nej prehovoril. „Nechám si to navždy.“

Na tvári sa jej objavil široký úsmev a hodila sa mu do náručia. „Ty si naozaj veľmi veľký, vieš to?“

Zasmial sa. „Áno, viem, zlatíčko.“

Pohladila ho po ramene, než sa otočila a rozutekala. Šokovaný tým nevinným darom sa díval na ten papier. „Vieš, čo sa stalo jej otcovi?“

„Nie veľmi. Zvykol ju vyzdvihnúť, keď jej matka bola dlhšie v práci. A potom zrazu prestal. Jej matka mi nikdy k tomu nepovedala ani slovo.“

Talyn sa postavil, opatrne zložil papier a vsunul si ho vrecka. „Už chápem, prečo rada učíš.“

Felicia sa usmiala. „Sú úžasné. Ak mi dáš minútku, pozdravím sa s ich rodičmi a zoberiem si veci.“

Vrátila sa k dievčatám a pomáhala im obliecť sa a pobaliť. V tej minúte vedel, že keď sa ich kontrakt skončí, musí ju nechať ísť.

Dopriať jej deti, ktoré chce.

Bolo by to sebecké, ak by to nespravil.

A ako sledoval Xarah, chcel krv toho hajzla, ktorý ju pripravil o otca. Sám bol vychovávaný bez otca a vedel, aké to je na hovno. Koľkokrát sa obával takých úloh, aké mala aj ona. A koľkokrát ich vyhadzoval po ceste domov vediac, že by bola jeho matka z toho smutná, že jeho otec bol totálny idiot. Učitelia si to neuvedomovali, keď také úlohy zadávali. Mysleli si, že to tak má byť a pri tom to nepredstaviteľne v ňom horelo. Zavrel oči, ako bojoval proti tej horkosti, ktorá mu zaplavovala celé telo. Zvlášť odkedy vedel, že konanie jeho otca a spoločnosť mu odopriali to, po čom najviac túžil.

Po vlastnej rodine.

Nepreliate slzy mu pálili hrdlo, ako si spomenul, keď chcel kúpiť prostý prsteň pre ženu, ktorú miloval. To poníženie.

Musíš ju nechať ísť.

Ale bolelo ho to tak veľmi, až si nevedel predstaviť vrátiť sa k tomu prázdnemu životu, čo mal. Nepočuť jej hlas alebo necítiť jej ruky na sebe. Ona bola tým, čo ho prevádzalo peklom zvaným život.

Napriek tomu, ako ju sledoval, keď vyvádzala deti svojim rodičom, vedel, že jedného dňa sa na neho pozrie s nevôľou ohľadne faktu, že kým ostane s ním, obmedzí to všetko, čo by mohla mať v budúcnosti. Obmedzí to jej možnosti a ovplyvní pohľady ostatných na ňu. Bol nič, len záväzok pre ňu a vedel to. A ak by videl nenávisť v jej očiach voči nemu...

To by ho zničilo.

Nie, nikdy nezničí jej úsmev na tvári tak, ako ho zničil jeho otec jeho matke. Posledné, čo chcel, bola Feliciina ľútosť.

O dva dni neskôr sa Felicii chcelo plakať, keď videla Talyna vo svojej vojenskej uniforme. Mala ho doma tak dlho, až si na to zvykla. Horšie, užívala si každú sekundu, čo boli spolu.

Nepohádali sa ani raz. Nie naozaj.

„Oh, Licia, nerob.“ Kúsajúc si peru, položil jej ruku na líce. „Ak ty budeš plakať, tak aj ja.“

To ju rozosmialo. „Nemyslím, že čokoľvek by ťa prinútilo plakať.“

„To nie je pravda. Len plačem vo vnútri.“

Vrhla sa mu do náručia a pevne ho stisla. „Nechcem, aby si odišiel.“

„Prajem si, aby som mohol ostať. Ale musím sa už nahlásiť.“

Rukou sa dotkla rukávu, kde bola jeho hodnosť. Bojovala s tým, aby to nevytrhla a neopľula. „Ja viem.“

Chytil ju za šijou, zahrabal ruku do jej vlasov a dal jej vášnivý bozk. „Zavolám hneď, ako budem môcť.“

Felicia zaborila ruky do jeho vrkočov. „Nebudem dýchať, kým nezavoláš.“

Smutne sa usmial nad starou andarionskou frázou . „Kiežby som si ťa mohol prehodiť cez plece a vziať so sebou. Myslíš, že by si to všimli?“

„Som ochotná to skúsiť, ak aj ty.“

Talyn sa zaceril nad vážnosťou v jej očiach. Bola tak neuveriteľne vzácna pre neho. Nikdy si nemyslel, že by taký niekto existoval v jeho živote. Zvlášť nie za taký krátky čas. Ale každý deň, čo bol s ňou, po nej ešte viac túžil. V skutočnosti ho zraňovalo ju vidieť tak smutnú. Jej smútok cítil viac ako ten vlastný. Sklonil hlavu a pobozkal ju poslednýkrát. „Pozri sa na to z tej lepšej stránky... už ti nebudem kradnúť perinu.“

„Dala by som ti ich všetky, ak by si ostal.“

„To vravíš teraz. Necítila si to takto minulú noc, keď si ma za to preklínala.“ Pobozkal ju na čelo. „Musím ísť, zlatko.“

„Ja viem. Buď opatrný a zostaň v bezpečí.“

„Ty tiež.“ Pobozkal ju na ruku, než šiel k výťahu. Otočil sa a sledoval ju, kým sa dvere nezavreli.

Tiché slzy stekali po jej krásnych lícach, ako sa pohla smerom k nemu. S ťažkým srdcom a stiahnutých hrdlom opustil Talyn ich budovu a zamieril do paláca na druhej strane mesta. Aspoň bude môcť častejšie vídať svoju matku. V paláci bola nasadená polovicu jeho života. Aj keď nepoznal jej presné povinnosti, neboli nebezpečné alebo namáhavé. Vlastne mohla dosť často opúšťať palác a chodiť domov. Niečo, čo hľadal po ťažkých reštrikciách v letovej hliadke.

Letová hliadka.

Talyn zaškrípal zubami nad spomienkou, čo Anatole a jeho muži robili samiciam v ich čate. Proti zdravému úsudku nahlásil Anatola Lorensovi na disciplinárne konanie. Majú sa stretnúť na obed, aby mu Talyn zreportoval a podpísal vyhlásenie na pokračujúce vyšetrovanie, ktoré pomôže Lorensovi učiniť kroky k odstráneniu Anatola z jeho pozície a straty hodnosti.

 Ak by niekto toto urobil Felicii...

Srať na Ring. Zavraždil by ho na ulici.

Jedným úderom.

Horkosť ho bodala v krku. Stále nemohol uveriť, že Anatole mal všetkých tých mužov, ktorí zastrašovali. Bolo to proti všetkému, čo ho jeho matka a teta Jayne učili. Postavíš sa za ostatných, zvlášť za tých, ktorí sa sami nemôžu brániť. A tak či onak, Talyn to musel zastaviť.

Vytiahol svoj komunikátor, prešiel prstom po zozname v kontaktoch, kým nenašiel informácie o Farine. Opätovne sa jej snažil dovolať, aby jej povedal, čo ide spraviť, ale padlo to do hlasovej schránky. Talyn jej nechal tucet správ, ale z nejakého dôvodu, pravdepodobne zo strachu kvôli tým klamstvám voči nemu, mu nikdy neodpovedala. Nie žeby na tom záležalo. Nedá si pokoj, kým sa o to nepostará a uistí sa, že samice pod Anatolovým velením budú v bezpečí.

Vstúpil bránou, kde boli strážnici. Vytiahol rozkaz a podal ho pobočníčke. Znudená zo všetkého, zapísala ho a zaviedla ho do kancelárie jeho nového veliteľa. Tak, ako v krídle kráľovnej, aj táto bola masívna a pôsobivá. Elegantná. Starší muž mal šednúce vlasy a kráľovské držanie tela. Hneď, ako Veliteľ  ezul Nykyrian uvidel Talyna, usadil sa mu na tvári podivný úsmev.  Postavil sa a opätoval Talynovi zasalutovanie. „Takže, ty si Galenin syn.“ Zamračil sa a začal si ho premeriavať. „Niekoho mi pripomínaš.“

Jeho otca, pravdepodobne. Než Fain Hauk bol vydedený, podliehal Veliteľovi ezul Nykyrianovi na jednom zo zastupiteľských úradov. Ale Talyn túto informáciu zadržal. „Mohli sme sa stretnúť pred rokmi, keď som tu pracoval s matkou.“

Veliteľ pomaly prikývol. „Tizirah Tylie hovorila, že si dokázal upokojiť jej sestru, keď ste boli deti. Tiež povedala, že by si mal byť ušetrený pozornosti ohľadom tvojej kasty a tvojich záznamov z minulosti.“

Talynom prešiel chlad. „Pane?“

Veliteľ sa posadil a vytiahol Talynove záznamy. „Chcem, aby si vedel, že aj keď rešpektujem moju drahú sesternicu, nepatrím k tým, čo prechádzajú neposlušnosť.  Na rozdiel od môjho synovca a toho, čo chce moja sesternica, môžem vás zbičovať za akýkoľvek prehrešok. Budete si strážiť svoje správanie a nevytŕčať z radu. Rozumieme si?“

Synovec? Sesternica?

Kurva. Mal vedieť, že bude preradený k príbuznému Chrisena.

„Áno, pane.“

„Taktiež nebudem tolerovať nedbalosť a neskoré príchody. Netuším, akú láskavosť ponúkla vaša matka za vaše preradenie, ale vaše predchádzajúce správanie skončí okamžite. Vediem malú skupinu bojovníkov. Bezpečnosť mojej rodiny závisí od schopností našej stráže. Vykročíte z radu, Batur, len raz a zistíte, prečo mi tu hovoria Krvavá Sekera. Rozumieme si?“

„Áno, pane.“

Veliteľ zazvonil na svojho pobočníka. Akonáhle sa dvere otvorili, jeho svet sa ešte viac naklonil.

Merrell Anatole. Chrisenov starší brat.

Doriti.

Talyn mu zasalutoval.

So zlomyseľnosťou v očiach mu Anatole opätoval zasalutovanie. „Odtiaľto to prevezmem, strýko.“

„Určite to zvládneš?“

Zákerný úsmev mu skrútil pery. „Určite. Bude mi potešením ukázať majorovi okolie a zorientovať ho tu.“

„Môžete ísť.“

Jeho žalúdok sa stiahol, keď nasledoval Anatola von.  Merrell neprehovoril, kým neboli na chodbe. Potom sa na neho otočil s úškrnom. „Môj brat mi povedal, čo za prostorekú malú kurvu si, Batur. Mal by si vedieť, že ak to skúsiš tu, nebude to len tvoja hodnosť, ktorú ti vezmeme.“ Posunul sa a vstúpil do Talynovho osobného priestoru. „Moja rodina vládne tomuto svetu, na to nezabúdaj. Toto je naše územie. Žiješ tu len preto, že ti to dovolíme. Chápeš tomu?“

„Rozumiem.“ Nikto sa Anatolovým nepostavil na vlastnú päsť. Šikanovali a zastrašoval ostatných a očakávali, že každý sa im bude klaňať. To však nebolo v povahe Baturovcov a Haukov.

Merrell sa zamračil. „Počul som v tvojom hlase zradu?“

Talyn pomaly  pokrútil hlavou, pripomínajúc si, aká blbosť by bola, ak by mu jednu vrazil rovno do tváre. „Nie, pane. Rozumiem vaším podmienkam.“

A tak, ako to bolo na predchádzajúcom poste, nebol tu nik, komu by to mohol nahlásiť. Žiadna spravodlivosť neexistuje v tomto svete. WAR mala pravdu. Anatolovci boli zhnití skrz na skrz. Oni boli choroba, ktorá by mala byť vyhubená z ich genofondu.

Z čoho mu bola najviac zle, bol fakt, že všetci až na jedného člena otcovej rodiny boli zabití vo vojne, čo umožnilo týmto bastardom a ich predkom dostať sa na trón. Línia jeho matky bola prenasledovaná až na pokraj vyhynutia klanom Anatole – čo je skutočný dôvod, prečo sa jeho veliteľ volá Krvavá sekera. Priama línia jeho matky je jedna z posledných veľkých Baturovcov, ktorí mohli súperiť s klanom Haukov vo vojenskej sile a zručnostiach. Až kým súčasná kráľovná nešla aj po klane Batur a nevyhnala ich do exilu alebo do hrobov.  Len jeho starý otec prežil tento „Výplach“ a ostal na Andárii.

„Je to vzdor, čo vidím vo vašom pohľade, major?“

Áno, bol. Ale nebol úplne blbý, aby mu to potvrdil. „Nemôžem potvrdiť vaše podozrenie, pane.“ Talyn sa prikrčil, ako sa mu nepodarilo skryť sarkazmus v hlase.

Merrell sa ho snažil zastrašiť, ale keďže mu sotva siahal po rameno, nebol ten trik veľmi pôsobivý.

„Utri si ten úsmev z tvojej tvári, Batur. Je načase, aby si sa zoznámil so svojimi kráľovskými povinnosťami.“  Pozrel sa na neho s úškrnom. „Nasleduj ma.“

Prešiel ním zlý pocit. Ale nemal žiadnu inú možnosť, ako počúvnuť rozkaz. Aj keď mu inštinkt vravel, aby mu prerezal hrdlo ešte kým mohol.  Keď vstúpili do Jullienovej kancelárie, vedel prečo. Princ sedel a vedľa neho samoľúbo stál samotný Chrisen. Žalúdok mal ochromený  hnevom, ale zasalutoval im. Oni mu to neopätovali. Korpulentne a pompézne sa Jullien oprel o stoličku. Na rozdiel od čistokrvných Andarianov, on nemal oči biele. Mali zvláštnu zelenohnedú farbu lemovanú červenou. Jeho dlhé čierne vlasy mal odhrnuté z tváre do copu, ktorý jeho vzhľad nijak nezvyšoval. Aj keď mal kráľovský titul, Jullien by len veľmi ťažko uspel.

„Dočerta, Chris,“ zavrčal Jullien. „Nerobil si si srandu. Naozaj vyzerá ako slizký bastard. Ako si to vydržal pozerať sa na neho každý deň?“

„Teraz už vieš, prečo som ho zostrelil. Bola to morálna povinnosť.“

Merrell vykrivil ústa. „Pamätáš, ako sme sa zahrávali s tou podradnou kurvou a Fain nás nahlásil?“

„Pre to som tam nebol,“ povedal Julllien s jeho humanoidnými očami žiariacimi hnevom. „Čo si pamätám, je ten hybridský kus hovna, s ktorým sme chodili do školy. My sme len našli spôsob, ako sa ho zbaviť. Natrvalo. A potom, tá malá suka, Dancer Hauk, sa ukázal s mojím prsteňom. Pozr,i čo som našiel. Vysmieval sa mi. Jeho výsosť to musí chýbať. Takže hybrid to nakoniec neukradol.“

Uškrnul sa na Talyna. „Nemáš potuchy, ako neznášame klan Haukov.“

Pravdepodobne tak veľmi ako Haukovia nenávidia klan Anatole, hádal by som.

„Presne, doriti,“ Chrisen súhlasil. „Stále mám jazvu, ako nás nabúral so svojou stíhačkou pre jeho zlomené srdce. Ani plastická operácia to nedokázala odstrániť.“

Jullien si odfrkol. „Ešte som nestretol nikoho z klanu Hauk, ktorý by nebol kurva.“

Talyn držal ústa zavreté. Oponovať Jullienovi by bol rozsudok smrti. Za udretie veliteľa by bol vojenský súd. Stále dookola si to opakoval v hlave, ako stál v pozore.

„Haukovia a Baturovci si vždy mysleli, že sú nadradení nad Anatolovcami.“ Pokračoval Jullien.

„Priveľmi dobrí, aby mixovali svoju krv s našou.“

Chrisen a Merrell obkľúčili Talyna. Merrell sa musel postaviť na špičky, aby sa pozrel Talynovi do očí. „Tvoj bezcenný foter a kurevský strýko boli chytrí. Zmizli z planéty, aby si zachránili svoje zadky. Mal si nasledovať ich zbabelý útek.“

„Namiesto ohrozovania ma,“ sykol mu Chrisen do ucha. „Nahlásiť ma Veliteľovi ezul Terronova. Ty malá štetka.“

 Jullien sa postavil pred neho. „Tiež si malá suka, Železné kladivo?“ Pozrel sa na svojich bratrancov, akoby od nich získaval guráž. „Musíš byť.“

„Hej,“ povedal Chrisen so smiechom. „Je to štetka. Malý bastard. Len popremýšľaj chlapče. Ak by tvoja kurevská matka fajčila môjho vtáka namiesto tvojmu otcovi, bol by si veliteľom už teraz.“

Talynov pohľad potemnel.

„Oh, teraz,“ posmieval sa Jullien, „až teraz sa to dotklo tvojich pocitov?“

Chrisen udrel brata do ramena. „Počkaj, až uvidíš tú kurvu, ktorá mu teraz fajčí. Najkrajší kus zadku, aký som kedy videl. Zabavíme sa s ňou.“

Talyn sa na nich diabolsky usmial, ako sa jeho nálada prelomila. Nikdy v tom nebol dobrý. A toto bolo viac ako dokázal zniesť. Nikto nebude urážať jeho matku alebo ohrozovať Feliciu. Bolo načase, aby sa zoznámili z jeho najlepšími priateľmi.

Pravou a ľavou päsťou.

Než sa mohol zastaviť, udrel Chrisena priamo do krku. Merrell sa ho snažil udrieť. Talyn ho chytil za rameno, hodil ho o zem a vytočil mu ruku na hrudi. Kričiac, Jullien sa utekal skryť, ako stráž zasiahla a zavolala posily. Talyn stratil pojem cez koľkých sa prebojoval, snažiac sa dočiahnuť na najväčšieho zmrda v miestnosti.

Jullien etol Anatole.

Ale až príliš skoro začali ohromujúcu streľbu priamo na neho. Nie žeby najprv na tom záležalo. Príliš zvyknutý na fyzickú bolesť sa nezaujímal o blastery, bojoval, až kým mu neskolaboval nervový systém. Aj potom padol na kolená na niekoľko úderov srdca, než konečne skolaboval a zahalila ho temnota.

Jullien sa zamračil na Chrisena, ktorý bol v bezvedomí na podlahe. Stretol sa Merrellovým pohľadom, ktorý sa snažil postaviť na trasúce nohy. „Čo on, dočerta, je?“

Potriasajúc hlavou, vzdialil sa ešte viac od Batura. „Je to kurevský Bojový Hauk a posledný z rodu Baturovcov. Bláznivá línia.“

„Videl si niekedy niekoho, kto by vydržal toľko zásahov?“

Stráž váhavo štuchala topánkou do Baturovho tela. „Vypálil som na neho tri plné zásobníky.“

So strachom v očiach Merrell sťažka prehltol. „Nestojte tu! Zoberte ho odtiaľto, než sa preberie!“

„Áno, pane. Kam chcete, aby sme ho zobrali?“

Merrell sa pozrel na Julliena. „Ty si princ. Aký je tvoj rozkaz?“

„Napadol dvoch členov kráľovskej rodiny a udrel by ma, ak by mohol. To zaváňa zradou. Hoďte ho k odsúdencom na doživotie a povedzte im, že majú medzi sebou celebritu.“

Smejúc sa, Merrell vypľul krv z úst. „Neviem sa dočkať, ktorý z nich si z neho ako prvý spraví štetku.“

Talyn sa prebudil pociťujúc najhoršiu bolesť na svete. A vzhľadom na to, koľkokrát bol zmlátený v Ringu, to svedčí o mnohom. Hlava mu treštila a keď otvoril oči, zistil, že je v akejsi jame obkľúčení mužmi, ktorí nevyzerali veľmi priateľsky. Popravde, boli to obrovskí bastardi.

Úžasné.

Zrazu sa cítil opäť ako chlapec, navštevujúci chrám v posvätné dni, kedy to bral ako povinnosť. Ako nechcený hmyz, ktorý sa ocitol na ich nových lesklých topánkach. Napriek bolesti a nevoľnosti Talyn vstal a bol pripravený im čeliť. Kým bol omráčený, niekto mu vzal jeho vojenskú bundu a topánky a nechal ho len v nohaviciach a tričku. Masívny svalnatý muž k nemu pristúpil s úškrnom na tvári vraviac, že si oni dvaja poriadne zatancujú.

Dajte melódiu...

 Bez mihnutia oka sa Talyn stretol s jeho pohľadom.

„Naozaj si Železné kladivo?“

„Som.“

Ďalší muž k nemu pristúpil zozadu a napľul na zem. „Bastardský kus hovna.“ Pohol sa a chcel ho strčiť do ramena. Talyn ho zachytil a zrazil ho jednou ranou. Zachytil ďalšieho útočníka, potom ďalších dvoch a rýchlo ich knokautoval. Ani sa nezadýchal a opäť čelil tomu prvému, ktorý k nemu pristúpil.

„Možno bojujem v Bastardskej lige, ale tiež mám tituly vo všetkých troch divíziach Otvorenej ligy a to dlhšie než ktokoľvek predo mnou alebo po mne. Ešte niekto chce zisťovať prečo?“

Muž pred ním sa zasmial. „Stoková krysa?“

Talyn prikývol. „Môj otec je Vyhnanec.“

Davom prešlo zborové Ooo.

„Batur je jeden z nás!“

Talyn ustúpil, ešte viac znepokojený ako bol na začiatku. Čo sa to dialo?

Muž pokynul hlavou. „Som Maren. Keď ťa sem hodili, mysleli sme si, že si jedným z nich.“ Maren mykol hlavou k bunde, ktorú mal omnoho menší muž na sebe. Podal mu ju späť.

„Ktorýkoľvek z vás debilov, ktorý mu vzal topánky, vráťte ich! Hneď!“

Tie prileteli cez dav smerom k Talynovi.

„Vďaka,“ povedal, načahujúc sa po ne.

Muži sa zasmiali, ako mu pomáhali.

„Tak prečo si bol zavretý?“ opýtal sa Maren, ako sa Talyn obúval.

„V čase zatknutia som bol v bezvedomí, takže neviem povedať presné obvinenie.“

Maren sa zamračil. „Bol si opitý?“

„Nie. Mlátil som dvoch členov kráľovskej rodiny a ich stráž, keď ma omráčili.“

Hlasný smiech súhlasu prešiel pomedzi všetkých väzňov.

„A čo ty?“ postavil sa Talyn a nasadzoval si bundu.

„Náhodou som sa stretol s pohľadom Merrella Anatola, keď som opravoval jeho kúpeľňové umývadlo.“

Než mohol Talyn čokoľvek iné povedať, monitor nad ich hlavami sa zapol a ukázala tvár kráľovskej stráže. Jeho pohľad bol uprený priamo na Talyna.

„Práve som dostal odkaz od Veliteľa ezul Nykyriana. Každý väzeň alebo väzni, ktorí porazia alebo zabijú Talyna Batura budú okamžite prepustení.“

Talyn cítil akoby dostal kopanec do brucha, ako to začul. Slová, ktoré vysali aj tú štipku kamarátstva z jeho spoluväzňov. Pozrel na Marena, ktorý sa na neho smutne usmial.

„Prepáč, šampión. Zabili by sme aj vlastné matky, aby sme sa odtiaľto dostali.“

Talyn zaklial ako v duchu počítal množstvo mužov okolo neho. Bolo to zlé. Ale nie až tak ako počet, ktorí bol za ním a ktorí nevidel.

Takže takto zomriem.

 Presne ako žil odo dňa, keď ho jeho matka porodila.

Bojujúc so všetkým, čo mal. 

Zrozen ze vzdoru - Kapitola 13

March 2, 2017, 9:00 pm

≫ Next: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 14

≪ Previous: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 12

$

0

0

„Lena? Je všetko v poriadku?“

Galene zamrkala nad tou neočakávanou otázkou. Myslela si, že Cairistiona stále spala. Bola však hore a mračila sa na ňu.

„Prepáčte mi, Výsosť. Nepočula som, čo ste sa pýtali.“

„Vyzeráš rozrušene a vystrašene. Je všetko v poriadku?“

Galene sa usmiala a potriasla hlavou, keď odložila komunikátor späť do vrecka.

„Som v poriadku.“

„Neklam mi. Sme sami a si jediná priateľka, ktorú mám. Jediná, ktorá verí, že moje dieťa stále žije.“

Cairistiona natiahla ruku smerom ku Galene. Vzala ju a Galene jej dovolila položiť ich medzi seba. Cairistiona si s ňou preplietla prsty a povzdychla si, než zavrela oči.

Neistá si tým, či bola kráľovná pri zmysloch alebo nie, Galene si kusla do pier, ako videla jej budúcnosť. Cairistiona bola jedným z najschopnejších vodcov v histórii Andarie. Odvážna. Sebavedomá. Proti tradícii si vzala za milenca človeka. Keďže Aros bol dedič impéria a rovnako mocnej a rozsiahlej ríše ako tá ich, Cairie vedela od začiatku, že sa nikdy nebudú môcť vziať. Aj napriek tomu, mu porodila dvojičky.

Dvoch chlapcov.

Ironické, ale dvojča, ktoré sa viac podobalo na Andarioňana, bolo pomenované po svojom ľuskom otcovi - Jullien, a druhý syn, ktorý sa viac ponášal na človeka, bol pomenovaný po línii jej otca – Nykyrian. Obrázky chlapcov viseli po celej jej spálni. Ale bola to Nykyrianova fotka, s ktorou spávala. Taktiež aj vypchatá hračka, ktorú si držala v posteli po celý čas. Napriek všetkému, Cairie prisahala, že jej chlapec žije. Aj keď jeho telo bolo identifikované a spálené. Odmietala tomu veriť.

Možno to bolo pre ňu ľahšie.

„Včera večer volal Aros.“ zašepkala Cairie. „Hovorila som ti?“

„Nie, Výsosť.“

Aros Jullien Triosan bol ľudský otec jej synov. Po celé roky sa s ňou snažil oženiť, ale jej matka a ani vláda to nedovoľovala.  Jeho vláda bola vystrašená ohľadne bláznivej andarionskej vládkyne, ktorá by usadla na trón a súčasná Tadara Andárie (Cairistionina matka) zo strachu, že by si nárokovala ich trón, na čo mala právo. Princezná Galene stisla ruku pevnejšie. „Tlačia na neho v senáte, aby menoval ďalšieho nástupcu kráľa. Ľudia neveria môjmu Jullienovi.“ Otvorila oči a pozrela na Galene. „Veríš mu?“

„Je to dobrý chlapec, Výsosť.“

Zasmiala sa. „Klameš. Nepýtam sa vojenskej veliteľky na názor. Chcem to počuť od mojej priateľky, ktorá sa s ním hrávala, keď bol ešte chlapec.“

Galene sa rozhliadla po miestnosti. Popravde, neznášala Julliena a vždy aj bude. Nepríjemný a krutý, ktorý si vždy vyberal ju za obeť, keď bola dievča. To bol dôvod, prečo viac času v paláci trávila s princom Nykyrianom. On bol milý, tichý chlapec, ktorý jej v mnohom pripomínal Talyna. Ale to bolo niečo, čo jej nikdy nemohla povedať. „Tvoja priateľka sa bojí, že tu nie sme sami a nechce ťa vidieť ešte viac nadrogovanú.“

Cairie prikývla a pomaly zažmurkala. „Boja sa ma.“

„Kto?“

„Moja matka. Má strach, že ju zosadím. Preto mi dávajú tabletky. Ale nechcem trón, ktorý urobí moju rodinu tak zlou. Zabilo to všetkých mojich bratov a sestry. Až na Tylie, ktorá ho tiež nechce.“ Cairie si podržala hračku na hrudi. „Prečo si tak smutná, Lena?“

„Nepočula som o mojom synovi.“

Cairie zalapala po dychu. „Kde je?“

„S tvojím synom.“

Okamžite sa upokojila. „Tak je v poriadku. Jullien sa vie postarať o to, čo milujem a teba milujem. Tak ako ľúbim tvojho syna.“

„A ja ľúbim Vás, Výsosť.“

Usmievajúc sa, Cairie sa pritúlila k hračke. „Mala by som večer zavolať Jullienovi, nech ťa tvoj syn skontaktuje.“

„Ďakujem, Výsosť. Bola by som nesmierne vďačná.“

Cairie zdvihla hlavu a počúvala. „Nykyrian? Si to ty, keramon?“ Začala sa dvíhať z postele, ale Galene ju zachytila.

„Výsosť, ste veľmi chorá, aby ste chodila.“ Vlastne bola dosť nadrogovaná. Sestrička odišla len prednedávnom. Každé štyri hodiny dostávala dávku pre jej zdravie. Bolo choré, čo Tadara robila svojej vlastnej dcére, aby ju udržala mimo. Ale nebolo nič, čo by mohla Galene urobiť, aby to zastavila. Skúsila to raz a stratila svoju hodnosť. Stratila by aj svoj post a život, avšak Tylie zasiahla a zabránila tomu. Vzhľadom na to, že v minulosti bola kamarátka Nykyriana, bola jediná, kto sa mohol starať o Cairistionu. Princezná na ňu pomýšľala ako nad podivným krížencom milujúcej dcéry a priateľky. Galene si s ňou pohmkávala, kým ju prikrývala dekou. Stále si pamätala, ako prvýkrát uvidela Cairie. Bola to jedna z jej najskorších spomienok. Cairie bola tehotná. Oblečená v jej vojenskej uniforme bola dychberúca. Keďže väčšina jej rodiny boli medici, nikdy nevidela ženu ako vojaka. Bola ňou úplne omráčená.

„Môžem sa dotknúť tvojho blastra?“

Galenin otec, kráľovský lekár, ktorý dohliadal na Cairinino tehotenstvo, bol zdesený. „Prepáčte mojej dcére, Veličenstvo. Nikdy nevidela člena kráľovskej rodiny v iných ako kráľovských šatách. Neuvedomuje si, kto ste.“

Položila si ruku na brucho, ktoré sa len začínalo zväčšovať. Cairie pokľakla a usmiala sa. „Chceš sa ho dotknúť?“

Galene nervózne pozrela po otcovi a prikývla. Cairie si zložila blaster a odzbrojila ho. než ho vložila do Galeniných rúk. „Buď opatrná maličká. Pohyblivé časti ťa stále môžu štipnúť. A pri tom, aké máš malé rúčky, by ich mohli aj zjesť.“

„Naozaj?“

Princezná prikývla.

Ale Galene stále opatrne skúmala blaster.

„Nebojíš sa?“

Galene potriasla hlavou. „Je to krásne, Výsosť. Ako vy.“

„Koľko máš rokov, Galene?“

„Tri a niečo.“

Vrelo sa usmiala. „Keď sa moje deti narodia, musíš ma prísť navštíviť aj s tvojím otcom a pomôcť mi na ne dohliadnuť.“

To bol sľub, ktorý Cairistiona dodržala. Tie dni boli jedny z najšťastnejších v jej živote. Aj potom, ako sa jej synovia narodili, si Galene hýčkala. Až do dňa, kedy Nykyrian zomrel. Cairistionino šialenstvo prišlo rýchlo a zbesilo. Odmietala počúvať kohokoľvek. Aby ju udržali od hľadania mŕtveho syna, boli nariadené sedatíva. A stále to pretrvávalo. Keďže Galene si bola blízka s Nykyrianom, jej otec sa obával, čo by jej mohla princezná urobiť počas jej smútku a tak jej zakázal navštevovať palác. Prešli roky než sa sem opäť vrátila. A zvláštny prevrat bol v tom, že teraz bola ona, kto mal uniformu a Cairistiona bola tá, ktorá bola odkázaná na jej láskavosti. Pri Galeninej návšteve v paláci na zhromaždení, Cairie ju zbadala v kráľovskej stráži. Aj nadrogovaná ju okamžite spoznala a schmatla ju, aby ju mohla objať. Ruka v ruke ju odtiahla bokom a opýtala sa, ako je Nykyrianovi. Keď sa ich snažili oddeliť, Cairie sa stala tak nekontrolovateľnou, že ju museli zasiahnuť paralyzérom a Galene poslali späť na základňu. Zhrozená, že bude preradená a zbavená hodnosti, bola Galene šokovaná, keď o pár hodín sa objavila Tylie a oznámila jej, že bude Cairinina osobná stráž.  Vraj to jej sestra požaduje a odmieta mať u seba akéhokoľvek iného strážcu. Odvtedy boli nerozlučné priateľky.

Cairie zašmátrala v nočnom stolíku a vytiahla kresbu, ktorú podala Galene.

„Pamätáš si, ako mi to tvoj Talyn dal?“

Slzy sa jej objavili v očiach, ako zbadala obrázok seba a Talyna, ako mávajú Cairie a jej synom. Mal sotva sedem, keď to priniesol Cairie, prvýkrát, kedy ju videl.

„Pamätám. Som prekvapená, že ste si to nechala.“

Cairie ju vzala za ruku a oboma rukami ju stisla. „Máš dobrého chlapca Lena. Uistím sa, aby bol vždy s tebou. Matky by nikdy nemali byť oddelené od svojich detí.“

Ohromený a rozzúrený Merrell ukázal Jullienovi a Chrisenovi zábery z miesta, kam hodili Batura. Telá tam boli rozhádzané ako na vražednom poli, zanechané po bitke. S trhaným dychom tam stál len Talyn, sám.

Ledva.

Aj keď tackavo, ale stál na nohách, kým ostatok bol pravdepodobne mŕtvy, v bezvedomí alebo prosili o pomoc, ako sa snažili odplaziť preč z Talynovho dosahu. Za všetky roky v armáde Merrell nikdy nevidel nič také. Desilo ho, ako ľahko sa Batur prebojoval skrz toľkých zabijakov a predátorov. Najhorších v celej Andárii.

Batur si utrel krv z tváre, keď sa postavil priamo pred kameru a zazeral na nich. Keď prehovoril, bolo to divoké, surové zavrčanie, ktoré bolo ešte viac hrozivejšie než jeho nedbalý postoj, ktorý ich vyzýval, aby si po neho šli. Ešte horšie boli slová pochádzajúce s Baturovskej línie vyslovené pred viac ako štyrmi tisícami rokmi na začiatku Andárie.

„Haukovia nie sú politikmi. Nie je žiadne miesto v našich srdciach, aby sme boli v mieri s tými, ktorí sa snažia ublížiť Andárii. Sme a vždy budeme ochrancovia našich bratov, rodiny a domoviny. Tak dlho, pokým bude žiť jediný z klanu Bojových Haukov, žiaden národ nás nebude ohrozovať. Žiadna rasa sa neodváži narušiť náš priestor, naše územia a moria. Budeme stáť a budeme obraňovať. Nie sme milosrdní a nie sme mierumilovní. Sme zrodení zo zlosti. Navždy bojujúci klan Bojových Haukov.“

Talyn vypľul krv na zem. „Ale najviac zo všetkého, mali by ste sa báť mňa, vy trasúce sa kurvy! S každou kvapkou Bojových Haukov v mojej krvi pochádzam z klanu Baturovcov a my sme sa zrodili zo vzdoru. Keď sa odtiaľto dostanem, a ja sa dostanem, pôjdem si po vás. A nikto vám nepomôže zachrániť si váš mizerný život pred mojou pomstou.“

Chrisen zalapal po dychu. „Sme hlboko v andarionskej riti.“

Jullien pretočil oči. „Myslíš? Svätý Zaran, prečo si nám nepovedal čoho je schopný?“

Chrisen sťažka prehltol, keď sledoval Talyna ako sa posadil a začal si ošetrovať rany. „Nemal som potuchy, že by dokázal toto. Vždy bol submisívny.“

„Nie,“ povedal Merrell pomedzi zuby. „Bol to svedomitý vojak, ktorý prijímal rozkazy svojho nadriadeného. A šampión v Ringu. Našou chybou bolo zabudnúť na to kvôli našej arogancii.“

Pozrel sa na svojho brata a Julliena. „Nemôžeme ho kontrolovať. Je posledný zo skurveného klanu Haukov a so všetkými tými zručnosťami a silou, ktorá mu preteká krvou.“

Jullien zdvihol bradu. „Stále sme z kráľovskej línie. A ja som nástupca trónu.“

Merrell ukázal na telá ležiace okolo Talyna, ktorý tam sedel úplne pokojný. „Hej, to ho zastaví. Môžeš byť rád, že ti to nespravil skôr ako ho tvoja stráž zložila do bezvedomia.“

Chrisen vypustil ťažký povzdych. „Nech ma akokoľvek bolí to vysloviť, môžeme mu ponúknuť dohodu?“

Merrell potriasol hlavou, ako sledoval telá vôkol Talyna. „Na to je neskoro. Odteraz pôjde po nás rovnako... ako Fain a Keris. Musíme sa ho zbaviť rovnako ako ich.“

„To nie je také jednoduché.“ Jullien vykrivil ústa. „Galene Batur ma nenávidí – vždy má neznášala a moja matku tú mrchu z nejakého dôvodu miluje a zbožňuje. Aj keď je moja matka trhlo šialená, je to obľúbená dcéra našej kráľovnej a Tyliin psychotický maznáčik. Aj nadrogovaná, jej slová majú stále váhu.“ Jullien odkopol stoličku, na ktorej sedel, cez celú miestnosť.

„Nezmieňujúc, ak moja matka niekedy opäť bude pri zmysloch, bude sa pýtať otázky, na ktoré by nik z nás nechcel odpovedať.“

„Aj ju môžeme zabiť.“

Jullien ho udrel chrbtom ruky. „Je to moja matka! To by som skôr zabil teba.“

„Prestaňte!“ zavrčal Merrell. „Máme tu problém. Ako to napravíme?“

„Môžem nám kúpiť čas ohľadom Galene.“ Chrisen prižmúril oči na Julliena. „Ak budeš mimo našej planéty, bude si myslieť, že je jej syn s tebou. Môžeš istý čas ostať s tvojím otcom?“

„Hej. Prečo? Na čo myslíš?“

Merrell si olízal pery, ako pochopil uvažovanie svojho brata. „Hodíme ho tam, kde ho nik nebude môcť nájsť.“

Jullien si tým veľmi nebol istý. „Kam?“

„Onoria.“

To by mohlo vyjsť. Magnetické polia rušili sledovacie zariadenia aj všetky ostatné. Pomalý úsmev sa objavil na Jullienovej tvári. „Máš pravdu. Nikto by ho tam nikdy nenašiel.“

Chrisen potriasol hlavou. „Aj tak si myslím, že by sme ho mali zabiť.“

Merrell mu vzal jeho blaster a strčil mu ho do ruky. „Tak veľa šťastia s tým.“

Chrisen sa na neho bezvýrazne pozrel.

„Tvoj brat má pravdu.“ Zavrčal Jullien. „Batur vie toho veľa. Ak nariadime jeho zabitie, niekto by na to prišiel. Ak by sme ho verejne obvinili, jeho matka by ho bránila a moja matka by ho prepustila.

Ale ak ho obviníme zo zrady a vyhodíme ho odtiaľto skôr než by to ktokoľvek zistil, nebudeme potrestaní.  Žiadny dôkaz. Žiadny zločin. Galene môže kričať koľko chce. Nie je to lož a môžeme to dokázať so strážou, ktorá ho zadržala a videom. Máme legálne právo ho odstrániť do Onorie.“

„A čo ak sa vráti?“ opýtal sa Chrisen.

Merrell si odfrkol. „Zlomíme mu nohy, než sa ho zbavíme. Nikto, ani Haukov bastard, nemôže prežiť také nepriateľské prostredie bez oboch nôh. Bude mŕtvy za menej ako týždeň.“

Talyn sa zobudil s prudkým zastonaním.

„Ššš... zhlboka dýchaj.“

Mal také hrozné bolesti, až mu zuby cvakali. Niekto mu podoprel hlavu a pridržal mu vodu pri ústach.

„Pi pomaly.“

Poslúchol a všimol si okolo seba osem Andarioňanov, ktorý sa na neho sústredili. Zmätene a hmlistvo sa snažil prísť na to, čo sa stalo. „Kde to som?“

„V pekle,“ odpovedal žena, ktorá mu dávala pitie, ako mu pokladala späť hlavu na špinavú paletu, kde ležal.

Pristúpil k nemu muž, ktorý mu skontroloval bandáže. „Našli sme ťa na Umierajúcej planine, kde ťa vyhodili.“ Ukázal rukou na Talynove tetovanie na krku, ukazujúce, akého zločinu sa dopustil. To označovalo zradcu.

„Každý v kolónii bol neprávom obvinený zo zrady a hodený do tejto diery členmi kráľovskej rodiny. Predpokladáme, podľa toho, čo ti urobili, že si jeden z nás.“

„Čo mi urobili?“

 „Zlámali ti nohy.“ Zašepkala žena. „Robia to len tým väzňom, ktorých sa boja, že by sa vrátili s dôkazmi o kráľovskej korupcii.“

„Zmija sa vždy dostala do sračiek s kráľovskou rodinou.“

Talyn sa zamračil nad povedomým hlasom, keď jedna zo žien vystúpila z tieňa. „Nightdice?“

Pristúpila k nemu s ponurým prikývnutím. „Potom, ako ťa Anatole zostrelil, Syndrome a ja sme ho chceli nahlásiť za to, čo tebe a nám spravil.“

Iste, že to spravili. „ Bolo mi povedané, že ste stiahli svoj report.“

Zlosť sa objavila v jej očiach. „ Aj ty by si ju stiahol, ak by ťa mučili tak ako nás. Ver mi.“

Zrak mu padol na hrozné jazvy na krku, ktoré dokazovali jej pravdu. V tom momente sa cítil ako idiot, že jej niečo vyčítal. „Prepáč.“

Nightdice si rozpačito trela jazvy. „Hej. Mne tiež. Aspoň si sa snažil nám pomôcť. To je viac, než ktokoľvek spravil.“

Bolo na prd, čo sa im stalo. Snažiac sa nemyslieť na to, prižmúril oči na malú skupinu. „Kde je Farina?“

Nightdice sebou trhla, než odpovedala. „Potom ako sme podpísali papiere o skončení mučenia, Anatole ju strelil do hlavy a mňa hodil sem, aby som to nikomu nemohla povedať. Predpokladám, že si ho tiež nahlásil?“

Talyn prikývol, ako ním prešla zlosť. Lorens mal byť jediný, kto o tom mal vedieť, čo znamená, že išiel rovno za Anatolom. Toľko k rozkazom nariadenia. Mal to vedieť a nie niekomu veriť. Ani bratovi Felicie.

„Nikdy som vás nechcel dostať do ťažkosti. Ani vám ublížiť. Nespomenul som ani vaše mená v reporte. Len moje.“

 „Len pokoj. Ty za to nemôžeš“ Si jediný, kto sa nám kedy snažil pomôcť a schytal si to za naše problémy.“ Pozrela sa vôkol. „A vyhodili ťa tu.“

Nightdice, ktorej pravé meno bolo Berra Altaan, si k nemu pokľakla a podávala mu ruku na znak priateľstva. „Prepáč, že sme ťa do toho zatiahli.“

Talyn sa horko zasmial, ako jej rukou potriasol. „Moje ústa ma do tohto zatiahli.“

Odfrkla si. „Som si dosť istá, že ústa nás všetkých nás sem dostali.“

Talyn sa pomaly posadil a rozhliadol. Počítajúc seba, bolo tu sedem mužov a tri ženy. „Všetci sme obvinení z rovnakého zločinu?“

Prikývla. „Ty a ja sme jediný, ktorí sem boli vhodení počas aktívnej služby. Zvyčajne takých ako nás zabijú, ale môj otec je poradca tadary. Nemôžu si dovoliť, aby bolo moje telo nájdené. Vzniklo by príliš veľa nezodpovedaných otázok. Predpokladám, že u teba ako Železné kladivo, je to to isté a báli sa vyšetrovania.“

Nie skutočne. „Moja matka je blízka priateľka princeznej.“

„Oh. Tak to tiež vysvetľuje.“

Druhá žena mu podala malú misku ovsenej kaše. „Som Terisa. Toto miesto voláme kolónia. Je to diera, ale je to relatívne bezpečné od dronov a ostatných.“

„Ostatných?“

Nightdice zaťala zuby. „Skutočných zločincov. Zgrupujú sa do naozaj ozbrojených gangov. Je nás príliš málo, ktorí sa im vieme postaviť a odporovať.“

„Preto je nás tak málo.“ Prerušil ju muž. „Skúšali sme to. Zničia nás alebo nás hodia do ich jamy ako na kohútich zápasoch. Ženy, ktoré pobrali, nikdy nevydržali dlho.“

Talyn sebou trhol, nad tým čo to znamenalo. A to spôsobilo oheň odhodlania u neho. „Musí byť cesta  ako sa odtiaľto dostať.“

Starší muž sa zasmial. „Všetci sme boli na začiatku ako ty, chlapče. Ale časom sa prispôsobiš a akceptuješ to. Ako my všetci.“

Nightdice si povzdychla. „Má pravdu. Je jednoduchšie to proste prijať a prispôsobiť sa.“

To bol postoj, ktorý ju priviedol k všetkému. Prijala všetko, zvlášť spanie s Legitímnymi Andarioňanmi. „Už nikdy neuvidíme domov.“

Talyn sa odmietal tak ľahko vzdať. „Hlúposť. Dostaneme sa domov a všetkým povieme, čo Anatolovci robia. Dlžíme to našej rase, aby sme to zastavili.“

Mykla bradou smerom k staršiemu mužovi. „Vieš, kto je Rhys?“

„Nie.“

„Som zakladateľ WARu.“ Zavrčal. „A vidíš, ako som dopadol hovorením, čo robí kráľovská rodina. Zabili mi syna pred očami. Všetko, čo som chcel, bola lepšia Andaria pre neho a jeho deti. Namiesto toho, mojich vnukov vzali gangy hneď prvý týždeň, čo sme tu boli a zabili ich v jame.  Moja vnučka...“ zarazili ho slzy. „Prepáčte, že som začal s týmito sračkami. Nepomáha to. Nikto to nechce počúvať a nikoho to nezaujíma. Tak dlho, kým sú vo velení, nik iný ich nezaujíma. A nič sa nezmení. Nikdy.“

Talyn tomu odmietal veriť. „Trinásť Bojových Haukov zahnali celú armádu.“

„A počas toho boli zabití,“ zavrčal Rhys. „Len jeden jediný prežil a čo od nich dostal? Nič. Vôbec nič. Nie je už jediný mladý Bojový Hauk na Andárii. A určite nie je žiaden tus nami. Bez urážky, ale už som dosť pochovával. Chcel len prežiť ten zvyšok času čo mám v pokoji. Už odmietam bojovať za rasu, ktorá sa o mňa nezaujíma.“

Talyn sa uškrnul. „Radšej budem pamiatka ako zbabelec.“

Rhys vstal a pozrel sa na Talyna. „Toto nie je Ring, Železné kladivo. Nie sú tu žiadne pravidlá. Žiadne odvolanie, keď ťa nepriateľ poráža.“

A to Talynovi prezradilo, aká Legitímna kopa sračiek Rhys bol.

Začal povstanie, ale nemal odvahu do dokončiť. Napriek bolesti a zlámaných nôh sa Talyn postavil priamo pred neho. Zamračil sa na neho so všetkou zúrivosťou v očiach, čo mal.

„Nevyslúžil som si svoje meno v Legitímnej lige, starý muž.“

Použil najhoršiu urážku aká na Andarii existuje. Rovnalo ho to k slabej ľudskej rase. „Vyslúžil som si ju v Otvorenej lige. Bojujúc so všetkým, čo som mal... Nezačal som  tento skurvený boj. Ale pri všetkých bohoch Andarie, ho mienim skončiť.“

Zrozen ze vzdoru - Kapitola 14

March 3, 2017, 9:00 pm

≫ Next: Alterant - Kapitola 20

≪ Previous: Zrozen ze vzdoru - Kapitola 13

$

0

0

Krívajúc a v bolestiach hodil Talyn Nightdice a Terise vorna, aby ho očistili a uvarili. Po jeho poslednom pokuse pripraviť im jedlo, mu to bolo už zakázané pre bezpečie ostatných. Jeho prácou bolo zabiť niečo. Ostatní to uvarili.

Kým ostatní pripravovali jedlo, on si išiel skontrolovať nohy. Bolesť bola stále neznesiteľná, ale pomaly sa to zlepšovalo. S pomocou ručne vyrobených podpier na nohy a hŕstky ilegálnych drog od Nightdice, ktoré mu mali pomôcť urýchliť hojenie, robil dobrý progres.  Spokojný zamieril von z jaskyne, kde pred troma rokmi havaroval starý pilot. Za posledné tri týždne pracoval na motore, snažiac sa ho opraviť.  Rhys si myslel, že je to úplná strata času, ale Talyn bol odhodlaný mu dokázať, že sa mýli. Vo všetkom. Okrem toho, nemal nič lepšie na práci. A nebolo v jeho povahe sa vzdávať.

Ako Talyn zoškraboval hrdzu a olejoval súčiastky najlepšie ako vedel, jeho myšlienky sa stočili k Felicii. Práve teraz bola sama. S nikým, kto by ju mohol ochrániť. Nech sa deje čokoľvek, musí sa dostať domov a uistiť sa, že sa jej nič nestalo. Zvlášť nič kvôli nemu. Zavrel oči a predstavil si obrázok jej žiarivého sladkého úsmevu. Na malú chvíľu a cítil dobre.

Až kým sa neobjavil strach a zanechal ho zhrozeného, čo by jej Anatole a ostatní mohli spraviť za jeho správanie. Čo by mohli spraviť jeho matke.

Rhysove historky ho hnali v plnej sile. Musí sa dostať domov a uistiť sa, že sú v poriadku.

Bez neho nemajú nikoho, kto by ich chránil.

Prosím, prosím buďte v poriadku.

„Talyn?“

Pozrel sa na Terisu, ktorá držala malú, otlčenú misku. Podržala ho pred ním.

Odmietol to. „Nemôžem si vziať tvoj podiel.“

Vyšplhala s za ním a postavila sa k nemu na krídlo lode. „Potrebuješ to. Nemôžeme si dovoliť, aby si padol.“

„Som v pohode.“ Vrátil sa k opravovaniu.

Terisa sa natiahla dotkla sa jeho líca. Otočila jeho hlavu k nej. „Verím ti, Talyn. Viem, že nás odtiaľto dostaneš.“ Pohla sa, že ho pobozká.

Talyn sa okamžite odtiahol.

„Stalo sa niečo?“

„Mám samicu.“

Terisa sa uškrnula. „Ale ona tu nie je.“

„Nie, ale je tu.“ Pobúchal si po srdci. „ A nikdy by som ju nezneuctil.“

„A ak sa ti nepodarí vrátiť sa do jej náručia?“

„Umriem pri pokúšaní sa o to.“

Kúsajúc si pery zmenšila vzdialenosť medzi nimi a pohladila ho brade než sa natiahla a prešla mu rukou cez nohavice. „Musíš si udržať svoju hladinu hormónov. Nikdy nezistí, že si mal pomoc.“

Chytil ju za ruku a odstúpil. „Ja to budem vedieť.“

 A on nebol jeho otec. Videl na vlastné oči ako otcova nevera ublížila jeho matke. Nikdy by to neurobil Felicii.

„Si narodený ako Bastard Talyn. Nemôžeš si ju ani vziať. Myslíš si, že kým si preč, ona ti bude verná?“

Namiesto aby ho jej slová oslabili, len upevnili jeho odhodlanie. Ak by boli doma, Terisa by o neho nemala záujem. Ani by sa na neho nepozrela. Ale jeho rodokmeň Felicii nevadil. Privítala ho nehľadiac na to. Neodmení jej lásku krutosťou. Nezahodí ju, keď vie, že ju mohla dať komukoľvek vo vesmíre a zvolila si, že svoju lásku a srdce venuje práve jeho zadku.

„Navždy budem Felíciin samcom.“

„Hovoríš, ako by si mal Zúrivosť.“

„Mal či nemal, nikdy by som Felicii neublížil. Zaslúži si len to najlepšie a to jej mienim aj dať.“

„V tom prípade dúfam, že sa dostaneš k nej a ona ocení akého vzácneho samca má.“

„Idú!“

Talyn sprudka nasal dych pri Rhysovom výkriku a uchopil zbraň. Boli to buď Lapači alebo dron. Niežeby na tom záležalo. Obaja pôjdu po ich krvi. A zabijú ich, ak budú môcť.

Felicia si kusla do pery, keď volala svojmu bratovi. Bojovala so sebou, čo má a čo nemá urobiť, ale ako plynuli dni a Talyn sa neozýval, jej strach narastal.

„Veliteľ ezul Terronova.“

„Lorens, tu je Felicia.“

„Ahoj, je všetko v poriadku? Znieš vystresovane.“

„Ja..hm. Prepáč, že ťa vyrušujem. Nepočula som o Talynovi, odkedy nastúpil do paláca a nechcem vystrašiť jeho matku. Nenapísal mi, nezavolal ani neposlal mail. A to sa mu nepodobá. Nerobieva to. Nič som o ňom nepočula a schránku má plnú. Nezavolal ani jeho trénerovi ohľadne vymeškaných tréningov. Keď som chcela ísť do paláca, odmietli ma vpustiť. Vraveli, že nie je na planéte a nech idem domov. Nikto nič nevie a Erix a ja sa nesmierne obávame. A keď tam zavolám, hovoria, že to je normálne.  Vravia, že je na misii a nemôže byť rušený z bezpečnostných dôvodov. Povedali, že mu dajú vedieť, že som volala ale dodnes sa mi neozval. Chcela som si to len s tebou overiť, či je to normálne.“

„Možno. Viem, že princ je mimo planéty a je zakázané poskytovať informácie von. Ale daj mi chvíľku a skontrolujem jeho príchody a nariadenia.“

Kúsajúc si peru čakala Felicia nedočkavo. „ Ako sa majú deti?“

„Dobre. Gavarian a Brach stále hovoria o tom, ako sa u vás zabávali. Všetci sme nadšení, že sme spoznali Talyna... kurvadrát!“

„Čo?“

„Musíš zavolať jeho matke, okamžite.“

Jej srdce sa zastavilo. „Čo sa stalo?“

„Zatkli Talyna za zradu. Nie je na misii. Bol vyhostený a deportovaný.“

Felicia sa prechádzala po malej kancelárii v paláci so srdcom v krku, kým čakala na Galenin príchod.

Vojak z nich nespúšťal oči, ako ju Lorens dostával dnu. Pri niečom takom traumatickom bola posledná vec, ktorú chcela urobiť, povedať to Galene po telefóne. Stále nemohla uveriť, čo jej Lorens povedal. Nebolo možné, aby bol Talyn odsúdení za zradu. Bolo to nemožné. Až príliš sa kontroloval, nech išlo o čokoľvek.

Galene spomalila, keď zbadala Lorensa.

„Veliteľ ezul Terronova.“ Zasalutovala mu.

„Veliteľka Baturová.“ Opätoval salutovanie.

Pozerajúc sa z neho na Feliciu sa zamračila. „Čo sa deje?“

„Počula si o Talynovi?“ opýtala sa Felicia.

„Nie. Bolo mi povedané, že je mimo planéty a v prísnom utajení. Prečo?“

Neistá si tým, ako povedať správu, Felicia pozrela na Lorensa.

Sťažka vzdychol. „Musíte si skontrolovať jeho pridelenie s mojím prístupovým kódom.“

Galene sa ešte viac zamračila pri jeho vážnom tóne. „Dobre.“

Presunula sa k jeho pracovnému stolu a nechala ho, nech sa prihlási na počítači.

Felicia vedela, kedy to Galene zistila podľa jej výrazu. Tvár jej zbledla. Oči sa jej rozšírili, ako sa stretla s ich pohľadmi.

„Je to skutočné?“

Lorens si na hrudi prekrížil ruky. „Zdá sa. Snažil som sa získať viac informácii, ale bolo mi povedané mojím priamym nadriadeným, že sa to netýkalo vojenských záležitostí. Týka sa to civila a kriminality a ak nechcem stratiť hodnosť, nemám strkať nos tak, kam nemám.“

„Kedy sa to stalo?“ vydýchla Galene. „Prečo mi to nik nepovedal?“

„Nemám potuchy.“

Feliciu pálili slzy. „Keďže nie som rodina, nikto mi nič nepovedal. Myslela som, že ty by si mohla vedieť viac.“

Galene zažmurkala nad vlastnými slzami hľadiac s hrôzou na report. „Komu si volala?“ opýtala sa jej.

„Talynovmu veliteľovi. Nevedela som, koho skúsiť, až na teba a môjho brata. Jeho veliteľ odmietal so mnou hovoriť.“

S trasúcou rukou vzala interkom. „Zavolám princovi.“ Vytočila číslo a čakala, kým jeho sekretárka zodvihne. „ Tu Veliteľka Baturová. Rada by som hovorila s Princom Jullienom o majorovi Baturovi. Okamžite.“

Čakajúc so zatajeným dychom sa Felicia hrala s náhrdelníkom od Talyna.

Galenina tvár sčervenala. „Počujem. Je to jeho posledné slovo v tejto záležitosti?“ Zosílila stisk. „Ďakujem.“

Položila slúchadlo a bez slova zamierila smerom von.

Felicia sa pozrela na Lorensa a nasledovala ju. „Čo povedal?“

„Že sa ma to netýka.“ Uponáhľane kráčala ďalej.

Slzy jej začali stekať ako bezmocnosť zasiahla jej srdce.

„Čo urobíme, Veliteľka?“

„Ideme za niekým, koho ten hajzel nemôže len tak ľahko odmietnuť.“

Felicia ostro nasala dych pri tých slovách. Tiež by sa to dalo považovať za zradu, ak by to niekto počul.

Galene zastavila pred dvermi a zaklopala. O malú chvíľu otvorila dvere slúžka.

„Potrebujem okamžite hovoriť s princeznou Tylie.“

„Prosím, poďte ďalej, Veliteľka.“ Otvorila dvere dokorán a zaviedla ich do elegantnej malej predsiene.

„Upovedomím Jej Výsosť.“ Prešla do ďalších dvier.

Felicia si utrela slzy. „Myslíte, že Princezná pomôže?“

„Neviem. Môžem sa len opýtať.“

Prešla večnosť, než  sa samotná princezná ukázala. Jej čierne dlhé vlasy boli zapletené a komplikovane stočené okolo celej jej hlavy. Mala priesvitné červené šaty, ktoré odhaľovali jej dokonalé telo.

Pri pohľade na nich troch sa zamračila.

„Galene? Je nejaký problém?“

Tentokrát to bola Veliteľka, kto sa rozplakal. „Zavreli môjho chlapca, Výsosť.“

Lapajúc po dychu sa Tylie natiahla po Galeninej ruke. „Čo? Kto?““

„Princ Jullien.“ Potiahla nosom. „Nechcú mi nič povedať. Vraveli, že sa dopustil zrady. A ja poznám svojho chlapca a aj ty. Vieš, že Talyn by nikdy nič také neurobil. Vždy bol verný ku kráľovstvu.“

Tylie chytila Galene za líce. „Dýchaj, zlatko. Len dýchaj. Postaráme sa o to okamžite. Sľubujem.“ Trela jej chrbát.

„Kelsei!“ zvolala. „Potrebujem lokalizovať Majora Batura. Hneď!“

Sekretárka bola ihneď v miestnosti. „Áno, Výsosť.“ Začala hľadať informácie v komunikátori. „Nikde nič nie je o Majorovi Baturovi.“

„Bol zatknutý.“

Sekretárka potriasla hlavou. „Nič sa neukazuje, Výsosť. Hľadám všade... aj s Vaším kódom. Nie sú žiadne záznamy.“

Tylie a zamračila. „Si si istá, Lena?“

Prikývla. „Hovorila som aj s tajomníkom Jeho Výsosti a vraj sa mám držať mimo.“

„Výsosť.“ Povedal Lorens a predstúpil. „Hovoril som so zamestnancami princa a Veliteľom ezul Nykyrianom osobne. Viem, že vzali Batura do väzby. Ale nechcú mi povedať nič viac.“

Tylie vypustila dychom nadávku. „Poďte so mnou.“ Vykročila rovnakým krokom, aký používala Galene pri prechádzaní palácom. Bez dovolenia otvárala všetky nasledujúce dvere.

Rozhorčený jej príchodom, princ Jullien, ktorý mal byť mimo planétu, vstal. V momente, ako zbadal Veliteľku, zúrivosť sa objavila v jeho pohľade. „Čo toto znamená?“

„Ty mi povedz.“ Dožadovala sa Tylie. „Kde je Major Batur?“

„To ťa nemá čo zaujímať.“

  „A v tom sa mýliš, Julien. Kde je?“

„Je súčasťou mojej jednotky.“

„Naozaj?“ sarkasticky povedala. „A ty najímaš zločincov? Toľko k tým povinným opatreniam pred, čo?“

Jullien vykrivil pery. „Batur je môj-“

„Dosť!“ zavrčala Tylie.“Buď mi ho predvedieš alebo pôjdem za mojou matkou a to sa ti nebude páčiť, to ti sľubujem. Kým si myslíš, že ťa miluje, tak ja som jej dcéra, ktorú porodila. A ak ťa toto nedesí dostatočne, nasadím na tú tvoju prdel plošticu.“

Jullien okamžite vystrčil bradu. „Napadol ma.“

„Ukáž mi dôkaz.“

„Brániš zločinca?“

„U teba je história klamstiev, Jules. Nevracajme sa k tomu. Som si istá, že ak ťa Železné kladivo napadlo, máš aspoň jednu modrinu. Popravde, ako ťa poznám, máš záznam od doktora. Tak ukáž mi tú modrinu alebo záznam. Ihneď!“

„Prečo ma tak nenávidíš?“

Tylie na neho pozrela. „Toto s tebou nehrám. Máš tri sekundy predviesť mi majora, alebo na teba zošlem hnev taký intenzívny, že aj bohovia nad tebou zaplačú.“

Jeho výraz bol chladný, prekrížil si ruky na prsiach. „To nemôžem urobiť. Bol vyhostený Veliteľom Anatolom  za napadnutie jeho a Chrisena. A pre tvoju informáciu, viedol povstanie proti našej rodine. Mám video, kde nás všetkých ohrozoval.“

Felicia zalapala po dychu.

Tylie opäť popod nos zakliala. „Čo si spravil, Jullien?“

„Dovolil som môjmu bratrancovi, aby potrestal vinníka. To je moje právo ako princa!“

Tylie ignorovala jeho výbuch. „Kde je?“

„Na Onorii.“

Felicia nikdy nepočula o tom mieste ale podľa výrazu tváre na jej bratovi a Galene, vedela, že je to úbohé miesto. Tylie sa strhla a otočila sa späť ku Galene. „Je mi to ľúto Lena.“

 Galene vyzerala, že stačí jedno nevhodné slovo a sama napadne Julliena. Otočila sa k Tylie.

„Výsosť? Ak ho dostanem späť, bude obvinenie stiahnuté?“

„Lena...“

„Prosím. Poznám niekoho, kto ho vie vystopovať aj tam.“

„Zomrú pri pokuse ho nájsť. Vieš to. Je nemožné dostať z toho pekla niekoho. Aj keby bol ešte nažive.“

Galene potriasla hlavou. „On je nažive... Viem to. Dovolíte mi poslať ich tam?“

Konečne, Tylie prikývla. „Dostaň ho späť a ja sa uistím, že bude bez obvinení.“

„To nemôžeš urobiť!“

Galene sa vyrútila na Julliena. „Vy naozaj potrebujete navštíviť svojho otca, Výsosť.“

Jullien už chcel začať hovoriť, keď ho Tylie prerušila. „Má pravdu, Jules. Choď. Choď za ním.“

Vydesená a zúfalá sedela Felicia v Galeninej kancelárii v paláci, kým Veliteľka hovorila s priateľmi zo Sentelly. Felicia sama chcela ísť po Talyna, ale planéta, na ktorú ho poslali, bola tak nebezpečná a ona nemala potrebný výcvik na to, aby sa tam dostala. Na rozdiel od Talyna, horolezectvo nebola jej vášeň. A posledná vec, ktorú chcela bolo, aby pre jej neskúsenosť prekazila jeho záchranu.

Musia ho odtiaľ dostať čo najrýchlejšie.

Lorens bol povolaný do služby krátko po tom, ako prišli do kancelárie, ale sľúbil, že sa vráti čo najskôr bude môcť.

Galene sa k nej konečne pripojila na elegantnom posedení. „Pracujú na jeho lokalizovaní. Mali by sme niečo vedieť do zajtrajšieho obeda.“

„Myslíte, že ho nájdu?“

Galene sa k nej naklonila a prikryla si ústa, aby ani cez monitor sa nedalo čítať z úst. „Jeden z mojich najlepších priateľov je v najvyššom vedení Sentelly. Je pre Talyna ako otec. Ver mi, nájde ho.“

Niet div, že Galene bola tak opatrná. Kým Senetala bol technicky vzaté legálna vojenská organizácia, porušovali práva a mali mnoho nepriateľov na najvyšších postoch.

Vrátane tadary Andarie.

Eriadne nariadila trest smrti pre každého člena ich veliteľstva. Veľa to napovedalo o Talynovi, že ich nikdy nezradil. Jediné slovo o nich pred jeho veliteľom alebo Lorensom a mohol mať akýkoľvek post na veliteľstve.

Galene ju potľapkala po ramene. „Mám plnú dôveru, že ak ho ktokoľvek dokáže nájsť, tak to bude Hadrian[1].“

„Hadrian?“ zašepkala cez zaťaté zuby.

Opäť stíšila hlas a šepkala do ruky. „Má Talyna ako za syna. Nezastaví sa, kým ho nenájde a privedie.“

Felicia prikývla. Modlila sa, aby mala Galene pravdu. Ale napokon, Galene milovala svojho syna tak veľmi, že jeho bezpečnosť by nezverila do rúk niekomu nekompetentnému.

„Čo môžeme robiť, Veliteľka?“

Galene sa objala rukami. „Čakať, nech si urobia svoju prácu.“ Slzy sa objavili v jej očiach. „Ak je stále nažive, nájdu ho pre nás.“ Jediná slza jej stiekla po líci. „Tak či onak, privedú ho domov.“

Ako vyslovila modlitbu za nich všetkých, Feliciinou najväčšou obavou bolo, v akom stave ho nájdu.

---

[1] Manžel Jayne