„Ja? Čo tu robíš ty?“ spýtala sa Gabrielle.
Babette sa jej vrhla do náručia. „Poslala som ti e-mail, že som bola vyhostená. Prečo si mi nezavolala?“
„Ona je kto?“ spýtal sa Carlos v tom istom okamihu, keď Babette povedala:„On je kto?“ Gabrielle sa nadýchla, privinula si nevlastnú sestru a potom sa rozhliadla. „Ach, zlatko. Máš spolubývajúcu?“ spýtala sa jej ticho.
„Áno, ale práve teraz šla jesť. Nemám rada jedlo v jedálni, takže si občerstvenie schovávam tu.“ Babette hovorila ticho, rýchlo sa chytila konšpiračnej atmosféry.
Gabrielle by sa stavila, že odpor jej sestry k stolovaniu v spoločnom priestore mal viac čo do činenia s tým, že je nová, než jedlom, pretože škola mala úžasných kuchárov.
„Poďme sa porozprávať do tvojej izby.“Gabrielle sa pozrela na Carlosa. Pery mal zovreté v nie šťastnej línii, ale prikývol.
„Jasne.“Babette otvorila dvere a len čo boli všetci dnu, hneď ich zavrela. „Tak o čo ide? Ako si dostala povolenie k návšteve? Bolo mi povedané, že to bude trvať večnosť a musí zasadať parlament, aby to bolo schválené.“
„Babette je moja sestra,“ povedala Gabrielle Carlosovi uhýbajúc, kým prišla s odpoveďou, prečo bola na internáte. Obrátila sa k Babette. „On je-“
„-jej bodyguard,“dopovedal Carlos miesto Gabrielle, čím jej pripomenul že má dávať pozor na to, čo prezradí.
„Naozaj?“živá tvár Babette sa pokrčila obavami. „Ten chrapúň sa ti pokúsil ublížiť?“
„Nie, ja, uh ...“Gabrielle sa pozrela na Carlosa s prosbou o pomoc.
„Chrapúň?“spýtal sa, vôbec jej nepomáhajúc.
„Roberto, jej bývalý manžel. Vravela som Gabby, že musí byť za tými útokmi. Neviete, pred kým ju chránite?“ Babette sa zamračila na Carlosa, ktorý pozeral na Gabrielle, ako keby mala teraz pomôcť ona jemu.
Ticho si prekrížila paže.
„Áno, viem o ňom,“ zaklamal Carlos, pretože Gabrielle o Robertovi neprezradila nič ani jemu ani jeho priateľom zo špeciálnej jednotky. „Som tu, aby som zabezpečil, že sa o nič ani len nepokúsi. Gabrielle prišla pomôcť škole s ich počítačovým systémom. Chcela znova vidieť svoju starú internátnu izbu, ale sú v nej nejaké dievčatá. Je to banda usoplencov, takže nechceme aby vedeli, že sme tu boli. LaCrossemu by sa pravdepodobne zarezali slipy.“
Čo bol skvelý príbeh. Gabrielline kolená zoslabli úľavou.
„Môžete mi veriť. Nepoviem to ani duši, zvlášť nie hlavnému trollovi,“ dodala Babette so všetkou úprimnosťou spolupáchateľa. Potom jej pohľad zmäkol, keď sa plnou mierou zadívala na Carlosa, až do bodu zaľúbeného civenia.
„Nehovor neúctivo o Monsieur La Crosseovi.“Zlosť rozpálila Gabrielle krk, pri slintaní ďalšej samice nad Carlosom, ale nemohla z toho viniť vnímavú tínedžerku.
V každom prípade to bola jeho chyba. Žena na ňom nemohla obsiahnuť všetko len jediným pohľadom. No jej mladšiu sestričku učili lepším spôsobom. Gabrielle si odkašľala, priťahujúc Babettinu pozornosť naspäť k sebe.
„Prečo La Crosse nespomenul tvoju sestru?“ spýtal sa Carlos.
„Zrejme predpokladal, že som to vedela,“pokrčila Gabrielle plecami.
„Poznáš dievčatá v starej Gabriellinej izbe?“ povedal hlasom tak hladkým ako jemný koňak, doplneným rovnako opojným kúzlom.
Gabrielle na neho pozrela ostrým pohľadom, varujúc ho pred uplatňovaním jeho moci na jej malú sestričku.
Žmurkol na ňu. Darebák.
„Ja som chcela Gabriellinu izbu, ale ocko si pamätal len to, že bola na tomto poschodí.“Babettina pozornosť sa neodvrátila od Carlosa, keď si sťahovala dlhé rukávy šedého trička späť na zápästia a rukami uhládzala džínsy, ktoré mala oblečené. „Ocko nikdy veľmi nehovoril o jej pobyte v tomto žalári. Ktorá je to izba?“
„Dvestodesať,“ usmial sa Carlos a Babettine líca zružoveli. Odvrátila pohľad.
Gabrielle vedela, že kým tu boli, snažil sa získať informácie, no keď išlo o jej sestry, vynorili sa jej materské inštinkty. Kopla ho nohou do členku.
Sánka mu stvrdla, ale jeho chápavý výraz sa nezachvel, len zdvihol obočie.
Babette si nevšimla tichú výmenu. Bola neprítomne zahľadená v svojich myšlienkach, okusovala si rožtek nechtu, potom odtiahla ruku a vystrela prsty. „Beatrice a Amelia. Beatrice a ja máme spoločné hodiny. Pravdepodobne ti dovolí pozrieť si tvoju starú izbu, ak je tam. Ameliu som stretla len párkrát pri obede. Hovor mi niečo o extrémnych ústach. Má názor na všetko, čo má čo do činenia s občianskymi právami.“
Gabrielle potlačila smiech. Babette musela byť bolestne mimo, keď stretla niekoho viac tvrdohlavého ako ona. Carlos bol v tejto špionážnej časti oveľa lepší ako Gabrielle, no zachytila niť a posúrila Babette naspäť k téme.
„Nie, nie, nechcem aby ma tu niekto videl,“ ubezpečila sestru. „Takže tieto dievčatá sú tvoje priateľky?“
„Beatrice je fajn.“vždy neposedná Babette zdvihla ruky, odhrnula si vlasy z tváre, potom sa pohrávala s okrajom svojho trička a nakoniec si dala ruky vbok, prstami zahákla pás džínsov. „Jej mamka je vojvodkyňa, ktorá sa práve znova vydala a vykopli ju sem, kým zamilovanééé hrdličky prežívajú prvý spoločný rok. Stavím sa, že tu bude dlhšie. Amelia je trkvas. Beatrice ju veľmi nepozná, pretože sa len práve k sebe nasťahovali. Stavím sa, že Ameliu pravdepodobne jej posledná spolubývajúca vyhodila. Nechcem s ňou mať nič spoločné.“
„Prečo?“ spýtala sa Gabrielle.
„Pretožekeď som sa s ňou raz snažila porozprávať, povedala mi ...“Babette sa odmlčala, potom sa vystrela, zdvihla bradu a zložila si ruky pred seba napodobňujúc formálnu pozíciu, ktorá bola v priamom rozpore s jej zvyčajným hrbením. Zvýšila svoj hlas a prehnane sekaným prízvukom povedala:„Ohrýzanie nechtov je hrozný zlozvyk a je to spoločensky neprijateľné.“Babette urobila grimasu. „Od kedy minulý týždeň odišla, slečna Škrobená a Správne Vychovaná Salsa mi nechýbala ani len sekundu. Beatrice hovorí, že Amelia je okej, len je tak naprogramovaná, lebo jej otec je nejaký veľký,úžasný kávový chlapík v Južnej Amerike.“
„Minulý týždeň ste mali školské voľno?“ spýtala sa Gabrielle konverzačným tónom.
„V skutočnosti nie. Beatrice a Amelia si nadbehli štvrťročné kredity aby mohli vypadnúť, ale Beatrice dostala rovnakú odpoveď ako ja, keď zavolala domov so žiadosťou o prázdniny – nie, v žiadnom prípade.“ Babettine oči žiarili vlhkosťou, ale zvládla ju. „Uviazla tu so mnou, ale Amelia dostala šesť dní voľna zo školy. Odišla s nejakým dievčaťom, ktoré sa zranilo alebo ochorelo, keď boli preč, takže sa zdá, že jej výlet je v háji.“
„Nevieš, či je teraz preč aj niekto iný?“ spýtala sa Gabrielle.
„Zatiaľ ešte nepoznám tak veľa deciek. Prečo to chceš vedieť?“
Gabrielle švihla očami na Carlosa. Povedala príliš veľa?
Carlos odvetil Babette: „Tvoja sestra im pomáha skontrolovať súbory s povolením. Zdá sa, že niekoľko popredných študentov, ako Amelia, vykĺzlo von bez povolenia, ale to neznamená, že to urobila aj ona. Čokoľvek by si počula, by mohlo Gabrielle pomôcť, aby vyzerala dobre pred vedením, takže by ju mohli požiadať, aby sa vrátila a ďalej pre nich pracovala.“
Gabrielle na neho prižmúrila oči, že zvyšoval Babettinu nádej, ale jeho trik im pomohol získať pomoc od jej sestry.
„Budem mať uši otvorené, aby som vedela o každom,kto príde alebo odíde z tejto budovy.“ Carlos skontroloval hodinky. „Musíme sa vrátiť späť.“
Babette o neho stratila všetok záujem a obrátila sa ku Gabrielle s prosebnými očami. „Vrátiš sa ma navštíviť?“
Gabriellino srdce sa zlomilo nad zistením, že nemala tušenie, či bude mať možnosť znovu navštíviť sestru. Ale nechcela znepokojiť dieťa. „Len čo budem môcť. No práve teraz na seba nemôžem upozorňovať, kvôli ...“čo môže povedať a nespôsobiť poplach?
„Chrapúňovi“ dokončila Babette za ňu a obrátila sa ku Carlosovi. „Ak sa k nej dostane blízko, dúfam, že mu roztrhneš ksicht až k ponožkám.“
Carlosov ubezpečujúci úsmev bol úplne diabolský. „Ak sa jej hocikto pokúsi ublížiť, urobím mu niečo oveľa horšie, ako toto.“
Babette si povzdychla s obdivom ku Carlosovi.
Gabrielle mu trhla rukávom. „Ideme, alebo nie?“
„Nevieš sa dočkať?“zamrmlal.
Babette sa znovu vrhla Gabrielle do náručia. „Vráť sa čo najskôr, ako len budeš môcť a zavolaj mi.“
„Nemám so sebou svoj mobil,“ povedala jej Gabrielle. Pretože chlap o ktorom tu snívaš ho zničil.
„Prečo nie?“ Pozrela na ňu Babette s obavami. „Čo keď ťa budem potrebovať zastihnúť?“
„Používame môj, keď cestuje,“ vysvetlil jej Carlos. „Dám ti číslo.“
„Dobre.“Babette schmatla ceruzku a papier. „Som pripravená.“Zapísala si čísla, potom strčila papier do vrecka a usmiala sa. „Ani o tomto nepoviem ani duši.“
„Zavolaj, ak by si mala akýkoľvek ... problém.“Gabrielle chcela povedať, ak by sa ťa niekto pokúsil uniesť, ale prečo by niekto chcel uniesť Babette?
Prečo by niekto mal chcieť Mandy alebo Ameliu, keď na to príde?
Starosti jej driapali dieru v bruchu.
„Tešilo ma,“ povedal Carlos Babette a ona skoro omdlela. Gabrielle by si nebola myslela, že tá malá diablica v nej by sa mohla správať tak dievčensky.
Carlos otvoril dvere izby a vykĺzol von.
Gabrielle zamávala Babette a vybehla za ním. Dobehli ku schodisku a vŕzgajúce dvere vedúce ku schodom sa za nimi kývajúc zavreli, práve keď sa na konci chodby otvorili dvere pre zamestnancov.
„Kam idete?“Zakričala žena a prenasledoval ich dupot po schodoch.
Carlos schmatol Gabrielle za ruku a letel po schodoch dole hlbokou tmou. Dvakrát sapokĺzla, ale zachytil ju pred pádom. Keď dobehli na druhé odpočívadlo, dvere nad nimi sa s tresknutím otvorili. Carlos ju rukou pritisol k stene. Nevidela si ani na prsty pred tvárou.
„Kto je tam dole?“ Zakričal hlas dozorkyne. Lúč baterky zasvietil dolu do stredu schodiska, ale čierna diera zožrala svetlo. Jeden ťažký krok za druhým dupol na schod, keď žena pomaly zostupovala dolu. „Zostaňte, kde ste.“
Ten príkaz nebol nutný. Gabrielle bola prilepená na mieste, strach ju celkom paralyzoval.
Carlos otvoril a zavrel dvere vstupu na prvé poschodie s izbami, ale neprešiel nimi. Zdvihol Gabrielle a položil si ju na ramenov hasičskom štýle, potom po špičkách zišiel dolu schodmi.
Ako sa dokázal pohybovať tak ľahko a potichu?
Zastavil pri vstupe do pivnice. Kroky nad nimi došli na prvé poschodie. Vysielačka zapraskala a žena nad nimi povedala: „Som na prvom poschodí pri schodisku. Počula som, že sa tieto dvere otvorili a zavreli, ale nie je isté, že niekto cez ne prešiel. Skontrolujem izby na tomto poschodí. Prehľadajte celé schodisko.“
Gabrielle zovrela Carlosov pás aby sa upokojila, keď prechádzal tmou opatrnými, ale rýchlymi krokmi. Postavil ju na nohy, keď vtom začula šuchotavý zvuk, ako keby sa niečo pohybovalo.
„Daj mi svetlo,“ povedal jej potichu.
Trasúcimi rukami odklopila malý plastový kryt. „Na.“Jednou rukou ju chytil za ruku a druhou chytil svetlo.
Dvere hore na schodisku znova zavŕzgali a zabuchli sa. Kroky búšili nadol oveľa rýchlejšie, než kroky ženy, ktorá ich prenasledovala.
Carlos zažal svetlo, ukazujúcGabrielle otvor roštu. „Buď opatrná. Neponáhľaj sa.“ Robil si srandu? Neponáhľaj sa. Otočila sa a on ju chytil pod pažami, keď zakývala nohami, snažiac sa zachytiť jeden z hrotov. Dotkla sa ho špičkou.
Dvere na odpočívadle na jednom z poschodí nad nimi sa otvorili a muž zakričal, „Našiel si niečo?“ Odpoveď, ktorú dostal, bola príliš tlmená aby ju Gabrielle počula.
„Sleduj, čo robíš,“ povedal jej Carlos pokojne, keď sa vytiahla z jeho zovretia a zostupovala ďalšími stupňami.
Dvere hore sa zabuchli. Potom znovu dolu schodmi zadupotali kroky.
Pustila sa nohou, zatiaľ čo zvierala hrot nad ňou, keď schádzala dolu rebríkom, ktorý sa jej zdal nekonečný.
Carlos sa modlilaby mali dosť času dostať sa do bezpečia. Strčil si svetlo do vrecka. Cúvajúc prekĺzol otvorom, nohami zachytil hroty. Jednou rukou uchopil rošt, použil všetku svoju silu a znovu ho vysunul z pántu, než opäť zasunul kovový kryt na miesto. Rošt sa na niečom zachytil a zastavil o palec vyššie, ale nemohol márniť čas alebo riskovať hluk, aby ho strčil na miesto.
Zliezol posledné stupne a doskočil na podlahu.
Rošt zaškrípal trením kovu o kov, keď ho ich prenasledovateľ odsunul nabok.
Carlos schmatol Gabrielle a strhol ju spod otvorenej šachty, tesne pred tým, než silné svetlo zasvietilo dolu do diery. Pritisol si ju k hrudi, želajúc si, aby ich prenasledovateľ nezliezol dole.
Nad nimi zapraskala vysielačka, ale pochyboval, že by ten chlap mohol mať signál tak hlboko v podzemí.
Carlos s Gabrielle sa pohol ďalej a pomaly odchádzal, kým nepočul chlapa bručať a odsúvať rošt stranou. Prenasledoval ich do tunela.
„Drž sa ma,“ zašepkal Carlos, potom ju vzal za ruku a bežal. Dobehol k prvej zákrute, keď za nimi v tuneli zažiarilo svetlo.
Ten chlapík najprv musel prísť na to, ktorým smerom sa vydať.
Carlos dúfal, že by im to mohlo získať dostatočný náskok, než sa dostanú k administratívnej budove, skôr ako ich chytí strážnik alebo stihne zavolať, aby upozornil ústredie.
Keď došiel k skrini v suteréne administratívnej budovy, pretiahol sa otvorom a potom vytiahol Gabrielle. Tunelom sa ozvali svižné kroky mieriace k nim.
Carlos jediným pohybom doplneným adrenalínom posunul mohutný skladovací objekt a tens o žuchnutím odletel späť k stene.
Schmatol ju za ruku a udržiaval v pohybe, skôr než sa panika zmení na šok a ona zastane. Keby ju mohol nechať osamote, bol by ju skryl a pokračoval sám, aby odlákal prenasledovateľa. Ale ona poznala územie a on nemohol riskovať a spustiť ju z očí.
Keď došli na tretie poschodie, zatiahol ju do jasne osvetlenej chodby, kde mohol zvýšiť tempo a rýchlo pozrieť na Gabrielle.
Jej tvár bola umazaná a vlasy mala nakrivo.
Oči jej svietili vzrušením, vyzerala divoko a slobodne. Keď sa ich pohľady stretli, usmiala sa.
Nie opatrným úsmevom ako predtým, ale plnohodnotným širokým úsmevom.
Carlos sa ponáhľal k dverám ich izby. Telefón vo vnútri zvonil. Naťukal kód, aby odblokoval zámok. Spoza rohu na konci chodby sa približovali hlasy a kroky, zvuk sa odrážal od kamenných múrov.
Prudko otvoril dvere, vytiahol ju dnu a potichu ich zavrel.
Gabrielle skočila k telefónu, ale zvonenie stíchlo.
Carlos si pošúchal hlavu. Kto sa ich snažil zastihnúť?
Ozvalo sa klopanie na dvere.
Otočil sa a ukázal na spálňu, ústami naznačil slovo sprcha a rýchlo si pretrel tvár.
Ozvalo sa ďalšie zaklopanie. Prikývla a vybehla z miestnosti, zatiaľ čo si strhol zaprášenú bundu a hodil ju na podlahu.
Povzbudený tým, že počul spustenie sprchy, Carlos spomalil dych a otvoril dvere s tvrdým výrazom na tvári „Čo?“
„Bezpečnosť.“Stál tam robustný štyridsiatnik. Cez polovicu naškrobenejkošele hnedej uniformy mal vyšitý názov školy. K opasku mal pripnutú vysielačku a v držiaku zapnutý taser[1].
„Boli ste dnes večer na študentskej ubytovni?“
„Nie.“
„Nebol tam nikto z tejto miestnosti?“naliehal ochrankár.
Zvuk posúvajúceho sa vozíka došiel až ku dverám, nasledovaný Pierrovou tvárou, ktorá sa objavila vedľa personálu bezpečnostnej služby. „Čo sa tu deje?“
Carlos zachytil príliš neformálny tón Pierrovej otázky. Hral to a nie veľmi dobre. „Zdá sa, že vaša bezpečnosť kontroluje internát.“
Pierre zvedavo pozrel na Carlosa a potom povedal ochrankárovi: „To len pravdepodobne noví študenti testujú limity. Prosím, už znovu nerušte Mademoiselle Saxe.“
Ochrankára toto vysvetlenie nezaujímalo, ale prikývol a odišiel.
Pierre zamával na staršieho muža,aby pritlačil vozík s potravinami a potom sa otočil ku Carlosovi. Pierre si opäť nasadil povýšený pohľad, ktorý mal Carlos chuť mu poupraviť. „Dvakrát som volal,aby som vám oznámil, že jedlo už bude čoskoro pripravené. Kde bola Mademoiselle?“
„V sprche. Nemá rada, keď ju naháňajú,“ odpovedal Carlos tak znudene, ako len mohol,vzhľadom na to, že jeho tep mu stále ešte búšil z behu.
„Kde ste bol vy?“
„Priamo tu.“
„Prečo ste to nezdvihol?“
„Po prvé, nie je to moja práca, preberať odkazy. Po druhé, nedvíham jej telefón doma, tak prečo by som mal tu?“ Carlos cez neho pozrel na vozík. „Toto si vezmem.“ Pierre sa zamračil. „Nechcete aby vás obslúžil?“
„Nie.“ Carlos zatiahol vozík do miestnosti, pričom zabránil Pierrovi vstúpiť za ním. Otočil sa a pozrel na dvojicu. „Ešte niečo?“
„Skôr než odídem, rád by som mal potvrdené, že Mademoiselle Saxe je so všetkým spokojná.“
„To je teda zlé. Dávam prednosť tomu, že neuvidíte slečnu Saxe v uteráku, čo je jej obľúbený spôsob, ako jedáva.“ Carlos urobil všetko, čo len mohol, aby udržal vážnu tvár nad Pierrovým šokovaným výrazom a vygúlenými očami jeho obsluhy. „Zavoláme, ak budeme niečo potrebovať.“ Zavrel dvere a vydýchol úľavou, keď sa kroky vzďaľovali.
Príliš blízko.