Stály prúd cestujúcich vedľa Carlosa sa valil oboma smermi letiskom v Carcassonne. Hovor bol rozmazanou zmesou jazykov, ale väčšinou znel francúzsky.
Po uplynutí desiatich minút nechal ručičku na svojich hodinkách prejsť ďalšie kolečko navyše a potom pokrútil hlavou.
Keď odchádzali z chaty, Gabrielle trvalo kratšiu dobu aby sa osprchovala aj prezliekla, takže osvieženie by jej nemalo trvať tak dlho.
Vydal sa k toaletám, jedinému miestu, kam žiadny muž nechcel vstúpiť bez pozvania. S trochou šťastia a s pomocou ospravedlnenia, že len kontroluje svoju spolucestujúcu, ktorá je chorá, by sa mohol ušetriť problémov.
Keď došiel ku vchodu, von vychádzali dve mladé dámy, ťahali za sebou svoje kufre a rozprávali sa. Naštvane zdvihli pohľady, potom sa ich oči rozšírili. Pomalým pohľadom si ho premerali, usmiali sa a zvodným tónom zamrmlali niečo vo francúzštine.
Carlos žmurkol. Sčervenali a ponáhľali sa preč.
Hneď za nimi vyšla z miestnosti pekne formovaná žena v sukňovom kostýme tmavo-škoricovej farby s nádhernými nohami a zodpovedajúcimi nízkymi lodičkami. Pozerala sa dole, niečo si hundrala, zatiaľ čo sa babrala s gombíkom na kabáte.
Kabát ako Gabriellin a ťahala identický kufrík.
Carlos zaváhal v chôdzi v tom istom okamihu, keď pred ním zrazu zastala a vzhliadla. Snažil sa nájsť svoj hlas. „Gabrielle?“
„Vezmi to.“ Strčila mu do ruky rúčku batožiny, mrmlajúc, „Môžeš to ťahať, kým dokončím obliekanie. C'est des conneries![1]Mal by sisi skúsiť urobiť to všetko za desať minút.“ Odkráčala preč, potom sa pozrela naľavo, napravo a otočila sa k nemu. Vlasy mala stiahnuté do elegantného uzla, ktorý odhaľoval jej vysoké lícne kosti. Nahnevaný pohľad, ktorým po ňom strelila, sa zužoval, kým tam stála a čakala.
„No čo je?“ Jej prízvuk zosilnel.
Carlos sa spamätal a podišiel k nej, prekvapený zmenou, ktorá ňou stekala ako burácajúci dážď. Vošla do kúpeľne roztomilá, nevkusne neporiadna a vynoril sa naleštený motýľ s ostrými zubami.
„Vyzeráš ... pekne.“konečne sa mu podarilo povedať. Nie tak celkom. V tom diabolskom sexy úbore vyzerala ohromujúco.
Stavil by sa, že bez neho by vyzerala ešte lepšie.
„Ten kompliment nespôsobí, že sa prestanem ponáhľať,“ odsekla. „A nepýtaj sa ma, či som hladná.“
„A si?“usmial sa. Bola najpodivnejší panovačný drobček všetkých čias.
Jej odpoveďou bolo len rozhorčené odfrknutie. Narovnala chrbát,vystrela ruku k držadlu svojej batožiny a našpúlila pery teraz farby zrelej dužiny melóna.
Zrazu bol hladný on. Ďalší pohľad na tie nohy a bol hladný spôsobom, ktorý nemohli uspokojiť žiadne potraviny.
Pohla rukami smerom k bokom.
Carlos sa napol. „Nerob to.“
„To je v poriadku,“položila si obe ruky na bedrá a nič sa nestalo, na jeho telefóne nezazvonil žiadny alarm.
„Presťahovala som tú malú potvoru na vhodnejšie miesto.“
Carlos poklopkal palcom po rúčke kufra. Týchpár najbližších dní videl ako bitku vôle. Otravná vyhliadka, ale výhodná. Domýšľavé ženy so snobským postojom ho vždy odpudzovali.
Čím viac bude ona okolo seba šíriť ovzdušie šľachty, tým menej sa on bude musieť báť jej divokej príťažlivosti.
Podal jej rukoväť kufra. „Porozprávame sa o tom neskôr, ale už nikdy nemeň nič, čo spravím.“
To by ju malo trochu zvrátiť a odplašiť tú naozaj nepríjemnú aroganciu, ktorú očakával od vysoko narodených.
Namiesto toho, s týmto jedným pokarhaním, Gabrielle spľasla. „Prepáč, len som sa, vieš, bála, že by som buchla do tej veci a spôsobila rozruch.“ Jej oči pozerali všade inde, len nie na jeho tvár.
Dostal ju do rozpakov. Znova. Zdalo sa, že vo vzťahu k tejto žene, je to jeho špecialita. Carlos ju vzal za bradu, aby sa na neho pozrela. „Nič sa nestalo, naozaj.“
Pozerala na neho s pochybnosťami, takže dodal: „Nemal som tušenie, že spravíš toto všetko, ale vyzeráš veľmi pekne.“ Komplimenty zväčšujú ženské sebavedomie, ale v tomto prípade myslel vážne každé slovo.
Jej pohľad zmäkol. Tie melónovo sfarbené pery sa zovreli a potom zaoblili.
Bol to hlúpy komentár, pretože teraz premýšľal o tom, aká bola veľmi atraktívna a ako veľmi by ju chcel znovu pobozkať. Vyzerala viac k vybozkávaniu, než keď sa prebudila v jeho náručí pri prvom lete. Ťažko predstaviteľné, ale bola to pravda. Keď sa prebudila z nočnej mory, hľadel do očí opuchnutých od hlbokého spánku.Vlasy rozstrapatené a tvár tak nevinná, že si musel pripomenúť, prečo s ním bola a všetkými silami bojoval, aby svoje ústa nepritlačil na jej.
Gabrielline pery sa otvorili. Jej jazyk vykĺzol von a oblizol spodnú peru, zanechajúc za sebou vlhkú stopu.
Carlosove telo stuhlo. Tak toto bude problém.
Muž v kabáte vedľa nej urobil náhly obrat.
Carlos strhol Gabrielle k sebe.
„Pokrčíš mi oblečenie horšie ako batožina," zahundrala a uhladila si sako.
Nemohol uveriť, ako rýchlo sa jej nálada zmenila z nahnevanej cez zranenú na podráždenú. „Pokrčenie tvojho oblečenia je moja najmenšia starosť, keď niekto vedľa teba urobí náhly pohyb.“ Otočila sa a očami prehľadávala dav. „Kto?“
„Nikto, tentoraz,“ zašepkal. „Ale odteraz musíš byť v strehu a robiť to, čo ti poviem.“Posledný rozkaz jej dal jemnejším tónom.
Za všetko svoje úsilie dostal na oplátku grimasu, ktorá hovorila, že je už unavená z príkazov, čo má robiť.
To bolo presne to, prečo ju musel sprevádzať Carlos. Retter by teraz stratil trpezlivosť a zastrašoval by ju aby sa poddala, čo by spôsobilo, že by stuhla alebo by kričala.
Alebo by ju Retter zviedol, aby dosiahol svoje.
To by fungovalo, ale len myšlienka na to, že by na ňu Retter akokoľvek položil svoje ruky, v ňom rozpútala čiernu náladu, ktorej zdroj Carlos nechcel identifikovať.
Okolo prešli Korbin a Rae, ale Korbin spomalil a skúmavým pohľadom prebehol po Gabrielle.
To len viac naštvalo Carlosa, ktorý nezjemnil svoj tón, keď Gabrielle povedal:„Poďme.“Vydala ďalší podráždený zvuk, ktorý si preložil ako že ide, ale nepočul koniec jej sťažovania. Opäť ju postrčil k výdaju batožiny.
Carlos si ju tajne obzeral, snažil sa rozhodnúť, čo bolo na Gabrielle iné. Jej šaty, vlasy zopnuté v sexy uzle a jemný mejkap, ktorý dal vyniknúť jej krištáľovým očiam.
Mužské hlavy sa otáčali, ale nezdalo sa, že by to vnímala.
Carlos si nasadil slnečné okuliare- pilotky a neustále sledoval okolie. V skutočnosti tu neočakával hrozbu, ale vždy bol pripravený. Keď sa posunula smerom k radu vodičov limuzín, vystúpil pred ňu, blokujúc Gabrielle od nízkeho muža oblečeného v čiernom obleku na mieru, ktorý páchol peniazmi.
Malý muž držal bielu tabuľu sascensionpod zlatou horou s lietajúcim sokolom.
Gabrielle si stúpla vedľa Carlosa.
Vodič povedal:„Mademoiselle S?“
„Oui, ale dávam prednosť angličtine, pretože môj spoločník nehovorí plynule po francúzsky.“ Jej strohý tón signalizoval, že nič iné nie je prijateľné.
Keď si vodič s pohŕdaním odfrkol, že nehovorí miestnym jazykom, Carlos zvažoval, že zmenší tomu chlapovi nos.
„Ako si prajete, Mademoiselle S a môžem vopred zavolať, aby som informoval kanceláriu o vašej žiadosti.“ Vodič prevzal batožinu s výnimkou Gabriellinho vaku na počítač, ktorý držal Carlos.
Naklonil sa k nej, aby vodič nepočul. „Neprestávaš mi imponovať.“ Úsmev, ktorý sa snažila udusiť, jej doširoka roztiahol plné pery. Jamky opäť žmurkli. V tom momente bola zosobnením mladej, bezstarostnej, sofistikovanej ženy, čo Carlosovi vzalo dych.
Ženy, ktorá môže mať viac tajomstiev ako on.
Nebezpečná kombinácia.
Carlos a Gabrielle nastúpili do čiernej limuzíny a ticho sa viezli, keď vozidlo opustilo letisko. Málokedy videl mestá z tohto uhla pohľadu. Normálne prichádzal pod rúškom tmy a odchádzal rovnako potichu.
Carlos očakával, že mu zazvoní správa na mobilnom telefóne, ale keď ho skontroloval, nemal žiadny signál. „Nie je tu žiadna mobilná sieť?“
„Áno je, ale tento týždeň je ovplyvnená generálnou opravou na starých vežiach. Zvyčajne sa to rýchlo napraví ... behom hodiny.“
Keď vodič zamieril priamo na východ, miesto aby zahol na sever, Gabrielle sa spýtala na ich trasu.
„Je tu obchádzka kvôli prebiehajúcej oprave na priamej trase, ktorá by nás zadržala dlhšie ako cesta cez la cité,“ vysvetľoval vodič, pomocou miestneho termín pre “mesto.“Gabrielle unikol nepatrný povzdych a Carlos sa usmial nad jej vzrušením.
„Hrad bol postavený v roku tisícsto,“ povedala mu ticho, vysvetľujúc ako tu kedysi prebiehala krvavá krížová výprava. Vodič pokračoval po dláždenej ceste ku Carcassonne a otočil sa na sever, vezúc ich okolo hradnej steny. Návštevníci prechádzali prašnými cestami až k opevnenej pevnosti a vežiam, ktoré v hmlistom ráne vyzerali, ako by sa vznášali nad zemou.
„Šesťdesiat veží a podhradie,“ pokračovala, hrajúc sa na osobného sprievodcu.
Carlos musel pripustiť, že pohľad na takto dobre zachované stredoveké mesto s míľami stien bol neuveriteľný a bol by sa spýtal, čo bolo podhradie, keby tým neprerušil jej hlas, ktorý si tak vychutnával. Keď ho opisovala, hrad získaval magickú kvalitu.
„Keď jablká opadávajú a hnijú na zemi, vonia to ako jablčný mušt,“ pokračovala.
„Mmm.“ Ale Carlos vdychoval jemnú vôňu, ktorú si musela dať na letisku. A jeho vyhliadka sa zúžila na pozorovanie elegantného tvaru štíhleho krku. Tak lákavý a tak sakramentsky k pobozkaniu. Mal by pozerať na dláždené ulice a krajinu, ale nič za oknom nepútalo jeho pozornosť tak, ako žena vedľa neho.
„Tento hrad bol údajne inšpiráciou pre film Šípková Ruženka, a myslím, že ho použili aj v Robinovi Hoodovi,“ dodala bez dychu, keď vyšli z Carcassonne a šli po cestách tiahnucich sa pozdĺž rozľahlých nížin a viníc. Oprela sa chrbtom o sedadlo a dodala: „Rovnako, ako je veľký, tak je zámok Écoled'Ascensin veľkolepý.“
„Tešíš sa, že ho znovu uvidíš?“ Chcel jej prstom prejsť po krku a cítiť hladkú kožu. Dotýkať sa jej ešte viac.
„Oui,“ zašepkala, potom sa stretla s jeho pohľadom. Oči jej na okamih zažiarili. Len toľko, aby mu dali vedieť, že zachytila jeho myšlienky.
Ticho preklínal sám seba, že jej dovolil vidieť ako veľmi ju chcel, keď si to mal lepšie premyslieť. Carlos si nechal cez tvár padnúť prázdnu masku. Zažmurkala, ako by bola zmätená, potom pokrčila ramenami.
Vodič na ďalších štyridsať minút odbočil na severovýchod. Gabrielle sa vrátila ku komentovaniu všetkého, od živého plotu z kvitnúcich ruží, po dvesto rokov staré stromoradie pozdĺž úzkej cesty, po ktorej sa viezli a ktorá nemala žiadne ramená. Vlniace sa kopce potiahnuté kobercom viníc pretínali topole, než sa zbiehali k prašnej ceste, ktorej by sa zišiel hroziaci dážď.
Dokonca ani ponuré počasie nemohlo utlmiť jej náladu.
Keď sa ukázal hrad v ktorom bola škola, Gabrielle sa posadila. „Zdvíha sa z hmly ako niečo rozprávkové.“
„Áno, celkom ako v rozprávke,“ zamrmlal Carlos, vidiaci to inak. Skôr ako logistickú nočnú moru pre Korbina a Rae, ktorí nebudú schopní dostať sa blízko. Impozantné kamenné múry obklopujúce pevnosť, ktorá má pravdepodobne rozlohu dvadsaťpäť akrov. Nad hradom sa vznášali nízke mraky. V bezprostrednom okolí nerástli žiadne stromy. Skvelá obranná stratégia z minulosti, keď vyčistili okolie, aby strážcovia mohli vidieť blížiaceho sa nepriateľa.
Écoled'Ascension mala očividne česť byť jednou z mála výnimočných súkromných škôl vo Francúzsku, kde študovali hlavy štátov a kráľovstiev. Ostatné školy boli vo vlastníctve štátu a boli rovnako exkluzívne.
„Mávala som tam pikniky, keď nám škola povolila byť s ochrankou vonku za hradbami.“ Ukázala na miesto, kde sa pol kilometra pozdĺž potoka tiahla reťaz stromov. Najbližší úkryt. „Záhrady vnútri sú skvelé, ale vždy som chcela fontánu. Chcela som vo vnútri miesto s tečúcou vodou, kde som kedykoľvek mohlalen tak vyjsť von na dvor, bez postávajúcich strážcov.“ Carlos ignoroval krajinu, keď si všimol jej trasúce sa prsty.
Vodič telefonoval mobilom, takže Carlos sa naklonil a zašepkal blízko jej líca.
„Čoho sa bojíš?“
Zahryzla si do spodnej pery, potom obrátila k nemu tvár a povedala: „Viem, že je to hlúpe, ale strávila som tu väčšinu rokov bojac sa, že ma pošlú do La Crosseovej kancelárie a teraz sa chystám čeliť mužovi, ktorému som sa ako študentka usilovne snažila vyhnúť.“ nesmelo sa usmiala. „Je skvelý a oddaný škole. Robím z neho zlobra, ale asi to bola skôr jeho veľkosť a postavenie, ktoré nás ako deti desili.“
Carlos pohol rukou a položil ju na jej.
Pozrela sa na svoje ruky, potom na neho.
„Bude to v poriadku,“ zašepkal. „Neopustím ťa.“
Usmiala sa a prikývla. „Zvládnem to.“
Bola v nej sila, ktorú videl. Dúfal, že to bude stačiť, aby ich nepristihli.
Vo vnútri hradieb Carlos pochopil, čo sa mu Gabrielle snažila povedať. Záhrady vo vnútri boli tvarované tak dokonale, že premýšľal, či záhradníci boli aj umelci aj inžinieri.
Keď vodič limuzíny zaparkoval, Carlos vystúpil, obišiel auto po dlažobných kockách a otvoril Gabrielle dvere skôr, ako tak mohol urobiť vodič. Získal za to ďalší naštvaný zvuk.
Carlos sa na malého bastarda zlovestne usmial, ten cúvol a zamračil sa.
Na vrchu kamenných schodov boli dvojkrídlové oblúkové dubové dvere s ťažkými čiernymi pántmi a rodinným erbom s vtákmi zdobiacim zvetraný povrch. Keď sa ľavá strana dverí otvorila, objavil sa štyridsiatnik so strohou tvárou a hrubými perami,na chlapa príliš ružovými. Jeho uhľovo-šedý oblek nebol príťažlivejší ako jeho prísne, prešedivené húsenicovité obočie. Trpezlivo čakal, kým Gabrielle a Carlos vyšli po schodoch.
„Vitajte, Mademoiselle Saxe,“ povedal jej a potom sa otočil na Carlosa. „Vy musíte byť jej ochranka.“Jeho slová zneli urážlivo.
Carlos nepovedal nič, pretože bol jediný človek sprevádzajúci Gabrielle a to vyhlásenie ho malo znížiť na úroveň najatého poskoka. Naozaj si táto partia myslí, že mu môžu ich urážky ublížiť?
Chcelo sa mu smiať.
„Prosím, nasledujte ma.“ Ich sprievodca kývol a viedol ich preč.
Sála, do ktorej vošli, mala viac ako šesťmetrový, klenutý strop, ktorý bol pomaľovaný reliéfnou maľbou, bandou vcelku tupých, nahých anjelikov ukazujúcich na seba. Ich sprievodca si razil cestu cez množstvo klenutých chodieb s komplikovane vyrezávanými lištami, zdobenými lístkovým zlatom, ktoré bolo pravdepodobne skutočné zlato. To miesto mohlo byť múzeum všetkýchkomplikovaných remesiel, ktoré sa odrážali z každého kusu štruktúrovaného a lakovaného povrchu. Lustre tvarované tak jemne, že mu pripomínali čipkované sklo, viseli v každom otvorenom priestore.
Nasledovali vodiace modrosivé mramorové schody širokého schodiska so zlato-čiernymi zábradlím s vinnou révou otočenou okolo zvislých tyčiek kopijovitého tvaru. Na hornom odpočívadle v tvare polkruhu, so sálami po oboch stranách, pokrývali podlahu ručne tkané, plyšové koberce s výjavmi starovekého Francúzska.
Oveľa pôsobivejší bol úzky predel, ktorý Carlos objavil v ráme klenutých vchodov do každej oblasti, ktorou prešli. To museli byť miesta, kde táto škola ukrývala svoje bezpečnostné skenovacie zariadenia, pretože nik nepožadoval, aby si on vyprázdnil svoje vrecká alebo ona jej kabelku.
Nemal zbraň, ale to, že ako dospievajúci žil sám na ulici ho naučilo, ako nájsť zbraň kdekoľvek a na akomkoľvek mieste.
Vošli do priestoru, kde v centre miestnosti za mahagónovým stolom sedel takmer tridsaťročný muž s pestovanými, krátkymi, hnedými vlasmi. Steny po jeho oboch stranách pokrývali drahocenné tapisérie. Pozeral na monitor, až kým sa nepriblížili, potom vzhliadol a vstal. Na svojej hladko oholenej tvári si nasadil nacvičený úsmev a skôr, ako prehovoril, kývnutím prepustil ich sprievodcu.
„Mademoiselle Saxe. Aké príjemné, že vás spoznávam. Som Pierre Prudhomme.“ usmial sa na ňu. Gabrielle sklonila hlavu v úctivej odpovedi. „Monsieur.“
„Okamih.“Pierre zdvihol telefónne slúchadlo, hovoril príliš potichu na to, aby ho bolo počuť, potom zavesil a zaviedol Gabrielle k neďalekým dverám. Po dvoch zaklopaniach otvoril dvere, ustúpil a obrátil sa k nej.
„Monsieur La Crosse vás očakáva a bol informovaný o tom, že dávate prednosť angličtine.“Gabrielle stuhla do tej miery, že Carlos začal uvažovať, či by mohla zvládnuť tlak, ktorý jej ležal na pleciach. Keď vstúpila, vošiel dovnútra, potom sa postavil vedľa, hrajúc rolu ochranky s nohami od seba a rukami za chrbtom. Vrhol do priestoru tmavý tieň.
Nemalo zmysel kaziť ich dojem o prenajatej ochranke.
La Crosse stál za tmavo-mahagónovým stolom, vykladaným zložitými vzormi a s vyrezávanými vtákmi v rohoch. Táto vec musela mať viac ako dvesto rokov a z každého menšieho muža by urobila trpaslíka. Ale La Crosse mal takmer dva metre, oblečený v hnedom obleku farby kôry stromu, ktorý vyvažoval uhly jeho kostnatej postavy.
Krátky zostrih jeho vlasov zodpovedal farbou obleku. Napriek všetkej uhladenosti jeho imidžu učenca, zelené oči, ostré ako oči mačky, sledovali všetko pozorne.
Carlos si vedel predstaviť, ako by sama veľkosť tohto muža mohla vydesiť dievčinu, ale Gabrielle bola už dospelá.
Napriek tomu ľutoval, že ju sem dostal.
„Mademoiselle Saxe, ako rád vás zase vidím.“La Crosse vykročil vpred, vzal ju za ruku a zdvorilo jej pobozkal hánky prstov na ruke, než ju pustil. „Dúfam, že sa vám cestovalo dobre?“
„Áno, merci.“
Váhavosť v jej poslušnom tóne robila Carlosovi starosť. Keby v tomto prvom teste zlyhala, boli by v háji.
„Prosím, posaďte sa,“ povedal jej La Crosse. „Cením si, že ste nám prišli pomôcť s týmto problémom. Chápem, že ste dlho žila trochu pustovníckym spôsobom.“
„Rada pomáham svojej škole,“ povedala úprimne. „To je dôvod, prečo pokračujem s IT diskusiou pre vašich študentov.“Striasla kabát z ramien a keď si sadla, prehodila si ho cez lono.
„Áno, áno. Sme veľmi vďační za vašu pomoc.“ La Crosse sa oprel vo vysokom, čiernom koženom kresle. „Naše IT oddelenie túži pozorovať, ako nastavíte nový systém.“Gabrielle chvíľu ticho sedela a potom povedala: „Budem ich informovať potom, čo dokončím svoju prácu.“ Carlos bol rád za tmavý tieň, inak by La Crosse mohol zachytiť jeho prekvapenie nad jej strohým tónom.
„Máte iba štyri dni,“ upozornil ju La Crosse.
„Nevidím žiadny problém,“ odpovedala Gabriela menej ostro.
„Iste, budete potrebovať pomoc pri vykonávaní opráv a zmien,“ vrátil jej La Crosse príjemným tónom, ale bolo vidieť jeho zlosť nad jej odmietnutím.
Mať tu ďalších ľudí, snoriacich okolo, by veci skomplikovalo, ale Carlos bol schopný vymyslieť, ako ju kryť.
„Ak budem, tak vás o tom tiež budem informovať.“Jej ďalšia ostrá odpoveď zotrela úsmev z La Crosseových očí.
Carlos šibol pohľadom na Gabrielle. Keby toho chlapa odmietla prisilno, mohli ich vyviesť von za uši. Čo sa stalo s jej strachom z tohto muža?
La Crosse sa predklonil, ruky zopäté pred sebou. „Dávame prednosť tomu, že každá návšteva tu má sprievodcu.“
Inými slovami, nedovolí Gabrielle voľný pohyb na pozemku.
V priestore medzi nimi sa hromadilo ticho, kým La Crosse, zjavne nespokojný s jej oponovaním voči jeho pravidlám čakal, že sa podriadi jeho nariadeniu.
Gabrielle zdvihla hlavu, oči pokojné a neochvejné. „Prišla som v dobrej viere, ako absolvent, ktorý prechádzal týmito sálami mnoho rokov bez sprievodu. Ešte si pamätám, ako prejsť pozemok bez toho, aby som sa stratila, takže oceňujem vašu ponuku sprievodcu, ale úctivo odmietam.“
Carlos bol rozpoltený medzi tým, ako ju chcel potľapkať po pleci a povedať „Výborne dievča“ a želaním, aby bol dostatočne blízko, aby jej dal varovný štuchanec. Vari si neuvedomovala, že mohol rozptýliť akýkoľvek sprievod, kým bude pracovať? Evidentne sa statočne snažila vytvoriť optimálnu situáciu, ale dosiahnuť že ich vyhodia z budovy by nepodporilo ich vec.
Vtedy Carlosovi svitlo, čo v nej je iné. Bolo to, ako by tie šaty, ktoré si obliekla pod kabát, boli jej brnenie a dali jej sebadôveru, ktorú jej prinieslo jej postavenie v živote.
La Crosse ju chvíľu študoval, niečo zvažujúc a potom sa na ňu usmial úsmevom, ktorý vyzeral, ako by mal plné ústa špendlíkov. „Ako si želáte.“ Vstal. „Chceli by ste sa zložiť vo svojej izbe a potom sa pozriete na systém?“
„Áno, to znie dobre.“ Jej hlas sa vrátil k tej jemnej žene, ktorá vstúpila. Vstala keď La Crosse obišiel svoj stôl.
Keď k nej podišiel, povedala: „Rada by som vám predstavila svojho ochrankára-“
„To nebude potrebné,“ prerušil ju La Crosse. „Máme výnimočnú bezpečnosť a poznáte náš protokol šesťmesačnej previerky pre vpustenie kohokoľvek na tento pozemok. Pošlem vodiča, aby hodil vášho muža do Carcassonne a vyzdvihol ho o štyri dni, keď pôjdete na letisko.“