„Dopekla, čo je v krvi tej ženskej, že si taký nabudený?“
Urian sa zasmial nad Archieho otázkou, potom ho kopol do chrbta a takmer popravil. „Čo sa deje, adelphos, nedokážše so mnou držať krok?“
„Theo!“ privolal si Archie posilu.
Urian sa otočil aby bojoval s oboma bratmi naraz. Nesmeli pri cvičení používať svoju moc. Ich otec na tom trval pre prípad, že by sa im v boji stalo, že sa dostali do pasce, ktorá by uzamkla alebo ukradla ich kúzelnú moc a oni by boli odkázaní len na fyzickú zručnosť.
Ale túto noc sa Archie a Theo rozhodli podvádzať. Bez varovania obaja vypustili božský blesk, ktorý ho zrazil na zadok. Stonajúc od bolesti sa prevrátil a postavil. Cítil, ako ho zaplavila zúrivosť.
A skôr, ako sa stihol zastaviť, vyštartoval po nich svojou mocou. Jeho rana ich oboch odhodila.
„Urian!“
Nedošlo mu, že na neho kričí jeho otec. Až kým ho nechytil a tvrdo ním nezatriasol.
Urian sa pomaly prebral a zbadal to, čo videli jeho bratia.
Na jeho tele svietila zvláštna kresba, ktorá hrala farbami a bola nádherná. Nikdy nič také nevidel.
Zažmurkal a preglgol. „Solren? Čo sa stalo?“ Nepamätal si na to, čo sa v posledných minútach stalo. Pomaly sa otáčal a snažil sa zorientovať.
Otec hlboko a zlovestne zavrčal. „Pamätáš si niečo?“
Otrasený tým, čo videl sa Urian zamračil. „Nie.“
Otec zazrel na Archieho a Thea, „Čo ste spravili?“
Zalapali po dychu.
Potom z Archieho vyletelo. „Prečo je toto našavina?“
Stryker pustil Uriana a blížil sa k jeho bratom ako zúrivý dravec, ktorý ich chce roztrhať na kusy. „Pretože vy ste tí, ktorí na neho zaútočili.“
Theo mečom ukázal na Uriana. „To nás nečiní zodpovedným za to, že je to netvor!“
Paris sa privinul k Urianovmu chrbtu. „Počuješ, Uri, vraj si netvor.“
„Drž hubu.“ Urian ho striasol.
Paris so smiechom ustúpil.
Ale Parisove pobavenie a Urianove podráždenie prerušili výkriky.
„Drahí bohovia, čo sa zase stalo.“ Stryker si ťažko povzdychol.
Zrazu si však uvedomil, že tie výkriky patrili Telamonovej manželke, Natassi. Okamžite sa teleportoval domov.
Urian stál paralyzovaný v ich cvičebnej aréne a cítil ostrú bolesť na hrudi. Bez toho, aby mu to niekto povedal, vedel, že jeho brat je mŕtvy. Nevedel, prečo to vie, ale bol si tým istý.
Keď bežal temnými ulicami Kalosis, zaslepovala ho zúrivosť. Bol ňou tak zaslepený, že mu ani nenapadlo, aby použil svoju moc a premiestnil sa priamo k bratovi.
Miesto toho sa vyhýbal zvedavcom, ktorí bežali tam, odkiaľ sa ozývali výkriky, aby sa pozreli, čo sa stalo. Keď dobehol k Telamonovmu domu, Urian ledva lapal dych. Triasol sa a bol zaliaty potom.
S hrôzou sa pretlačil davom do domu, kde jeho rodina nariekala.
Aj keby žil Urian naveky, nikdy nezabudne na pohľad na svojho otca, ktorý kľačal na zemi, vedľa Telamona. Držal ho za ruku a nariekal tak úpenlivo, akoby sa mu duša rozpadla na tisíc kúskov. Urian netušil, že otec dokázal plakať a už vôbec nie tak úpenlivo. Nehovoriac o vzlykoch, ktoré týmto divokým bojovníkom otriasali. Tak hrdým.
Otec držal Telamonove mŕtve telo akoby bol handrovým panákom. Okolo neho boli jeho bratia, na kolenách, rovnako otrasení.
Tento nárek jeho rodiny otriasal Urianom do hĺbky duše a vnímal ho každým úderom srdca. Len po apollitoch zostávali telá, ktoré sa dali pochovať. Daimoni sa po smrti rozpadli na prach. Keď zomrie jeho otec, nezostane po ňom telo, pri ktorom sa bude dať smútiť. Po jeho smrti sa celé jeho dvojmetrové svalnaté telo rozpadne behom pár minút na zlatý prach, ktorý odveje vietor preč.
Vyblednutou spomienkou.
Ale Telamon bol ešte len apollita.
Jeho telo zostalo neporušené. A otec ho odmietol pustiť.
Jeho brat vyzeral akoby len spal. Akoby sa mal každú chvíľu prebudiť a urážať Uriana. Alebo ho pre nejakú vymyslenú krivdu vyzývať na boj.
V tej chvíli, zaplavený vlastným žiaľom, Urian cítil ako sa jeho telo opäť zahrieva. Cítil tú istú elektrickú energiu, ktorú cítil po nedávnom útoku bratov. Bola trpká a v ústach mal nepríjemnú kyslú pachuť. Tie zvláštne značky na jeho koži sa vrátili. Ale tentokrát boli jasnejšie. Jeho ruky žiarili od ramien až po končeky prstov.
A kým si uvedomil, čo robí, prešiel izbou k Telamonovi v otcovom náručí a priložil roztiahnuté dlane doprostred Telamonovej hrude.
Akonáhle sa ho dotkol z prstov mu vystrelil jasný blesk, ktorý sa zaboril do Telamona. Urian cítil tú energiu ako vyžarovala z celého jeho tela, z každej jednej bunky a pretekala do bratovej hrude.
Telamon sa prehol v chrbte. Vibroval, akoby dostal zásah elektrickým prúdom. A po pár minútach zostal nehybne ležať.
Všetci sa otočili na Uriana. Zazerali na neho s obvinením v očiach. Otec sa pomaly postavil na nohy.
Urian sa ani nepohol. Nepustil ruky z Telamonovej hrude. Akoby boli spojení dohromady. Akoby to, že ho pustí spôsobilo jeho smrť. Nevedel, prečo si to myslel, ale vedel to.
Telamon zalapal po vzduchu a otvoril oči.
Potom preklínal Uriana.
Ich otcovi spadla sánka. Pozeral na Uriana, akoby samotný Zeus zostúpil zo svojho chrámu na Olympe a prišiel k ním. „Čo si to spravil?“
Zarazený Urian len potriasol hlavou. Bol z toho rovnako šokovaný, ako boli všetci naokolo. Pozeral na svoje žiariace ruky. Naďalej vibrovali energiou primárneho zdroja, ktorú nedokázal opísať, či pochopiť.
Teda aspoň dovtedy, kým sa nezjavila v miestnosti Apollymi v jej podobe Ničiteľky.
Jej čierne vlasy divoko lietali okolo nej a oči jej vírili červeným svetlom. Neviditeľný vietor spôsobil, že jej vlasy a vlečka viali okolo nej ako stužky v hurikáne. „Kto sa opovážil vyvolať Boha primárneho zdroja v mojej ríši?“
Otec sa postavil pred Uriana, aby Ničiteľka nevidela Urianove žiariace ruky ani nič ďalšie. „Nikto, akra.“
Takéto činy spôsobovali, že Urian svojho otca miloval ešte viac. To, že sa pokúsil ochrániť ho, bolo absolútnym prejavom jeho lásky, ale Urian nebol idiot.
Toto nikto nedokáže skryť pred Apollymi. A bolo by samovraždou pokúšať sa o to. Za to klamstvo by ich oboch zabila.
„Niečo sa so mnou stalo, akra.“ Urian vystrel ruky, aby jej ich ukázal.
Jej vlasy sa zase zmenili na striebroplavé a postavila sa na zem, kde z nej bola opäť tá bohyňa, ktorá ho nechávala pozerať cez jej zrkadlo, aby videl slnečné svetlo. Pozrela sa po miestnosti, v ktorej bola celá jeho rodina. „Poď so mnou, Urian.“
Jeho otec bez váhania pristúpil k ním. „Akra—”
„Nemiešaj sa do toho, Strykerius,“ zaprskala.
Otec zaváhal.
Urian chcel ubezpečiť otca, že bude v poriadku, ale pri jej tóne hlasu vedel, že má byť ticho. Nemala náladu na žiadnu diskusiu či ďalšiu debatu.
Úprimne, Urian si vlastne nebol istý, akú má bohyňa náladu. Bolo to niekde medzi hnevom a nekontrolovateľnou zúrivosťou.
Tak miesto toho sa len uisťujúco usmial na otca a nasledoval ju do jej paláca.
Akonáhle boli sami, Apollymi sa na neho pozrela so zamračeným pohľadom. Takto sa na neho zvykol pozerať otec, keď udrel niektorého z bratov. „Čo si spravil?“ Jej tón bol britký.
Urian mykol plecami. „Môj brat bol mŕtvy a ja som sa ho dotkol a...“
Ticho zakliala.
Úplne šokovaný sa snažil pochopiť, prečo je na neho taká rozčúlená. „Čo je to?“
„Máš moc, o ktorej som netušila, že je v tebe. Teraz sa musíš naučiť kontrolovať ju, inak dopadneš ako Midas. Zničí ti život. A všetkým v tvojom okolí.“
Pri tých slovách mu prebehol mráz po chrbte. Zvlášť preto, ako ich vyslovila. Čo tým mohla myslieť? „Nerozumiem, akra.“
Predtým ako odpovedala, hlboko zavrčala. „Tie znaky na tvojej ruke sú v najstaršom jazyku. V tom prvom z jazykov. Máš moc bohyne Bathymaas.“
Šokovalo ho, že spomenula prvú bohyňu rovnováhy a života. Bohyňu spravodlivosti.
V dávnych dobách, keď bohovia medzi sebou bojovali, našla spôsob ako pred nimi ochrániť apolittov a ľudí. Kým ju zato zatrpknutí bohovia nezničili.
Ale nedávalo mu zmysel, že sa narodil s jej znamením. Prečo?
„Ako je to vôbec možné?“
„Narodil si sa bohom, Urian, to vieš. A také narodenie v sebe môže niesť špeciálne dary. Nikto nevie, čo sa skrýva v ich potomkoch. Až kým nie je príliš neskoro.“
Nepriateľ Apolóna.
Prečo by si zvolila práve jeho, aby dostal tak veľkolepú moc, keď neboli príbuzní a dokonca neboli ani len v rovnakom panteóne? To nedávalo zmysel.
Apollymi sa ešte viac zachmúrila. „Skutočná otázka však je, čo sa stane s touto mocou, keď sa premeníš na daimona. V tom je pes zakopaný, pido, keďže toto sa ešte nikdy nestalo. Ani Apolón s tým nepočítal, keď preklial teba, tvojho otca a tvojich bratov.“
„Čo sa mi snažíš povedať, akra?“
„Že si zdedil silu od tak silnej bohyne, že sa môžeš premeniť na bohviečo.“ Unavene vydýchla. Potom sa na neho uprene pozrela. „Dnes si zachránil život svojho brata, Urian. Zajtra ich môžeš všetkých zahubiť...vrátane seba. Pretože nevieme nič o tvojej moci a ty netušíš ako ju ovládať. Jedného dňa možno budeš vedieť hýbať svetom. Nikto nedokáže povedať, čo z teba bude. Čo však vieme, že to bude naozaj vzrušujúce.“
Trpko sa zasmiala. „Možno to nebude dobré pre tých, ktorí sa ti postavia do cesty. Ale aj tak to bude vzrušujúce.“