Keď Urian zbadal ako okolo neho Apollymi čuchá, zarazil sa. Dokonca ovoňala aj jeho vlasy a plášť. „Niečo sa deje, akra?“
Ešte dvakrát privoňala k jeho ramenám. „Prisahala by som, že cítim Grékov!“
Rozrušený tým ako ho naďalej ovoniavala, akoby jeho telo smrdelo a jej to prekážalo, zamračil sa. „Je tu kopa olivovníkov, ktoré tu otec rozmiestnil kvôli obradu.“
Apollymi na neho zazrela. „Ešte dokážem rozoznať zápach rastliny a človeka. Smrdí to ako boh. A toto je ten odporný zápach...“ Stíchla, keď zbadala ako sa k ním blíži Davyn.
S Urianovou mamou.
Neuveriteľne šťastný pri pohľade na ňu vydýchol. „Mata!“
S úsmevom sa k nemu rozbehla, objala ho a pobozkala na líca. „Ach! Pozrime sa, aký si nádherný!“
„Čo tu robíš?“
„Myslíš si, že by som neprišla na tvoju svadbu?“
Apollymi sa zamračila a pritisla si ruku k nosu.
Keďže Urian pochopil, že mu naznačuje, že to je ten Grék, ktorého cítila, prestal si ju všímať.
Ponad matkinu hlavu sa zamračil na bohyňu a nad jej protivnosťou prevrátil oči.
Xedrix sa zakuckal nad Urianovou odvahou, ale rýchlo sa spamätal, keď sa bohyňa spupne pozrela na svojho obľúbeného modrého démona. Aj keď bohyňa tolerovala Urianovu opovážlivosť, Charonťan Xedrix by ľahko mohol prísť o krídla a skončiť prišpendlený o stenu.
Urian chytil mamu za pažu a viedol ju so sebou. „Poď, Mata. Predstavím ťa mojej Thii.“
V pozore pred množstvom daimonov, ktorí nazývali Kalosis svojím domov, zostávala po Urianovom boku. „Chýbal si mi, Urian.“
Urian ju pevnejšie zovrel. „Aj ty si my chýbala.“
Potiahla ho, aby ho zastavila. „Prosím... Musím to vedieť. Spravila som niečo, čím som sa ťa dotkla? Existuje dôvod, prečo si sa tak dlho neukázal?“
„Viem o tvojom...“ To slovo ho pálilo v krku a nedokázal ho vysloviť. Nedokázal spomenúť jej ľudského milenca bez ohľadu na to, ako veľmi ju robil šťastnou. Už len myšlienka na neho mu dvíhala žlč.
Keď si jeho mama uvedomila, čo sa ho dotklo, vytreštila oči. „Ako si sa dozvedel o Memnusovi?“
Zaťal zuby, keď mu došlo, že to bol ten muž, ktorého stretol, keď bol naposledy u nej. Žlč vystúpila až do hrdla. „Prišiel som raz za tebou a počul som vás.“
Zbledla. „Urian—”
Upokojujúco jej stisol ruku. „To je v poriadku, Mata. Rozumiem tomu. Mala by si mať niekoho kto sa o teba stará a necítim voči vám hnev.“ Úprimne sa na ňu usmial. „Nič viac si neprajem, len aby si bola šťastná.“
Stiahla mu hlavu tak, aby sa mohla oprieť lícom o jeho líce. „S’agapo para poli moro mou.”
Pri tých slovách mu vyhŕkli slzy. Zabudol ako veľmi mu chýbala mama.. Aké to bolo byť v jej náručí, kde ho nikto nesúdil ani od neho nič nepožadoval. Toto bolo to, čo mu najviac chýbalo v jeho vzťahu so Xyn. Dal by čokoľvek za to, aby ho takto mohla objímať, čo by ho zahrialo zvonku aj zvnútra.
„Baba Urian! Môžem sa ísť zahrať s Abironom a Kylasom?“
Rozosmial sa a odtiahol sa z maminho objatia, aby sa venoval svojmu synovi. „Mata... zoznám sa s Gerasom. Mojím synom.“ Ustúpil, aby videla Xanthiinho zlatovlasého cherubína. Jeho krátky monochiton bol už zašpinený z hrania. Keď ho jeho mama uvidí, porazí ju z toho, aký je špinavý. Ale Urian si dobre pamätal, aké to bolo byť chlapcom. Práve tak ako fakt, že ani u neho fibula nikdy nezostala na pleci.
Urian si kľakol a trochu ju napravil, skôr ako si to všimne Xanthia a vynadá mu, tak ako to kedysi robievala jeho mama. „Samozrejme, že sa môžeš ísť zahrať s bratrancami. Len moc nevystrájajte a nechoďte príliš blízko k Charoťanom. Ak sa malí apolliti zatúlajú na ich územie, zvyknú ich zjesť.“
S očami rozšírenými od strachu sa Geras pozrel na Xedrixa a Sabine. Oranžovo žltá Charonťanka sa na neho otočila, ako keby počula, čo mu Urian povedal. Jej oči sa zablysli.
Geras zalapal po dychu a utiekol.
Helena so smiechom pokrútila hlavou. „Byť otcom ti pristane. Ale niet divu, vždy si mal trpezlivosť aj so svojimi neterami a synovcami.“
Aj keď to myslela ako kompliment, hlboko v srdci ho to zabolelo. V dokonalom svete by túžil po dome plnom detí. Aby ich videl vyrastať a hrať sa.
Ale nie v tomto svete. Kým im nad hlavami bude visieť táto kliatba, je to nemožné.
Na tom sa zhodol s Parisom. Obaja odmietli sebecky mať deti, aby ich takto odsúdili na smrť. Bol si príliš dobre vedomý, ako na nich striehla. A aká vzácna je každá noc, ktorú prežijú.
A aký neistý bude každý ich nádych po premene. Prisahal si, že si bude vážiť všetok čas, ktorý dostane.
Aj keď to znamenalo byť účelovo ženatý so ženou, ktorú nemiloval. Koniec koncov, nemohol si dovoliť prieberčivosť.
„Je Geras jej jediným dieťaťom?“
„Nie, ešte má dcéru.“ Urian kývol bradou na Nephele, ktorá stála obďaleč v kruhu priateľov. Mala purpurový peplos, ktorý jej požičala Tannis a neuveriteľne dobre jej pristal. Až príliš dobre na Urianov vkus, pretože mal chuť odohnať mladých chlapcov, ktorých Nephelin pôvab priťahoval. Aj keď nebola jeho biologická dcéra, mal k nej práve tak ochranársky vzťah, ako by mal k dcére, ktorú by splodil. „Volá sa Nephele.“
„Ak sa podobá na mamu, tak potom musí byť Xanthia naozaj nádherná.“
„Ďakujem ti.“
Otočili sa pri zvuku Xanthiinho hlasu. Stála za nimi.
Urian s úctou povedal. „Mata... zoznám sa s mojou nevestou.“
Podali si ruky, pobozkali sa vzájomne na líce a potom sa Xanthia poklonila Urianovej ľudskej matke, kvôli ktorej na neho predtým vyletela. Pozorne ich sledoval, pripravený zakročiť, ak by Xanthia povedala niečo, čím by zranila jeho mamu.
„Rada ťa spoznáva, kyria. Urian o tebe povedal toľko úžasných vecí, že mám pocit, akoby sme sa už poznali.“
„Si príliš láskavá, Xanthia. Som šťastná, že si môj syn našiel takú krásnu a dobrú ženu. Som si istá, že vás bohyňa požehná mnohými deťmi.“
„Aj ja v to dúfam. Nič by ma viac nenadchlo.“ Xanthii sa rozšírili oči. „ Prosím ospravedlňte ma... Geras! Nech ti ani nenapadne....!“ Rozbehla sa za Gerasom, ktorý sa pokúšal zapáliť prd.
Nad chlapcovým vystrájaním Urian pokrútil hlavou.
„Neopováž sa smiať.“ Káravo ho udrela mama do paže. „Veľmi dobre si spomínam na dvojčatá, ktoré rovnako vystrájali v jeho veku.“
„Ale my sme boli lepší. My sme ho zapálili.“
„A spolu s ním aj solrenovu pracovňu.“
„A ten nám na oplátku naložil dobre na zadok.“ Povedal so smiechom Paris, ktorý sa k ním pripojil. „Vitaj, Mata. Ako sa ti darí?“
S úsmevom si pritiahla jeho tvár a pobozkala ho na líce. „Úžasne. Zvlášť teraz, keď opäť vidím mojich synov. A kde máš svoju lepšiu polovičku?“
„Och! Vedel som to! Vždy si uprednostňovala Davyna predo mnou a teraz mám dôkaz.“ Jeho zlaté kadere mu tancovali okolo hlavy, ale zrazu sa radosť z jeho očí vytratila. „Povedal som mu, že môže zostať doma, ak je to v poriadku. Ešte stále smúti nad stratou sestry a jej rodiny.“
Urian zažmurkal. „Rozumiem. To posledné, čo si želám je spôsobiť mu ešte viac bolesti.“
„To som rád. Obával sa, že by si jeho neprítomnosť mohol vnímať ako urážku.“
Urian bol šokovaný. „Nikdy. Poznám ho na to pridobre. Nikdy by mi nič zlé nespravil.“
Bolo vidno, že sa jeho dvojčaťu pri tých slovách uľavilo. „Nedokáže byť bezohľadný. A preto som s ním. Kým iní intrigujú, Davyn je oddaný až do morku kostí.“
A to nevedel nikto lepšie ako Urian. Teda možno okrem Parisa.
Ich mama napravila Parisov plášť. „Tak ho teda predtým, ako odídem pôjdem pozrieť. Nemôžem predsa odísť bez toho, aby som videla všetkých svojich synov a pripomenula im, ako veľmi ich ľúbim.“
Paris sa usmial. „Chýbala si mi, Mata.“
„A ty mne.“ Pozrela ponad rameno na daimona, ktorý na ňu zízal.
Urian sa na toho hajzla zamračil. Nech sa len skúsi priblížiť bližšie.
„Postarám sa o neho.“ Paris odišiel pohovoriť si s tým mužom. Bol v ich svete len krátko a nevedel, že Helena nie je na jedálnom lístku.
Navždy.
Ale aj tak sa pritisla bližšie k Urianovi. „Je ich tu viac ako bolo, keď som odišla.“
„Hej. Čoraz viac ich prichádza zo sveta ľudí a hľadajú tu útočisko.“
„Tak ako tvoja nastávajúca manželka.“
Prikývol.
„Ale nemiluješ ju.“
Pri tých slovách Urian stuhol.
Mama na neho pozrela pevným pohľadom. „Ak sa mýlim, popri to.“
Problémom bolo, že žiaľ, mala pravdu, ktorú však nechcel nahlas pripustiť. Pravdu, ktorú sa snažil pred všetkými ukryť.
Dokonca aj pred sebou samým.
Ale bola to jeho mama a poznala ho lepšie ako ktokoľvek iný, okrem Xyn. Aj tá vždy komentovala veci, ktoré sa pred ňou pokúsil skryť.
Jeho mama razom zosmutnela a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Ach, zlatko... prečo to robíš, keď ju nemiluješ?“
„Kŕmi ma, Mata. Žiadna iná nie. Potrebujem krv na prežitie.“
Ťažko preglgla a stisla mu pažu. „Mrzí ma to Urian. Zaslúžiš si cítiť vášnivú lásku. Takú, ktorá ťa pripraví o rozum a—”
„Nie, Mata,“ zastavil ju skôr, ako ich začul niekto iný a povedal to Xanthii. „Netúžim potom. Nikdy. Naše životy sú na to príliš krátke. Chcem kontrolu nad tým svojím. Ak chceme prežiť, potrebujeme to.“
Zamračila sa. „Môj pragmatik. Si príliš mladý na to, aby si bol takto rozumný. Tak unavený. Čo zabilo toho chlapca v tebe?“
Urianov pohľad zablúdil k otcovi, ktorý sedel na svojom studenom čiernom tróne vyrobenom z kostí Misosových nepriateľov a v pamäti sa mu zjavila stará spomienka. „Ten chlapec zomrel v tú noc, keď som videl ako sa môj otec zmenil na daimona, potom ako sa ho jeho vlastný otec pokúsil zabiť. V tú noc som pochopil, že k nám nikto nebude milosrdný. Že všetci sme prekliati od kolísky až po hrob. Život nepatrí slabým. Patrí tým, ktorí sú príliš tvrdohlaví na to, aby sa ho vzdali.“
Ostro sa nadýchla. „Čo sa to len s tebou stalo?“
To bolo jednoduché. Keď prišiel na tento svet, pokrytý krvou, capli ho po zadku. A odvtedy mu život neustále nakopával zadok. Bez váhania či prestávok. Úprimne, pripadal si ako večný fackovací panák.
A keď to už vyzeralo, že sa môže zastaviť a nadýchnuť, niekto alebo niečo sa objavilo a zrazilo ho prudkým úderom na kolená. Nikdy si nemohol vydýchnuť.
Ale nechcel, aby si o neho robila starosti. „Nič, Mata. Akurát som podľahol démonovi v mojom vnútri skôr, ako ostatní. Miesto toho, aby som proti nemu bojoval, som ho akceptoval ako svoju nevyhnutnú súčasť. Dokonca si to užívam. Koniec koncov, sme predsa daimoni.“
Pri jeho slovách zosmutnela. „Z časti si aj človekom, Uri. A ešte si sa nepremenil na daimona.“
Ale nemohol si dovoliť byť človekom. Ani teraz, ani nikdy. To by ho zabilo. Presne ako Davynovu rodinu.
Slabí voňali fialky odspodu.
On získal rodinu, o ktorú sa bude starať.
Jeho detstvo sa skončilo. Tento svet nedovoľoval milosrdenstvo a súcit. Vyžadoval nemilosrdnú a bdelú ruku s mečom.
Po dnešnej noci sa stane manželom a otcom. Už nemal zodpovednosť len sám za seba. Jeho pohľad zamieril k Nephele a Gerasovi.
Ku Xanthii.
Mal toho omnoho viac.
„Urian? Desíš ma.“ V hlase mamy zaznievala hrôza.
„Neboj sa, Mata. Som stále ten Urian, ktorého si vychovala."
S rukami v jeho striebroplavých vlasoch ho donútila pozrieť sa jej do očí. „Nikdy nezabudni na to podstatné, čo som ťa učila, Urian. Na česť. Spravodlivosť. Vernosť. Súcit.“
Jasné, ale len k svojej rodine.
K nikomu inému.
Bol predsa synom svojho otca. A tak ako Strykerova aj jeho milosrdnosť mala presne stanovené hranice. Ak sa z toho nekŕmim alebo s tým nespávam, je mi to ukradnuté. Kódex jeho otca bol jednoduchý na pochopenie.
Tento svet bol až do svojich základov brutálny a nestaral sa o nich. Tak ani oni sa oň nestarali. Ich jediným cieľom bolo prežiť. Za každú cenu.
Na, pod, cez či skrz. Tých, ktorí stáli za tebou si ochraňoval. Tí, ktorí stáli po tvojom boku boli cenní spojenci a ktokoľvek kto stál pred tebou bol cieľ na zničenie.
Bol to jednoduchý kód. Ktorý ich držal nažive.
Začínajúc touto nocou bude Urian Kleopas a všetci, ktorí mu toto meno dali, to oľutujú.