„Nechápem, ako som mohol dovoliť, aby ste ma, vy idioti, na toto nahovorili.
„V mene všemocného Dia, Archie...sklapni! Nikto ťa nevolal.“ Paris na neho zazrel a potom pozrel na Uriana. „Ešte jedna sťažnosť a kľudne ho pribi nožom o zem.“
Theo prikryl Archieho ústa rukou. „Čo keby som ho radšej uškrtil?“
„To by mohlo fungovať.“ Paris objal Davyna okolo pása. „A teraz prejavte aspoň nejakú úctu a čušte.“
Ako sa blížili k dedine, kde žila Davynova sestra a švagor, Archie naďalej frflal.
Urian nič nepovedal. Aj keď ho otravovalo, že s nimi išiel aj Archie, toto bolo jeho bežné správanie. Davyn chcel byť pár dní so svojou rodinou v ich dedine a samozrejme, že Paris išiel s ním, aby Davyn nebol sám.
Nikto by nemal byť sám, keď mu zomiera rodinný príslušník.
Aj keď väčšinu času sa bratia išli pozabíjať, nedovolili by nikomu inému, aby to spravil. Pre Parisa a Davyna bolo príliš nebezpečné ísť do ríše ľudí len spolu. Aj keď Davyn tvrdil, že jeho rodina sa vie o seba postarať, nestačilo im to.
Boli v tom spoločne. Jeden za všetkých, všetci za jedného.
A tak tu boli. Celá kopa. Naštvaní a skákajúci do seba.
Ako by povedala Xyn. Normálka.
„Čo sú zač tí z kultu Polluxa?“ Opýtal sa Ophion. Na rozdiel od ostatných bratov, ktorí zostávali blond, farbil si vlasy na čierno, ako ich otec.
„Jedným slovom? Idioti!“
„Archie!“ Opäť sa zamračil Paris. „Prestaň s tým!“
„Je to v poriadku, Paris. Má pravdu.“ Davyn podal Ophionovi malý medailón, na ktorom boli prepletené kruhy.
Ophion ho pozorne prezeral. „Čo je to?“
Urian sa snažil potlačiť znechutenie vo svojom hlase, keďže výnimočne súhlasil s Archiem. „Každý z ich komunity nosí tento emblém na znak prejavu, že mienia ctiť ich sľub. Alebo ho nosia v tú noc, keď sa stretnú, aby sa rozlúčili s členom ich rodiny, ktorý dodržal prísahu, že nespácha rituálnu samovraždu, aby sa vyhol Apolónovej kliatbe a nestane sa daimonom. V deň ich dvadsiatych siedmych narodenín pokojne príjmu svoj osud a ich telo prudko zostarne a rozpadne sa, tak ako ich boh preklial.“ Hrôza rozšírila Alkimosove a Telamonove oči. „Archie mal pravdu! Sú to idioti!“
„Ďakujem ti. Konečne so mnou niekto súhlasí.“
Theo si odfrkol. „Ja s tebou často súhlasím. Ale len málokedy to poviem nahlas, aby si ostatní nemysleli, že som rovnaký blbec ako ty.“
Keď Urian zacítil oheň, okamžite sa prestal smiať. Jeho bratia ho zacítili v tom istom čase.
A začuli jeho praskavý zvuk. Potom zvuky boja a krik...
V momente sformovali falangu, nasadili si helmy, pripevnili štíty a pripravili sa na boj. Úplne automaticky si Urian vybral najriskantnejšiu pozíciu. Keďže z nich bol najsilnejší, vyberal si toto miesto už roky. Urian a jeho siedmi bratia boli dobre vytrénovaní na boj, zvlášť proti ľuďom.
Na rozdiel od Davynovej rodiny a ich dediny, Strykeriovi synovia neboli Anglekosi – výraz, ktorým označovali apollitov, ktorí prisahali, že nikdy nepoužijú ich psychickú moc alebo nadľudskú silu proti ľuďom.
Boli Spathi. Chladnokrvní. Bažiaci po krvi nepriateľov. Oddaní len Apollymi a nemilosrdní voči ľuďom a komukoľvek ďalšiemu, kto ohrozoval apollitov a daimonov. Preto v ich embléme bol drak v slnku. Slnko bolo symbolom Apollymi Ničiteľky a drak bol zase symbolom ich otca, Strykera.
Ako sa pod rúškom tmy blížili k dedine, Urian na vlastné oči videl, čo spôsobilo zvuky a zápach.
Ľudskí vojaci napadli apollitov, ktorí tu žili a rabovali a spálili všetko a každého koho našli.
So zmučeným výkrikom sa Davyn pokúsil rozbehnúť k dedine, ale Paris ho chytil a zastavil.
„Nie, láska. Mysli na pomstu. Zachovaj si chladnú hlavu, inak nás tiež dostanú.“
Ľudia ich zbadali a zaútočili.
Theo k ním pristúpil, a tak sformovali kruh. Urian sa zarazene zamračil na brata, ktorý sa na neho samoľúbo usmial.
„Čo máš zas?“ Opýtal sa urazene Theo. „Aj keď si myslím, že si otravný sráč, ... čo aj si, Uri. Ale si tiež mojím bratom. Nech som prekliati, ak dovolím, aby ťa ľudia zabili.“
„Presne,“ zavrčal Archie. „Nebudem doma vysvetľovať Solrenovi, že som ťa nechal zomrieť. Veď by nás stiahol z kože.“
Urian sa na bratov usmial a vydal bojový pokrik. Vzápätí opätoval prvý útok na ich nepreniknuteľnú stenu proti nepriateľom. Zaútočil svojím kopisom a súčasne za pomoci svojich magických schopností zrazil ľudí, ktorí na nich útočili, na zem.
Plánovali zostať v kruhovej falange, ale v priebehu pár minút ich ľudia svojimi útokmi rozdelili. Niektorí útočili vo vozoch s kopijami. Urian sa otočil, keď sa k nemu priblížil voz a o štít sa mu zachytil bič. Trhol ním dopredu a vytrhol z ich formácie.
Urian použil svoju moc, aby zablokoval nápravu voza, čo vyhodilo toho hajzla z voza pekných pár metrov a dopadol na zem o pekných pár metrov, kde zostal ležať.
Otočil sa, aby čelil ďalšiemu útočníkovi a jeho pohľad zachytil svetlomodrý záblesk.
Bolo to svetlovlasé dieťa, ktoré utekalo.
Stuhol, keď si všimol, kam chlapec uteká. Do horiaceho domu.
Do riti!
Urian sa premiestnil k dieťaťu, aby ho chytil a ochránil.
V tej chvíli, ako to spravil, chlapec mu zaťal tesáky do paže.
Stopercentne to bol apollita.
„Hej!“ Urian vyceril tesáky tiež, aby chlapcovi ukázal, že nie je nepriateľ.
Keď si chlapec uvedomil, že Urian bol apollita a nie človek, rozplakal sa. „Prosím, pomôž! Moja mata a sestra sú tam uväznené. A keďže moja mata je slepá, sestra bez nej neodíde!“
Urian sa rozhliadol okolo seba a vedel, že ani chlapec nie je v bezpečí. Nie v tomto bezodnom besnení, ktoré ich obklopovalo. Ľudia boli suroví a tí, ktorí s nimi bojovali neboli o nič lepší. „Rozumiem.“ Postrčil ho ku kríku. „Drž sa pri zemi. Hneď sa vrátim.“
Chlapec sa rozbehol ako zajac a Urian sa hnal do budovy. Aj cez praskanie ohňa počul plakať dievča, ktoré prosilo mamu, aby s ňou išla do bezpečia. Zamieril k ním.
Chalmysom si prikryl ústa a nos a rýchlo prechádzal horiacou budovou, pričom sa vyhýbal padajúcim uhlíkom a doskám najlepšie ako vedel.
V očiach ho pálil dym a Urian sa držal pri zemi až kým nenašiel dievča, ktoré bolo vedľa svojej mamy, ktorá sotva vnímala a bola vážne zranená. Bolo zjavné, že ľudia si na nej zgustli.
Keď sa jej Urian dotkol, žena vykríkla a zaútočila na neho.
„Šššš, si v bezpečí. Mám ťa.“ Odopol si fibulu a zložil plášť a v duchu sa poďakoval Sarraxyn, že spravila jeho brnenie ohňovzdorným. Bolo to zvláštne, že udržiavalo jeho telo príjemne chladné aj napriek príšernej horúčave okolo neho.
„Je to apollita, Mata. Má tesáky, ako my.“
Žena vydala úpenlivý vzlyk a znenazdajky ho objala.
„Zabalím ťa do môjho plášťa a teleportujem vás obe preč. V poriadku?“
Slabo prikývla.
Urian rýchlo prikryl jej nahé telo a potom ich premiestnil z horiacej budovy tam, kde na nich mal čakať chlapec. Dúfal, že sa dobre skryl a nikto mu neublížil, keď od neho odišiel.
Akonáhle boli vonku, chlapec k ním vybehol zo svojej skrýše v kríkoch. Dievča ho pritiahlo k sebe a pevne objalo. „Geras! Myslela som, že si mŕtvy!“
Chlapec odpovedal výkrikom.
S prudko bijúcim srdcom sa Urian otočil, aby zistil, čo ho vystrašilo.
K deťom sa rútil človek. Urian položil ženu na zem a zastavil svojou mocou muža v brnení, tesne predtým ako sa k ním dostal. Pričaroval si meč a štít. Štít k nemu priletel cez oheň a rýchlo sa mu pripevnil na správne miesto na ruke.
Urian muža odrazil dozadu, potom mu svojím krátkym mečom zarezal do ruky a zachytil ho štítom. Ladne sa otočil a kopisom podrezal mužovi hrdlo.
Muž vydal bublajúci zvuk, zatackal sa a spadol na zem, kde zomrel.
Po rýchlej kontrole, že mŕtvy ostane mŕtvym, si Urian pripevnil štít na chrbát a vrátil sa k matke s deťmi. Keďže žena bola slepá a za túto noc už prežila priveľa hrôz, skôr ako sa jej dotkol jej vysvetlil, čo chce spraviť.
„Beriem vás troch na miesto, kde budete v bezpečí a ľudia sa k vám nedostanú. Dôveruješ mi?“
„Áno,“ vydýchla matka a pritiahla si plášť k jej spustošenému telu.
„Volám sa Urian.“
„Xanthia. Moje deti sú Geras a Nephele.“
Urian bol naštvaný z toho, čo sa stalo a chcel za to krv. Ale vedel, že si musí zachovať triezvu hlavu a spraviť to, čo treba. „Ešte chvíľku to vydrž, dobrá Xanthia. Teraz sa priprav. Dotknem sa ťa rukami a zdvihnem ťa zo zeme. Nič viac.“ Opatrne zdvihol jej nahé doráňané telo a snažil sa nemyslieť na to, čo jej spravili. To bezohľadné násilie, ktoré si táto úbohá žena musela vytrpieť. Dopekla s ľuďmi aj s tými prekliatymi apollitmi, ktorí si mysleli, že môžu žiť v mieri s ľudskými zvermi. „Si pripravená?“
Prikývla.
Keď ju Urian zdvihol, snažil sa byť čo najjemnejší.
Ale aj tak v tej chvíli, ako sa jej dotkol, zavzlykala a takmer sa začala brániť jeho zovretiu.
„Neublížim ti.“
„Ja viem,“ zašepkala.
Ale vedieť niečo a správať sa podľa toho boli dve rozdielne veci. A on to vedel lepšie ako ktokoľvek iný.
Urian privolal portál a uvedomil si, že musí jednať rýchlo. Ak podľahne panike a bude s ním bojovať, keď budú prechádzať portálom, mohlo by ich to všetkých zabiť.
Keď sa portál otvoril, deti sa vystrašene stiahli.
„Nebojte sa, bude to v poriadku,“ uistil ich. „Svetlo vám neublíži. Nie je to slnečné svetlo. Ideme do zeme, kde vám nikto neublíži. Prisahám na svoj život a česť.“ Podal ruku Nephele. „Chyť sa mojej ruky a potom pevne chyť brata.“
Zatvárila sa neisto.
„Bude to dobré,“ zašepkala Xanthia. „Myslím, že mu môžeme veriť.“
Keď sa ho chytila, pocítil smútok nad tým, že sa rúčka toho dievčatka triasla. To ho najviac trápilo – že tak malé dieťa sa tak veľmi bojí. Mala by poznať len dôveru a dobré veci. Tak ako všetky deti.
Urian potlačil zúrivosť a uistil sa, že deti sa neodtiahnu a nezrania, keď prechádzali žiarivým svetlom.
Keď ich portál preniesol do Kalosis, vydesene kričali. Nie že by sa nad tým divil. Pre každého bol prvý prechod portálom šokujúci, zvlášť, keď ste nevedeli, čo máte čakať. Vlastne, aj keď ste to vedeli, nebolo to omnoho lepšie.
Nehovoriac o tom, že bolo neskutočne nepríjemné, že ste sa zrazu ocitli uprostred veľkej sály, v ktorej sedel na tróne jeho otec, ktorého prísny pohľad jasne varoval každého, kto sem cez trblietavé svetlo dorazil, že k narušiteľom bude nemilosrdný.
Jediné, čo bolo ešte horšie, bolo to, že otec netušil, že jeho synovia v tú noc odišli z Kalosis.
„Urian? Čo, u Háda, toto znamená?“ Otcov pohľad skĺzol z neho na doráňanú, nahú ženu, potom na jej deti.
Hej, toto bola tvár príšery z príbehov, ktoré rozprávali rodičia deťom, aby ich vystrašili. Ani Urian si nebol istý, že ho otec nezabije.
Pri tom burácajúcom hlase sa deti vydesene schúlili. Nie, že by im to mal Urian za zlé. Už videl aj dospelých mužov, ktorí si od strachu z hnevu jeho otca pustili do nohavíc.
Kľakol si k ním a privinul si ich k hrudi jednou rukou, kým Xanthiu držal stále druhou. „Ššš, deti. To je v poriadku. Stryker je môj solren. Neublíži vám.“
Na druhej strane, on si to pravdepodobne za tú zjavnú neposlušnosť poriadne zlizne.
Prvá sa ukľudnila Nephele. „Tvoj baba?“
Prikývol. „Neboj sa. On stále vyzerá zúrivý. Ale žerie len ľudí.“ S úsmevom pošúchal Gerasov chrbátik. „Má celú kopu synov a vnukov. Prisahám, že nie je na vás nahnevaný. To mňa chce prehnúť cez koleno.“
To ich oboch rozosmialo. „A-a-a-ale ty si predsa dospelý. Neohrozený bojovník, ktorý nás zachránil!“
„Nie pre môjho babu. Ver mi, v jeho očiach nie som starší ako vy.“
Nephela sa nahla k ich matke a nahlas zašepkala. „Mata, jeho baba je daimon! A je obrovský!“
„Ššš, Neph. Mohol by sa uraziť.“
Urian sa postavil so Xanthiou v náručí. „Na ich osadu zaútočili ľudia. Potrebujem Tannis, aby mi s nimi pomohla. Tá žena je vážne zranená.“
Pohľad jeho otca stmavol a vyzeral vražedne. „Kde sú tvoji bratia?“
„Bojujú.“
„Trates!“
Urianom trhlo pri zúrivosti v jeho hlase. „ Solren—”
„Kým sa nevrátim, nechcem od teba počuť ani slabiku. Postaraj sa o tú ženu a deti. Otvor pre nás portál, aby som vedel, kde si nechal tvojich idiotskych bratov a ty sa neopováž vrátiť späť bojovať. Inak ti prišpendlím gule o zem, aby som si bol istý, že sa už z domu nedostaneš!“
„Áno, pane.“ Poslúchol Urian bez rečí.
Akonáhle otec a jeho skupina Illuminatov odišla, priklonil sa ku Gerasovi. „Ako som ti predtým povedal, stále ma vidí, ako tvojho rovesníka. A myslí si, že som dutý ako peň.“
Urian telepaticky požiadal Tannis, aby ich čakala v paláci a pripravila izby a potom ich viedol do svojho domova.
Keď k nemu prišli, Tannis a Archieho žena už na nich čakali vo dverách. Bol by ich teleportoval, ale vzhľadom na to, aká slabá bola Xanthia a ako veľmi sa deti báli každého tieňa, ktorý míňali, nechcel riskovať, že im ublíži, alebo spôsobí ďalšiu traumu.
Keď Tannis videla v akom sú stave, zalapala po dychu.
Aj jeho švagriná, vysoká a štíhla krásavica, sa trhla pri pohľade na ich stav. Nedokázal si vysvetliť, ako si mohol Archie nájsť tak prekrásnu a milú ženu. Alebo keď sa mu to už podarilo, ako ju ten idiot mohol podvádzať. Ale bolo to tak. Jeho brat bol neustále neverný, z dôvodov, ktoré poznal len Archie.
„Vitajte, deti. Ja som Hagne. Poďte so mnou, vykúpete sa a oni sa zatiaľ postarajú o vašu matu. Už je pre vás pripravený teplý kúpeľ a hračky.“ Súcitne a s bolesťou v očiach sa pozrela na Uriana. „Ste v poriadku?“
Prikývol.
Zamračila sa. „Bol Archie nažive, keď si ho opustil?“
„Áno.“
„Vďaka bohom za to. Vadilo by mi, že ho nebudem môcť zabiť, že robí také kraviny, keď sa vráti domov.“
Toto bolo divné, ale úprimne, nečudoval sa.
Bez jediného slova, niesol Urian Xanthiu k izbám.
Tannis pred ním rýchlo kráčala. „Môžeš ju dať do mojej starej izby. Služobníctvo jej tam už pripravilo posteľ. Bude sa tam cítiť pohodlnejšie.“
Keďže Urian vedel, že jeho „hosť“ nevidí, povedal jej. „Xanthia, toto je moja sestra Tannis. Zverujem ťa do jej opatery. Je veľmi jemná... teda aspoň k tým, ktorí nie sú jej bratia. Je to dobrá, milá žena.“ Urian ju odniesol do Tannisinej izby a opatrne ju položil na posteľ. „Budeš v tých najlepších rukách.“
Keď sa zberal na odchod, Xanthia ho chytila za ruku. „Ďakujem ti.“
„Niet zač. Teraz si oddýchni. Postarám sa, aby tvoje deti boli v bezpečí a opatrené, kým sa nebudeš cítiť lepšie.“ Bolo mu príšerne pri myšlienke na to, čo jej spravili. Upokojujúco jej pohladil ruku, pustil ju a zamieril do vstupnej haly.
Hagne dávala príkazy služobníctvu, aby pripravili viac teplej vody na kúpeľ detí, a aby im pripravili čisté oblečenie. Keď zbadala Uriana, zobrala ho bokom. „Ich otca zabili priamo pred nimi. Vedel si to?“
Keď si predstavil tie nočné mory, ktoré kvôli tomu budú mať, trhlo ho. „Nie. Nebolo kedy opýtať sa na ich otca. Odkedy som ich našiel, všetko sa stalo príliš rýchlo.“ Dusil ho hnev a smútok. „Videli, čo sa dialo s ich matkou?“
„Nemyslím. Z toho, čo povedali, som zachytila, že keď do domu prišli ľudia, chlapca otec vyhodil von cez okno a prikázal mu, aby sa tam skryl. Keď sa chlapec otočil, videl ako ľudia zabili jeho otca. Aj dievča bolo skryté. Skryla ju ich mama do pivnice, práve včas, aby sa k nej nedostali.“
„Vďaka bohom.“ Inak by určite znásilnili aj Nephele.
A zrazu bez akéhokoľvek varovania mu Hagne vrazila zaucho.
Líce ho pálilo a Urian na ňu nechápavo zízal. „Čím som si to zaslúžil?“
„Čo si tam vonku vôbec robil? S mojímmanželom?“
Zazeral na ňu, keď si trel zasiahnuté miesto. Do pekla, mala ranu skoro ako muž.
Presnejšie, mala ranu silnejšiu ako niektorí z jeho bratov.
„Odprevádzali sme Davyna, aby bol so svojím švagrom na jeho dvadsiate siedme narodeniny, ktoré na svitaní začnú. Chcel byť so svojou sestrou, keď jej zomrie manžel. Nechcel, aby na to bola sama len s deťmi.“
Udrela ho po ruke, tam kde ju nezakrývalo brnenie. „Ty nemysliaci idiot. Mala by som teba aj Parisa, zabiť. Do pekla aj s vašou hlúposťou!“
S frflaním cúvol, aby bol mimo jej dosahu. Do pekla s jej dlhými rukami. Bola ako batoľa, ktoré sa dokázalo natiahnuť omnoho ďalej, ako by ste čakali. „Prečo? Archie nás neznáša.“
„Pri Hádových trenkách, že neznáša. Nevychádza s tebou a tvojim dvojčaťom, pretože ste mu až príliš podobní. Ale miluje vás viac, ako vlastný život. Keby sa niektorému z vás niečo stalo, zomrel by. Preto bol tak blbý, že s vami dnes išiel miesto toho, aby zostal doma, kam patrí.“
Urian na ňu neveriacky zízal. „Archimedes Strykeros. Ten obrovský blbec? Veď vieš. Ten hromotĺk, čo sa ma celé dni snaží zatĺcť do zeme? Čo ma uväzní pod sebou a prdí mi do tváre?“
„Hej, presne ten nechutný blbec.“ Skrútila nosom nad jeho nechutnosťou. „Ver, či never, ale snažil sa vás zoceliť, aby vám nikto nemohol ublížiť.“
„Och, tomu ani na sekundu neuverím.“
„Ale mal by si.“ Hagne ho ešte raz udrela do paže a odišla za deťmi.
Urian si od bolesti prudko odfúkol. Už si na to fakt mohol zvyknúť Ak mu práve nedával do tela niektorý z jeho bratov, bola to jeho sestra. Alebo aspoň manželka niektorého z nich. Nikdy nemohol vyhrať.
„Uri?“
Skvelé... teraz si to zlizne od Tannis.
Už sa nemohol dočkať, čím zase naštval ju a ako mu to ona oplatí. Zamieril za ňou.
Prišiel so stiahnutým žalúdkom k jej izbe. Ramenom si otvoril dvere.
Tannis sedela vedľa postele.
Uri pristúpil bližšie a uvažoval, čo od neho chce. „Potrebuješ ma?“
„Hej.“ Bradou ukázala na Xanthiu. „Nevieš, kde je jej manžel?“
Odpovedal tichým šepotom. „Zabili ho ľudia.“
Tannis si súcitne povzdychla. „Je slabá a potrebuje nakŕmiť. Nemáš náhodou nejakú krv, ktorú by si jej mohol dať.“
Musel sa veľmi premáhať, aby nedal najavo znechutenie. Ale Tannis mala pravdu. Xanthia nebola v stave, aby sa nakŕmila bežným spôsobom. „Pôjdem sa pozrieť, či je ešte nejaká použiteľná. Rýchlo sa kazí.“ To bolo to najhoršie na darovanej krvi. Bola použiteľná len pár hodín. Maximálne jeden deň, ak mal šťastie.
Urian zamieril do svojej izby. Otvoril malú kamennú truhličku, v ktorej skladoval krv a otvoril mech, ktorý bol najčerstvejší.
Opatrne ju ovoňal.
Fuj, to bol nechutný zápach... nie žeby niekedy voňala lákavo. Akonáhle krv opustila telo, rýchlo chladla. A okamžite sa začala rozkladať. Už o pár minút kovová chuť chutila výrazne horšie.
Po hodine bola na zvracanie.
Ale žobráci si nemôžu vyberať. A tak ju zobral k sestre a podal jej ju.
„Nie je jej veľa. Ale môže ju vypiť celú.“ Bol naučený hladovať.
„Ďakujem ti.“
Urian kývol hlavou a vydal sa k dverám, keď počul ako Xanthiu napla tá krv.
„Musíš to vypiť.“ Nástojila Tannis frustrovaným hlasom, ktorý si bežne vyhradila pre neho. „Ak to nevypiješ, zomrieš.“
„Ne... Nedokážem to!“ Vzlykala, odtlačila krv a snažila sa nevracať.
Poznal ten pocit. Na tú chuť si bolo treba zvyknúť a ona bežne pila čerstvú krv.
Urian zaváhal a uvažoval, čo robiť. Jeho sestra mala pravdu. Bez krvi sa Xanthiine telo neuzdraví a mala malé deti, ktoré bolo treba kŕmiť. Aj keď sa mohli napiť od iných apollitov, apollitské deti najradšej pili od členov svojej rodiny, ktorých poznali, ako od cudzích. Výmena krvi bola príliš intímna záležitosť. Nebolo to niečo, čo by deti robili s niekým, koho práve stretli. Taká nezodpovednosť sa nedostavila až do puberty, ale hormóny a potreba sexu, vtedy prevzala nad apollitmi kontrolu.
Deti však potrebovali, aby ich pri kŕmení držali ich rodičia, zvlášť, keď hneď potom obvykle zaspali.
Nephele a Geras už túto noc stratili jedného rodiča. Nemohli prísť aj o druhého.
Skôr, ako si to stihol rozmyslieť, vrátil sa k posteli a zložil si brnenie, ktoré mu chránilo predlaktie, ktoré mu vyrobila Xyn. „Na.“
Aj keď ho Xanthia nemohla vidieť, šokovane na neho pozrela.
Aj jeho sestra.
Tannis sa zamračila. „Čo to robiš?“
„Budem v poriadku,“ obe ich uistil. „Môže sa nakŕmiť z môjho predlaktia.“ Videl strach na Xanthiinej tvári, aj keď nevedel, či bol skutočný. „Moja sestra tu môže zostať, aby si sa cítila bezpečne. Nedotknem sa ťa. Len si vezmi, čo potrebuješ, aby si mohla nakŕmiť svoje deti.“
Tannis pokrútila hlavou. „Urian... oslabí ťa to.“ Jej pohľad klesol na jeho pažu, kde ju nezakrývalo brnenie a všimla si niekoľko rezných rán. „Navyše si zranený.“
„Budem v poriadku, Tanny.“ Tie rany potrebovali len pár stehov. Utŕžil už horšie zranenia pri tréningoch s bratmi.
Xanthia si vytiahla prikrývku až ku brade. „Nebude to prekážať tvojej manželke?“
„Nemám žiadnu.“
„Si daimon?“
„Nie, ešte stále som apollita. Nezraním ťa.“ Položil ruku pred ňu, tak aby cítila jeho teplo. „Keď budeš pripravená, som tu. Sľubujem, že nepôjdem bližšie. Si v takom bezpečí, akoby ťa kŕmil tvoj solren.“
„Môj brat je čestný muž. Neporuší svoje slovo.“
Po niekoľkých sekundách váhania, Xanthia zložila prikrývku a opatrne prešla svojimi prstami po jeho predlaktí. Pri tom jemnom dotyku, ktorým skúmala jeho ruku sa mu zachvela pokožka.
Pri jej dychu mu zovrela krv, a keď si olizla pery a jemne hľadala prstami miesto na zahryznutie, bol tvrdší, ako kedykoľvek predtým.
Urian zavrel oči a pripravil sa na bolesť. Nedokázal si predstaviť, čo ma očakávať. Už to bolo tak dávno, čo sa kŕmil prirodzeným spôsobom, že si nepamätal, aké to je. Vedel, že od puberty by to mal byť úplne iný pocit. Ale vždy si myslel, že vzrušenie cítil len ten, kto sa kŕmil.
Ale mýlil sa.
V tej chvíli ako do neho zaťala tesáky, celé jeho telo ožilo akoby ho zasiahol blesk. Každá jeho bunka spievala blahom. A čo bolo najhoršie, jej kŕmenie spôsobilo, že bol nesmierne nadržaný. Túžil po nej s neuveriteľnou žiadostivosťou.
Drahí bohovia...
Striasol sa silou toho všetkého.
Prvýkrát v živote pochopil, ako sa trelos cítil predtým, ako sa vydal na svoju vražednú misiu. Pretože toto, totobolo šialenstvo.
Zrýchlil sa mu dych a bojoval s naliehavosťou zobrať si ju tu a teraz. Zaťal druhú ruku do päste a donútil sa nehýbať. Neopovážil sa pohnúť.
Bola to tá najťažšia vec v celom jeho živote. Každá molekula jeho tela sa z nej chcela kŕmiť a zobrať si ju. Bola to inštinktívna potreba, tak ohromujúca, že nechápal, ako jej dokáže odolávať.
Tannisina tvár očervenela a každou sekundou sa cítila nepríjemnejšie. „Idem skontrolovať deti.“ Prakticky vybehla z izby.
Urian sa stále nehýbal.
Neodvážil sa.
Xanthia oblizovala a sala jeho ruku, vrčala ako pila viac a viac náruživým spôsobom. Zaťala mu nechty do kože.
Tie zvuky a vôňa ruží, vychádzajúca z jej vlasov... jediné čo chcel bolo, ponoriť sa hlboko do nej, aby ho pokryla jej vôňa a úplne sa v nej stratil.
A čo horšie, túžil cítiť jej pery na svojom krku. A ochutnať jej krv...
Prestaň! Nie si zviera!
Nebol, ale v tejto chvíli sa tak cítil. Démon v ňom sa zvíjal a slintal.
Kým nezaťala nechty do jeho bicepsu a úplne sa neprestala hýbať.
Zo šokovaným zalapaním po vzduchu sa na neho pozrela. Pohľad na krv na jej perách ho priťahoval. Oblizla si ich, potom ho opatrne pohladila po líci. „A-a-ako to, že ťa vidím? Čo si zač?“
Rovnako zarazene pozeral na ňu. „Prosím?“
Spadla jej sánka a roztriasla sa.
Prižmúrene na neho pozerala a prechádzala mu prstom po brade. Tvárila sa neveriacky, šokovane, nad tým zázrakom. „Narodila som sa slepá...“ Poobzerala sa po miestnosti. „Až doteraz, som videla len slabé náznaky tieňov. Ironické, že som bola vykázaná z denného svetla, ktoré som aj tak nikdy neuvidela. Nie že by som bola dosť stará na to, aby som si to vôbec pamätala.“ Xanthia sa nervózne zasmiala, keď sa jej pohľad vrátil k Urianovi. „Si nádherný... Ako to, že ťa môžem vidieť...presnejšie, že vôbec vidím?“
Pri jej slovách sa Urian trpko zasmial. „Ako si povedala, mibreiara, celý život si bola slepá. Nemáš ma s kým porovnať. Ver mi, nie som ničím výnimočný.“ Pohol sa, aby odišiel, ale chytila ho za ruku, aby s ňou ešte zostal.
„Ďakujem ti, Urian.“ V očiach sa jej zaleskli slzy. „Neexistuje nič, čo by som nespravila, aby som sa ti odvďačila za to, čo si pre nás spravil. Zvlášť pre mňa.“
„Urian!“
Pri tom zúrivom zarevaní, ktoré tak dobre poznal, sa zamračil.
Z líc sa jej stratila farba a schúlila sa v posteli. „ Tvoj solren?“
Prikývol jej a uškrnul sa. „Rád by som povedal, že jeho štekanie je horšie ako hryzenie. Ale žiaľ, je to skôr naopak.“
A skôr ako sa stihol pohnúť, dvere sa otvorili a v nich stál jeden príšerne zúrivý daimon.
Výraz na otcovej tvári sa veľmi podobal na Apollymin, tesne pred tým ako vybuchla, čo obvykle vyústilo v bezpočet vybuchujúcich tiel do daimonského prachu alebo častí apollitov. Bola to taká zúrivosť, ktorá obvykle spôsobovala, že sa aj Trates skrýval. A v tieni videl Parisa, ktorý naznačoval, že mu má kryť zadok.
Čo sa u Háda, teraz stalo?
„To si bol ty, ktorý to vymyslel?“
To sotva. Bolo mu ukradnuté, či pôjdu alebo nie. To Paris bol odhodlaný nenechať ísť Davyna samého a apeloval na Urianove svedomie, aby sa k ním pripojil, lebo Paris chcel na výlete spoločnosť.
A keď s tým Urian súhlasil, Theo bol prvý, kto sa pridal. Potom sa tiež pripojil Ophie. A potom dotiahol Theo aj Alkima a potom to už eskalovalo.
Ale Paris ho prosíkal, aby to zobral na seba, nemými gestami, ktoré robil za otcovým chrbtom. Zjavne sa stalo niečo o čom nevedel. Niečo, čo bolo pre jeho dvojča veľmi dôležité.
Dúfam, že vieš, za toto draho zaplatíš. Inak by takto Paris neprosíkal
Vedel to.
Už preto mal chuť vraziť svojmu bratovi jednu do zubov. Prečo ho dostal do tejto pozície. Len raz mal chuť byť posratý zradca a vydať ich otcovi, aby ich potrestal.
Ale, žiaľ, nebol. Nenávidel to, že nemal žiaden pud sebazáchovy. A že jeho vernosť k bratom vždy vyhrávala.
Urian prižmúril oči. Budeš mi za to dlžný, ty blší trus! Za pomoci svojej moci vyslal bratovi svoje myšlienky.
Paris mu poslal vzdušný bozk.
Urian bol v pokušení mu to obscénne gesto vrátiť, alebo aspoň po ňom hodiť nôž, ale donútil sa nereagovať. „Neviem, ako mám na tvoju otázku odpovedať.“
Otec mu vrazil tak silno, že na sekundu sa obával, že stratí vedomie.
Alebo zopár zubov.
Každopádne vrazil do steny a sotva sa mu podarilo zachytiť sa o truhlicu, aby nespadol. Olejová lampa sa zatriasla a skoro spadla na zem.
„Telamon je vážne zranený. Takmer zomrel. Modli sa k bohom, aby prežil. Ak ešte raz odídeš z boja, kým tvoji bratia ešte budú bojovať, tak ti za tvoju zbabelosť rozpáram brucho!“ Zdrapol Uriana za vlasy a vliekol ho k dverám. „Opustil si rodinu kvôli cudzej žene! Ako si sa opovážil!“ Vykopol ho cez prah.
Keďže Urian dobre vedel, že mu žiadne slová nepomôžu, zaťal len sánku, dal si ruky pred tvár a pripravil sa na výprask, ktorý dostane. Do pekla s Parisom, že ho do toho dostal. A že ho nevaroval. Toto bolo niečo, čo jeho otca privádzalo do šialenstva a Paris to dobre vedel. Vďaka tomu, že ten kretén Apolón vždy zanedbával ich otca a každého pred ním uprednostnil, Stryker toto nikomu neodpúšťal. A nič, čo sa na to podobalo.
Rodina na prvom mieste.
Urian zasyčal, keď ho zasypala spŕška úderov. Jeho otec si neuvedomoval, čo robil. Toto už nebolo ani tak o potrestaní Uriana, ako skôr odplata Apolónovi. Bola to nefalšovaná zúrivosť.
A bolelo to do jadra jeho bytosti, dokonca aj cez brnenie.
Hlavne preto, že sa nemohol brániť. Odmietal udrieť svojho otca. Zo žiadneho dôvodu.
„Strykerius!“ Miestnosťou sa prehnala vlna a odhodila otca od neho.
S ťažkým dychom a oslabený bolesťou, Urian ležal na zemi a triasol sa. Bolelo ho celé telo. Apollymi sa zhmotnila v miestnosti medzi nimi a zazerala na jeho otca.
„Čo to robíš?“ Opýtala sa. „Plánuješ zabiť jedného syna za to, že druhý bol zranení? V akom svete toto dáva zmysel?“
Jeho otec sa postavil a pomaly sa mu vracala príčetnosť. Konečne sa začal ovládať. Kľakol si vedľa Uriana, odhrnul mu vlasy z tváre, aby si mohol prehliadnuť škody, ktoré napáchal. „Mrzí ma to.“
Akoby na tom záležalo.
Urian odtlačil otca preč, prevrátil sa a postavil sa na nohy, ktoré ho takmer neudržali. V tej chvíli svojho otca nenávidel každou časťou svojej bytosti.
A ešte viac nenávidel svoje dvojča. Do pekla s nimi oboma. Nespravil nič, za čo by si to zaslúžil a už mal plné zuby toho, ako bol ich fackovacím panákom. Bol unavený z toho, ako bol bitý za to, že niekomu pomohol.
„Urian...“
Nemal chuť to počúvať, tak ignoroval otca a pokračoval do svojej izby. Donútil sa potichu zavrieť dvere za pomoci svojej moci, aj keď by s nimi najradšej praštil z celej sily. Ale to posledné, čo potreboval, bol ďalší výprask za ignorovanie domácich pravidiel.
Bol príliš slabý na to, aby stratil čo i len kvapku krvi. Jeho dýchanie bolo od bolesti prerývané, utrel si nos a vypľul krv z úst do misky, ktorú používal na umývanie sa a potom si vypláchol ústa. Do pekla, to bolelo. Vďaka tej krvi sa mu vytiahli tesáky. Nie žeby ich potreboval.
Aj keď...
Vzduch za ním sa zavlnil. Stuhol, lebo očakával, že je to jeho otec alebo brat.
„Si v poriadku?“
Pri neočakávanom zvuku Xanthiinho nežného hlasu sa mu zrýchlil dych.
Skvelé, už len toto potreboval pre svoje pošliapané ego...
Zaplavili ho rozpaky a jeho zranenia ho rozboleli ešte viac. Zdrapol handru a utrel si svoje napuchnuté pery. „Som.“ Pozrel na ňu. „Mala by si oddychovať.“
„Chcela som ťa skontrolovať.“ Ťažko prehltla. „Mrzí ma, že si bol potrestaný za našu záchranu.“
Mykol plecami. „Nuž, predpokladal som, že sa moji bratia dokážu o seba postarať. Sú obrovskí, agresívni bastardi. A boli ozbrojení až po uši. Ty a tvoje deti nie. Neviem, prečo je môj otec tak nasratý, keďže on je ten, čo vždy hovorí, že ak sa nedokážeme ubrániť proti bande úbohých ľudí, nezaslúžime si žiť. Každý deň nášho života nás cvičil, aby sme sa im dokázali ubrániť a bojovať proti ním.“
„My sme sa učili žiť s nimi v mieri. Že ak nebudeme bojovať a nosiť zbrane, nechajú nás na pokoji a neublížia nám. Boli sme farmári a pastieri. Nie bojovníci.“
„Hej, viem to. Davynov otec bol zúrivý, keď sa jeho sestra rozhodla, že bude žiť s rodinou jej manžela. Povedal jej, že je to chyba. Že ľudia nikdy nepripustia, aby žili v ich svete... ak si líhaš s vlkmi, počítaj s tým, že ťa zjedia.“
„Mal pravdu.“ Zobrala mu z ruky handru a utrela mu obočie. „Potrebuješ sa nakŕmiť, aby si sa uzdravil. Kto ťa kŕmi?“
„Aktuálne ma kŕmia viacerí.“ Nebola to úplná lož. Len vynechal fakt, že to nebolo priame kŕmenie, ale skôr z mechov, do ktorých otec zberal krv od mužov, ktorých donútil, aby ju darovali.
„Tak ti teda ponúkam moju krv.“
Už len pri tej myšlienke, šokovaný Urian slintal, ale nemohol jej to spraviť. Nie po tom všetkom, čím si prešla. „Xanthia—”
Položila mu prst na pery, aby zastavila jeho protesty. „To je to najmenšie, čo môžem urobiť po tom všetkom, čo si pre nás spravil. Bože, Urian... prvýkrát v živote vidím! Prosím, dovoľ mi to pre teba spraviť.“
Keď mu nastavila krk, nedokázal už protestovať. Možno, keby nehladoval a nebol tak emočne vyčerpaný, dokázal by v sebe nájsť toho ušľachtilého hrdinu a odolať.
Ale práve tu a teraz príliš trpel na to, aby sa dokázal odvrátiť od tej útechy, ktorú mu ponúkla.
Potreboval to. Bolo to sebecké, ale bolo mu to jedno. Trpel bolesťami a tak nechal démona vo svojom vnútri, aby prevzal nad ním kontrolu a zaťal tesáky do jej krku, skôr ako v sebe našiel čriepky slušnosti, ktoré to mohli zastaviť.
A keď to spravil, zavrčal nad nevýslovnou rozkošou, ktorá ho zaplavila. Nikdy nič také necítil. Všetko bolo zrazu jasnejšie, ostrejšie. Farby boli živšie. Vôňa jej vlasov v ňom prebudila hlad, ktorý zasiahol rovno jeho slabiny. Svätí bohovia...
Už sa nedivil, že apolliti a daimoni strácali rozum. Teraz to už chápal.
Prudko vtiahol vzduch a zastavil sa, tesne predtým, ako nadvihol okraje jej peplosu a ukojil zviera v ňom. Ale vzhľadom na to, čo jej spravili ľudia, odmietol ju takto využiť. Bolo viac než dosť, že v ňom ukojila jeho hlad po krvi. Viac si od nej nemôže zobrať.
Dnes nie.
Ani len on nebol také zviera.
Už to, že si zobral jej krv bolo prešľapom. Ale aj tak chcel od nej viac. Prstami mu prehrabla vlasy a jemne mu hladila hlavu. So zastonaním privinula svoje telo okolo neho, čo mu naozaj nepomáhalo udržať si svoju zdržanlivosť.
Urian lízal a dráždil jej pokožku, keď si vychutnával teplú krv, ktorú tak potreboval. Bola omnoho sladšia ako ten studený odpad bez života, ktorý mu dodával otec. A bol si až príliš vedomý jej mäkkého sladkého tela, ktoré sa k nemu tislo. Ako sa o neho trela krivkami svojho tela, až kým nebol pripravený zomrieť.
S hlbokým, hladným zavrčaním ju pritlačil o stenu a narážal bokmi do jej.
Xanthia zalapala po dychu, potom siahla medzi ich telá a uchopila ho do ruky.
V tej chvíli, keď sa dotkla jeho penisu a začala ho trieť, vykríkol. Jeho telo reagovalo aj proti jeho vôli a explodoval jej do dlane. Zhrozený sa od nej odtiahol a stretol sa s jej pohľadom, ktorý prezrádzal, že to vie.
Ale bolo už prineskoro.
Nežne sa na neho usmiala. „Si panic?“
Ak by jeho líca horeli ešte viac, vzbĺkli by plameňom. Odvrátil pohľad, príliš zahanbení, aby priznal zjavnú pravdu.
S úsmevom ho pobozkala na pery, potom ich jemne pohrýzla a jej krv sa zmiešala z jeho. „Kedykoľvek budeš hladný, Urian, príď za mnou. Budem šťastná, ak ťa budem môcť nakŕmiť.“
Urian s úžasom sledoval Xanthiu, ako si umyla ruky v umývadle a potom odišla z izby, aby si mohol utriediť myšlienky. Dnes sa toho teda udialo.
Do pekla.
Otrasený. Užasnutý a zmätený viac ako kedykoľvek predtým, nemal vlastne vplyv na nič z toho. Ale chcel viac toho, čo ponúkala.
Nie, potreboval viac toho. Chuť jej krvi mu ešte zostala v ústach. Na perách. V nose cítil jej vôňu, na koži jej dotyky. A to spôsobilo, že bol ešte hladnejší. Jeho telo opäť stvrdlo.
Kým si nespomenul na niečo iné a to dostalo prioritu.
Potreboval ísť skontrolovať jedného idiotského brata a nakopať zadok druhému.
Tak sa rýchlo umyl a prezliekol a vydal sa za Telamonom, ktorý ani zďaleka nebol na pokraji smrti, ako mu tvrdil otec. Vlastne to skôr z miesta, kde Urian stál, vyzeralo len ako povrchové zranenie.
S rozkročenými nohami a rukami v bok Urian zazeral na Telamona, ktorý na neho zazeral späť. „Očakával som, že budeš vyzerať viac ako mŕtvola, braček.“
Pri pohľade na Urianovu dobitú tvár sa Telamon zamračil. „Prosím, povedz mi, že nie som príčinou, že vyzeráš takto.“
„Nie, za to môže Paris. A keď od teba odídem, bude vyzerať horšie ako ja.“
Telamon sa zasmial, ale potom bolestne zastonal. „Nikdy sa neotáčaj chrbtom k človeku, Uri. Sú to zbabelí hajzlíci! Ten blbec bol tak vydesený z toho, že niekto sa bráni, že pustil svoj meč a napichol sa naň. Myslel som si, že je mŕtvy a v tej chvíli, ako som sa mu otočil chrbtom, ten hajzel vstal a bodol ma vidlami. Nedokázal sa ani len vrátiť pre meč. Vidlami! Tak ponižujúce. Radšej by som bol, keby ma zapálili.“
Urian sa s úľavou rozosmial spolu s bratom, vďačný, že na tom nebol tak zle, ako ho nechal veriť otec. „Som rád, že nezasiahol nič dôležité.“
„Ja tiež. Aj keď úprimne, najviac ma mrzí, že za svoj život vďačím Archiemu. Ach! Do konca života budem o tompočúvať.“
Urian pokrútil hlavou, prešiel k nemu a objal ho. „Nechám ťa nakŕmiť sa a oddychovať. Naozaj som rád, že si v poriadku. Síce ťa neznášam, ale chýbal by si mi, keby si zomrel. Nemal by som na koho hádzať moje chyby.“
„Hej. Aj ja ťa nenávidím, ty nadržaný bastard.“
Urian ho pevne objal a potom ho potiahol za jeho zlaté vlasy. „Skap do rána.“
„Nápodobne.“
Natassa, Telamonova manželka, zazrela na Uriana, keď sa odtiahol od brata. „Nikdy nepochopím ten váš zvláštny vzťah, ktorý medzi sebou máte. Ste tak hnusní jeden k druhému.“
Urian sa uškrnul. „To je bratská láska, sestrička. Na konci noci dobre vieme, že by sme jeden za druhého položili život.“
„Teda ak sa predtým vzájomne nepozabíjame.“
Urian musel s Tellyho slovami súhlasiť. „Presne tak.“
Pokrútila hlavou. „To je to, čo hovorím. Som rada, že mám len sestry.“
Telamon si odprskol. „Zvykneš si.“ A potom sa otočil späť na Uriana. „Veľa šťastia s Parisom.“
„Nebudem ho potrebovať.“ Urian zavrel dvere a zamieril von. V prednej izbe sa na chvíľu zastavil a pozoroval svojho synovca a neter ako sa hrajú. Elias bol vernou kópiou svojho otca. Rovnaké zlaté kučery, rovnaké tmavohnedé oči, rovnaké pevné črty. Kým Thellasy bola omnoho menšia verzia Natasse. Dokonca bola oblečená v rovnakom zelenom peplose ako jej mama. A jej zlaté vlasy boli zapletené okolo jej hlavy do rovnakého účesu. Telamon si užije, keď bude strážiť dcérinu počestnosť v neďalekej budúcnosti.
Som rád, že nemám deti.
Urian k nim podišiel, objal ich a pobozkal a odišiel. Jeho synovci a netere boli najlepšou časťou jeho bratov. Pripomínali mu, prečo mal rád svojich súrodencov. Nemali ich odporný jazyk, ktorý spôsoboval, že s nimi chcel preraziť stenu. Nechápal, prečo to jeho súrodenci stále robili. Prečo si svoje názory a päste nenechávali pre seba.
A modlil sa, aby to tak zostalo navždy.
Urian si pevnejšie pritiahol plášť okolo tela, keď zamieril dole ulicou.
A teraz je čas porozprávať sa päsťami s jeho dvojčaťom.
Netrvalo dlho prísť do malého domčeka, v ktorom žil Paris s Davynom. Keďže Davyn pochádzal z omnoho skromnejších pomerov ako Paris, necítil sa dobre v honosnom sídle ich otca. A služobníctvo ho znervózňovalo. Na neuveriteľné Urianove prekvapenie, Parisovi na Davynovi dostatočne záležalo na to, aby sa vzdal prepychu a nasťahoval sa k Davynovi, kde žili extrémne skromne. Stále sa ešte nad tým pozastavoval. Altruizmus nebol pre jeho extrémne pôžitkárskych bratov bežný.
A predsa, Paris bol ten brat, ktorý svojho partnera nikdy nepodviedol. Čo o nich dvoch a ich vzťahu naozaj veľa vypovedalo.
Urian vrazil dnu bez klopania. „Paris! Davyn!“ Zreval, ale len preto, aby sa nestal nechceným divákom ich sexuálnych aktivít. Ani jeden z jeho bratov nebol zrovna cudný.
Ale nemusel si robiť starosti.
Dom bol prázdny.
Skvelé. Ten malý hajzel bol zrejme ešte v hlavnej sieni, kde sa vychvaľoval svojimi bojovými úspechmi. To bolo dobré. Privítal obecenstvo pri bitke, ktorú mienil uštedriť bratovi.
S rastúcim hnevom tam Urian zamieril.
Presne ako si myslel, našiel ich dvoch obklopených daimonmi a apollitmi. Paris sa vychvaľoval presne tak, ako to Urian čakal. A predvádzal niektoré svoje „techniky“.
Urian privrel oči. Hlboko zavrčal a rozbehol sa k Parisovi. Dav sa rozostúpil a uvoľnil mu cestu. Zdrapil Parisa za pás a nadvihol ho, aby ho mohol hodiť na zem.
„Čo do Tartaru, Urian!“ Paris ho udrel do hrdla.
Urian bol príliš zúrivý, aby mu záležalo, kam trafí, keď mu úder vrátil.
Paris sa ho snažil prehodiť cez seba, ale Urian to nedovolil. Túžil preliať bratovu krv.
„Ty klamárske vrece sračiek.“ Jeho túžba po pomste sa spojila s jeho túžbou po krvi. Jeho zúrivosť za to, že ho jeho dvojča predhodilo ich otcovi, dosahovala novú úroveň.
V jednej chvíli sa mlátili na zemi.
A ďalšej viseli vo vzduchu.
„Čo za šialenstvo vás to posadlo?“ Opýtal sa ich otec s rukami v bok, keď ich zospodu pozoroval.
Urian sa snažil vykrútiť z jeho držania. „Ananke a Lyssa!“
Výraz jeho otca jasne hovoril, že Urianove obvinenie bohýň nátlaku a zúrivosti ho nepobavilo.
„Nie si vtipný, pido! A ja sa nebavím. Túto noc si už dvakrát pokúšal moju trpezlivosť. Ocenil by som, keby si to neskúšal tretíkrát.“
Urian sa veľmi musel snažiť, aby na to neodpovedal. Pretože odpoveď by mu priniesla ďalší výprask. Bolo to ťažké, keď sarkazmus bol jeho rodným jazykom. A štipľavé repliky boli jeho najobľúbenejšie jedlo.
Čo bolo horšie, s jeho vylepšeným apollitským sluchom počul, ako jeho otec škrípe tesákmi.
Ich otec sa uškľabil na každého daimona a apollitu v miestnosti a najstrašidelnejší výraz si nechal pre Parisa a Uriana. „Mohol by mi láskavo jeden z vás vysvetliť, v mene Apollymi, čo sa vlastne stalo?“
„Urian to začal, Solren.“
Jeho otec vydal dlhý, podráždený zvuk. „Zdá sa mi to alebo je to najobľúbenejšia veta mojich synov?“
Urian si odfrkol. „Čo môžem na to povedať, Solren? Som vnukom Apolóna. Zažiarim všade, kadiaľ prejdem.“
Jeho otec si pritlačil prst na spánky, akoby sa snažil potlačiť migrénu a zavrčal. „Pri všetkých bohoch, chlapci... Zabudni na Lyssu a Ananku. Je to Koros, komu prinášaš obety a slúžiš až do posledného dychu. Keby som to nevedel lepšie, povedal by som, že si stelesnením boha drzosti. Si si istý, že ťa Hybris nevymenila po tvojom narodení za môjho skutočného syna?“
„Možno, že áno. Veľa by to vysvetľovalo.“ Do pekla Uri, Drž hubu! Nevedel, prečo mal taký problém udržať jazyk za zubami..
Bolo to bezohľadné zviera a zradné do morku kostí. Bolo horšie ako všetci jeho bratia dokopy, ak išlo o to, dostať ho do problémov. A ešte menej pomáhalo, ak ho bolo treba dostať z nich.
Keby bol rozumný, vyreže si ho skôr, kým niečo fakt vážne posere.
Pri pohľade na otca vedel, že je sotva slabiku od toho, aby prišiel o zub, alebo iný orgán.
„Paris... Myslím, že by si mal zobrať Davyna a vzdialiť sa na nasledujúci deň. Obaja ste mali náročnú noc. Bezpochyby potrebujete odpočinok.“ Postavil ho na zem.
„Áno, Solren.“ Zasalutoval otcovi, zbalil Davyna a odišiel.
Podráždený Urian sa zhlboka nadýchol a drzo skrížil ruky na hrudi, akoby ho to celé nudilo.
Jeho otec pomaly pokrútil hlavou. A bez varovania pustil Uriana.
Miesto toho, aby sa rozpleštil Urian použil svoju moc a elegantne pristál, prikrčený ako dravec. Dav okolo neho zalapal po dychu a otcovi spadla sánka.
So vztýčenou hlavou a v pozore sa Urian narovnal a poobzeral po miestnosti.
Tak do toho, hajzli.
Všetci z nich ho podceňovali. Vždy to tak bolo. Kvôli jeho veku zabúdali, že bol synom poloboha a kňažky. Aj keď jeho matka bola človek, Apolón jej dal špeciálnu moc. A z nejakého dôvodu, zdedil z tých schopností viac, ako všetci jeho bratia.
Tak nech.
Ako jeho otec povedal, bol drzý hajzel, ktorý sal jed z pŕs Hybris a Neikey a vyrastal tu v tejto pekelnej diere na kolenách Apollymi s démonmi ako priateľmi.
Naozaj. Čo očakával? Prispôsobivé, šťastné dieťa? Tá loď neodplávala, to nie. Miesto toho sa potopila už v prístave a nikto ju nikdy nevidel.
„Čo mám s tebou robiť?“
Urian pokrčil plecami. „Zobrať ma a nechať na slnku?“
„Nepokúšaj ma.“ Zacukalo mu sánkou.
Zo všetkých mojich synov si moja najväčšia pýcha a súčasne sa o teba najviac bojím. Modlím sa, aby to, čo ťa ženie k takej odvahe a šialenstvu, ťa jedného dňa nevohnalo do samovražednej hlúposti.
Urian sa zamračil, keď začul v hlave otcov hlas. „Čo, prosím?“
„Čo?“
Poobzeral sa po miestnosti, neistý si tým, že správne počul. „Ja... Mal som pocit, že si niečo povedal.“
„Len som uvažoval aký trest by mal na teba naozaj dopad. Keďže som doteraz nenašiel nič, čo by prelomilo tvoju tvrdohlavosť.“ Otec uchopil jeho vlasy a pritiahol si ho do náručia. Neskutočne pevne ho objal. „Nech ťa nikdy nemusím oplakať, ty jeden mizerný sukin syn.“ Zavrčal tie slová do Urianovho ucha tak, že im nikto iný nemohol rozumieť. Ale neboli to slová, čo Urian počul. Bola to tá emócia, ktorú ukrývali.
Jeho otec ho miloval.. Tak ako miloval všetkých svojich synov.
Ale Stryker bol predovšetkým bojovník. Vyrastal pod železnou päsťou svojho stvoriteľa, ktorý mu venoval len svoju krutosť. Na rozdiel od nich, Stryker nepoznal láskavé teplo matkinej náruče. Nikdy mu nespievala, nestarala sa o neho, keď bol chorý, nikdy ho neukladala do postele. Nikdy sa s ním nesmiala ani nehrala.
Aj keď ich iný preklínali kvôli ich ľudskej matke, Urian poznal pravdu. Boli požehnaní, že vyrastali s jej láskou. Nič vo svojom detstve by nezmenil, teda okrem Apolónovej kliatby.
Či nenávisti, ktorú vložil Apolón do srdca ich otca, dávno predtým, ako sa narodili. Dal by čokoľvek za to, aby mohol ušetriť otca toho utrpenia, ktoré mu krivilo úsmev.
„S’agapo para poli, Baba.” Zašepkal Urian. Boli to slová, ktoré jeho otec málokedy počul od svojich synov. Veľmi ťa ľúbim, ocko.
Otec ho pobozkal na líce. „Aj ja ťa ľúbim. A teraz sa prac.“ Drsne ho odsunul gestom, ktoré by vyzeralo necitlivo pre každého, kto nepočul ich rozhovor alebo nevidel ako sa otcove ruky triasli strachom, keď ho objímal.
Aj napriek otcovej nevrlosti, Urian poznal pravdu. Bol opatrovaných a milovaný.
Nebola to len spoločná krv, ktorá im tiekla v žilách. Bola to ich oddanosť a vernosť.
Urian...
Keď začul predvolanie, obzrel sa okolo seba.
Opatrne ako vždy sa premiestnil k dverám Apollyminej záhrady. Nikto nemal povolené teleportovať sa priamo do nej. Za také rúhanie by bohyňa reagovala násilne a roztrhala by ho na tisíc kúskov.
A tak opatrne otvoril dvojité dvere a vošiel do záhrady pokorným krokom. Ani ona ani Charoťania nedávali najavo, že zaregistrovali jeho prítomnosť. Sedela ako obvykle pri svojom jazierku. Kúzelná čierna voda bola dnes zvlášť jasná.
Urian sa pred ňou hlboko uklonil.
Až vtedy sa pohla. „Kŕmil si sa.“
Nebola to otázka. Bolo to konštatovanie toho, že vie o tom, čo robil so Xanthiou. Nechápal, prečo sa tomu vôbec divil. Koniec koncov, bola to bohyňa.
„Kŕmil, akra.“
Apollymi zakrúžila rukou nad čiernou vodou. „Vieš si predstaviť, ako veľmi ma bolí, že nedokážem vidieť budúcnosť, Urian? Tak veľmi ma to trápilo, že sa moja láska postarala, aby môj hlásateľ... môj syn mal ten dar a bol mojimi očami.“
„Apostolos?“ Opýtal sa.
O svojom druhorodenom synovi, ktorého prekliali atlantskí bohovia a zavraždil Apolón, rozprávala len zriedka.
Podobne ako jej prvorodený, Monakribos, ktorého zradili jej súrodenci a zavraždili roky potom, ako zabili jej milenca, bolesť z Apostolosovej smrti bola ešte príliš čerstvá. A tak sa len zriedka dotýkala tejto rany v jej srdci, aby nezačala nanovo krvácať.
„Áno. A bolí ma, že neviem, aký dopad bude mať táto žena na tvoj život. Nedesí ťa to?“
„Nič ma nedesí, akra.“
Na perách sa jej zjavil úsmev. „Vieš Urian, v mojom panteóne statočnosť – Akeon – a hlúposť – Koalemos- boli dvojčatá, ktoré všade chodili ruka v ruke. Čo tým chcem povedať je, že na statočnosť je potrebná určitá dávka hlúposti.“ Jej pohľad aj tón zvážneli. „Dávaj si pozor, kam ťa to dovedie.“
„Budem ostražitý, akra.“
„Si dobrý chlapec, Urian Kleopas.“
Zamračil sa. „Čo si to povedala, akra?“
„Ešte si to nepočul? Takto ťa nazýva veľa apollitov a daimonov. Aspoň za tvojím chrbtom. Vadí ti to?“
„Že ma nazývajú otcovou slávou?“ Urian zmĺkol, aby to zvážil. Na jednej strane to bolo trochu nepríjemné. Akoby nestačilo, že ho bratia volajú otcovým obľúbencom.
A zrovna tak sa mu nepáčila predstava, že sa k ním pridali aj ostatní. Ale na druhej strane...
„Nie, akra. Snažím sa uctiť si otca všetkým, čo robím. Dúfam, že jedného dňa budem aspoň spolovice tak skvelým bojovníkom, ako je on a že budem tak ušľachtilý, ako je on. V službe nášmu ľudu, ako aj našej rodine. Našej bohyni.“
V okamihu sa zhmotnila priamo pred ním a uchopila jeho tvár do svojich chladných rúk. Prebehol mu mráz po chrbte. „A to je základný trik života. Uhol pohľadu. Vo všetkom. Nemôžeš zmeniť, čo o tebe vravia iní. Len to, ako reaguješ na to, čo o tebe hovoria. Len to, ako zareaguješ na ich nekonečné klebety. Či ťa zrania a urazia, alebo ich naopak prijmeš a spravíš z nich svoje plus. Múdry je ten, kto si zvolí to druhé.“
Chlad jej dotyku ho páli na koži ako sa jej strieborné oči zmenili z víriacich strieborných na červené. „Nikdy nezabúdaj, kto si, m’gios. Buď verný svojmu srdcu. Drieme v tebe moc, ktorá je omnoho väčšia ako moc tvojho otca. Jedného dňa prijmeš túto časť seba. A v ten deň sa tvoje detstvo skončí. V deň, keď prestaneme kráčať v tieni rodičovskej ochrany a budeme samostatne na vlastných dvoch nohách čeliť svetlu našich životov. Väčšina zakopne a spadne. A niektorí sa už nikdy nepostavia. Ale ostatní sa postupne postavia a naučia chodiť. Krok po kroku...“
S prižmúrenými očami sa na neho usmiala. „Len zopár z nich vstane s obrovskou zúrivosťou, ktorá im dá krídla, Urian. Tí sa na nich vznášajú k nebesám. Vidím v tebe tvojho otca, pido a to ma desí.“
„Desí ťa to, akra? Prečo?“
Zažmurkala a pustila mu tvár. „Bol to tvrdohlavý bastard.“
Jej voľba slov ho zarazila. „Bol?“
„Je.“ Povedala rýchlo a odkašlala si. „Bola to dlhá noc, ormourpido. Potrebuješ sa vyspať. Pretože zajtra príde nový deň, ktorý si nájde nové spôsoby ako ťa zlomiť.“
Nebol si istý, či má veriť tej odpovedi, Urian sa poklonil a odišiel. Avšak nevrátil sa k otcovi. Bolo len jediné miesto, kde túžil byť. Apollymi mala pravdu. Bola to dlhá noc.
A on potreboval útechu.
Bolo jediné miesto, kde ju nachádzal.
Uistil sa, že si ho nikto nevšíma a opatrne sa vybral k Xyninmu príbytku.
„Sarraxyn?“
Zasyčala v tme. Čo len s tebou... Tón jej hlasu sa zmenil. Si zranený?
Jej obavy mu vždy vyčarovali úsmev na tvári. Nevedel prečo. Len vedel, že ho to hrialo pri srdci.
„Bojoval som.“
Xyn sa pred ním zhmotnila tak rýchlo, že ho to prekvapilo. Nevedel pochopiť ako je možné, že taká obrovská bytosť sa dokáže hýbať tak rýchlo a ticho.
Niečo po ňom prebehlo až mal pocit, že to boli ruky. Moje brnenie ťa neochránilo?
„Tak, že si to ani nedokážeš predstaviť.“ Načiahol sa a pohladil jej ostnatú bradu. „Ďakujem ti. Škoda len, že ma celého neprikrýva. A väčšina rán som neutŕžil v boji, skôr po ňom...keď môj solren zistil, že sme boli v ľudskom svete bez jeho vedomia.“
Odtiahla a nechápavo naklonila hlavu a zamračila sa. Čože? Tvoj otec ťa zbil, že si bojoval?
Cítil tú istú krivdu, ktorú počul aj v jej tóne hlasu. „Hej. Jeho jednanie občas nedáva zmysel. Nie je normálny.“
Vtiahla ho do svojej teplej šupinatej náruče a pohladila ho. Okúp sa vo vodopáde, aby si sa uzdravil.
„Si si istá?“ Ak by ich pristihli, mohla by byť popravená. Nikto nemal povolený vstup do Apollyminých liečivých prameňov. Za bežných okolností by mu Xyn nedovolila ani len sa na ne pozrieť, ak nevedela, kde presne sa bohyňa pohybuje v danom čase. Hej. Sprav to rýchlo, kým si to nerozmyslím.
Urian viac nepotreboval. Za pomoci svojej moci sa zbavil šiat a rýchlo sa ponoril do vody, ktorá bola neuveriteľne upokojujúca. Bola taká teplá a vrúcna. Ako matkine objatie.
Normálne sa dostávali s vodou do kontaktu len v malých dúškoch, ktoré im doniesli Charonťania, keď bol niekto zranený a Apollymi to schválila.
Ale aby sa v nej kúpali...
Toto bolo Katateros. Atlantská verzia raja.
Xyn stála na kraju vodopádov, aby mohla sledovať Uriana ako si nahý užíval dúhové jazierko. Kiež by tak tušil, ako rada by sa k nemu pripojila...
Dopekla, bol úžasný. Dokonalý v každom smere a neodolateľný...
Vrhla dlhý, túžobný pohľad na jeho chutné, svalnaté telo a na to, ako sa na jeho svaloch trblietali kvapky vody...
Hej, stálo to za to. Vždy bolo pre ňu ťažké zostať v jej dračej podobe, keď ho sledovala ako sa kúpe. Ale aj tak mu to dovolila, aj keby ju to stálo život, keby ich prichytili.
Zahryzla si do pery a cítila, ako v nej vzrastá teplo, ktoré nebolo z jej dračieho ohňa.
Už roky chodievala do centra apollitského mesta, aby ho zamaskovaná mohla sledovať aspoň z diaľky. Občas pri tréningu. Alebo keď sa zhromaždili na oslavy. Vždy v dave, aby si ju nevšimol alebo sa s ňou nebodaj nechcel rozprávať.
Aj keď občas ju takmer pristihol, keď bola príliš očarovaná jeho krásou a nestiahla sa dostatočne rýchlo.
A teraz...
Dnes v noci si iný, Urian. Čo sa ešte stalo, o čom si mi nepovedal?
Z Uriana vyžarovala sebadôvera tak, ako ešte nikdy predtým. Šírili sa okolo neho vibrácie, ktoré nevedela zaradiť. Aj napriek jeho zraneniach, cítila pokoj, ktorému nerozumela.
Najradšej by okolo neho ovinula ruky a držala ho pri sebe, aby mu nikto nemohol ublížiť, či ohroziť jeho bezpečnosť.
Zastavil sa v tmavej vode a otočil sa na ňu. Ležiac na chrbte, jej poskytoval neobmedzený výhľad na celé jeho dokonalé telo. Každý centimeter z neho.
Vyschlo jej v hrdle a cítila ešte viac tepla, ktoré ju zaplavilo. Túžila nabrať odvahu, aby sa zmenila na človeka a vyliezla na neho a vtiahla ho do seba, aby si ho nárokovala.
To by bolo božské. A bol to jediný sen, o ktorom vedela, že sa nikdy nesplní.
Zvlášť, keď konečne odpovedal na jej otázku slovami, ktorými jej rozbil srdce na kusy.
„Dnes v noci som sa kŕmil.“
Zaplavil ju nepredstaviteľný hnev a žiarlivosť a jej šťastie sa rozpadlo pri predstave ako má Urian sex s inou ženou. Hnev bol tak divoký a silný, že na neho takmer vychrlila oheň. Mala chuť ublížiť mu, spôsobiť mu bolesť. A ešte viac, chcela vedieť, kto bola tá žena, potom ju chytiť a vytrhať jej každý vlas z hlavy, kým by nezostala plešatá a krvácajúca.
Prosiaca o milosť!
Ako to len mohol spraviť?
Ale vlastne, akoby nemohol?
Pravda ju bodala ako roj sršňov. Oči sa jej zaliali slzami a snažila sa zostať pokojná a čeliť tvrdej pravde. Potreboval na kŕmenie apollitku. Ona to nikdy nemohla byť a vedela to. Ani všetka jej moc a schopnosti nestačili...
Nikdy pre neho nebude to, čo potrebuje.
Nikdy.
„Xyn?“ Priplával k nej bližšie. „Si v poriadku?“
Nie, ako by mohla byť? Muž, ktorého milovala, jej zlomil srdce. Našiel si inú milenku a nemohla s tým nič spraviť.
Bol jej neverný a ona musela mlčať, kým si on užíval s inou a navyše sa tým ani netajil. Kým on sa smial a spával s inou priamo pod jej nosom. Akoby mohla byť v poriadku? Ako by sa s tým mohla zmieriť?
Bolo to šialené, že sa jej na to vôbec pýtal.
A napriek bolesti. A napriek tomu výsmechu, len preglgla a potom odpovedala pokojný hlasom. Hlasom ktorý maskoval jej zlomené srdce. Samozrejme, že som.
S ustaraným zamračením vyliezol z vody a mokrý a nahý k nej zamieril.
Nebola schopná zniesť pohľad na tú krásu o ktorej vedela, že jej nikdy nebude patriť. Že ju nikdy ani neochutná. Sarraxyn sa postavila a odletela, túžiac viac ako kedykoľvek predtým, aby mohla odísť z tohto príšerného miesta a nájsť si vlastnú rodinu. Byť zase so svojimi. Kde by nebola tak príšerne sama.
Navždy. Vyvrheľ vo svete, kde ju nikto nemá rád. Nikto ju nebude milovať alebo vidieť takú, aká naozaj je. Tu bola príšerou.
Nechcená. Nepotrebná.
Súdená za veci, za ktoré nemohla.
A vnímaná len ako polovica toho, čo naozaj bola. Ale jedného dňa...
Jedného dňa sa oslobodí a svet bude poznať jej skutočné srdce a silu.
V ten deň sa pred ňou všetci budú triasť strachom.
Aj Urian.