Keď Xyn našla Uriana sedieť na deke, ktorú rozprestrel neďaleko temného vodopádu, ktorý stekal do Apollyminho zrkadla, zastavil sa jej dych. Aj keď nebolo nič zvláštne na tom, že ho tam videla, prekvapilo ju, že so sebou doniesol jedlo. Zvlášť preto, že on nemohol nič jesť, ani piť. Toto bolo niečo, čo robieval pre svoju mamu, kým tu žila.
Ale nie pre ňu.
Čo je toto?
S úsmevom sa postavil. „Všetko najlepšie k narodeninám!“
Zmätená jeho slovami sa zamračila. Prosím?
Usmial sa ešte viac, tak že bolo vidno jeho tesáky. „Nuž, keďže nevieš kedy si sa narodila a nikdy nezabudneš na moje narodeniny, rozhodol som sa, že aj ty budeš mať narodeniny. A určil som ich na dnešný deň. Všetko najlepšie k narodeninám, Xyn.“
Oči sa jej zahmlili slzami nad jeho láskavosťou. A čo bolo horšie? Zaplavila ju neha. Nevedela, čo má povedať. Nikto k nej ešte nebol tak pozorný. Skoro sa premenila z dračej podoby na človeka, ale zastavila sa.
Nevedela, ako by zareagoval. Aj keď vedel, že má veľkú moc, nepoznal jej plný rozsah. A nikdy mu neprezradila, že sa vie premeniť na človeka. Vlastne tajila mu toho pomerne veľa zo strachu, čo by spravil, keby poznal pravdu. Keby vedel, kto boli jej skutoční rodičia.
Do smrti by ma nenávidel.
A to by nezniesla. Urian bol všetko čo mala v tomto svete, kde bola odrezaná od všetkého a od každého. Bol jej jediným priateľom. Apollymi sa postarala, že ani so svojou obrovskou mocou nedokázala použiť Krik prekliatych, aby zavolala svojich bratov na pomoc. Nemohla utiecť.
Nemala žiadnu nádej.
Urian bol jej jediná útecha. Jej svetlo v tejto pekelnej temnote. Čo bolo iróniu, vzhľadom k jeho menu. A to bol len jeden z dôvodov, prečo pre ňu tak veľa znamenal.
„Plačeš?“
Zažmurkala, aby potlačila slzy. Nechcela, aby videl jej slabosť. Samozrejme, že nie. To preto, že tak smrdíš, až mi z toho slzia oči.
Urian sa rozosmial. Nikdy sa pri jej doberaní neurazil, vedel, že to tak nemyslí. Nikdy ho naozaj nenaštvala. „Neverím ti.“
To by si mal. Kedy si sa vlastne naposledykúpal?
Zaprskal na ňu, pokrútil hlavou a predstieral, že je urazený. „Dobre teda. Asi by som to mal zjesť sám.“
Ty neješ.
„Aha, hej. Zabudol som.“
Opatrne si sadla vedľa neho, aby mu svojím dračím telom neublížila a ovoňala jedlo. Voňalo veľmi chutne. Ďakujem ti, Uri.
Urian sa usmial na svoju mrzutú dračicu. Netušil prečo ho jej hádavá povaha tak strašne baví, keď svojich bratov by zmlátil aj za menšie urážky.
Ale aj tak ju zbožňoval.
Všetko na nej, dokonca aj tie urážky.
Tak rád pre ňu spravil čokoľvek. Bez ohľadu na to, aké to bolo jednoduché, či zložité, vždy ho to tešilo.
Šťastný, že ju potešil, vyliezol na jej chrbát a oprel sa o ňu medzi krídlami tak, aby ju mohol poškrabkať, lebo tam nedosiahla.
Spokojne si povzdychla a naširoko rozprestrela svoje krídla na tmavej tráve. Jej boky začali vibrovať príjemným chvením, čo bolo dračím ekvivalentom k mačaciemu pradeniu. Keď to prvýkrát objavil, takmer sa na neho prevrátila a zabila ho.
Ale už našli vhodný kompromis, ktorý mu umožňoval škrabkať ju na chrbte a jej pokojne ležať bez toho, aby ho zranila.
Konce jej krídel sa pri jej pradení chveli.
Urian sa na jej chrbte natiahol. „Tak čo si robila celý týždeň?“
Odfúkla. Jedla som. Kúpala sa. Spala. Kontrolovala záhradu. Zase spala. Uvažovala, že zapálim Apollymin... proste, normálka. A čo ty?“
„Bojoval som s bratmi. Hádal sa so sestrou. Bol som potrestaný otcom za konflikty so súrodencami. Trénoval boj. Vysvetlili mi, aké robím chyby, čo ma dôkladne zmiatlo. Niekoľko desiatok razov ma každý, kto išiel okolo, urazil. Veď to poznáš, normálka.“
Mrzí ma to.
„Mňa už ani nie. Zvykol som si.“
Tón tvojho hlasu hovorí niečo iné.
Hej, cítil, ako mu tá lož skrúca črevá. Tak veľmi si prial, aby mu to naozaj bolo jedno. „A to som si myslel, že som jemný.“
Túžobne si povzdychol. „Neviem. Keď som bol malý, túžil som vidieť slnko. Môcť byť vonku na dennom svetle. Ale teraz... Chcem odtrhnúť Apolónovi hlavu.“
Ty nechceš mať rodinu?
Urian pokrútil hlavou. „Mám rodinu. Presne takú, akú potrebujem. Niektoré dni aj väčšiu ako potrebujem.“
Rozosmiala sa. A čo láska. Žena, ktorá bude len tvoja.
To nemohol ovplyvniť. Žiadna žena ho nikdy nebude kŕmiť. Už sa vzdal toho zbytočného sna a zmieril sa so studenou stravou. Čo mu najviac vadilo bolo, že mu Theo a Archie neustále pripomínali, že zomrie ako panic. „Neverím na lásku. Minimálne nie na takú o akej píšu básnici.“
Ešte si mladý.
Možno bol. Ale neexistoval spôsob, ako by potlačil opovrhnutie, ktoré videl v očiach každého, koho stretol. Ako preklínal svoj nadprirodzený sluch, ktorým zachytil každú slabiku ich zlomyseľných šepotov.
Posadil sa na nej. „Čo je? Nesúhlasíš s mojím názorom na lásku?“ Zo všetkých bytostí by práve od nej čakal, že bude mať rovnaký názor.
Nesúhlasím. Poznám lásku, o akej hovoria.
„Tak potom si šťastná.“
Xyn stíchla a zamyslela sa nad tým. Uvedomila si, že Urian sa mýlil. Nebola šťastná, lebo ho milovala. Aspoň kým sa jeho názor na lásku nezmení.
Aspoň dovtedy, kým o nej bude uvažovať len ako o domácom zvieratku a nebude tušiť, že pod jej šupinami sa skrýva človek.
Milovať niekoho z iného druhu, ktorý neveril v lásku bol bez pochyby ten najhorší osud. Bohovia, ktorí ich prekliali boli naozaj krutí a nenávistní. Tak veľmi by si priala vytrhnúť si srdce a zahodiť ho. Lebo tak dlho ako bude biť, bude patriť mužovi, ktorý jej lásku nikdy neopätuje.