Všade naokolo vybuchlo svetlo a zvuk. Bolo to akoby celý les ožil, aby ich mohol zožrať. Alebo aspoň roztrhať. Všetko vybuchovalo ako na nejakom prepracovanom heavymetalovom koncerte.
Medeu oslepilo a bola dezorientovaná. Nemala potuchy, ktorým smerom sa vydať.
Niekto ju chytil. Otočila sa, aby mu vrazila, a zachytila sviežu maskulínnu vôňu, ktorú poznala intímnejšie, než si pripúšťala. Vôňa, ktorá ju začínala prirodzene upokojovať, aj keď dôvody radšej nechcela skúmať. „Falcyn?“
„Hej. Drž sa.“ Zdvihol ju a niesol niekam doľava. Za normálnych okolností by proti takémuto zaobchádzaniu protestovala. No bola taká vďačná, že je s niekým, kto vidí, čo sa deje, že sa zdržala sťažnosti. Zvlášť, keď bol taký pozoruhodne jemný. Nežne ju držal a tisol k sebe, zatiaľ čo kľučkoval a uhýbal sa veciam, ktoré mohla len vytušiť.
A to ju vydesilo. Nikomu takto nedôverovala – ohľadom svojej bezpečnosti – už toľko storočí, že to nedokázala spočítať. Pravdupovediac, nespomínala si, že by vôbec niekedy niekomu takto verila. Jednoducho to v sebe nemala. No napriek tomu bolo na Falcynovi niečo, kvôli čomu to bolo jednoduchšie, než by čakala.
Keď sa dostali z lesa, konečne sa jej navrátil zrak. A iba vtedy si uvedomila, ako pevne sa ho drží. Že zaborila tvár do ohybu jeho hrdla a úplne sa mu odovzdala.
To bolo ešte desivejšie, než útočníci, ktorých nevidela.
V tomto šialenstve bol kotvou, ktorá ju držala pevne pri zemi a pri zmysloch. A ešte jej aj zachránil život. Ten pocit nenávidela a zbožňovala súčasne.
Čo je to so mnou, dočerta?
Ako môže takto veriť niekomu neznámemu? A navyše drakovi?
Falcyn sa pomaly otočil, s Medou stále v náručí, aby preskúmal okolie a uistil sa, že unikli sylfám posadnutými gallu démonmi.
Aj keď ju štípali oči a svetlo ju v nich bodalo, pozerala sa spolu s ním, a nevidela nič. Zdalo sa, že sú nateraz v bezpečí.
Falcyn ju položil na zem a ona okamžite pocítila ľútosť. Nevedela prečo, ale časť z nej chcela, aby ju držal tak, ako to robil Blaise s Brogan. Aby sa tiež zdráhal pustiť ju.
Zbláznila si sa?
Zrejme. Medea Theoxena nikoho nepotrebovala. Kvôli ničomu. Emócie boli pre sráčov a bláznov. Ona nebola ani jedno.
Nikdy.
Ja už nikdy nebudem slabá. Kvôli ničomu.
Kvôli nikomu.
Tento sľub si dala v deň, keď stála nad telami svojho manžela a dieťaťa. V deň, keď vtrhla do ľudskej osady ako pomstychtivá harpya a zabila každú bytosť, na ktorú tam narazila.
Ešte aj dnes počuje ich výkriky a vidí ich tváre vo chvíli, keď ich donútila zaplatiť za to, čo jej tak bezohľadne, surovo a bez výčitiek vzali. Je to jediná vec, vďaka ktorej ďalej žije, napriek mučivej bolesti z ich straty. Vďaka vedomiu, že im oplatila časť utrpenia, ktoré jej tak chladnokrvne naservírovali.
A stále to nestačilo. Ten smäd po pomste v nej ďalej horel ako Afroditina vášeň. Preto chápala, prečo jej starý otec kvôli svojmu synovi a milenke zavrhol rasu apollitov. Nikdy mu nevyčítala zúrivosť, ktorej zmiernenie si pýtalo krvnú obetu.
No ona by nikdy neprekliala svoje vlastné deti, ani uprostred takého žiaľu. V žiadnom prípade. To, že dokázal urobiť niečo také jej a jej otcovi bol neodpustiteľný hriech.
Falcyn jej strate rozumel. Jeho syna síce nezabili, no on to vnímal ako vraždu – čo prinášalo rovnaké emócie, s akými žila Medea. Stáročia zažíval rovnakú bolesť.
Nečudo, že je sotva pri zmysloch. Žil v rovnakom pochmúrnom pekle, v akom prebývala ona.
To bol ďalší z dôvodov, prečo mala voči nemu slabosť. Spájalo ich to. Len zriedka sa našiel niekto, kto chápal jej hnev. Jej potrebu krvavého zadosťučinenia. Niekto, kto ju nebude odsudzovať za jej túžbu po pomste, napriek tomu, že už prešli storočia.
Horšie bolo, že takéto myšlienky so sebou priniesli nečakanú vlnu nehy. Prevalila sa ňou, až sa jej stiahlo hrdlo a vyhŕkli slzy.
Prestaň s tým, Medea! Takéto emócie si nemohla dovoliť. Potrebovala sa sústrediť na niečo iné.
A to rýchlo, skôr než úplne prepadne drakovi po jej boku.
Zažmurkala, aby zahnala slzy. „Kde sú ostatní?“
„Nie som si istý.“ Pozrel sa naokolo, akoby hľadal priateľov aj nepriateľov. V očiach mal svetlo, ktoré napovedalo, že mu po rozume chodí aj niečo iné. „Rozpŕchli sa, a keďže som podobne ako ty nič nevidel, neviem, kam šli. Snažím sa pomocou svojich schopností spojiť s Blaiseom. Niečo ma zablokovalo. Použil by som Krik prekliatych, ale nie som si istý, či sa o to mám pokúšať na mieste ako je toto. Ktovie, čo by naň odpovedalo, alebo by zamierilo na toto miesto. Ja síce nemám problém vytriasť dušu z hocičoho, čo by ma chcelo srať, ale nechcem spôsobiť problémy aj im.“
Jeho hlas bol plný emócií a ona musela potlačiť úsmev. Vždy myslel najprv na Blaisea, až potom na seba.
Za každých okolností. Čo v nej vzbudilo podozrenie...
„Miluješ ho viac než je na bratov zvyčajné, vieš o tom? Čo je medzi vami dvoma?“
Dal si ruky v bok a otočil sa k nej. „Neviem, o čom hovoríš.“
Mľaskla jazykom. Náhly obranný postoj draka len potvrdil jej tušenie. Nečudo, že je voči nemu taký ochraniteľský...
Bol na to jediný logický dôvod.
„Jednu chvíľu som si myslela, že by mohol byť synom, o ktorom si sa zmienil, ale keďže už viem, že tvoj syn je v Kamelote... stavila by som sa, že je to tvoj vnuk. Však je to tak?“
Ó áno, tu je ten výraz v tvári, ktorým sa prezradil. Falcyn by nemal hrávať poker. Prehral by aj gate.
Jeho vytrvalé mlčanie jej domnienku iba potvrdilo.
Medea k nemu pomaly pristúpila. „Preto som sa na to neopýtala, kým boli s nami aj ostatní. Vedela som, že by ťa to vytočilo. A mala som pravdu.“ Nebolo možné nevšimnúť si zlosť, ktorá horela v tých oceľovomodrých kryštáloch.
Znovu mľaskla a naklonila hlavu. „Čo sa naozaj stalo, čo ho odlúčilo od jeho rodičov? Pretože ja viem, že ty by si sa ho nevzdal bez boja.“
Falcyn jej chcel povedať, aby šla do pekla a vzala si so sebou aj svoje absurdné tvrdenia. Tak to robil v minulosti, keď sa ho niekto opýtal na niečo, čo sa mu nepáčilo. Otázky neznášal.
Ale teraz, keď jej videl v tvári úprimnosť a nehu, ktorá sa dotkla tej časti, ktorú nenávidel, perami začala vychádzať pravda a on ju nedokázal zadržať. „Neviem. Nebol som tam, keď sa Blaise narodil. Možno jeho otec urobil to, čo Blaise tvrdí, a nechal ho zomrieť. Maddora som nikdy nestretol. Nemám potuchy aký je. Poľahky by mohol byť rovnaký bastard ako som ja. Je síce môj syn, ale ja ho vôbec nepoznám.“
„Prečo?“ Svoju otázku oľutovala hneď ako ju vyslovila, pretože sa mu tvár skrivila toľkou bolesťou, že ju cítila aj ona.
Jeho výraz vyjadroval muky, ktoré siahajú až na dno duše. Ten druh bolesti, ktorý cíti len rodič, ktorý príde o dieťa.
A ona nenávidela skutočnosť, že sa s ním vedela veľmi dobre stotožniť. Že mu rozumela.
Opovrhovala sama sebou za to, že znova otvorila jeho ranu, aj keď bolo zrejmé, že v skutočnosti nie je bastardom bez srdca. Navzdory svojim slovám mu na jeho neznámom synovi záležalo rovnako, ako záležalo Medee na jej dieťati. A rovnako trúchlil nad jeho stratou. Nad stratou všetkých spoločných rokov, cez ktorú sa nikdy nepreniesol. Ani cez hnev, ktorý sa ho zmocnil vždy keď si pomyslel, aké to mohlo byť. Aký človek mohol z jeho syna vyrásť. Aký vzťah mohli mať.
Všetky tie otázky, pochybnosti a bolesť. Nikdy to neprestalo. Nikdy nenašiel úľavu.
Prekliaty život.
A Falcyn miloval Blaisea viac než vlastný život. Vedela to z prvej ruky. Z toho, ako sa k nemu správal. Z toho, ako na ňom visel a ako ho chránil.
Skôr než si stihla uvedomiť, čo robí, si ho pritiahla k sebe a držala ho. „Mrzí ma to, Falcyn.“
Falcyn ťažko preglgol. Chcel ju odstrčiť, aj s tou jej ľútosťou, akoby mala mor. Bol drakomai. Prvý z drakov. Nepotreboval láskavosť ani súcit.
A rozhodne ich nechcel od šéfky daimonov.
To kričala jeho myseľ. No jeho telo nechcelo počúvať ani spolupracovať. Za všetky tie storočia ho nikto nikdy nedržal, keď trpel.
Ani raz.
Počas temných hodín svojho života bol vždy opustený. Sám, ponechaný napospas bolesti a krvácaniu, až kým sa nenaučil, že nič iné ani nemá očakávať.
Od nikoho.
No namiesto toho, aby jej nezvyčajnú láskavosť odmietol, zdvihol ruku a zaboril ju do jej jemných vlasov, aby ju mohol držať pri sebe a vychutnávať si túto nezvyklú chvíľu. Neznámy pocit toho, ako ho niekto drží a utešuje. Niekto, kto vonia po konvalinkách.
Dočerta.
Teplo jej pokožky sa nepodobalo ničomu, čo kedy cítil alebo poznal. Otriaslo samotným jadrom jeho bytia. A zasiahlo ho oveľa viac, než by chcel.
Na tvári cítil, že sa Medea usmieva. „Tvoja pokožka je naozaj chladnejšia ako u iných bytostí, že?“
A znova, takáto poznámka by v ňom za normálnych okolností vyvolala oprávnený hnev, lenže v jej hlase nepočul výsmech ani pohŕdanie. Len pobavenie nad skutočnosťou, že je naozaj studenokrvným živočíchom.
„Moja bazálna teplota je významne nižšia než tvoja, áno.“
„Je to prijemné. Moja koža je vždy horúca. Väčšinou sa to nedá vydržať.“
„Hlásim sa ako dobrovoľník, ktorý z teba vždy vysaje teplo, keď budeš chcieť vychladnúť.“
Ešte širšie sa usmiala a predtým, ako odstúpila, mu vtisla na líce ten najcudnejší bozk, aký si človek dokáže predstaviť. Napriek tomu mu rozpálil krv viac než ktorýkoľvek pred ním.
No nie je to zvrátené?
Ešte horšie boli predstavy, ktoré sa mu náhle objavili v hlave, ako ju drží v omnoho intímnejšej polohe. O tom, ako sa s ňou zvyšok dňa miluje, až kým nie sú obaja spotení a vyčerpaní.
Čert ber následky. A teraz bol tvrdý ako ešte nikdy. Taký roztúžený, že to nevedel vydržať. Jediné, čo v tej chvíli chcel, bolo byť v nej.
Medea, ktorá nemala potuchy o jeho hlade, zamierila hlbšie do lesa, aby pohľadala ostatných.
„Môj brat.“
Pri Falcynových sotva počuteľných slovách zastavila. „Prosím?“
„Pýtala si sa, prečo som nebol s mojím synom. Môj brat ho preklial.“
Medea okamžite zmrzla. Tie slová ňou otriasli hneď v niekoľkých smeroch. Jedným z nich, a to nie nepodstatným bolo vedomie, čo sa stalo potom, ako jej starý otec odsúdil celú jej rasu na smrť. Falcynovho brata síce nepoznala, ale už kvôli tejto samotnej veci ho okamžite znenávidela. „Ako preklial?“
„Tak, že mandraci nikdy nebudú schopní zostať vo svojej dračej podobe pridlho. Môžu v nej bojovať, lietať, ale nemôžu žiť permanentne ako draci. Mandraci v podstate nie sú nič viac než ľudia schopní privolať dračie schopnosti, keď ich potrebujú.“
Nad jeho slovami sa zamračila. „Prečo by to robil?“
„Pre moje a ich vlastné dobro, tak to povedal.“
Neušiel jej spôsob, akým to povedal. „No ty tomu neveríš?“
Vyšiel z neho zatrpknutý posmešný smiech. „Keď matka môjho syna zistila, ako ho Max preklial, bola taká rozzúrená, že vzala Maddora do Landvætyrie, kam som za ním nemohol. Keď Igraine a jej sestry neprišli na spôsob, akým zlomiť Maxovo kúzlo, celá rasa mandrakov, ktorú stvorili, bola kvôli nemu zotročená a mučená – a moje dieťa bolo ich prvým fackovacím panákom a ohniskom ich nenávisti. Takže ako by som mohol? Bolo mi zakázané vidieť moje dieťa. Ochrániť ho pred ich krutosťou. Dnes by mohol stáť vedľa mňa a ja by som nevedel, že je to on. Som si istý, že ma nenávidí. Kto by sa mu aj čudoval?“
Trhane sa nadýchol a pokrútil hlavou. „Neviem. Možno mal Max pravdu. Adoni by pravdepodobne aj tak našli spôsob, ako mandrakov zotročiť pre svoje vlastné ciele a skôr či neskôr by sme kvôli Morgane a jej ctižiadosti boli vo vojne. O tom nepochybujem. Taká proste je. Vojna by bola tak či onak. Keby merlina pred stovkami rokov neodizolovala mandrakov od vonkajšieho sveta tým, že ich nechala za závojom, pravdepodobne by sme boli donútení postarať sa o nich, pre ich dobro ako aj pre naše. Ale otcovi vo mne je všetko toto ukradnuté. Našiel by som spôsob, ako môjho syna zachrániť.“
„A tvoja sestra? Prečo je tu uväznená?“
Zarazil sa. „Prišla sem kvôli mne a Maddorovi. Ja som síce mal zakázané navštíviť Landvætyriu, ale ona nie. Morgana a jej tety boli odhodlané splodiť s ostatnými drakmi ďalších mandrakov. Nalákali ich sem, spárili sa s nimi, a potom ich zabili. O tom som sa dozvedel až neskôr, keď mi Anir, Artušov syn priniesol správu, že Xyn je mŕtva. Že zomrela, keď sa snažila oslobodiť Anira, jeho armádu a Maddora od Morgany.“
„Ale ona je teraz socha? Nie je mŕtva?“ Tak to povedal Brandor.
„Malo ma to napadnúť. Zrejme ich nezabíjala, ale namiesto toho im robila toto.“ Povzdychol si. „To bola špecialita, ktorú mala Morgana prichystanú pre svojich nepriateľov. Anira a každého vojaka pod jeho velením zmenila pomocou svojej mágie na jej osobnú kamennú légiu.“
Medea ten pojem nepoznala. Zamračila sa. „Kamennú légiu?“
„Armádu chrličov. Jediné, čo mohla merlina pre nich urobiť, aby ich aspoň na chvíľu oslobodila od Morganinho zla bolo kúzlo, ktoré im umožňuje premeniť sa počas splnu na znova na človeka, a zostať tak až do úsvitu. Inak trávia svoj život ako kamenné sochy a konajú na jej povel, keď ich potrebuje.“
Takže ich prekliala a potom donútila bojovať na jej strane? To je ale krutá mrcha. To ani jej mama nebola taká zlá, a jej mama vedela byť brutálna.
„To je strašné!“
Prikývol. „Súcit nie je Morganinou silnou stránkou.“
„A Maddorova matka? Kto je to?“ Dúfala, že ňou nie je Morgana. Keď prehovoril zistila, že to tak naozaj nie je. No pravda bola ešte horšia.
„Morganina matka.“
Medee z toho prišlo zle. „Morgana le Fey je nevlastná sestra tvojho syna?“
Začalo mu šklbať sánkou. „Presne tak.“
„Morgana o tom vie?“
„Nie som si istý. Niežeby to Igraine alebo jej sestry nejako skrývali.“
A napriek tomu Morgana zotročila vlastného brata...
Ale na druhej strane, prečo ju to prekvapuje?
Ak boli legendy pravdivé, Morgana sa k svojej rodine zachovala aj omnoho horšie. Zvlášť k svojmu bratovi Artušovi. Takže prečo by mala mať súcit s Maddorom?
Presne pre toto Medea nemala žiaden rešpekt voči ľuďom. Preto ich videla ako parazitov. Ich krutosť bola vskutku monumentálna a prevyšovala ju už len krutosť samotných bohov.
Kiežby všetci mohli žiť v lepšom svete! Náhle Medea uprostred lesa zastavila a uvedomila si, že všetko naokolo vyzerá rovnako. Človek sa ľahko stratí a už nikdy nenájde cestu von. Bude sa točiť v kruhu a nebude o tom vedieť.
Avšak Falcyn ju viedol krajinou akoby presne vedel, kam idú. „Kde sme?“
Šibalsky sa na ňu usmial. „V tmavom začarovanom lese.“
Prevrátila oči nad jeho sarkazmom. „To bol nemiestny žart. Kam mierime?“
„Tam, kde býva merlin. Keďže je to miesto, o ktorom sme sa naposledy zhovárali, povedal som si, že tam najskôr nájdeme ostatných.“
„A ty poznáš cestu... ako to?“
„Moje schopnosti nie sú práve v najlepšej forme, ale ešte stále cítim takpovediac srdce tohto miesta. Ty nie?“
„Myslela som, že mám len podráždený žalúdok.“
Odfrkol. „No jasné.“
Ale mal pravdu. Cítila tie ostré prúdy energie. Keby s ňou nebol, vyhýbala by sa im. Nie zo strachu, ale kvôli ostražitosti. Človek nenapochoduje do brloha čarodejníka bez toho aby vedel, do čoho ide.
Keďže nemala lepší nápad, ako sa odtiaľto dostať, znova sa za ním vydala. „Ako si sa vlastne mohol zo všetkých ľudí zapliesť práve s Igraine?“
„Dačí med.“
To jej nedávalo zmysel. „Myslela som, že vás to odpudzuje.“
„Nehovoríme o dračom jede. Je to niečo ako feromón. Je to špeciálna vôňa, zmes jantáru, pižma a myrhy. Bohužiaľ, je pre nás neodolateľná. Niečo ako kocúrnik pre mačky.“
Aha, to mnohé vysvetľovalo. „Nadrogovali ťa.“
„Môžem ťa ubezpečiť, že by som s ňou inak nespal. Igraine síce bola veľmi atraktívna, ale ja som si bol dobre vedomý toho, ako surovo zabila svojho druhého manžela, len aby mohla zviesť a potom si vziať Artušovho otca. Keďže som poznal jej nechvalne známu minulosť čo sa týka milencov a manželov, nikdy by som pri zdravom rozume do tejto rieky nevstúpil. Žiadna žena nie je až taká atraktívna.“ Unavene si povzdychol. „Čo vo mne vyvoláva zvedavosť, čo použila na Uthera Pendragona. Ťažko mi je uveriť, že by jej ochotne podľahol.“
„Ale aspoň v tom nie si sám.“
„Hej, som v klube tých, s ktorými vyjebala. Hurá. Hneď mi je lepšie.“
Udrela ho do ramena.
Šokovane na ňu vytreštil oči. „Ty zo mňa nemáš ani trošku strach, čo?“
„Mala by som mať?“
„Vzhľadom na moju nechvalne známu minulosť? Áno, to mala. Žijem, aby som si pochutnával na šťavnatých kúskoch ako si ty.“
Posmešne sa mu uškrnula rovno do tváre. „Už si niekedy počul o mojejminulosti kamoško? Z nás dvoch by si sa mal báť ty.“
„Teraz sa ma len snažíš vzrušiť.“
„A na teba to funguje, čo?“
S hriešnym úsmevom sa pozrel dole na hrču vo svojich džínsoch. „Očividne.“
Medea sa začervenala, lebo si uvedomila, že nežartuje. Naozaj bol vzrušený.
A čo bolo horšie? Jej to ani trošku nevadilo.
Namiesto toho to ňou vyslalo vlnu nečakanej túžby. A ďalšiu vlnu obrovskej zvedavosti. Takú, ktorú si netrúfala preskúmať. Alebo myslieť na to, lebo to viedlo jej myšlienky na veľmi nebezpečné územie.
„Takže, ako dlho je to už?“ opýtal sa.
„Čo akože?“
Pery sa mu zvlnili do nezbedného úsmevu. „Pridlho, čo? Ani si nevybavíš, na čo sa pýtam?“
Líca jej ešte väčšmi zahoreli. „Už je to nejaký ten čas. Ťažko sa zblížiť s mužmi, o ktorých vieš, že ich od smrti delí len minúta. Zvlášť potom, ako si už stratil srdce aj dušu – to posledné dobré, čo v tebe zostalo.“ Pozorne si ho premerala. „A čo ty?“
„Ja viem presne, kedy som naposledy s niekým spal. Ale nepýtal som sa mňa.“
Podráždene odfrkla nad jeho podpichovaním. „Vyhýbaš sa mojej otázke.“
„Ja viem. A rád by som sa jej aj naďalej vyhýbal, nakoľko som len nedávno absolvoval veľmi nepríjemnú hádku na túto tému.“
„Rozvinieš to?“
Pošúchal si oči. „Nakrátko, a myslím tým n-a-k-r-á-t-k-o som sa zaplietol s jednou amazonkou. Drakobijka.
Zastala a neveriacky naňho civela. „To myslíš vážne... čo si zošalel?“
„Hej, nuž, na moju obranu, v prípade mojich bratov to celkom fungovalo. Sú šťastne ženatí s dračicami – drakobijkami. Mne to na poli lásky až tak nevyšlo. Rozhodne by ma radšej stiahla z kože, než na mňa vyliezla. Ale bola jediným dôvodom, prečo som tak dlho zostával v Útočisku.“
„Chcel si dať váš vzťah dokopy?“
„Nie tak celkom. Aj môj masochizmus má svoje medze. Keď si sa ukázala, práve som sa chystal odísť.“
Medea nevedela prečo, no bolo jej ho ľúto. A trochu žiarlila. Ale napokon v nej zvíťazila zvedavosť. „Čo sa vlastne pokašľalo?“
„Kým som bol v ľudskom tele, bola v pohode. Bohužiaľ tak nemôžem zostať. Skôr či neskôr sa musím stať tým, čím som. A to nie je človek. Akonáhle som sa premenil a Tis si uvedomila, že som zviera, začala vystrájať.“
Medea dumala nad tým, ako asi vyzeral ako drak. Nebolo ľahké predstaviť si tohto šialene sexy muža so šupinami a pazúrmi. Myslieť naňho ako na obrovskú beštiu.
Pravda, bol veľký aj v ľudskej podobe. Ešte aj ruky mal gigantické.
Čo v nej vyvolalo ešte väčšiu zvedavosť...
„Ako je vlastne možné, že sa dokážeš premeniť? Myslela som, že čistokrvní drakomai to nedokážu.“
„Väčšina nie.“
Zdvihla naňho obočie. „Ale...“
Tentokrát to bol on, kto zastavil. Otočil sa a pozrel na ňu, akoby chcel vidieť jej výraz. „Viem sa premeniť z toho istého dôvodu, ako tvoj otec.“
Si somár, napadlo ju ako prvé, ale rýchlo jej došla pravda.
A tá ju tvrdo zasiahla.
Nie...
Stiahlo jej žalúdok. „Si poloboh.“
„Technicky vzaté som boh, ktorého prekliali pri jeho narodení.“
Ó áno, práve sa jej začal robiť žalúdočný vred. Buď to, alebo sa chystá porodiť diamant, lebo jej žalúdok sa stiahol tak veľmi, že by v ňom pokojne mohol jeden vzniknúť. „Čože?“
„Veď vieš,“ povedal sarkasticky. „Obaja moji rodička boli bohovia. Moja matka sa zaplietla s hlavou jej panteónu, a keď to jeho žena zistila, zareagovala ako každá iná bohyňa. Moc mojej matky bohužiaľ nebola taká veľká, ako si myslela. Veľmi nepríjemným spôsobom zistila, že v porovnaní so Shyamalou je veľmi slabá.“
Medea mraštila čelo a snažila sa pochopiť, čo jej tu hovorí. „Shyamala? Nepoznám bohyňu s takým menom.“
„Ale áno, poznáš. Len ti je známa pod jej súčasným menom. Azura.“
Medea si pospájala jednotlivé detaily a vzápätí pocítila, ako jej z tváre vyprcháva farba.
Ak bola Azura bohyňou, ktorá prekliala jeho matku za to, že to ťahá s jej druhom, bol len jeden boh, ktorý ho mohol splodiť.
Och do riti..
„Si Noirov syn.“
Syn najvyššieho boha všetkého zla.