Skôr než mal Falcyn šancu opýtať sa Brogan, čo tým myslí, zem pod nimi začala vrieť. Doslova. Hrudy hliny bublali a penili akoby boli živou dýchajúcou bytosťou, ktorá sa chystá povstať im pod nohami.
Medea zahrešila a začala skákať z jednej hrudy na druhú, aby nespadla. Falcyn nápodobne preskočil kus zeme, ktorý pod ním vyprskol. Kusy zeme, tráva a bahno sa rozleteli do všetkých strán.
„Čo je do pekla toto? Na detské zábavky som už pristarý.“
Brogan prudko vydýchla a preskočila ponad ďalšiu prasklinu. „Čierni ormovia. Vždy, keď sa v kováčskych dielňach skončí šichta, ormov pustia z vyhní a tí sa derú na slobodu.“
Zo zeme sa vynorila hlava ohavnej príšery. Otvorila ústa a ukázala rady vrúbkovaných tesákov.
„A sú vyhladovaní,“ dodala Brogan. „Zjedia všetko, čo zacítia.“
„Nie som tvoje jedlo, kamoško.“ Falcyn vypustil do zverovho gágora svoje ohnivé gule.
Ten zakvílil a chňapol po ňom.
Medea sa pridala k Falcynovi a doplnila jeho oheň niekoľkými svojimi strelami, aby pomohla upražiť toho bastarda. Urian a Blaise kryli Brogan.
„Čo máme robiť?“ opýtal sa jej Blaise.
Brogan zdvihla ruky a začala jemne pískať. Z toho prenikavého zvuku Falcyna rozboleli ho uši. Blaise zo seba vydal zvuk ostrého nesúhlasu.
No ona aj tak pokračovala, až kým nezačali ormovia ustupovať. „Bežte!“ povedala. „Choďte ku kamenným jaskyniam. Tam nevstúpia.“
Keď tam zamierili, stromami začal bičovať studený vietor.
„Ignorujte to a pokračujte! Nepozerajte hore. Oči pred seba!“
Nepozerať hore? Robí si srandu? Tým iba zdôraznila potrebu urobiť tak. No všeobecná múdrosť hovorí, že vzoprieť sa Broganinmu rozkazu by bolo skrz-naskrz hlúpe.
Skrz-naskrz—
Do riti!
Falcyn pozrel hore skôr, než sa stihol zastaviť.
A v momente, keď tak urobil, začal z oblohy pršať oheň.
A nielen oheň. Kamene. Láva. A niečo ako bodajúce larvy.
Brogan vydala zvuk vrcholného znechutenia. „Ktorej časti nepozerajte hore si neporozumel, drak?!“
,,Čo nevieš, že je v povahe draka urobiť to, čo mu zakazujú?“
Blaise nadával a rukami sa zaháňal po chrobákoch. „Čo sú to za veci?“
„Bloodvloxovia. Nedovoľte, aby sa vám prehrýzli cez kožu, inak vás môžu nakaziť a zabiť. Ak vám pristanú pri uchu, môžu vliezť dovnútra a zožrať vám mozog! A chráňte si pred nimi aj oči.“
Medea zasyčala a plesla po jednom, ktorý sa je snažil zaryť pod kožu. „Ako sa ich zbavíme?“
„Pomohol by turan[1], ale žiaden pri sebe nemám a nedokážem ho ani vyčarovať, kým sa nedostaneme preč od ormov.“ Brogan sa po nich zahnala. „Posilním vaše schopnosti, aby ste sa mohli teleportovať do tamtých jaskýň. Malo by to stačiť, aby ste sa dostali do bezpečia. Ale musíte to urobiť rýchlo, skôr než vás chytia a vy tú schopnosť znova stratíte.“
Pri pomyslení, že by jej mal slepo veriť Falcyn zavrčal, no poobzeral sa okolo seba a usúdil, že iná možnosť nie je. „Dobre. Keď napočítam do troch, teleportujeme sa pred jaskyne.“ A ak klame alebo ich zradí, celú ju zožerie. „Pripravení?“
„Pripravení!“ povedali naraz.
Falcyn začal počítať.
Dostal sa k jednotke, ale keď chcel pokračovať, nejaký orm ho chytil za nohu. Otočil sa k tvorovi, chytil ho pazúrom a želal si, aby mu mohol dať, čo si zaslúži.
Jeho dračí jed.
Začal dupať a kopať, až kým sa ho nezbavil, a potom sa teleportoval. Dal si pozor, aby so sebou nevzal ani jednu zatúlanú beštiu, nakoľko by to spôsobilo, že sa jej DNA zmieša s jeho – čo rozhodne nechcel. Už tak bol dosť pokrivený. S jeho šťastím by mu vyrástla ďalšia ruka alebo hlava.
Alebo nejaká iná časť, na ktorej zreplikovanie nechcel ani pomyslieť, lebo aj jedna mu stačila, aby ho dostala do problémov. Rozhodne nepotrebovala dvojča.
Zvlášť nie v blízkosti Medei.
Keď sa dostal k jaskyni a znova nadobudol pevnú podobu, kvílenie nabralo na intenzite a hmyz, ktorý ho v tom okamihu obklopil, bodal ešte viac. Blaise ich odháňal košeľou, kým Medea vtiahla Falcyna dovnútra.
Urian použil svoje schopnosti, aby ich uzavrel v jaskyni.
Tímová práca...
Striaslo ho. Mal z nej zimomriavky. Nikdy jej nefandil. Draci boli samotárske bytosti a hoci zopár ráz bojoval so svojimi bratmi, nezvykol si na také veci. A rozhodne nie, keď je obklopený toľkými bytosťami, ktoré nepozná.
„Môžu nás tu ormovia nájsť?“ opýtal sa Falcyn, kým si Blaise obliekal naspäť košeľu.
Brogan pokrútila hlavou. „Ale sú ďalší, ktorí môžu. Vyhne sa nachádzajú na miestach podobných tomuto... rovnako ako ich domovy. Preto sa im ormovia vyhýbajú, keď sú na slobode.“
„Super,“ vydýchol Urian. „Sú tu aj portály?“
„Nie nablízku. To by bolo príliš ľahké.“
Jasné, že bolo.
Urian zavrčal. „Myslíte, že keby som zavolal na Acherona, mohol by ma počuť a prísť nás zachrániť?“
„Môžeš to skúsiť.“ Falcyn čakal.
Po pár sekundách Urian znova zavrčal. „Za pokus to stálo.“
„Pozná niekto nejakého temného elfa?“ Falcyn pozrel na Blaisea, ktorý sa s nimi zvykol vláčiť.
„Žiadneho, ktorého by som chcel zavolať. Ďakujem veľmi pekne. Chceš zabúchať Narishke?“
Falcyn naňho zagánil. „Nabúchal som jej sestru. A to nás sem dostalo, spomínaš?“
„Ha, ha, ha, slangové výrazy. Si s tým hrozne otravný,“ zakňučal Blaise.
„Nuž, mňa tvoj slang tiež nejako nechytá za srdce, žebrák.“
Blaise podráždene pokrútil hlavou. „Zasraní vidláci.“
Falcyn svojou ohnivou guľou osvetlil jaskyňu. „Škoda, že tu s nami nie je Cadegan. Tmavá diera ako je táto je presne jeho šálka kávy.“
„Illarionova tiež,“ pripomenul mu Urian.
Falcyn prikývol. V tom mal pravdu. Obaja žili storočia v pustých jaskyniach.
Medea naňho pozrela so zdvihnutým obočím. „Čakala by som, že pre teba je to tu tiež ako doma.“
Skrivil na daimonku tvár. „Prestaň nás škatuľkovať. Nie všetci draci hibernujú v uzavretých priestoroch. Žil som v zrúcanine na jednom ostrove, vo voľnom priestranstve. Bol som celkom rád, že nie som zavretý. Môj brat Max žije v bare.“
„S tým súhlasím,“ pripojil sa k nemu Blaise. „Mojím domovom bol hrad v Kamelote. Zväčša som sa Pendragonovi popletal popod nohy, ale o tom nechcem hovoriť, pretože to je už len smutná spomienka. Vlastne ani neviem, prečo som tom vytiahol.“
Brogan naklonila hlavu. „Väčšina tunajších drakov obýva jaskyne. Zapaľujú naše vyhne. Ten zvyšok sa ukrýva, aby ich nezotročili.“
„Býva ich tu veľa?“
Pri Blaiseovej otázke sa zamračila. „Z toho, čo viem je ich pár tuctov. Nepočítam do toho ormov. Tí sa rozmnožili potom, ako začalo ubúdať drakov.“
„To dáva zmysel.“ Falcyn smutne pozrel na Blaisea. „V zajatí sa nám veľmi nedarí.“
„Preto si slepý?“ opýtala sa Brogan.
„Nie. Oslepil ma môj otec, ešte ako mláďa v nádeji, že zomriem v divočine.... Tak mi to aspoň bolo povedané.“
Brogan zbledla. „Akože? Prečo by niekto urobil čosi také strašné svojmu vlastnému dieťaťu?“
„Pre moju matku som bol nástrojom, ktorým mohla ovládať môjho otca. No keď ma ten odmietol kvôli môjmu albinizmu, opustila ma a nechala uňho. Vzal ma do lesa a nechal ma tam umrieť. Mal som byť obetou bohom. Našťastie ma odmietli aj oni.“
S každým slovom vo Falcynovi rástol hnev. Prešiel cez miestnosť až k Blaiseovi. Jeho tvár bola zachmúrená a hrozivá. Chytil Blaisea za vlasy a pevne si ho privinul. „Ja som ťa nikdyneodmietol. Nikdy!“
V Blaiseovych nevidomých očiach bol smútok. „Ja viem.“
Falcyn hrubo zavrčal, pustil ho a ustúpil.
Medea videla, ako Falcyn zažmurkal, aby potlačil slzy a Blaise si oblizol pery a odkašľal si, akoby aj on bojoval s ich prívalom. Z pohľadu na nich sa jej v hrdle vytvorila zvláštna guča. Bola to láska, vo svojej najčistejšej, najhrubšej maskulínnej podobe.
Teraz už vedela, prečo ho Falcyn tak horlivo ochraňoval.
A tá myšlienka v nej vyvolala príval silných emócií. Nedokázala ich celkom identifikovať, ale rozhodne boli nežné a ohromujúce.
V tomto drakovi je oveľa viac, než len beštia, ktorú ukazuje svetu.
A Brogan to videla tiež.
Brogan si odkašľala a ukázala na zadnú časť jaskyne. „Tam by mal byť tunel, ktorý vedie k podzemným chodbám. Nimi by sme sa mali dostať k plošine.“
„Plošine?“ Medea tomu slovu nerozumela, ale z toho, ako to tá žena povedala to vyzeralo, že by mala.
„Áno. Je to miesto, kde sa stretajú starešinovia, aby dozerali nad ostatnými ríšami. Sú tam portály.“
„Prečo to robia?“
Brogan si posmešne odfrkla. „Ak si si náhodou nevšimla, pani moja, nie je tu veľmi čo robiť, iba ak snažiť sa prežiť a slúžiť ako zbraň bohom a bytostiam fey. A tak si starešinovia wyrdlingov krátia čas tým, že si vyhliadnu šťastného smrteľníka, vezmú ho a zničia jeho život. Len tak pre zábavu.“
Medea vytreštila oči. „To myslíš vážne?“
Brogan zachmúrene prikývla. „Volajú to losovanie. Náhodne vyberú smrteľníka a jeho osud záleží na tom, akú kartu vyžrebujú. Potom ho sledujú. Považujú to za zábavu.“
„Ja som to vedel!“ Blaise zavrčal. „Vedel som, že môj život je len nejaký chorý vtip fey. A všetci ste vraveli, že som šibnutý.“ Keď nikto nič nepovedal, namrzene doplnil: „No, hovorili ste to. A mal som pravdu.“
Falcyn odfrkol. „Poďme pohľadať túto plošinu a zistiť, či tam nájdeme portál vedúci späť domov. Alebo aspoň do Avalonu alebo Kamelotu. Odtiaľ sa vieme vrátiť. Keď sme pri tom, bral by som aj Vanaheim alebo Asgard[2].
„Ty odtiaľ dokážeš odísť?“ opýtala sa Medea, na ktorú to zjavne urobilo dojem.
„Mám priateľov aj medzi spodinou.“
„To predsa nie je spodina,“ namietla Brogan.
„To závisí od uhla pohľadu.“ Falcyn na ňu žmurkol. „Pre mňa je to úplný hmyz.“
„Kto sú tvoji rodičia?“ opýtala sa Medea, ktorá bola teraz ešte zvedavejšia.
Blaise na ňu pokrútil hlavou. „S tým nezačínaj. Je to temná oblasť plná bolesti, do ktorej nechceme zabŕdať, nakoľko ho to vystrelí na takú úroveň nasranosti, že ho z nej nebudeme vedieť dostať celé dni. Povedzme len, že ho splodil zdroj všetkého zla a nechajme to tak.“
„Takže vy dvaja nemáte rovnakú matku?“ opýtala sa Brogan.
Blaise pokrútil hlavou. „Patrili len k rovnakej smrteľnej rase.“
„Nemôžeme zmeniť tému?“ vyštekol Falcyn. Jeho tón len potvrdil pravdivosť Blaiseových slov.
Medea zdvihla ruky na znak ústupu. Očividne prechovával k svojim rodičom toľko lásky ako Urian k Strykerovi. A keď sme pritom... naozaj sa potrebovala dostať domov a pomôcť svojej rodine. „Nemôžeme sa k portálu teleportovať?“
Brogan pokrútila hlavou. „To by som neradila. V tejto ríši zvyknú tieto sily pritiahnuť neželanú pozornosť. Čím menej cudzej mágie použijeme, tým to bude pre vás bezpečnejšie.“
Super. Jednoducho úžasné.
Náhle Medee čosi preblesklo popred tvár.
„To dokazuje moje tvrdenie,“ povedala ticho Brogan. „Máme dosť problémov aj s týmito vecami, čo na nás útočia. Posledné, čo potrebujeme je, aby sa k nim pridali ďalšie.“
„Čo to spôsobuje?“ Medea sledovala, ako sa to odrazilo a vybuchlo to za Urianom.
Brogan sa dotkla steny. Keď tak urobila, začala stena žiariť slabým zeleným svetlom, ktoré im umožňovalo vidieť hlboko do temnoty. Bolo to dosť zvláštne, vyzeralo to viac ako mihotajúca sa nočná obloha, než ako podzemná jaskyňa. Bolo to vskutku magické a človeku to vyrážalo dych. Ako zo sna.
„Nuž, ako sa to vezme. Niektoré z tých svetiel a iskier sú pozostatkami po vytváraní magických predmetov vo vyhniach. Preskakujú po okolí, až kým sami nevyhasnú. Iné sú určité kúzla, ktoré nikdy nezoslabnú. Niektoré z nich dokonca zosilnejú. Keď nemôžu zostať v ich vlastných svetoch či prostrediach, prirodzene ich to vtiahne sem.“
Medea sa nad tým zamračila. „Prečo?“
„Na to to tu bolo stvorené.“ Brogan gestom ukázala na steny okolo nich. „Myrkheim. Je to ríša, ktorá je magnetom pre mágiu a ktorá má ochrániť ostatné svety.“
Ešte viac sa zamračila. „Používaš to slovo, akoby to malo mojím apollitským ušiam dávať zmysel.“
Brogan sa s úsmevom pozrela na Blaisea. „Podľa farby tvojich vlasov a pokožky som predpokladala, že si Ljósálfr, pani moja, tak ako Blaise.“
Blaiseovi pri tom slove zabehlo. „Moja matka bola v skutočnosti adoni. Takže tvoj predpoklad je nesprávny, lady Brogan. Tá suka, ktorá ma porodila, bola definitívne členkou dökkálfar. Čiernych fey,“ dodal na vysvetlenie pre Medeu. „Ljósálfar sú tí, ktorí nasledujú svetlo a praktizujú mágiu, ktorá ostatným prináša úžitok. Adoni sú sebeckí a praktizujú temné rituály. Z toho pochádza ich prezývka dökkálfar, alebo tiež temní fey, čo je ich bežnejší názov.“ Pozrel cez plece smerom k Medee. „Myrkheim znamená ‘temné územie’, čo je dôvod, prečo bol tak pomenovaný tento svet.“
Aha, teraz už rozumela členeniu. Medea zúženými očami pozrela na Brogan. „Na ktorej strane si ty?“
„Ja som to, čo sa nazýva myrkálfr. Tieňový fey. Svoju moc čerpám zo svetla aj temnoty, tak ako je potrebné.“
„Inými slovami, nezvolila si stranu.“ Falcyn na ňu taktiež zúžil pohľad. „Výsledkom je, že tieňovým feyom nikto neverí. A ich moc je slabšia, pretože sa neupísali ani jednému, ani druhému.“
„To je jedna z teórií.“ Brogan zdvihla bradu. „Ale ja by som si nechala otvorené možnosti. Nikdy nevieš, kedy budeš potrebovať sily svetla či temnoty. Svet je neisté miesto.“
„A ja preferujem nevynášať súdy nad ostatnými.“ Blaise jej ponúkol ruku.
Medea to nekomentovala. „Vždy som si myslela, že označenie svetlý a temný fey súvisí s farbou vlasov a pokožky.“
Brogan strčila ruku do ohybu Blaiseovho lakťa. Medee neušlo, ako Brogan zmäkli črty, keď jej ruku prikryl svojou dlaňou. „Veľa ľudí si to zamieňa, ale s výzorom či sfarbením to nemá nič spoločné. Väčšina adoni je veľmi svetlá, a takmer všetci majú temné sily. Označenia majú skôr náboženskú povahu, je to slobodná voľba každého z nás.“
A z toho, ako sa Falcynovi pri pohľade na ten dôverný dotyk zúžili oči mala Medea pocit, že ich rastúcu náklonnosť si všimol aj on. A navyše nevyzeral, že by schvaľoval Blaiseovo pobláznenie jeho novou priateľkou.
Ani trochu.
„Si v poriadku?“ opýtala sa ho.
Falcyn obrátil svoj zamračený pohľad smerom k nej. Jeho divokosť ju vyviedla z rovnováhy. Napoly očakávala, že mu z nozdier bude sršať oheň. Keby nevedela, že to tak nie je, pomyslela by si, že žiarli.
„Sadni, chlapče. Ja som to neurobila.“
Zdvihol na ňu obočie. „Čo?“
„Čo čo. Čokoľvek spôsobilo tú nenávisť v tvojich očiach. Ja som to neurobila. Takže hlboký nádych a uvoľni sa.“
Falcyn sa zmätene pozrel na Uriana. „Je vždy taká prostoreká?“
„Hej. Ty v sebe nemáš štipku zmyslu pre humor. Ona v sebe nemá štipku strachu. Za mňa je to dosť zlá kombinácia. Ale ostatní sa na tom bavia.“
„Brogan...“
Falcyn, ktorý spomalil zastal, lebo sa zo stien okolo nich začal ozývať melodický šepot.
Brogan zmrzla.
„Čo je to?“ vydýchol Blaise.
„Prelud. Ignorujte to. Je to iba jedna z ďalších radostí, ktoré sú spojené so životom tu.“
Medee prešiel mráz po chrbte. Zachvela sa. Bolo to akoby niekto prešiel po jej hrobe. Spievajúci hlas bol strašidelný, no zároveň zvláštne vábivý. „Čo sú to preludy?“
„Príbuzní Nočného desu. Žijú v tme a vábia neopatrných na istú smrť. Ako som už vravela, som posol smrti, takže ma volajú vždy keď som v ich blízkosti. Získať niekoho ako som ja, je pre ne obzvlášť lákavé.
„Medea! Poď ku mne a pozri sa, čo tu pre teba mám! Chceš sa pozrieť do minulosti? Poď. Poď sa pozrieť, čo mám! Bude sa ti to páčiť, sľubujem!“
„Ignorujte to.“ Brogan zvýšila hlas, aby ich prehlušila. „Len sa vás snažia donútiť, aby ste prešli až k okraju a zrútili sa do záhuby.“
„Falcyn... nechceš znova vidieť Hadyna?“
Zaklopal si na ucho. „Dá sa toho nejako zbaviť?“
„Boja sa pekelných psov... svetla.“
Urian z toho prenikavého náreku skrivil tvár a prikrčil sa. „Ale očividne nie drakov alebo daimonov.“
„Alebo poslov smrti,“ dodal Blaise.
„Nemá niekto číslo na Aerona?“ opýtal sa Falcyn. Myslel tým keltského boha vojny, ktorý cestoval s Cŵn Annwn[3]. Keby sa k nim pridal Kaziel, mali by už dvoch – a navyše bol Aeron kedysi zakliaty do podoby Nočného desu.
K prvému hlasu sa pridali ďalšie šepoty. Ich spev bol teraz hlasnejší a jeho vábivé slová bolo ťažšie ignorovať.
Pre Falcynove citlivé uši bol ich spoločný šepot ohlušujúci. Blaise sa zakolísal a šiel k zemi.
Urian pri tom zvuku zahrešil.
Brogan sa s bledou tvárou otočila k Medee. „Čo budeme robiť?“
„Je nejaký spôsob, ako prelud zabiť?“
„O žiadnom neviem.“
Všetci muži už kľačali na kolenách, s rukami na ušiach, a prežívali nesmierne utrpenie.
„Mé-déé-ááá!“ Ďalej sa pokúšali volať aj na ňu.
No ich spevavé hlasy jej vnukli nápad.
Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a začala z plných pľúc spievať jej obľúbenú pesničku od skupiny Adam Ezra, aby ich prehlušila. „Zapálila sviečky po celej izbe, až to vyzeralo ako v kostole....“
Bolo to zvláštne, ale zdalo sa, že to funguje. Minimálne Falcynovi sa trochu uľavilo.
Váhavo sa stretla s jeho pohľadom, a keď v ňom uvidela hlbokú vďačnosť, začala spievať hlasnejšie. „A ona na to ‘Chce to vinil, až tak bude tá hudba božia... hovorí, že som jej stratený a nájdený!“
Keď Falcyn počul Medein anjelsky hlas, prehlušujúci bolesť z krutých šepotov, zažmurkal. Bol to ako nebeský zbor, premohol ich utrpenie a vytiahol ho z neho. A nielen to, ona navyše ovinula ruky okolo jeho hlavy, akoby ho chcela pred nimi chrániť, zatiaľ čo ďalej spievala tým najneuveriteľnejším hlasom, aký kedy počul.
Ako by patrila k sirénam alebo mirénam. A úplne ho opantala, odtiahla ho preč od vábenia mátoh.
Pritisla si jeho hlavu o svoje stehno. „Jej hlas nachádza všade naokolo nádej a diamanty a príbehy a ja som podľahol duši a chuti zvuku... keď som stratený v temnote.... keď ma zrazia na kolená... ona vraví ‘svoju dušu pokojne odovzdaj mestu... len mi domov prines svoje srdce’...hovorí ‘viem, aké máš problémy... chvíľku si oddýchni,’ a všetky tabule pri ceste hlásajú, že budem čoskoro opäť doma.“
Zatvoril oči a vychutnával si pocit jej ruky v jeho vlasoch, kým spieva a drží ho pritisnutého o svoje telo. Ešte nikto ho nikdy nedržal s toľkou nehou.
Akoby jej na ňom záležalo.
Akoby som bol človek.
Akoby bol jej, a ona si ho chcela nechať navždy...
Slová ho úplne opustili, lebo ho prepadli nevysvetliteľné emócie. Vzdula sa v ňom neznáma vlna nehy a celého ho pohltila. Neexistovali slová, ktoré by to dokázali opísať... teplo, ktoré ho hrialo zvnútra. Chutilo na jazyku ako med a on bol pri ňom bezmocnejší než zo šepotu preludu.
A ona stále spievala a jemne ho hojdala. Ešte nikdy v živote, ani jediný raz nechcel patriť niekomu inému. Vždy sa hrdil tým, ako dokáže stáť sám. Že je hrozivou samotárskou beštiou.
Som drakomai.
No v tejto chvíli jej napriek tomu úplne podľahol.
A zrazu boli preludy preč, zmizli v zlomku sekundy. A rovnako jeho odolnosť voči jej čaru, ak tam niekedy nejaká bola...
Urian bol prvý, kto sa spamätal. „Nech sa prepadnem, veľká sestra. Nemal som potuchy, že vieš tak spievať.“
Odkašľala si a zahanbene odstúpila od Falcyna. „Nerobím to často.“
Chytil ju za ruku, skôr než od neho úplne odíde. Falcyn jej chcel niečo povedať. Prezradiť jej, čo to preňho znamenalo. Ako veľmi ho zasiahla, tak ako nikto pred ňou.
Ale nenachádzal slová. Nechcel to dehonestovať niečím takým bezvýznamným ako sú prázdne frázy, ktoré ľudia hovoria jeden druhému, a nemyslia ich vážne.
Jediné, čo mohol, bolo pozerať do tých tmavých očí, tvrdý a roztúžený, neistý a stratený. V tej chvíli si úplne presne uvedomoval, že nie je človekom.
A on ním tak chcel byť.
Kvôli nej. Keď si to uvedomil, vydesilo ho to do takej miery, o akej sa mu ani nesnívalo.
Je to daimonka.
Nie, nie je to daimonka. Je apollitka. Technicky sa nikdy nepremenila na parazitujúceho netvora, ktorý musí požierať ľudské duše, aby mohol sám žiť. Jej matka ju zachránila pred týmto strašným osudom.
A v tom spočívala ozajstná tragédia jej života. Ľudia napadli ju a jej rodinu, a pritom neboli daimonmi. Ani Medea, ani jej manžel či dieťa nikdy neublížili ľudskej bytosti. Podľa Uriana boli horliví členovia kultu Polluxa – apolliti, ktorí zložili sľub, že neublížia žiadnemu človeku a zomrú tak, ako im to predurčil Apolón, mierumilovne v deň, keď dosiahnu dvadsaťsedem rokov.
Nevinné obete ľudskej krutosti a strachu.
V čase ich smrti Medea nevedela, ako bojovať alebo ako sa ochrániť. Nikdy neokúsila ľudskú krv ani násilie takejto povahy. Vôbec nebola pripravená na to, čo jej urobili. Čo urobili jej dieťaťu.
Nebolo to fér. Ale napokon, v živote nič nie je fér. On to vie zo všetkých najlepšie.
Život sa so slabochmi nemaznal. A nemaznal sa ani so silnými. Ale tí silní s ním aspoň dokázali bojovať. Vedeli ustáť peklo, ktoré sa na nich znieslo. Slabí mali len zriedka také šťastie.
Pre Medeu sa v zlomku sekundy všetko zmenilo. Jej nevinnosť umrela tým najsurovejším spôsobom. A novú bytosť z nej urobila krv jej rodiny.
Život robil zo všetkých obete. Bez milosti či súcitu. Nešetril nikoho.
Postavil sa a vtiahol ju do svojho náručia. Chcel ju tam ukryť, držať ju v bezpečí, aby jej nič nemohlo ublížiť, tak ako to urobila ona jemu. Takto to robil jeho druh. Takto preukazoval náklonnosť.
Bez slov.
Skutkami.
„Ehm... Falcyn?“
Blaise sa zasmial tomu, ako to Medea vyslovila. „Čo to môj brat robí?“
„Drží ma takým divným spôsobom. Je to hrozne čudné.“
„A sedí na tebe?“
„Nie...“ pretiahla Medea. „Prečo? Mala by som sa začať báť?“
„Nuž, znamená to, že sa z teba nesnaží vysedieť mladé. Zatiaľ. To je vždy plus.“
„Prestaňte,“ zavrčal Falcyn. „Obaja.“ Ešte raz ju silno zovrel a potom ju pustil. „Len som ti chcel poďakovať za to, že si mi pomohla.“
Medea sa usmiala, hoci nechcela. „Nemáš za čo.“ Hrýzla si peru a sledovala, ako pomaly kráča smerom k jej bratovi, ktorého priateľsky štuchol.
Dočerta, bol neobyčajne príťažlivý.
A ju štvalo, že si to všimla. Že zaregistrovala, aký je jeho zadok v tých tesných čiernych džínsoch na zožratie.
Za normálnych okolností takým veciam nevenovala pozornosť, alebo len okrajovo. No čím dlhšie bola v blízkosti Falcyna, tým viac si všímala, aký je pekný a bolo čoraz ťažšie, pustiť to z hlavy.
A čo bolo ešte horšie? Páčilo sa jej, ako ju držal. Je to už dlho, čo sa jej niekto takto dotýkal.
Akoby mu na nej záležalo.
Zabudla, aké je to mať partnera – muža, ktorý na ňu pozerá, akoby visel na každom jej slove. No kvôli Falcynovi si spomenula na veci, na ktoré sa tak usilovne snažila zabudnúť.
A navyše v nej vyvolal túžbu zažiť to znova.
Nie! Nechcela sa zraniť. Nie takto. Nie potom, čím si prešla s Evanderom. Jeho strata ju takmer zabila, a ona už nikdy nechcela tak trpieť.
No aj tak...
Toto bolo iné.
On bol iný.
A nielen preto, lebo Falcyn bol drak. Aj keď to tvorilo podstatnú časť rozdielu, bolo v tom aj niečo viac.
Niečo ju k nemu ťahalo, proti jej vôli. Nerozumela tomu.
A tú slabosť nenávidela každým kúskom svojej bytosti. Ty si predsa silnejšia.
Ona nikoho nepotrebovala. Nikdy. Na nič. Stála na vlastných nohách. To bol jej spôsob života. To je to, čo poznala najlepšie. Čo mala rada. Nič jej nemohlo ublížiť, iba ak by to dovolila, a ona to odmietala.
Žiadne väzby. Mala svojho brata a Davyna. Dvoch bojovníkov, ktorí v podstate nemohli padnúť. Boli jediní, ku ktorým priľnula.
A k jej rodičom, ktorí sa nezodpovedali nikomu.
Dokonca ani bohom.
To bolo všetko, čo sama sebe dovolila. Už nebudem stáť pod žiadnou hranicou a pozerať sa, ako moji milovaní horia. Odmietala byť Urianom. Žiť v absolútnom smútku. Byť tieňom seba samého. Tieňom, ktorý je stratený v mukách zlomeného srdca. Ona tak strávila priveľa storočí a pridlho trvalo, kým sa spamätala zo smrti svojho manžela a dieťaťa.
Medea tým nechcela prejsť ešte raz.
A ani sa k tomu nebude vracať.
Ani kvôli Falcynovi.
Smútok je pre bláznov. Láska pre slabochov. Ona nepotrebovala ani jedno. Silnejšia som sam! Vždy!
Nech sa stane čokoľvek, musí sa k donútiť veriť tomu a pamätať na to. Žiť tak.
Ako kráčali, Brogan zaostala, aby mohla kráčať po Medeinom boku. Naklonila hlavu nabok, ako to robia vtáci. „Nazvali ťa daimonka?“
„Tak nejako.“
„Tvoj druh nepoznám. Si ako fey?“
„Mojich ľudí stvoril grécky boh Apolón a potom ich preklial.“
„Prečo?“
Naozaj, prečo? To bola otázka, ktorá ju trýznila celý jej neobyčajne dlhý život.
Medea vzdychla, lebo si proti svojej vôli spomenula na tragický smrteľný život jej matky. Ako dievča sa bláznivo zaľúbila do Apolónovho syna a bez váhania si ho vzala. A potom sa s ním musela rozviesť, v čase, keď nosila pod srdcom Medeu, inak by bola znásilnená a zavraždená pomstychtivým bohom.
Opustiť jej otca jej matku emocionálne zničilo. Zabilo v jej vnútri niečo, čo sa neprebralo k životu, až kým sa znova nespojili.
Storočia potom, ako sa Stryker oženil a založil si rodinu s inou ženou – Urianovou matkou.
A tak začalo prekliatie ich ľudu. V okamihu, keď Stryker uzavrel dohodu s atlantskou bohyňou, aby zachránil svoju rodinu od kliatby ich otca.
„Apolón mal grécku milenku. Jeho apollitská kráľovná žiarlila, mala pocit, zrady, lebo jej vlastný syn zomrel. Alebo si to aspoň myslela... Tá kráľovná nevedela, že jej syn žije, pretože Apolón ho ušetril. Že Strykera vytrhli z jej lona, aby mohol v bezpečí vyrastať pod dohľadom svojho otca v Grécku, s náhradnou matkou. Takže keď Apolón splodil ďalšieho syna so svojou gréckou štetkou, poslala svojich vojakov, aby Apolónovu milenku a jej dieťa zavraždili. Akurát, že apollitská kráľovná nemala guráž, aby si stála za svojím rozkazom. Namiesto toho im povedala, že to má vyzerať, akoby ich roztrhalo zviera – akoby mohla ukryť pravdu pred bohom. Čo vypovedá o tom, aká bola moja stará mama hlupaňa, a mňa striasa pri pomyslení, že zdieľam genetickú výbavu s týmto pilierom múdrosti.“
Medea zavrčala a prevrátila očami nad tým, akých idiotov robí z ľudí žiarlivosť. „Každopádne, Apolón, rozzúrený ich vraždou, preklial nielen Strykerovu skutočnú kráľovskú matku a jej vojakov, ktorí v skutočnosti čin vykonali, ale každého jedného príslušníka rasy, ktorú stvoril – mojich ľudí, vrátane môjho otca a mojej matky, pretože úplne zabudol, že majú rovnakú krv ako ona – aby zomreli v tom istom veku ako jeho milenka. Dostali sme zvieracie tesáky a boli sme nútení živiť sa jeden od druhého, našou vlastnou krvou, nakoľko nás už viac nedokázalo nakŕmiť žiadne jedlo. Boli sme vykázaní zo slnečného svetla, ktoré ovláda je Apolón, aby na nás už nikdy nemusel pozerať. A ak by to nebol dostatočný trest, na naše dvadsiatesiedme narodeniny zvädneme a rozpadneme sa na prach tým najbolestivejším spôsobom, aký si dokážeš predstaviť.“
„To je strašné!“ vydýchla.
„To naozaj je.“ O to viac, že bola Apolónovou vlastnou vnučkou – z jeho tela a krvi – a ten skazený bastard nikoho z nich neušetril svojho hnevu. Ani ju. Ani Uriana, ani žiadneho z jeho bratov či ich ďalšiu sestru.
Ani Strykera, Apolónovho vlastného syna.
Všetci boli zatratení kvôli bohovmu hnevu nad niečím, čoho sa nezúčastnili a nemali možnosť tomu zabrániť. V čase, keď kráľovná vykonala svoj čin, ani len nežili na Atlantíde.
Ako len Medea nenávidela Apolóna za jeho pomstychtivú krutosť.
Keď sme už pri tom, rovnako aj všetci ostatní. Na boha veštenia sa zachoval vskutku krátkozrako.
„Je mi to veľmi ľúto, Medea.“
Pokrčila plecami. „Dostala som sa cez to. Okrem toho, keď nás preklial, mala som šesť. Sotva si pamätám na život predtým.“
„Ty neješ jedlo?“
Pokrútila hlavou.
Brogan na chvíľu stíchla. „Ale ak si mala zomrieť, keď dosiahneš vek dvadsaťsedem rokov, a teraz nie si daimonka, ako to, že stále žiješ?“
„Moja matka uzatvorila dohodu, aby som mohla žiť.“
Smútok zmenil farbu Broganiných očí a teraz boli žiarivo purpurové. „Porozprávaj mi o matke, ktorá miluje svoje dieťa. Je krásna? Úžasná?“
Medea prikývla. „Tak, že sa to slovami nedá vypovedať.“ Vytiahla medailón, ktorý mala na krku a podala ho Brogan, aby videla fotku jej matky. „Volá sa Zephyra.“
„Ako vietor?“
„Áno. Jej oči sú teraz čierne, ale keď som bola malá, mali tú najžiarivejšiu zelenú farbu, akú si vieš prestaviť.“
Brogan prešla prstami po fotografii a kútiky úst sa jej zdvihli do smutného úsmevu. „Obdivuješ ju.“
„Je to najsilnejšia žena, akú som kedy poznala. A ja ju za to milujem.“
Zatvorila medailón a vrátila ho Medee. „Veľmi sa na ňu podobáš.“
„Ďakujem. Ale myslím, že je oveľa krajšia.“ Medea si ho znova pripla na krk. „A čo tvoja matka?“
Po líci sa jej skotúľala slza. „Moja matka ma predala Čiernemu Cromovi, keď som mala desať a tri. Ak ma aj niekedy milovala, nikdy mi to nedala najavo.“
„To ma mrzí.“
Utrela si líce a rozochvene sa nadýchla. „Nie je to také zlé. Mojich súrodencov predala ďaleko horšie. Ja mám aspoň Zrak. Keby som sa narodila bez ničoho, môj osud by bol...“ Myklo ňou, akoby sa nedokázala prinútiť povedať viac.
„Čo presne je Čierny Crom?“ opýtala sa Medea, v snahe odviesť jej pozornosť od hrôzy, ktorá zotrvávala v úzadí tých levanduľových očí.
„Bezhlavý jazdec smrti, ktorý hľadá duše prekliatych alebo zatratených.“
Medea sa pri zvuku Falcynovho hlasu strhla.
„Kerlingovia im spievajú, aby im pred bojom ponúkli obetu. Alebo ich vedia privolať na konkrétnu obeť.“
„Dokázala by som to,“ povedala Brogan a vzdorovito zdvihla hlavu. Niečo na nej bolo, niečo prudké a odvážne. „Ale nerobím to. Croma nenávidím. Prichádza z Annwynu, aby získal duše svojich obetí pomocou biču upleteného z chrbtových kostí zbabelcov. Jazdí na bledom koni so svietiacimi očami, ktorými dokáže spáliť na uhoľ vinných aj nevinných, keď sa náhodou stretnú s jeho pohľadom. Nikto pred ním nie je v bezpečí. Do pekla s ním aj jeho šialenstvom. Takí netvori ako je on ma nezaujímajú. Nemáš potuchy, aké je to žiť v jeho tieni. Byť vystavená jeho nemilosrdným vrtochom.“
Aj keď sa len teraz spoznali, Medea a ňou súcitila. „Je možné ťa oslobodiť?“
Pokrútila hlavou. „Mňa ani smrť nevyslobodí, pretože som k nemu pripútaná na večnosť. Čo sa stalo, stalo sa. Chcem sa len dostať z tejto ríše, aby ma už nevyužívali dökkálfar na ich ciele, ktoré súvisia s ním.“
„Ako ťa využívajú?“ Nebolo možné nevšimnúť si podozrenie vo Falcynovom hlase.
„Môžu si od Croma odkúpiť moje služby, a keď tak urobia, nemám na výber a musím im dať, čo si zakontrahovali. Ja v tej záležitosti nemám žiadne slovo.“
Medea sa nad hrôzami, ktoré opísala, zamračila. „Zmení sa to, keď odtiaľto odídeš?“
„Oslabí to ich moc nado mnou. Áno.“
Náhle sa Brogan prestala hýbať.
Medea ten pohľad začínala spoznávať a okamžite znervóznela. „Niečo sa deje?“
„Blížime sa k plošine,“ zašepkala.
„To je zle?“
Neodpovedala na otázku, iba povedala: „Crom je tu.“