Nick sa otriasol, keď pocítil, ako ním prechádzajú sily Zdroja. Toto bolo prvýkrát, čo ochutnal skutočnú krv. A aká krv to bola.
Okolo neho explodovali farby, keď všetky hlasy vo vesmíre začali naraz kričať. Ten zvuk ho zasiahol ako bláznivý bubon, ktorý sa rozletel celým jeho telom, až kým sa s ním jeho srdce nezosynchronizovalo a potom bili spolu v súdržnosti.
Cítil kozmické spojenie. Toto bolo to, s čím žil Acheron? Ak áno, nedokázal si predstaviť zodpovednosť, s akou Atlanťan žil. Bolo to opojné a desivé.
Mohol by som zničiť svet...
Pochopil moc. Nebolo by to ťažké. Ako Malachai mal schopnosť zavolať každú temnú entitu z jej kúta alebo väzenia a prinútiť ju plniť jeho rozkazy.
Nikto narodený z Mavromina mu to nemohol odoprieť.
Nič ma nemôže ovládnuť.
Nick naklonil hlavu, keď si uvedomil pravdu, ktorá unikla dokonca aj jeho otcovi.
Pretože jeho otec sa nikdy neodvážil urobiť to, čo sa práve chystal on.
Zdvihnutím ruky vrhol oheň na membránu, ktorá ho držala v jeho grimoáre.
Zatiaľ, čo jedna jeho časť pochybovala o jeho objave, ďalšia poznala pravdu. Našťastie pre neho, táto časť nebola šialená. Jeho oheň sa zachytil a rozširoval vo vzduchu do kruhu, vznášajúc sa ako šachta. Vytvoril syčiaci prstenec z ohňa, ktorý vytvoril portál z tohto sveta späť do jeho vlastného.
Ako keby vytáčal číslo na svojom mobile. Všetko pracovalo na jeho velenie. Dokonca aj Grim by bol ohromený, že sa Nick nakoniec naučil ovládať všetky sily, ktoré sa tak veľmi snažil naučiť.
Ja som Malachai.
Neobmedzený.
Nech im bohovia teraz všetkým pomáhajú. Úprimne povedané, dokonca aj on sa toho bál. Musím to mať pod kontrolou.
Tak dlho, ako sa mu to bude dariť, všetko bude v poriadku. Nemohol dovoliť, aby ho ovládli jeho emócie. A nech urobil čokoľvek, musí ovládnuť svoju povahu.
Vzdorujem svojmu osudu.
Mal by v tom byť dobrý. Nikdy nebol ten typ dieťaťa, ktoré by každého poslúchalo alebo urobil to, čo sa od neho očakávalo. Ak by bol, teraz by bol zavretý. Nie vážený študent na jednej z najexkluzívnejších škôl v New Orleans. Škola, ktorá zriedka kedy vzala študentov, ktorí nebol z modrej krvi jej zakladateľov. Alebo detí Temných lovcov, ich Pobočníkov, či Zverolovcov.
Napriek tomu mal Nick vyššie bodové ohodnotenie než ktokoľvek v školskej histórii.
Áno, ak to mohol urobiť, tak to mohol urobiť.
Zhlboka sa nadýchol a preletel portálom do svojej spálne a rýchlo sa premenil do ľudského tela. Potom mávol rukou a uzavrel portál za sebou.
Pichanie nervozity spôsobili, že sa mu vzadu na krku ježili vlasy. Mohlo by to byť naozaj takto jednoduché? Stále tomu úplne neveril. Koniec koncov, triky na neho boli bežné. Obzvlášť v poslednej dobe. Bolo by úplne normálne, ak by toto bolo len ďalším činom krutosti.
Opatrne prešiel po svojej izbe a hľadal hocijaké známky ďalšieho útoku. Nehovoriac o tom, že posledné, čo práve teraz potreboval, bolo, aby niekto videl dvoch Nickov. Život bol dosť mätúci. A hoci bol dosť kreatívny, pochyboval, že by mu niekto uveril scenár „dobrého dvojčaťa“ verzus „zlého dvojčaťa“. Obzvlášť jeho matka, ktorá vedela, že on je jej jediné dieťa.
„Myslel som, že ideš von?“
Nick poskočil nad nečakaným hlbokým hlasom. Zaklial a otočil sa tvárou v tvár Zavidovi, ktorý bol v ľudskej forme. „Čo tu robíš? Okrem toho, že sa ma snažíš zabiť? Chceš mi spôsobiť infarkt?“
Zavid normálne zostával s Calebom.
Zavid vztýčil hlavu, začuchal vo vzduchu a potom sa uvoľnil. „Oh, vďaka bohom, si to ty.“
„Ja?“
„Hej. Ty. Nie falošný Nick. Musím ti povedať, bol som chorý ako pes z tých jeho kecov.“
Keby Nick ešte stále nehyperventiloval, prišlo by mu ti zábavné, keďže Zavid bol tvaromenič v psa.
Sníval?
Nick si nebol istý, či tomu má Nick veriť, alebo nie. „Vedel si to?“
„Samozrejme, že som to vedel. Urobil toho veľa, aby mu ostatní uverili. Ale nevoňal ako ty.“ Zavid ho zaviedol späť do izby.
Nick sa trocha uvoľnil. „Všimol si to aj niekto iný?“
„Len tvoja mama. Hoci to hádzala na fázu, ktorou prechádzaš. A tiež Kody, ale tej to chvíľu trvalo.“
Cítil sa oveľa lepšie, keď zistil, že nebol úplne bezvýznamný a nahraditeľný. „Ako dlho som bol preč?“
„Dva týždne.“
„Dva týždne!“
Nick sa už chcel otočiť, keď si na niečo spomenul.
„Nechal ma ten chytrák prejsť testom z chémie? Alebo mám letnú školu?“
„Dal to.“
Za to by takmer Cyprianovi odpustil. „Dobre. Pretože by som ho zabil, ak by mi poškodil moje GPA[1].“
„Vážne? To je tvoj najväčší problém pri tom všetkom ostatnom?“
„Koniec sveta... a hneď kúsok za tým je byť nútený navštevovať juniorskú vysokú školu. Hej! Videl si rozdiel v kampusoch?“
Zrazu mu Zavid venoval znechutený pohľad, aký obvykle obklopoval Caleba.
„Nepozeraj sa na mňa takto, starý pes. Je to veľký problém. Pravdepodobne pôjdem na Loyola a Tulane. A to nemôžeš so zlými známkami.“ Ukázal smerom k svojmu stolu, kde mal obvykle pripojený telefón. „Skontroluj si to u Caleba. On ti povie, aká je moja budúcnosť.“
„Každopádne,“ Povedal Zavid a schmatol Nicka za ramená. „Vráť s k pointe. Tvoj malý priateľ sa s každým zahrával. Je to tak zlé, že ti Bubba zakázal vstup do jeho obchodu. Dokonca vyhlásil, že ťa zabije, ak ťa znova uvidí.“
Nickovi padla čeľusť. „Prosím?“
„Hej. Tvoja matka je pripravená zavolať kňaza aby z teba vyhnal zlého ducha.“
„To je zábavné. Čo sa stane ak skúsiš exorcizmus na Malachaia?“
„To naozaj nechceš zistiť.“
„Ak to urobia na Cyprianovi, tak áno.“
Zavid prevrátil oči. „Dobre. Poďme za Calebom. On vie, komu zavolať. Vyzývam ťa.“
Normálne by to Nick považoval za klam a povyšoval by sa, ale dnes nie. Bol trocha unavený z boja. „Takže, ako sa zbavíme toho somára?“
Skôr než mohol Zavid odpovedať, Nick pocítil zvláštnu bolesť v žalúdku. Bol to zmätený pocit. Dráždilo ho to rovnako, ako keď zje príliš veľa koláča. Na malú chvíľu sa obával, že ochorie.
„Nick?“
Nemohol sa nadýchnuť. Prešlo ním najhoršie tušenie. Prial si, aby sa mýlil.
Neschopný sa postaviť, teleportoval sa do Kodynho domu. V momente, keď sa objavil v jej obývačke, vedel, že niečo nie je v poriadku. A to nie len preto, že to miesto bolo zničené. Toto bolo viac než to.
Slzy mu naplnili oči, keď sa dusil jej menom. Nedokázal jej meno vysloviť. Jeho strach bol príliš hlboký. Pretože, ak neodpovie...
Prosím, buď tu.
Buď v poriadku!
Nick prebehol cez izby a hľadal ju. V každej z nich sa nachádzali pozostatky zlého boja. Obrázky boli strhnuté zo stien a roztrhané ležali na zemi. Nábytok bol prevrátený a rozbitý. Ale bola to krv na stenách a podlahe, ktorá prinútila vystreliť jeho krídla.
A keď sa dostal do jej spálne, celý svet sa mu zrútil.
Celú minútu nemohol dýchať. Nemohol sa pohnúť. Mohol tam len stáť a pozerať, ako leží na posteli. Oblečená vo svojej bielej uniforme, Nekoda bola bledá a nehybná. Luk jej matky ležal na podlahe neďaleko nej. Rovnako ako meč.
Znova a znova Nick videl budúcnosť, keď zomrela.
Videl deň, keď ju stretol prvýkrát. Spôsob, akým ho obhajovala pred Masonom a Stoneom v škole. Počul jej smiech, keď si ho doberala.
Tiché slzy mu horeli na tvári, keď váhavo vykročil k nej.
„K-k-kody?” Ale bolo príliš neskoro. Už bola preč.
Nick zaklonil hlavu, keď ho naplnila bolesť a modlil sa za to, aby to bol ďalší krutý trik. Modlil sa, aby sa zobudil v grimoáre.
„Nick?“
Syčiac sa obrátil k zvuku Calebovho hlasu, aby uvidel svojho ochrancu stáť pri dverách ako sa na neho díva.
Calebov výraz tváre hovoril, že si nebol istý, či sa skutočne pozerá na Nicka. Alebo či môže veriť vlastným očiam. „Čo sa stalo?“
S trhaným dychom zízal na Caleba. „To je to, čo chcem vedieť! Čo sa stalo, Caleb! Kde si bol!“
„Hľadal som ťa.“
„Prečo si ju nechal nechránenú?“
Caleb neodpovedal.
Nick chcel zaútočil. Jediná vec, čo ho od toho udržala bol posledný kúsok rozumu, ktorý mal, keď uvidel utrpenie v Calebových očiach. Zdieľali rovnakú hrôzu. A najhoršie bolo, že videl, ako znova prežíva okamih, keď stratil vlastnú ženu.
Nikdy Caleba nevidel tak slabého alebo niečím ovplyvneného.
Až doteraz.
„Nemal som...“ Calebove slová sa prerušili, keď mu z očí vytryskli slzy. Dych sa mu zatrhol, rovnako ako Nickovi, keď sa váhavo priblížil. „Nemôžeš ju priviesť späť?“
„Nemám také právomoci. Mám?“
„Nie, nemáš.“
Nick zvýskol, keď počul Kodyn hlas. Poobzeral sa okolo, kým nespozoroval tieňový obrys jej okrídlenej Arelim formy.
Priblížila sa k nemu a spustila ruku. „Prepáč Nick. Skúsila som to.“
„Nemôžem to urobiť, Kody. Nie bez teba.“
Pery sa jej zatriasli. „Samozrejme, že môžeš, zlatko. Už si to predtým urobil.“
„Vtedy som ťa nepoznal.“ Ale hneď potom, ako tieto slová opustili Nickove pery, uvidel zvláštny záblesk. Záblesk niečoho, čo tam predtým nebolo.
Kody sa trpko zasmiala a potom prikývla. „Áno, Nick. Je to to, čo si myslíš. Šialené, však?“
„Nie... to nemôže byť.“
Tvrdo prehltla. „Musím ísť. Ale nemohla som odísť bez rozlúčky. Ľúbim ťa. Teraz a navždy.“ Začala sa vytrácať.
„Kody! Kody, počkaj.“
Zaváhala.
„Nájdem si cestu späť k tebe. Počuješ ma? Prisahám Bohu.“
„Budem ťa čakať.“ Pohľadom sa zastavila na Calebovi. „Daj mi pozor na môjho Booa. Budete sa potrebovať navzájom.“
Potom bola preč.
Neschopný dýchať, alebo sa vyrovnať s tým, čo sa práve stalo, Nick si prehrabol vlasy. „Caleb... povedz, čo mám robiť.“
„Ty vieš, že nemôžem.“
V tomto momente chcel skutočne zomrieť. Posledná vec, ktorú Nick chcel, bolo cítiť toľko bolesti. Pritiahol si päste k bokom a zakričal na nespravodlivosť všetkého.
Nebolo to správne.
Nebolo to fér!
Odkedy je svet spravodlivý?
Kyrian a Acheron by boli prví, ktorí by sa mu vysmiali do tváre za takéto fňukanie.
Nič na živote nebolo spravodlivé. Vedel to rovnako ako oni.
A pre túto skutočnosť nenávidel život. Vždy to tak mal.
Pretože by to tak malo byť.
Možno to bola skutočne dospelosť. Ten moment, keď pochopíte, že sa strana na konci dni nezhoduje. Že je jeden stĺpec vždy dlhší než druhý. A bez ohľadu na to, čo ste urobili, alebo ako veľmi ste sa snažili, jednoducho nemôžete tie stĺpce zrovnať.
Obeť alebo víťaz.
Mal v skutočnosti na výber? Pretože práve teraz určite nemal ten pocit.
Nie. Toto bol život, ktorý ho zrazil na kolená a strčil ho na miesto, kde si nemyslel, že slnko znova zasvieti.
„Mám toho dosť, Caleb.“
Caleb sa na neho zamračil. „Čo?“
„Myslím tým teraz. Prečo sa vôbec obťažujeme? Prečo stále bojuješ?“
Schmatol Nicka za košeľu a pritiahol si ho tak blízko, až sa skoro dotýkali nosmi. Jeho tmavý, zúrivý pocit ho vystrašil. „Z dôvodu, že prestaneš ľutovať sám seba. Nájdi a nakop toho bastarda do zadku. Dal si sľub a my svoje slová neberieme späť.“
„My sme démoni.“
„A my svoje slová neberieme späť. Prisahal som to Lil. Rovnako ako Xev Myone. A ty si to práve teraz sľúbil Kody. Bojujeme nie pre seba, ale preto, čo máme radi.“ Postrčil Nicka späť. „Pýtal si sa ma, čo máš robiť. Tak to je ono. Bojuj.“
Utierajúc oči si Caleb odfrkol. „Pokračuj. Choď sa pozrieť na svoju mamu. Ja sa o Kody postarám.“
Nick zaváhal. „Počul si niečo o Shadowovi?“
„Nenašiel tie meče.“
„Čo to znamená?“
„Že naši nepriatelia môžu obnoviť svoju armádu.“
Nickovi sa tak stiahol žalúdok, že sa z týchto slov cítil nemocný. „Takto nás dostanú v budúcnosti, však?“
Caleb nič nepovedal. Nemusel. Jeho tvár vyjadrila všetko.
„Nemôžeme vyhrať, však?“
„Ja neviem, Nick. Stojí to tak veľa.“
„Ale prečo? Bojujeme za to, čo je správne. Ako môžu chodiť len tak okolo všetkého toho dobrého a slušného a nikto ich nezastaví? Vyzerá to tak, akoby sa nikto iný nestaral o to zlo, ktoré robia. Prečo by sme mali trpieť pre ostatných?“
Caleb sa jemne zasmial. „Ty sa pýtaš mňa? Daeve démona? Pamätáš, na koho strane som bol pôvodne? Nebolo to toto.“
Mal pravdu.
Nick si prečistil hrdlo a zotrel slzy z tváre. „Ovládol som svoje schopnosti, Cay.“
„Bolo načase.“
Nick si odfrkol. Áno, to bola pravda. Pozrel sa na Kody a zadusil ďalší príval sĺz, keď si uvedomil, že pre ňu už je príliš neskoro.
„Ambrose sa vrátil do minulosti a pokúsil sa to zastaviť. Trikrát.“
„Ja viem.“ Caleb sa postavil, zatiaľ čo Nick opatrne zakryl bundou Kodyno telo.
So zlomeným srdcom Nick prešiel prstami pomedzi Kodyne vlasy. „Myslím, že ak toto nefunguje, máme ešte jednu možnosť.“
„Nick-“
„Vypočuj ma, Caleb.“ Nick prebehol pohľadom k Zavidovi. „Toto je dlhá strela, ale je čas na Ave Maria prechod. Nemohli sme ich zastaviť tu a teraz. Myslím, že Cypriana zastavíme v jeho vlastnom čase.“
„Ako? Nevieš, kedy to je.“
„Nie, ale poznáme niekoho, kto áno.“
Caleb sa mu trpko vysmial. „Nedovolí ti to urobiť.“
„Myslím, že dovolí.“
Tak či onak, Nick ho k tomu prinúti.