Cudzinku.
„Kto si?“
Vysoká, neuveriteľne štíhla žena sa otočila. Bola dychberúca. A bola veľmi zvláštne oblečená. V krátkom zelenom chitone, ktorý vyzeral ako pre muža, a ktorý končil tesne nad jej peknými kolenami. Cez plecia mala prehodený dlhý hnedý vlnený chalmys, ktorý mala prichytený zlatou fibulou v tvare dvojitého luku, ktorá bola zdobená perlami. Je zlaté vlasy boli zložito zapletené a pripevnené okolo hlavy, tak že by to pristalo aj bohyni.
Kvôli jej elegancii, výške a kráse by si ju Urian ľahko splietol s apollitkou. Až na to, že nemala tesáky. Ani hnedé oči. Boli skôr žiarivo zelené, podobné ako mala jeho teta Artemis.
Teda to mu aspoň povedali.
Keď sa nad tým zamyslel, z tejto ženy smrdeli grécki bohovia. A to až tak silne, že sa divil, že ju ešte Apollymi nehľadala s jedným so svojich trojhlavých psov, ktorých mala v paláci ako stráž.
Alebo s pár Charonťanmi. Za bežných okolností by prítomnosť takejto silnej bytosti spôsobila, že ju už vyšetruje Xedrix.
Tak prečo je táto grécka deva v Apollyminom Stygianskom paláci? S bojovým lukom v ruke? V odeve chlapca s bežeckými sandálmi na nohách?
Nič z toho mu nedávalo zmysel.
„Neodpovedala si na moju otázku.“ Povedal tentokrát ostrejším tónom, aby jej dal najavo vážnosť situácie.
S nepriateľským pohľadom kontrovala. „Kto si tya čo tu hľadáš?“
Nad tou drzosťou zavrčal. „Ja nie som ten, kto je tu bez povolenia.“
„Ani ja.“
Jasné. Žiadna Grékyňa sem nepatrila a on to vedel.
Uškrnula sa. „Tvrď si čo chceš. Tvoje teátro ma nudí.“
Skôr ako stihol odpovedať, objavil sa pri nich Xedrix. Jeho strakatá modrá pokožka pôsobila tmavšie ako obvykle, keď sa na nich mračil ako podráždený rodič. „Nedráždite Ničiteľkinu trpezlivosť, deti. Nemá náladu na vaše pestvá.“
Zdrapol ich oboch za ruku a vliekol oboch cez sálu do Apollyminej záhrady, kde bohyňa sedela na svojom mieste pri zrkadle.
Urian zaťal zuby, aby neprotestoval proti surovému zovretiu a všimol si, že dievča spravilo to isté.
Keď Apollymi videla, ako sa s nimi zaobchádza, zalapala po dychu. „Xedrix! Okamžite ich pusti!“
Hneď to vykonal. „Odpusti mi, akra. Škriepili sa.“
Pokrútila hlavou a postavila sa. „Tak si ich zbil?“
Demon s nepochopiteľnou ľahostajnosťou, vzhľadom na hnev v Apollyminých očiach, len pokrčil plecia. „Pôvodne som ich chcel zjesť, ale mal som pocit, že to by ti viac vadilo. Toto sa mi zdalo ako lepšie riešenie.“
Ťažko si povzdychla, akoby potláčala nutkanie, stiahnuť jej obľúbeného démona z kože. „Dobre teda.“ Mávnutím ruky prepustila démona a podišla k Urianovi a dievčaťu. „Vidím, že ste sa už zoznámili. Vy dvaja ste si skôr, či neskôr museli skrížiť cestu. Urian, toto je moja Abadonna Katra. Katra, zoznám sa s Urianom, synom Strykera – veliteľa mojej armády Spathi.“
Urianovi sa pri tom zoznámení roztiahli nozdry. „Smrdí ako Artemis.“ To bude ten pach, ktorý cítil už predtým.
Katra sa naježila. „Som jedna z jej slúžok a ty sám potrebuješ kúpeľ. Koľko dní sa už potíš v tom tréningovom brnení? Mal by si si dohodnúť stretnutie s bohyňou hygieny. Vážne.“ Zamávala rukou okolo nosa, aby zdôraznila svoju urážku.
Nebezpečne prižmúril oči. „Prečo je tu, akra?“
S netypickou iskrou v jej svetlých očiach ich zvedavo sledovala. „Je moja špiónka.“
Urian zízal.
Katrin šokovaný výraz hovoril, že tie slová boli novinka aj pre ňu, ale Urian nebol taký hlúpy, aby spochybňoval vysoko výbušnú bohyňu.
Katra nahla hlavu a obzerala si ho so zvedavosťou, s akou si niekto prezerá chrobáka. „Ešte nikdy som nevidela apollitu.“ Zdvihla ruku. „Môžem?“
Urian sa cítil dotknuto, že sa k nemu správa ako k nejakému experimentu a protestne zdvihol bradu. „Nie som divný.“
„Ja viem. Ale si iný ako všetci, ktorých som doteraz videla a tak som zvedavá.“
Zamračil sa na Apollymi.
„Ukáž Katre, čo ten hajzel spravil tvojim ľuďom. Nech vidí, čo to zviera spravilo svojmu vlastnému synovi a vnúčatám. Pomôž jej pochopiť, prečo by ho mala nenávidieť a prečo nesmie veriť Artemis, ktorá sa k vám tiež obrátila chrbtom. Si koniec koncov bohynin synovec. A napriek tomu nespravila nič pre vlastnú krv. Nech Katra vidí, koľko lásky má vo svojom srdci pre svoju rodinu.“
Katra sa na ňu naštvane pozrela, ale neprotirečila jej.
Urian otvoril ústa a nechal dievča, aby preskúmalo jeho tesáky. Aj keď výraz ,,dievča“ bol možno trochu prehnaný. Pravdepodobne bola v jeho veku a vyzerala ako násťročná, kým on kvôli svojmu apollitskému pôvodu ako dospelý muž po dvadsiatke.
Jemne mu prešla prstom po tesákoch. „Bolelo to?“
„Nie. Nemal som predtým iné zuby.“
„A nemôžeš jesť jedlo ani piť nápoje, okrem krvi?“
Pokrútil hlavou.
Bola zdesená. „To je príšerné.“
„Nechýba ti to, čo si nikdy nemal.“
„To nie je pravda. Mne môj otec chýba každý deň a to som ho nikdy nestretla. A vždy budem zvedavá na všetky detaily z jeho života.“
To bolo asi niečo iné. Nemať otca nebolo také isté ako byť nútený piť krv. Nedokázal si predstaviť život, v ktorom by nepoznal svojho otca. Alebo ho denne nevídal.
Nič v živote pre neho nebolo dôležitejšie ako jeho rodina. A zvlášť dôležitý boli jeho rodičia. Obaja.
Tak ako tak, Katrine myšlienkové pochody boli zvláštne. Urian sa na ňu zamračil. „Ja dávam prednosť tomu, že sa nebudem trápiť myšlienkami na niečo, čo nemám alebo čo by mi mohlo chýbať. Život ma ochotne trápi aj bez toho.“
„Príliš negatívny?“
Odfrkol si na jej sarkazme. „Je ťažké byť pozitívny, keď si vyhnaný do pekelnej ríše.“
Katra sa nad tým zamyslela. „Nikdy si nevidel slnečné svetlo, však?“
Pozrel na Apollymi, ktorá ich sledovala so znepokojujúcou intenzitou. Ako rád by poznal jej myšlienky. Alebo v tejto chvíli by stačili aj Katrine. „Len prostredníctvom bohyninho zrkadla.“
„Fíha. To ma mrzí.“ Vyzerala, že to myslí úprimne.
Predtým, ako Urian pravdivo odpovedal, mykol ramenami. „To nemusí. Je pre mňa prijateľnejšie nikdy nevidieť slnko, ako byť uväznený v službách Artemis.“
Katra zostala zaskočená tou urážkou. „Au! Povedala by som, že my dvaja nebudeme spolu vôbec vychádzať.“
„Mne to vyhovuje.“ Otočil sa na Apollymi a mierne sa jej uklonil. „Ospravedlň ma, prosím, akra.“
Katra sledovala Urianov odchod a pokrútila hlavou.
„Niečo nie je v poriadku?“ Opýtala sa Apollymi.
„Prečo si mu nepovedala, že som jeho sesternica?“
„Z toho istého dôvodu, prečo nikto nevie, že si moja vnučka, Katra. O tajomstvách mlčíme. Aj keď veľmi nenávidím tvoju matku, musíme ochraňovať Artemidinu povesť, aby sme ochránili môjho syna. A preto sa Strykerius nikdy nedozvie, že si Apolónova neter.“
Ale Katru stále niečo rušilo na tom zvláštnom apollitovi, ktorý práve odišiel. „Pre lásku božiu, čo ťa ešte trápi?“
Katra pokrútila hlavou. „Prečo sa Urian tak veľmi ponáša na môjho otca?“
Apollymi sa zamračila. „Hovoria, že Urian je verným obrazom Strykera.“
Pri tom vysvetlení sa zamračila. „Videla som Strykera. Ak si odmyslíme farbu vlasov a držanie tela, je medzi nimi len letmá podoba. Ale pozorovala som pričasto mamu, ako sleduje môjho otca, aby som poznala každú jeho črtu. Aj keď som Acherona nikdy nestretla naživo, poznám tvar jeho brady, tvar jeho nosa a očí. Krivku jeho obočia. On a Urian by mohli byť dvojčatá. Jediný rozdiel je, že Urianova pleť je trochu tmavšia.“
„Lebo jeho mama bola Egypťanka.“
Tá novinka šokovala Katru, ktorá netušila nič o Urianovej mame. „Čože?“
Keď si Apollymi uvedomila, že sa jej pošmykol jazyk, stuhla. Bežne sa nemusela kontrolovať, čo hovorí, lebo väčšinu času bola sama. A to pred chvíľou hovorila Katre, že má byť opatrná...
„Nič. Len si pamätaj, čo som povedala. O ničom, čo sa tu povie, nikde nehovor. Nechaj si to pre seba.“
„V nechávaní si vecí pre seba som dobrá. Ver mi. Musím chrániť matiseru pred ostatnými bohmi.“
Apollymi si pritiahla Katru k sebe a objala ju. „Mala by si mi dovoliť zabiť Artemis. Pre dobro nás oboch. Podrezať jej v spánku hrdlo.“
„Yaya! To ti nemôžem dovoliť! Ľúbim ju.“
Pri tých slovách Apollymi zastonala. „Prečo?“ Reptala. „Je absolútne neschopná lásky.“
„Nie voči mne. Okrem toho to isté si mnohí myslia o tebe. A ja viem, že to nie je pravda. Keď už o nej hovoríme, mala by som sa vrátiť, kým ma nezačne zháňať. Porazilo by ju, keby vedela, že som ťa bola navštíviť.“
„To je skvelé! Pošlem jej darčekový kôš ako poďakovanie za tvoju návštevu?“
„Yaya!“ Katra zafrflala a potom jej dala pusu na líce. „Maj sa dobre a čoskoro zase prídem.“
Apollymi ju neochotne pustila. Stále nedokázala uveriť, že Katra existuje. Že jej milovaný syn splodil dieťa bez toho, aby o tom niekto vedel. Keby ju nevidela na vlastné oči a nedržala v náručí, neuverí, že má vnučku. Ale pravda sa nedala poprieť.
Katra bola Apostolosova dcéra.
Kiež by sa Katra zriekla svojej lojality k jej matke. Tak dlho ako bude spätá s dvoma panteónmi, je nebezpečná pre oba. Mohla by byť použitá proti hociktorej z nich.
Práve tak ako skutočná Urianova matka. Keby Bethany nedala mimovoľne svoju ochranu Grékom, lebo milovala princa Styxxa, Atlanťania by zničili grécku armádu už v prvý deň vojny a vyhrali by ju skôr ako vôbec začala.
Potom by nedali princeznú Ryssu Apolónovi, aby získali jeho priazeň a ona a jej syn by neboli zomreli a neboli by príčinou prekliatia Strykera a jeho národa.
Navyše, keby nebola Bethanyina lojalita rozdelená, Apostolos by nebol zabitý. A Atlantída by nebola zničená.
Rozdelenej lojalite sa nedá veriť. Verila teraz Strykeriusovi, lebo jeho otec prerušil ich puto a preklial Strykeriusove deti, aby zomreli. A toto sa nedá napraviť slovami. Strykerius nikdy neodpustí Apolónovi jeho zatratenie nevinných.
A ona sa o to postará...