„Urian! Nečakala som ťa! Čo tu robíš?“
Len tak tak sa zastavil, aby, aby neukázal tesáky od radosti nad maminým zbožňujúcim úsmevom. „Máš predsa narodeniny, Mata. Vieš, že by som si ich nemohol nechať ujsť.“
Bez ohľadu na nebezpečenstvo.
Postavila sa na špičky a pevne ho objala okolo krku. Urian zavrel oči a vychutnával si to, čo mu najviac chýbalo v Kalosis, odkedy z neho odišla.
Mamine milujúce objatie. Tak veľmi mu chýbalo, že sotva zapadlo slnko, hneď sa teleportoval k jej domčeku, aby ju znovu videl. Za jeho povestnú nedočkavosť si ho Xyn často doberala.
„Nemôžem uveriť, že si prišiel. To je úžasné, že si tu!“
Pokrčil plecami a podal jej malý košík, v ktorom boli darčeky. Jeden od neho a druhý od Xyn, ktorý vyrobila zo svojich šupín. Jeho dračica bola vždy taká ohľaduplná a šikovná. Snažila sa pozbierať všetky šupinky, ktoré jej vypadli a našla pre ne nové využitie.
„Len ma mrzí, že som nemohol prísť skôr a že nemôžem zostať dlhšie.“
S láskou v jej modrých očiach mu odhrnula vlasy z tváre. „Môj najdrahší Urimou!“ Ukázala bradou na domček, v ktorom žila. „Nepôjdeš...“
„Nie, Mata,“ povedal rýchlo a zastavil jej slová skôr, ako ho stihla pozvať dnu. Keby to spravila, zrušila by tým základné pravidlo jej ochrany, na ktorom trval[1]. „Nesmieš.“
„Si smiešny.“
„Nechcem ani najmenšie riziko.“
„Helena? Si v poriadku?“
„Som v poriadku, Memnus. To je môj syn, prišiel ma navštíviť.“
Urian bol prekvapený tónom jej hlasu, aký doteraz nikdy nezachytil. Ustúpil a uvidel staršieho muža, ktorý vyšiel s lampášom von.
„Tvoj syn?“
Urian v duchu zaklial, keď sa k ním približoval starší bradatý muž, oblečený v hnedom chitone a vlnenom plášti.
Keď svetlo dopadlo na Urianove nové brnenie, ktoré mu darovala Xyn, muž sa zarazil. Toto brnenie len zvýrazňovalo Urianovu vysokú a svalnatú postavu. „Prečo... Nevedel som, že tvoj syn je vojak.“
V maminých očiach sa pobavene zablyslo. Všetci apolitti museli byť, inak by neprežili. Buď sa naučili bojovať, alebo zomrel. „Áno, je to bojovník. Všetci moji synovia sú. Sú ako ich otec.“
Oči staršieho muža žiarili teplom. „Viem, že si na nich hrdá.“ Priateľsky ponúkol Urianovi ruku. „Pripomínaš mi princa Styxxa. Vyzeráš úplne ako on.“
Urian podávanú ruku prijal a potriasol ju. Existoval len jediný človek, o ktorom vedel, že ho tak nazývali. „Styxxa z Didymosu?“
„Hej. Najlepší vojenský veliteľ všetkých čias. Keď som bol mladý, slúžil som pod ním. Bol som pri jeho prvom boji pri Halicarnase. A nikdy na to nezabudnem.“ Odfrkol si a pokrútil hlavou. „Vyzeral ako vychudnutý holobriadok, ktorému tečie mlieko po brade. Helma mu bola taká voľná, že to vyzeralo, že ak do nej dostane v boji zásah, bude zvoniť ako zvon. Keď nás viedol do boja na koni, ktorý stál pravdepodobne viac, ako celá armáda, všetci sme sa mu vysmievali. A kto by sa nám divil? Bohaté, rozmaznané princátko, bez akýchkoľvek bojových skúseností. Boli sme si istí, že zomrie ešte pred západom slnka. Považovali sme to za urážku, že nás má viesť do boja. Ale on nám všetkým ukázal. Nikdy som nevidel nikoho tak statočného a odvážneho, ako Styxxa. Nikto z nás nevidel. Vyprášil Atlanťanom zadky naozaj dôkladne. Bol silný a prefíkaný ako samotní bohovia. Narábal s mečom lepšie ako Áres. Mal silu mocného Atlasa. Nikdy sa pred nikým nesklonil. A preto dodnes nosím znak jeho armády.“
Starší muž chytil retiazku, ktorá mu visela na krku a ukázal Urianovi červený smaltovaný medailón. V strede bol čierny fénix, ktorý sa práve zrodil so slovom „Ochraňujem“ nad hlavou.
Starší muž sa tváril hrdo, keď naň ukazoval. „To je znak Stygiana Omady.“
Medailón Uriana fascinoval a prechádzal po ňom prstom. „Stygiana Omady?“
„Hej. Tak nás vtedy nazývali. Achilles mal svojich Myrmidonov. Jason svojich Argonautov. Styxx mal svojich Stygiaiov. A ja som hrdý, že som bol jeden z nich.“
Zložil si reťaz z krku a vtisol ju do Urianovej ruky. „Tu máš. Mal by si si ju zobrať.“
Uriana ten dar šokoval. „Nie pane, nemôžem si zobrať niečo tak vzácne.“
„Vezmi si to. Trvám na tom. Nemám syna, ani vnuka a moje dcéry a vnučky moje príbehy z bojov akurát otravujú. Kým zomriem, chcel by som ju dať bojovníkovi, ktorý jej zase prinesie česť. Jeho Veličenstvo princ, by si to prial.“
Pri týchto slovách a bolesti, ktorá v nich zaznela, sa Urian zamračil. „Znie to, akoby bol princ mŕtvy.“
Oči muža posmutneli. „Nanešťastie je. Bohovia si ho povolali príliš skoro.“
Urian zobral reťaz s medailónom. Bolo mu ľúto toho staršieho muža. Bolo to príliš smutné. „Mrzí ma to.“
V Memnusových očiach sa zjavili slzy. „Ďakujem ti. Bol to naozaj strašný deň.“ S povzdychom pohladil Uriana po paži. „Už pôjdem. Otravoval som dosť dlho. Uži si čas so svojou matkou. Rád som ťa spoznal, mladý Urian.“
„A ja teba.“ Urian zdvihol ruku s medailónom. „Ešte raz, ďakujem. Budem ho strážiť ako oko v hlave.“
S úsmevom sa vrátil do domu.
Akonáhle odišiel, Helena chytila ruku, v ktorej Urian držal medailón. S obavou v očiach sa na neho pozrela. „Len jedna rada, môj najdrahší. Neukazuj ho bohyni a zvlášť nie otcovi.“
„Prečo?“
„Obaja nenávidia Styxxa z Didymosu. Bol pokrvným bratom princeznej Ryssy.“
Pri tých slovách oťažel Urianovi žalúdok. „Apolónovej milenky?“
„Presne tej. Styxx zomrel v rovnaký deň ako ona. Niektorí tvrdia, že ho zabila Apollymi. Iní, že to bol Apolón. Každopádne, milovali ho len jeho vojaci. Tí, ktorých si podmanil, ho zrovna nemali v láske.“
To bolo pochopiteľné.
Ale aj tak bol zvedavý na legendárneho princa. „Ty si sa s ním stretla?“
Pokrútila hlavou. „Poznám len jeho povesť. Ale to, čo povedal Memnus je pravda. Bol milovaný svojimi mužmi a neľútostný v boji. Nikdy nebol nikým porazený.“
Fíha... Tak toto Urian naozaj obdivoval. A vzbudilo to jeho záujem. Rovnako ako jeho otec, rešpektoval tých, ktorí sa v boji nevzdávali. Čím viac sa naučí o stratégií, tým lepšie.
Ale teraz je čas oslavovať narodeniny.
Až potom sa môže zamerať na to, aby rozzúril otca a bohyňu, ktorá ich ochraňovala. Mal v pláne rozčuľovať Apollymi, kým neoslobodí Xyn alebo kým ho za tú snahu nezabije.
[1]Apolliti aj daimoni mohli vstúpiť len tam, kde už raz boli pozvaní. Pozvanie jedného apollitu, alebo daimona umožní vstup všetkým.