Medea ohromene pozerala na starovekých gréckych bojovníkov, ktorí práve prešli dverami – najprv ako gigantické čierne sovy, a potom ozbrojení vojaci. Mali štíty s ostňami, obrovské kovové nárameníky a meče, a neprišli za zábavou. Chceli krv.
Ich krv.
Ako žena oceňovala ich príťažlivé svalnaté tela, no ako daimonský bojovník, ktorý prežil bezpočet bitiek nebola nadšená, že vstúpili na jej územie. Videla v nich hrozbu a chcela, aby boli buď mŕtvi, alebo preč.
Je na nich ako sa rozhodnú. Z jej pohľadu boli obe možnosti v poriadku. Čím krvavejšie, tým lepšie, pretože čím viac budú krvácať, tým viac jedla zdarma pre ňu.
Oblizla si tesáky v očakávaní bohatej večere.
Odstúpila, tasila meč a pripravila sa. Ak sa rozhodnú bojovať, urobí všetko preto, aby ich poslala čo najviac bohovi, ktorého uctievajú, nech už je to ktokoľvek.
Celé toto je absurdné a ona rozhodne nebude len tak sedieť a pozerať, ako zabijú jej rodinu. Také niečo ich bude stáť život.
Falcyn sa do toho vložil, aby ju ochránil. „Čo tu robíte?“ opýtal sa ich.
„Prišli sme po tvoj kameň, drak.“
Falcyn mľaskol jazykom. „Aha, no viete, s týmto by som veľmi nezačínal, chlapci. Ak to skúsite, môže vás to stáť gule. Takže ešte predtým, ako začne toto veľké kastrovanie, navrhujem, aby ste sa zbalili a vrátili sa k tomu hlupákovi, ktorý vás poslal na túto samovražednú misiu. Že ho srdečne pozdravujem.“
Medea nad jeho ironickými rečami prevrátila očami, kým z Davyna vyšiel nedefinovateľný zvuk, čosi medzi pobavením a zdesením. Jej otec sa zasmial.
Jej matka zatlieskala. „Páči sa mi spôsob, akým tvoj drak uvažuje, Medea.“
„Vedela som, že to tak bude, mami.“
Strykyni chceli zaútočiť, no kým sa k nim dostali, do miestnosti vtrhol zástup Charonťanov, ktorý zaplavil bojové sovy ako nejaký húf vyhladovaných piraní.
Medea sa musela prikrčiť, inak by jej jeden z Charonťanov v návale entuziazmu odhryzol hlavu.
Rozbujarení Charonťania sa pustili do strykynov. Tí začali húkať.
Falcyn skrivil tvár. „Tuším, že týchto Charonťanom Acheron jesť nezakázal.“
To bolo očividné. Rovnako aj fakt, že Apollymi zjavne stále dávala pozor na svoju daimonskú armádu. Pekné vedieť, že ich bohyňa ničenia neopustila, keď ju potrebovali.
Medeu to takmer zahrialo pri srdci.
Alebo jej len prišlo náhle nevoľno pri pohľade na hladných démonov.
Medea zvraštila tvár pri pohľade na jednu z démoniek, ktorá prešla k strykynovi, aby ho roztrhala na kusy. „Ktovie, či chutia ako kurča?“
„Fúj, Kuriatko! Viem, že sme v podstate kanibali, no aj tak...“ Davyn do nej štuchol. „Tráviš priveľa času s drakmi.“
„Vlastne za to môže Simi.“ A čo je horšie, teraz má chuť na barbecue. Ó áno, je zvrátená a priznáva to.
Ale zasa, práve preto je tá zlá. A práve preto dokáže oceniť Falcynovu temnú stránku.
Čo ju desilo. Celé storočia strávila sama a nikdy nepomýšľala na to, že by bola s niekým iným. Nikdy nezvažovala možnosť, že by s niekým znova tvorila pár. Mala pocit, že to nie je nič pre ňu.
Bola tak spokojná.
No teraz...
Trúfne si veriť Broganinmu proroctvu?
Či svojím vlastným citom?
Život sa s ňou nemaznal, kopol do nej vždy, keď mohol. O to ťažšie bolo pre ňu veriť či dôverovať. Ako má mať vieru, keď doteraz poznala len zradu a bolesť?
No na druhej strane, keď sa stretne mínus a mínus, vznikne plus. A ona a Falcyn sú skrz-naskrz mínus.
Spoločne...
Zachytil výraz v jej očiach a zamračil sa. „Čo má znamenať toto?“
„Keby som ti povedala, neveril by si mi.“
Falcyn odfrkol. „V tom prípade si si zrejme pomyslela niečo dobré o mne.“
„Pomyslela.“
„Áno, máš pravdu, neverím ti.“
Hravo ho potľapkala po ruke. „Vravela som ti.“
Pokrútil hlavou a zahvízdal na Charonťanov. „Napriek tomu, že sa veľmi rád prizerám tejto krvavej hostine, budem ju musieť s ľútosťou ukončiť.“
Charonťania zafňukali.
„Možno tie bojové vtáky budeme potrebovať, buďte preto takí dobrí, schovajte príbory a preorientujte sa na chvíľu na hydinu.“ Prešiel k vodcovi strykynov a doslova ho vytrhol z rúk Charonťana, ktorý sa už-už chystal prehryznúť jeho krčnú tepnu. „Kto vás poslal?“
Strykyn viditeľne preglgol a pošúchal si ranu po uhryznutí. „Morgana a Apolón.“
Prehodil bojovníkovi ruku cez plecia a odtiahol ho od démona. „A aká veľká je v tejto chvíli tvoja lojalita voči nim?“
Strykyn sa poobzeral po tvárach svojich mužov čeliacich Charonťanom, ktorí dúfali, že bude vytrvalo stáť na strane gréckeho boha a feyskej kráľovnej v nádeji, že ich Falcyn nechá v pokoji dojesť. „Ehm.... nijako zvlášť.“
„Dobrá odpoveď. To znamená, že vás nedám zožrať Charonťanom.“
Ozvali sa protesty rozčarovaných démonov, ktorí modlikali, aby to ešte zvážil.
„-aspoň zatiaľ.“ Falcyn zdvihol ruku, aby ich utíšil. „Vždy sa k tomu môžeme vrátiť neskôr. Avšak, v tejto chvíli sa cítim neobyčajne veľkoryso. Takže odporúčam všetkým tvojím priateľom, aby neskúšali moju alebo Apollyminu trpezlivosť. A rozhodne nedráždili Charonťanov, ktorí nemajú žiadne zábrany, ale zato sú neustále hladní. Vezmite krídla na plecia, strykyni, a leťte aj s prázdnymi pazúrmi domov. Čo vy na to?“
Strykyn bez váhania odvetil: „Myslím, že ti tvoj kameň pristane, môj pane.“
Falcyn ho potľapkal po líci. „Tušil som, že to povieš, tekvička. Teraz si zbaľ svojich uhúkancov a practe sa.“
Medea počkala, kým boli preč. „Myslíš, že im môžeš veriť?“
„Ani náhodou. Ale myslím, že môžem veriť ich strachu z našich priateľov.“ Falcyn na ňu pozrel a zamračil sa. „To však nie je to, čo ma trápi.“
„Nie?“
„Nie. Na úvod by som veľmi rád vedel, ako sa, dočerta, dostali do Kalosis. Zamysli sa nad tým. Prejsť portálom... to nie je len tak. Vieme, že mamka Polly ho neotvorila. My sme ich nevpustili.“ Pozrel na jej rodičov. „Chcete k tomu niečo povedať?“
Jej otec zbledol. „Má pravdu. Množina ľudí, ktorí dokážu otvoriť priechod je konečná a malá.“
Medeu zamrazilo. „Máme medzi sebou zradcu.“
Davyn vytreštil oči. „Kto by sa odvážil?“
Napadlo ju len jedno meno.
Zdvihla na Davyna obočie, nakoľko obaja vedeli, že on to v minulosti už urobil. Lenže to bolo iba a len kvôli Urianovi. A hoci vedela, že vynášal informácie jej bratovi, v tejto veci ho nepodozrievala. Jedna vec je pomáhať priateľovi, ale niečo celkom iné pomáhať nepriateľovi, ktorý ich všetkých zradil.
Nepriateľovi a bohovi, ktorého nikto nemôže vystáť.
Nie. Davyn by nikdy nepomáhal Apolónovi proti vlastnej rase. Rase, ktorú Apolón odsúdil na smrť.
Takú hlúposť by urobil len korunovaný idiot. Takže, kto z nich je ten dotyčný idiot?
Jej matka si založila ruky na hrudi. „Nájdeme ho a zjeme jeho vnútornosti.“
Charonťania pri jej slovách ožili.
„Áno,“ povedala jej matka, tentokrát hlasnejšie. „Osobne vám ich predhodím, milí moji démoni. S barbecue omáčkou.“
Charonťania sa rozbehli ku dverám, aby ho začali hľadať, a cestou skandovali: „Nájdite zradcu!“
„Fíha.“ Falcyn sa nervózne zasmial. „Charonťania sú desivé bytosti. V podstate ako húf piraní, až na to, že tie nie sú ani zďaleka také... hladné.“
„Človeka pri pohľade na nich napadne, na čo tí Lemuriáni mysleli, keď ich stvorili.“
„Že nenávidia Atlanťanov.“
Všetci štyria pozreli na Falcyna. Povedal to úplne nevzrušene.
„Čo? Bol som tam... tak nejako. Ich úlohou bolo útočiť na Atlanťanov.“
„Ako sa teda stali ich otrokmi?“ Medea umierala od zvedavosti.
„Rovnako ako sa tebe podarilo získať dračí kameň.“
Pri jeho odpovedi sa zamračila. „Ako?“
„Kráľovná našla jediný druh reťaze, ktorý dokázal udržať skutočne smrtiacu bytosť. Získala srdce ich vodcu. Vzala ho do svojho úkrytu a zahriala svojím teplom tak, že už od nej nikdy viac nechcel odísť.“
Nehovoril len o Charonťanovi, ale aj o sebe. Keď Medea pochopila skrytý význam jeho slov, zaplavila ju vlna nehy. „A je ten drak skrotený?“
„Nikdy, moja daimonská pani. Podobne ako pri Charonťanoch, takú divokú bytosť nemôžeš skrotiť. Môžeš ju len donútiť túžiť po tvojom ohni, ktorý zaženie chlad, v ktorom žila doteraz.“
Jej otec sa zasmial. „Aj by som sa nahneval, ale nedokážem sa ubrániť myšlienke, že mať vlastného draka nie je vôbec na škodu.“
Falcyn sa pri slovách jej otca uškrnul. „Ledaže by si ma nasral, Stryker. A to by som ti neradil.“
„Detto.“
„Takže sme dohodnutí?“
Stryker uprel pohľad na Medeu. „Pokiaľ sa budeš o moju dcéru starať tak ako sa patrí, a zaobchádzať s ňou ako s kráľovnou, ktorou aj je, nebudeme mať ty a ja žiaden problém.“
„V tom prípade ho nebudeme mať nikdy.“
„Až na toho boha, ktorý po nás stále ide.“ Medea sa stretla s Falcynovým pohľadom a zamračila sa. „Toto nie je koniec. Apolón s nami ešte neskončil, čo dokazuje útok strykynov. Zachránil si mojich rodičov, avšak stále je medzi nami zradca, ktorého musíme nájsť.“
Falcyn pokrútil hlavou, a potom pozrel na Davyna. „Kuriatko?“
„Vždy sa tak správa. Nemôže si pomôcť.“
A on ešte stále musí oslobodiť svojho syna. Nejako.
V tejto veci pomaly strácal nádej a cítil sa skleslo. Povzdychol si. „Musím zájsť za mojou sestrou. Pozrieť sa, či sú ona a ostatní v poriadku.“
Medea vykročila vpred. „Pôjdem s tebou.“
„Si si istá?“
Prikývla. „Len nedovoľ, aby ma upražili.“
„Urobím, čo je v mojich silách, nakoľko by mi to pokazilo ten najlepší deň a som si istý, že ani ten tvoj by to nijako nevylepšilo.“ Vystrel k nej ruku. Akonáhle sa ho dotkla, pocítil v hrudi zvláštne chvenie. Nebol si istý, či si niekedy zvykne na to, že k niekomu prechováva také nežné city. Že má žijúcu slabinu.
Úprimne? Nepáčilo sa mu to. Bolo ťažké vedieť, že je jednoduchým prostriedkom, ktorým ho možno zničiť. Už len preto ju chcel odstrčiť a odmietnuť. Vyvolávala v ňom pocit zraniteľnosti, a ten nenávidel.
Pri pohľade naňho sa jej zúžili oči. „Si v poriadku?“
Nie. Uvedomil si, koľko je v nej sily a jeho rešpekt voči nej nadobudol nový, hlbší rozmer. Už to, že dokázala prežiť bez svojho dieťaťa a manžela...
Jeho jedinou útechou počas všetkých tých storočí bol fakt, že Maddora nikdy nestretol. Jeho syn bol preňho iba predstavou, nie skutočnosťou. Nikdy Maddora nedržal ani ho nepoznal.
Nie tak, ako pozná Medeu.
A teraz...
Bola jeho súčasťou.
Tou najlepšou.
A pomyslenie na to, že by sa jej niečo stalo, ho úplne paralyzovalo.
„Ako si prežila potom, čo sa stalo Evanderovi?“
Jej oči potemneli. „Nútila som sa dýchať. Jeden nádych za druhým. Boli dni, kedy som to ledva dokázala.“
Bolo to také skľučujúce, že si to ani nechcel predstavovať. Bol natoľko zhrozený, že nedokázal premýšľať racionálne. Vtiahol ju do svojho náručia a teleportoval ju k sebe domov. „Nikdy ťa neopustím, Medea.“
„Na to sa spolieham, jašterica.“
Vzal ju za ruku, pritiahol si ju k ústam a vtisol jej do dlane bozk. Potom odstúpil, aby si mohla poobzerať jeho ostrovný domov.
Keď Medea uvidela krásu Falcynovho „brlohu“, prekvapene vydýchla. Nečudo, že sa tak naježil, keď tvrdila, že žije v jaskyni. Toto bolo úplne neuveriteľné. V podstate to bola jaskyňa, otvorená a vzdušná.
Akurát bola veľmi veľká a priestranná, s výhľadom na oceán, ktorý jej vyrazil dych. Steny boli začarované tak, že boli úplne priezračné, a hoci ona nimi videla von, nikto iný nevidel dnu. Keďže boli priesvitné, ligotali sa a odrážali denné svetlo, ktoré ju pálilo v očiach, no nie na pokožke.
„Ako dlho tu žiješ?“
„Tisíc a jednu noc.“ Žmurkol na ňu.
Pokrútila hlavou nad jeho žartovaním a vydala sa na krátky prieskum. Okolie jaskyne tvorili starodávne ruiny nejakého gréckeho mesta a chrámu. Vo vnútri bolo trochu plno, keďže tam bolo mnoho drakov. Už chápala, prečo mal obavy z toho, že tu budú.
No napriek tomu by to tu bez nich bolo smutné. Taký obrovský priestor a žiadna spoločnosť...
Hej, ona by tak nebola šťastná.
No na druhej strane, ona v skutočnosti nikdy nebola sama. Vždy mala svoju matku, a potom manžela.
Na rozdiel od Falcyna. Ona nikdy nebola nútená žiť sama. Rodina tvorila vždy súčasť jej života.
Podišla k nim jeho sestra. „Páči sa ti nové zariadenie? Draci, kam sa len pozrieš!“
„Ha ha. Nenávidím ťa.“ No v jeho očiach bolo svetlo, ktoré prezradilo, že si sestrino podpichovanie užíva.
A Xyn to vedela. „Áále prosím ťa, tým nikoho neoklameš. Viem, že som ti chýbala.“
Falcyn vystrúhal otrávený výraz.
Medea stisla pery, aby sa nerozosmiala. Bolo veľmi zvláštne vidieť túto jeho stránku. K bratom sa správal veľmi ochraniteľsky. K nej a Xyn tiež, no im ukázal aj svoju menej vážnu tvár. Pri Urianovi a Blaiseovi možno bol prostoreký a uštipačný, no pri nich dvoch to bol iný druh humoru, oveľa zraniteľnejší. K ženám svojho života bol omnoho jemnejší a láskavejší.
„Takže, čo plánuješ urobiť so všetkými týmito drakmi, Xyn? Lebo vieš, ja nemám v úmysle nasťahovať si ich sem. Rozhodne sa tu necítim príjemne.“
„Prečo nie? Je to útulné.“ Xyn sa usmiala.
Falcyn znechutene odfrkol. „Ty vieš prečo. A nesťažuj sa. Dvere sú tam.”
„Och upokoj sa, ty jeden frfloš. Aj tak tu nechcú zostať. Len si ťa doberáme.“
Hmatateľne sa mu uľavilo.
Xyn sa stretla s Medeiným pohľadom a pokrútila hlavou. „Ako to s ním vydržíš?“
„Podľa mňa je podarený.“
Vyplazila na ňu jazyk. „Túto si nechaj, braček. Radím ti, nenechaj ju odísť.“
Skôr než na to stihol niečo povedať, vedľa nich sa objavilo svetlo.
Medea sa pripravila na ďalší boj, no keď uvidela, ako sa vedľa Xyn zhmotnil Tieň, uvoľnila sa. Ale ani za svet nevedela prísť na to, prečo je tu. Keď pomyslí, v akom bol stave, keď ho videla naposledy, čakala by, že bude nejaký čas mimo službu.
V posteli minimálne mesiac, ak nie viac.
No túto bytosť očividne nič nedokáže nadlho položiť.
Kývol im hlavou, pristúpil ku Xyn a prehovoril k nej, čím dal najavo, že jej zrejme už nejaký čas pomáha. „Našiel som ďalších pár domovov.“
Falcyn nahlas vydýchol. „Tieň... si môj človek.“
Tieň sa nervózne zasmial. „Odkedy?“
„Odkedy som ti zachránil kožu. Ako sa cítiš?“
„Akoby ma prešla svorka pekelných psov... a nemáš za čo.“
Falcyn si založil ruky na hrudi a podľa jeho výrazu by človek povedal, že ho jeho slová podráždili. Ale iskra v očiach prezradila jeho pobavenie. „Ako to, že ťa za všetky tie storočia Varian ani raz nezabil?“
„Uisťujem ťa, že sa o to pokúšal, lenže som rýchlejší, než on.“
Falcyn pokrútil hlavou. „Každopádne, som rád, že si späť na nohách.“
„Aj ja som rád, že som späť na nohách. A obzvlášť som vďačný za to, že nado mnou nie je Varian ako nejaká obrovská zarastená mama. A počul som, že ste sa skamarátili s mojím malým bračekom, Lombreym.“
„Hej, toho si môžeš nechať.“
„Hmm, to mi vravia všetci. V skutočnosti nie je taký zlý. Stačí ho opiť a pretiahnuť a máš päť či desať minút kľud, než ťa začne zasa otravovať.“
„Takže v tom je to tvoje tajomstvo.“
„V podstate. Zistil som, že to zaberá na väčšinu ľudí.“
Falcyn sa zasmial. „A prečo si myslím, že je v tom trochu viac, než nám vravíš?“
„Ako hovorím, nie je taký zlý. Len musíš pochopiť, odkiaľ pochádza. My všetci sme bytosti z pekla, ktoré nás zrodilo. Nie je tak?“
Medea mu dala za pravdu.
„To je pravda.“ Falcyn odstúpil, lebo sa k nim priblížil jeden z drakov.
„Sú útočiská pripravené?“ opýtal sa Tieňa.
Tieň prikývol. „Merlina ich pripravuje. Zakrátko by sme mali byť schopní prepraviť ďalších z vás. Kerrigan a Merewyn vraveli, že tam prídu, akonáhle budú otvorené, aby vám pomohli.“
„Ďakujem.“
„Bolo nám potešením.“
„Kerrigan?“ Medea si to meno matne vybavovala, no v tejto chvíli ho nevedela zaradiť. Spomínala si, že Merewyn je Varianova žena.
Falcyn sa trpko zasmial. „Bývalý Pendragon Morganinho kruhu. To on zaujal Artušovo miesto na čele jej rytierov.“
„Teraz bojuje spoločne s Lordmi z Avalonu.“ Tieň sa usmial. „Láska a vojna často spája zvláštne páry.“
To bola iste pravda, ale ju to priviedlo k otázke. „Prečo zmenil strany?“
Tieň kývol hlavou smerom k Blaiseovi a Brogan. „Kerrigan bol merlin, ktorý vlastnil meč Caliburn. Jeho žena Serena bola merlin, ktorý chránil tkáčsky stav z Caswallenu a on s Blaiseom ju mali zajať. Počas toho sa lady Serene podarilo získať Kerriganovo srdce. Nedokázal ju odovzdať Morgane o nič viac, než Blaise Cromovi Brogan. A tak Serena, Kerrigan a ich syn s dcérou teraz žijú na Avalone s ostatnými, kde pokračujú v boji proti Morgane a jej feyskému dvoru.
Medea pozrela na Falcyna. „Ako ty.“
„Nemám v úmysle presťahovať sa do Avalonu.“
„Vieš, čo tým myslím.“
Falcyn vyzeral byť trochu nesvoj. „Čo? Že by som za tebou šiel aj na kraj sveta?“
„A šiel by si?“
Falcyno na ňu pozrel spaľujúcim pohľadom, ktorý zahnal aj ten najtemnejší chlad v nej. „Vieš, že áno.“
Pobozkal ju na líce a otočil sa k Tieňu. „Smiem ťa požiadať o láskavosť?“
„To záleží na tom, čo to bude, zvlášť potom, čo sa mi stalo vtedy, keď som ti ju urobil naposledy.“
„Môžeš ma dostať späť na Kamelot? K Morgane?“
Tieň zo seba vydal posmešný zvuk, ktorým vyjadroval svoj absolútny úžas. „Ktorú z úrovní stupidity sa ti podarilo dosiahnuť, drak? Viem, že si sa dosť vážne udrel do hlavy, ale nevedel som, že došlo k poškodeniu mozgu. Netreba ťa vziať na cétečko?“
„Ha-ha. Myslím to vážne.“
„Jasné... a ja tiež. Musím povedať, že mám svoje gule celkom rád tam, kde sú. Aj keď ich nepoužívam tak často, ako by som chcel, stále ich mám radšej na svojom mieste, než ich skladovať v zaváraninovej fľaši na stole.“
„V takom prípade viem, po čom ísť, ak mi nepomôžeš.“
Tieňovi začalo šklbať sánkou. „Fakt ťa nenávidím, drak... Dobre. Ale ak ťa chytia, tak ťa nepoznám. Nikdy som ťa nevidel a netuším, ako si sa tam dostal. A pošlem Lombreyho, aby ťa buď zachránil, alebo zabil. Výber nechám na ňom.“
„Ešte raz mi povedz, ako je možné, že ťa ešte nikto nezabil?“
„Povedal som ti, som veľmi rýchly.“ Tieň vzdychol. „Takže, kedy sa chcete vydať na svoju samovraždu?“
Falcyn sa poobzeral po svojom preplnenom domove. „Teraz by to bolo fajn. Inak z môjho PDB zošaliem.“
Xyn sa zamračila. „PDB?“
„Preplnený dračí brloh.“ Ukázal na skupinku. „Kým budem preč, zbav sa ich.“
Prevrátila na brata očami. „Och, ty si ako malý. Vôbec sa nevieš podeliť!“
„To nie je pravdu. Už veľmi skoro som sa naučil deliť s ostatnými o bolesť a utrpenie.“
„Nie, nie. Naučil si sa rozdeliť bolesť a utrpenie. V tom je veľký rozdiel. Byť tým, kto trpí a tým, kto utrpenie rozdáva nie je to isté, chlapče. Nepleť si pojmy.“
„Si odhodlaná rozčuľovať ma, však?“
Xyn sa usmiala. „Neustále. Nie si rád, že si ma zobudil?“
„Myslím, že tvoju sochu som mal prehliadnuť.“ Falcyn zavrčal. „Blaise! Prečo sme vlastne zobudili Xyn?“
„Chýbala ti!“ zavolal cez celú miestnosť.
„Klamal som!“
Xyn ho postrčila smerom k Tieňu. „Už choď a vezmi ho zo sebou, inak sa nervovo zrúti. Alebo ho zabijem.“
Medea sa zasmiala. „Poď, jašterica.“
Z jej správania bol zarazený. „Čo to robíš?“
„Viem, čo znamená ten výraz v tvojich očiach. Ideš späť po Maddora. Pôjdem s tebou.“
„Nie, nepôjdeš. Zostaneš tu.“
Naklonila hlavu, a pobavene zdvihla obočie.
Falcyn si odkašľal. „Nie?“
„Idem s tebou,“ zopakovala rozhodným tónom.
Tieň sa zasmial. „Ja by som sa s ňou nehádal, drak. Vyzerá naštvane. Síce nie som expert na ženy, ale vždy keď na mňa v minulosti pozrela žena takto, s niektorými časťami môjho tela to v neskorších fázach nedopadlo dobre.
Uškrnul sa na Tieňa. „Nemáš niekde tlačidlo, ktorým by sa ťa dalo vypnúť?“
„Ani nie.“
Falcyn zavrčal a pokrútil hlavou. „Fajn. Nemôžem sa hádať s vami oboma. Poďme, nech to máme za sebou. Uvidíme, či viem urobiť zázrak.“
„Aký zázrak máš na mysli?“
„Nemám potuchy. Dúfam, že ma niečo napadne.“ Falcyn sa zhlboka nadýchol. „Dobre, Tieň. Veď nás.“
„Vraj ‘veď nás’. Akoby to bolo také ľahké. Akoby stačilo lusknúť prstami a puf.“ Tieň luskol prstami a boli na Kamelote.
Falcyn zdvihol obočie nad Tieňovým neustálym reptaním.
„Nuž, táto časť bola ľahká.“ Hlas sa mu vytratil, keď spolu s ostatnými zistil, že sú obkolesení adonskými bojovníkmi. „Ale toto je to, o čom som hovoril. Títo všivaví bastardi so špicatými ušami si zvyčajne všimnú, keď prichádzame a odchádzame. A horšie je, že sa tí malí smradi na vás vrhnú ako kobylky.“
Sotva dokončil vetu, adoni urobili presne to, čo predpovedal, a síce vrhli sa na nich.