Tie nečakané slová Medeu prikovali na mieste. Stiahla pazúry a zízala na otvorené dvere, ktorými daimonka práve zmizla.
Urianova Phoebe?
To nie je možné. V žiadnom prípade.
Davyn sa dotackal k posteli a vzal z nej prikrývku, aby sa ňou mohol zakryť. Ona zatiaľ meravo stála a spracovávala tú informáciu.
Medea bola taká ohromená, že tam dokázala len stáť s vytreštenými očami.
Nie...
To nie je možné.
Je veľa žien, ktoré sa volajú Phoebe, či nie?
To áno, lenže on povedal UrianovaPhoebe.
„Keď si povedal Urianova Phoebe, nemyslel si naozaj Urianovu Phoebe, však nie?“
Bledý Davyn si roztrasene omotal prikrývku okolo štíhleho pása. Jeho karamelová pokožka mala sivastý nádych. Sadol si na posteľ, očividne otrasený, a chvejúcimi sa prstami si prehrabol strapatú blonďavú šticu. „Ani ja neviem, ako je to možné. Najprv som si myslel, že snívam, podobne ako ty... ale bola to ona. Spoznal by som ju kdekoľvek. Za tie roky som ju videl mnohokrát. Bola to ona, o tom niet pochýb.
V hlave jej to šrotovalo. „To nemôže byť pravda. Môj otec ju zabil.“ To im všetkým povedali.
Každému.
„To som si myslel aj ja. Tak mi to prezentovali. No viem, čo som videl, Medea. Stretol som sa s ňou veľakrát, keď ešte žila v komunite a ja som tam chodil s Urianom.“ Utrel si stehno a na pokožke mu zostali fľaky od krvi. „Prisahám bohom, že to bola Phoebe. Viem, že áno. Dokonca som počul jej skryté myšlienky, kým sa zo mňa kŕmila.
Sadla si na posteľ vedľa neho. „Niekto alebo niečo ju priviedlo späť?“
Mohlo sa to stať. V ich svete boli čudesné veci bežným javom. Nemožné bolo uskutočniteľné.
„Ja neviem. Ak áno, tak ako? Po smrti sa rozpadneme, je tak? Ale toto bolo jej telo. Nebolo to telo niekoho iného, ktoré by slúžilo ako hostiteľ pre jej dušu.“
To je pravda. Keď daimoni zomrú, zmenia sa na zlatý prach, ktorý sa rýchlo rozptýli. Ich duše možno prinavrátiť späť, no vyžaduje si to nové telo, do ktorého by mohli vstúpiť. Bolo nemožné vrátiť ich späť do ich starého tela, pretože to už bolo preč.
Pokiaľ vedela, toto nedokázali urobiť ani bohovia.
Zamračene naňho pozrela. „Si v poriadku?“
„Neviem, Kuriatko,“ zopakoval. Teraz vyzeral ešte bledšie, a jeho tvár zvážnela. „Keď to zistí Urian, zničí ho to. Nevedno, ako sa s tou novinou vyrovná.“
Tým si nebola taká istá. „Myslíš? Jediné, po čom túži je, aby sa jeho Phoebe vrátila.“
„To áno, lenže to nebola ona. Chcem povedať bola. Ale...“ Zaškrípal zubami. „Ale už nie je sama sebou. Nie je to žena, ktorú poznal.“
„Je gallu?“
Odtiahol prikrývku, aby videla stopy po zuboch na jeho stehne. „Nemyslím. To by som sa už v tejto chvíli musel meniť na jedného z nich, nie je tak?“
Netušila. Nepatrili k jej panteónu, takže nevedela, akými pravidlami sa riadi ich druh. „Musím ťa dostať k Falcynovi. On bude poznať odpovede.“
„Falcyn?“
„To je ten, ktorého som sem priviedla, aby nám pomohol. Obleč sa. V tejto chvíli je s mojím otcom a uzdravuje ho. Vezmem ťa k nemu a môžeme sa opýtať. Ak niekto vie niečo o gallu, tak je to on.
Napokon, jeho brat Dagon bol súčasťou ich panteónu a Falcyn bol starší ako Matuzalem. Istotne sa tam potĺkal, keď sa gallu po prvýkrát zmobilizovali a bojovali proti Charonťanom a bohom.
Medea vyšla von z miestnosti, aby sa Davyn mohol obliecť. Z tohto nového zvratu udalostí sa jej zamotala hlava. No kým čakala, vytrvalo si prehrávala jedinú vec.
Phoebe žije.
Znepokojovalo ju to. Toto menilo úplne všetko. Nemala potuchy, ako na to Urian zareaguje. Už tak dlho otca nenávidel za to, že v záchvate hnevu zabil Urianovu ženu, ako mu povedali.
No čo ak to neurobil...
Čo ak sa jej stalo niečo iné? Niečo, čo Stryker nedokázal zastaviť?
Dočerta.
Čo Urian urobí v takom prípade? Koho bude nenávidieť viac?
***
Dikastas sedel pri malom okrúhlom stole v Café Du Monde v New Orleans. Rád tam sedával a pozeral na turistov, ktorí nakupovali a premávali sa po rušnej ulici. Keď naňho padol tieň a zakryl mu výhľad na pešiu zónu, zdvihol pohľad od svojej kávy a fánok.
Najprv si myslel, že je to nejaký úbohý žobrák, ktorý chce drobné alebo nejaký otravný idiot, ktorý chce ukázať cestu.
Prípadne malá skautka, ktorá mu chce podstrčiť nejaké presladené koláčiky.
No nie, bolo to oveľa horšie. Všetky vyššie spomenuté nočné mory by uvítal omnoho viac, než tohto návštevníka, z ktorému Dikastasovi poklesla sánka a prišlo mu zle od žalúdka. Vskutku, šokovanejší by nebol ani keby pred ním stála samotná Apollymi a nenávistne naňho zazerala.
Zabehol mu kus cukrovej fánky a musel sa napiť, aby ju spláchol. „Apolón... čomu vďačím za túto...“ Hľadal to správne slovo.
Česť to rozhodne nebola.
Hrôzu, hm, nie tak celkom.
Nepríjemnosť, áno, to je to správne slovo, ale keďže bol Dikastas atlantským bohom spravodlivosti, striedmosti a poriadku, mal v sebe dostatok taktu, aby to nepovedal nahlas. Iba by to zbytočne vyvolalo spor. A tak vetu nedokončil a nechal gréckeho boha, nech si to interpretuje ako chce. On si zatiaľ utrel ústa papierovým obrúskom a ukázal na malú kovovú stoličku oproti nemu.
Apolón jeho pozvanie bez váhania prijal. „Stretnúť ťa na mieste, ako je toto, je naozaj zvláštne. Keď mi Clotho povedala, kde po tieto dni prebývaš, myslel som, že klame.“
Tomu sa niet čo čudovať, ak vezmeme do úvahy fakt, že drvivá väčšina jeho panteónu v tejto chvíli odpočívala v podobe sôch pod Acheronovým palácom v Katateros – atlantskej nebeskej ríši. Keďže Dikastas mal dosť rozumu, aby neskrížil cestu Apollyminmu hnevu ani Styxxovmu meču, bol jedným z hŕstky tých, ktorí sa mohli potĺkať po zemi, potom ako sa Styxx, Acheron, Bethany a Appollymi na nich pred pár rokmi divoko vrhli. „A ako sa majú moje drahé napoly grécke netere?“
„Sú úplne zbytočné, ako obyčajne.“
Dikastas to nekomentoval, najmä preto, lebo s jeho hodnotením troch sudičiek súhlasil. Kvôli ich hlúposti a unáhleným činom nešťastnou náhodou v okamihu zatratili celú atlantskú rasu aj panteón. Slová plné žiarlivosti vyslovené v okamihu strachu z Acherona mali ničivé následky pre nich všetkých, zvlášť pre trojicu bohýň.
Odkašľal si a prebodol Apolóna chladným pohľadom. „Stále si mi nepovedal, prečo si tu.“
Napokon, neboli priateľmi, ba dokonca neboli voči sebe ani neutrálni. V skutočnosti jeden druhého prudko nenávideli. V minulosti boli ich panteóny nepriateľmi na život a na smrť. Jediné, čo mali tí dvaja spoločné, boli blond vlasy.
A to doslova.
A dokonca ani tie nemali rovnaký odtieň. Apollónova hriva bola zlatistá, kým jeho šla skôr do hneda.
„Chcem informácie.“
Dikastas zdvihol obočie. „Sudičky ti nedali, čo si chcel?“
Apolón odfrkol. „Ako som povedal, sú mimo. To, čo potrebujem vedieť, sa udialo mnoho storočí pred ich narodením a týka sa to Apollymi a Kissareho.“
Zaujímavé...
Prišla čašníčka, aby sa Apolóna opýtala, čo si dá.
Ironicky sa na ňu usmial. „Vyzerám, že pijem alebo jem tieto kraviny? Zmizni odo mňa, smrteľný potkan!“
Dikastas si pri jeho nahnevaných slovách povzdychol. Toľko k tomu, že Apolón je boh sebaovládania. „To nebolo nutné.“
„Rovnako ani zdržovať ma!“
No Apolón nemal žiaden problém narušiť jeho osobnú zónu a zdržovať jeho. Typické. No na druhej strane, Apolón bol odjakživa sebecký kretén. Záležalo len na jeho živote a na tom, čo chce on.
Všetci ostatní môžu ísť do Kalosis a tam zhniť.
Dikastas sa oprel a odpil si zo svojho café au lait. „Nuž, ak chceš vedieť toto, mal by si sa porozprávať s Bet. Ona má najviac...“ Nedopovedal, lebo Apolón ho počastoval kyslým pohľadom a on si uvedomil, akú hlúposť mu to navrhuje.
„Aha,“ povedal Dikastas s posmešným úsmevom. „Asi tam nemôžeš len tak ísť, čo?“ Nie potom, ako s Bethany vydrbal, a to nie raz, ale dokonca dvakrát. Atlantská bohyňa hnevu a vojny ho privíta s otvorenou náručou jedine v prípade, že ho bude môcť vzápätí rozpárať.
A potom vykastrovať.
A skôr zmrzne slnko, než by kedy pomohla bastardovi, ktorý zabil jej milovaného manžela a spôsobil, že prišla o dieťa.
„Nebola tam, keď Apollymi vytvorila atlantský panteón. Vtedy ešte nebola znovuzrodená, nie?“
Práve vďaka láskavosti Apolóna a jeho prvej surovej zrade jej a jej manžela...
Dikastas odložil šálku a siahol po ďalšej fánke. „Správne.“
Apolón si založil ruky na hrudi a šúchal si bradu, akoby nad niečím premýšľal. „Tak ako je možné, že Archon presvedčil tú najfrigidnejšiu mrchu všetkých čias, aby si ho vzala a založila panteón a ustanovila ho jeho kráľom?“
Dikastat nad jeho tvrdením zavrčal. „Apollymi nie je frigidná. A v tom je problém. Jej vášeň je hlboká a temná. Je bezohľadná a krvilačná, ale to neznamená, že je chladná. Je ohnivá ako sopka a ešte rýchlejšie vybuchne. A keď je na vrchole, je aj omnoho smrtiacejšia.“
„Stále si neodpovedal na moju otázku. Prečo on? Prečo vtedy?“
Dikastas pokrčil plecami. „To je jednoduché. Niekto dal Archonovi tajnú informáciu, že Apollymi očakáva návrat jej vzácneho Kissareho. Mylne sa domnievala, že ten hlupák je jej sephiroth, ktorý sa k nej vrátil. Jeho špeh mu dal informácie, vďaka ktorým ju oklamal a primäl myslieť si, že je to jej padlý milenec, ktorý sa znovu zrodil ako boh. To preto súhlasila, že z neho urobí jej kráľa a dovolila mu vládnuť jej. Minimálne na chvíľu.“
„A si si istý, že to nebol on?“
„Áno, som si celkom istý. Kissare Apollymi miloval. Položil za ňu a ich syna život. V Archonovi nebolo štipky lásky. Bol skoro ako ty.“
Apollo zúžil oči, ale rozhodol sa, že bude jeho podpichnutie ignorovať. „S kým spolupracoval?“
„Nikto nevie. Archon odmietol vyzradiť svojho informátora. Bol príliš spokojný s tým, že vládne svojmu vlastného panteónu, aby vydal niekoho, koho by Apollymi roztrhala na kusy.“
Apollo nad tým pár minút uvažoval. „Vrátil sa Kissare niekedy potom?“
„Ani to nik nevie. Ale povedal by som, že áno.“
„Prečo?“
„Pretože niekto splodil Acherona. Keďže Apollymi poznám a viem aká je, pokojne by som stavil život, že otcom oboch jej synov je Kissare. Zisti, kto je Acheronov ozajstný otec, a budeš mať toho, koho Apollymi skutočne miluje.“
„Myslíš, že je stále nažive?“
Dikastas sa pohrával so šálkou a premýšľal nad tým. „To je otázka za všetky prachy, nemyslíš?“
***
Medea bola úplne vykoľajená. Kráčala s Davynom späť do izby jej rodičov a obhrýzala si nechty. Mala pocit, že tá cesta trvá celú večnosť. Ani jeden z nich neprehovoril, čo bolo veľmi nezvyčajné. Dokonca zabudla, že je na Davyna naštvaná.
Do chvíle, keď dorazili k dverám, pustila z hlavy veľa vecí.
Až dokým neotvorila dvere a nezistila, že obaja jej rodičia sú úplne uzdravení. Zaplavila ju úľava a vďačnosť. So slzami v očiach sa rozbehla, aby mohla objať najprv matku a potom otca.
No bol to Falcyn, koho pobozkala. „Ďakujem!“
Usmial sa na ňu. „Nemáš za čo.“
Jej otec si namrzene odkašľal. „Čo má toto znamenať? Prestaňte sa olizovať! Okamžite!“
Falcyn naňho zavrčal. „Nezačínaj si so mnou, starec, inak ťa pošlem tam, kde som ťa našiel.“
Usmiala sa na svojho popudlivého draka a neušlo jej, aký je bledý od námahy. „Si v poriadku?“
„V pohode.“ Škaredo zagánil na jej otca. „No trocha daimonskej krvi by mi zlepšila náladu.“
Plesla ho po ruke. „Tak si ju vezmi od Davyna.“
„Hej! Myslím, že som sa práve naštval!“
So smiechom sa otočila k otcovi. Vzápätí zvážnela. „Máme problém.“
Jej otec zastonal. „Aký zasa? Apollymi má zasa zlú náladu? Alebo sa vrátil Apolón?“
„Ani jedno z toho. V Davynovej izbe som našla Phoebe Petersovú, ako sa z neho kŕmi.“
Jej otec síce zbledol, ale prijal tú správu omnoho pokojnejšie, než by čakala. V skutočnosti nebol ani zďaleka taký šokovaný, ako bola ona, alebo ako by mal byť, vzhľadom na to, aký bol nedôverčivý.
A ani jej matka.
A z toho jej prešiel mráz po chrbte. „Otec? Nechceš mi o tom niečo povedať?“
Pozrel na jej matku.
Jej zlý pocit sa strojnásobil. Vedela, čo znamená ten pohľad, ktorý si vymenili – snažili sa prísť na to, na koho zvaliť vinu za problém, ktorý sa objavil.
„Vy ste to vedeli?“ opýtala sa obviňujúco.
Jeho tvár zbledla ešte viac. „Nie je to tak, ako si myslíš.“ No jeho tón hovoril opak.
Och, dobrí bohovia! On to naozaj vedel. Stiahlo jej žalúdok. Vymenili si s Davynom šokované pohľady.
Otočila sa späť k otcovi. „Ako to teda je?“
Stryker sa zhlboka nadýchol, a potom odpovedal: „Onaje chorá, Medea. Nakazená krvou, ktorou sa kŕmila.“
„Gallu?“
Pokrútil hlavou. „Horšie.“
Čo môže byť horšie, než uhryznutie gallu, ktoré ich zmení na bezduché chodiace mŕtvoly?“
Keď to Davynovi došlo, ticho zahrešil. „Anglekos.“
Medea sa zahanbila. Cítila sa hlúpo, že na to neprišla sama.
Na to ani nepomyslela.
Áno, to by sedelo. Preto sa odmietala kŕmiť z vyšinutých ľudí. Ich nečistá krv dokázala premôcť a nakaziť aj daimona. Tie skazené duše boli natoľko zlé, že mohli svoje zlo preniesť daimona, ktorý sa z nich snažil nakŕmiť. Nezriedka sa stávalo, že ho zmenili na psychotického zabijaka. Boli medzi nimi takí, ktorí boli dosť silní, aby dokázali takéto duše zvládnuť.
Urian bol jedným z nich. Davyn tiež. Davyn sa vlastne živil iba takýmito dušami a kým bol Urian daimon, robil to tiež. Tým, že ich odstraňovali, chránili pred nimi ľudstvo.
Avšak nebolo to ľahké. Ona sama to skúsila len raz, a stačilo jej to, aby ich nechala navždy na pokoji.
Zo Strykera vyšiel ďalší dlhý unavený povzdych. „Vždy bola slabá. Bola viac človekom než apollitkou. Skutočným daimonom nebola nikdy, a preto nedokázala zabíjať sama. Krv, ktorú jej dával piť Urian, ju zmenila, pripravila ju o rozum. Ten útok na komunitu apollitov v Minnesote, to sme neboli my. Bola to ona.“
„Čože?“ Davyn sa naňho zamračil.
Stryker si prešiel rukou po tvári a šklblo ním. „Preto som ti vtedy, v tú noc prikázal, aby si Uriana zamestnal. Trates a ja sme dostali volanie o pomoc. Vedel som, že tam žije Phoebe. Vedel som o nej už dlho, navzdory tomu, čo si myslel Urian – povedali mi to krátko potom, ako ju tam presťahoval. Keď tam však vzal aj Cassandru a Wulfa, mal som pocit, že ma zradil. Nevadilo mi, že zmenil Phoebe. To som takmer rešpektoval. Rozčúlil ma ten temný lovec. Klamal mi a chránil nášho nepriateľa a pritom vedel, ako veľmi chcem, aby tá posledná mrcha zomrela. A tiež Kat. To bola tá najtrpkejšia pilulka. Dokonca ich zosobášil!“
V očiach sa mu zaleskli slzy. „Napriek tomu som mu nedokázal povedať o Phoebe a jej vražednom nájazde. Keď som videl, čím sa stala, vedel som, že Urian si to bude klásť za vinu. Bude sa nenávidieť za to, akým netvorom sa stala. A to som nechcel.“
„A tak si ju zabil.“ Davyn vyzeral znechutene.
Pokrútil hlavou. „Chcel som, ale nedokázal som to. Nie som taký bezcitný, ako si myslíš. Namiesto toho som ju priviezol sem a zamkol som ju v katakombách. Pôvodne som to chcel povedať Urianovi a potom sa s tým popasovať spolu s ním. A potom keď sme boli v Danteho Inferne... a ukázal sa tam Acheron, v celej svojej arogantnej kreténskej sláve... Ten temný lovec tam prišiel aj so svojou hlúpou démonkou, čo sa správa ako dieťa a celé sa to zvrhlo. Premohol ma hnev. Potom si už len pamätám, ako som mu podrezal hrdlo a nechal ho tam zomrieť.“ Začalo mu šklbať sánkou. „Podobne ako Phoebe, ani on nikdy nebol naozaj jedným z nás.“
Medea civela na otca. „A po celý ten čas ťa ani nenapadlo povedať mu pravdu? Povedať ju nám ostatným?“
„A načo? Škoda už bola spáchaná. Okrem toho, videla si ju. Už to nie je jeho žena. Vôbec o sebe nevie. Ani by ho nepoznala. Mohla by byť pokojne gallu, bolo by to to isté. A on by mi už aj tak neodpustil.“
„Podrezal si mu hrdlo, otec.“
„Ja viem, Medea. Bol som tam. Ver mi, tú nočnú moru prežívam stále dookola. Vždy je tam, a nikdy mi celkom neschádza z mysle, dokonca ani keď bdiem. Tá noc patrí k jednej z mála chvíľ v mojom živote, ktorú by som chcel zmeniť tak veľmi, že by som za to dal čokoľvek.“
Jej matka sa k nemu presunula a objala ho.
No Medea, podobne ako Urian, mu bohužiaľ nedokázala tak ľahko odpustiť. Ako matka by nikdy nedokázala ublížiť svojmu dieťaťu. Nech by sa stalo hocičo.
Aj keby ju zradilo. Keďže už o jedno dieťa prišla, v žiadnom prípade by nedokázala urobiť niečo, kvôli čomu by prišla o ďalšie.
A to ju priviedlo k myšlienke, či Urian nemal pravdu. Či jedného dňa neurobí jej otec to isté jej.
Ako môže niekomu veriť?
No keď sa stretla s Falcynovým pohľadom, videla tam prísľub vernosti. Pokrvnú prísahu.
Tak ako ona, Falcyn poznal horkosť zrady.
Bolesť.
Osamelosť.
Lži.
A neurobil by to niekomu inému. Pretože poznal jej trpkú príchuť.
Nebola ničím iným, než pozostatkom rozbitých snov a zničenej dôvery. Bola tým, čo z nej vytvoril smútok a zlomené srdce.
Ale v jeho očiach konečne uvidela budúcnosť. A po prvýkrát nebola ponurá.
Napriek zdravému rozumu zdvihla ruku a načiahla sa k nemu.
Falcyn uvidel Medein zmučený pohľad a vedel, čo je za ním.
Strach. Utrpenie. Črepiny rozbitých snov, ktoré sa zarývali tak hlboko, že Medee nezostávalo nič iné, len tváriť sa, že tam vôbec nie sú.
On ich cítil tiež. Pochoval ich pod apatiu, vďaka ktorej už tak dlho nič necítil, že začal veriť, že ich viac niet.
Že v ňom nič nie je. Žiadna emócia. Žiadne nežné city.
A práve v tom bola tá irónia. On vlastne sám seba presvedčil, že je otupený a nič necíti. Že mu na ničom nezáleží, hoci opak bol pravdou. Jeho city boli natoľko silné, že ich musel začať popierať, aby dokázal zostať pri zmysloch, keď musel čeliť šialenstvu drsného sveta, ktorý naňho neustále útočil svojou nezmyselnosťou a bolesťou.
No teraz...
Už dlhšie nedokázal predstierať. Nech to čert berie. Napriek jeho starostlivo vybudovanej obrane a štítom sa tejto malej apollitke podarilo prekĺznuť skrz jeho opevnenie a vyryť svoje meno do jeho mŕtveho srdca. A on už nikdy nebude taký, ako predtým.
Pretože teraz, keď poznal jej meno a jej tvár...
Jej dotyk.. bola preňho taká nevyhnutná, ako dýchanie.
Došľaka.
Falcyn nepotreboval dračí kameň, aby prežil.
Potreboval Medeu.
Zaškrípal zubami a snažil sa prísť na to, čo jej má povedať, ale nič ho nenapadalo. Neexistovali slová, ktoré by vystihovali to, čo k nej cítil.
Nešlo to.
A tak ju chytil za ruku a pritisol si jej roztvorenú dlaň najprv k perám, a potom si ju položil na srdce, aby cítila, že bije iba pre ňu a pre nikoho iného.
Keď Medea videla nehu vo Falcynovej tvári a pod prstami cítila silný tlkot jeho srdca, musela preglgnúť. „To je všetko, jašterica? To myslíš vážne?“
„Poznáš ma, princezná. Ak prehovorím, vždy je tu šanca, že poviem niečo nesprávne a naštvem ťa. Deväťdesiat percent inteligencie spočíva v tom vedieť, kedy držať hubu.“
Zasmiala sa a podišla dopredu, aby ho pobozkala. „V tom prípade, si ty génius.“
Náhle niečo hlaso zahrmotalo a steny okolo nich sa zatriasli. Medea sa zamračene odtiahla.
Falcyn naklonil hlavu a započúval sa. Z toho šumenia ho zamrazilo. Toto už nepočul veľmi dlho. Istotne to nebude, čo si myslí. Nie je možné, aby sa Apolón dokázal infiltrovať do Apollyminej ríše.
Alebo áno?
Znova sa to ozvalo. Ešte hlasnejšie.
Tvrdšie.
„Čo je to?“ opýtala sa Zephyra s náznakom paniky v hlase.
Falcyn zúžil pohľad a pozrel na dvere. „Znie to ako...“
„Strykyn,“ dokončil zaňho Stryker bez dychu. Kakofónia mávajúcich krídel znela čoraz hlasnejšie.
Boli čoraz bližšie.
Ako tornádo ženúce sa cez obrovské pole. Hučalo všade okolo nich, otriasalo stenami aj zemou.
A o sekundu na to sa dvere rozleteli, aby vpustili dovnútra obrovské Áresové čierne bojové sovy.