A zrazu Illarion nebol na Olympe. Nepočul zvuky bojov ani Apolónov hlas. Zrazu sa vrátil do minulosti. Späť do toho osudového dňa, keď jeho a Edilyn v Tore obkľúčila Morganina armáda.
Letel so svojou ženou na chrbte, cítil jej povely, ktoré mu dávala kolenami a nohami. To ako sa hýbala v sedle a ako ho silno stískala stehnami.
Takto spolu bojovali už tak veľa bojov, že boli ako jedna bytosť. Ako jedno zviera s jediným božským srdcom, ktoré bilo pre nich. Poznal Edilynine schopnosti a ona jeho. Bezvýhradne si verili.
Zrazu ho niečo zasiahlo do hrude a v tej istej chvíli sa za jeho chrbát dostal Maddor.
Ilarion dodnes netušil, ako sa tomu bastardovi podarilo vytrhnúť ju zo sedla, kým on sám bol príliš omráčený, aby dokázal povolať svoju moc a teleportovať ich do bezpečia.
Ako ju vytrhol z magického postroja, ktorý Illarion vyrobil, aby ju nič nemohlo zraniť.
„Illy!“ Jej vystrašený výkrik plný úzkosti mu v ten deň rozdrásal dušu.
Aj keď bol sotva schopný polapiť dych, otočil sa, aby ju zachránil . Zrazu však zistil, že má v ceste ďalších mandrakov a chrličov. Jeho moc nefungovala.
Zúfalo s nimi bojovala pritom sledoval, ako sa rúti k zemi. Do náručia smrti.
Edilyn!
Ten obraz sa mu navždy vryl do pamäti. Rovnako ako posledný úder jej umierajúceho srdca, posledný výdych, ktorý ho bude naveky mátať.
Neopúšťaj ma!prosil ju cez slzy.
Ale ruka, ktorou ho držala, postupne ochabla.
Jeho srdce sa roztrieštilo na márne kúsky.
A potom mu ju vytrhli z náruče. Prežíval ten okamih znova a znova, až kým z toho takmer nezošalel. Nevedel si odpustiť, že ju nezachránil. Použil svoju mágiu a vypálil si slová jej najmilšej sonáty do svojej ruky, aby mal kúsok z nej stále pri sebe.
V noci sníval, že je opäť s ním. Len oni dvaja...
Vo svete, kde nič nezničí ich puto. Kde ju smrť nikdy nevytrhne z jeho náručia. Kiežby to bolo skutočné...
Kiežby bola ešte nažive.
„Zlomil si ho?“
Pri Kessarovej otázke sa Apolón zamračil. Ako len toho gallu démona nenávidelAle žiaľ toho sumerského bastarda potreboval, ak chcel poraziť jeho panteón a Apollymi.
Aspoň zatiaľ.
„Neviem. Ešte nikdy som nevidel, aby sa drak takto správal. Pohrýzol ho niektorý z tvojich démonov a zmenil ho na otroka?“
Kessar pokrútil svojou plavou hlavou. „Keď to ale spomínaš...“
Apolón ho zastavil, prv než to mohol zrealizovať. „Ak ho premeníš, už viac nebude mať prístup na svoj ostrov.“
„Prečo nie?“
„Už nebude pravým drakomaiom. Bude nemysliacim otrokom gallu. Len jeho druh môže získať truhlicu s tým, čo potrebujeme.“
Kessar skrivil pery. „Načo potrebujeme tú armádu?“
Apolón brnkol na lýru a veľmi snažil sa nereagovať na takú neskutočne blbú otázku. „Teoreticky nepotrebujeme. Len nám to zjednoduší robotu. Toto totiž nie je jediný svet, ktorý musíme ovládnuť. A tento malý bastard je Dračie znamenie. Vieš, čo to je?“
Démon pokrútil hlavou.
Samozrejme, že nevedel. Gallu boli neskutočne tupé stvorenia.
Apolón si povzdychol, ale skryl svoje rozčúlenie. „Dračie znamenia sú veľmi, veľmi vzácne bytosti. Len on a jeho sestra Xyn dnes ešte nesú toto pomenovanie. Žiaľ, nikto netuší, čo sa s ňou stalo. Našou jedinou možnosťou je on.“ Strelil božský blesk do Illariona.
V momente, keď ho zasiahol, jeho ľudská koža začala svetielkovať. A pod ňou sa objavil zložitý vzor. Kresba pripomínala tŕnisté konáre, ktoré vírili po jeho pokožke. Nádherné a súčasne desivé.
Illarionove oči žiarili na bielo.
Apolón sa namyslene usmial na démona. „Toto je Dračie znamenie. Dokáže absorbovať božskú silu a použiť ju na útok. A preto je silnejší a zabiť ho je ťažšie než iných. Podľa starogréckeho proroctva ten, kto má vo svojej armáde Dračie znamenie, nebude nikdy porazený. Ani človekom, ani bohmi.“
Ukázal bradou na démona. „Mal by si mu dať obojok teraz, kým je mimo, nech je to kdekoľvek. Keď sa preberie... pravdepodobne nám nakope zadky.“
„Byť tebou, tak to nerobím..“
Keď Apolón začul mäkký ženský hlas, prekvapene zdvihol obočie. „Ty sa opovažuješ spochybňovať moje rozhodnutie?“
„Oslobodil si ma, aby som ho skrotila, alebo nie?“
Otočil hlavu a zazrel na Edilyn. „Áno. Ale nie, aby si mi protirečila.“
„Neprotirečím, len upozorňujem.“ Kývla bradou na Illariona. „Pripútaš ho a on to nenávidí. Nemyslím si, že si pripravený na to, čo rozpútaš.“
Apolón na ňu zazeral. „Dobre teda. Udržíš zviera pod kontrolou. Inak ťa zničím.“
Kývla mu hlavou a prešla k Illarionovi.
Edilyn sa snažila ignorovať tie mizerné beštie okolo nej a neprezradiť, aká bola vďačná, že je tu.
S Illarionom.
Hra, ktorú bola nútená hrať, ju desila. Ale toto bola jej jediná šanca na jeho záchranu.
A aj jej vlastnú.
Vystrašená z toho, ako by mohol jej drak zareagovať, sa opatrne dotkla jeho ruky.
Illarion zavrel oči, akoby si vychutnával aj najmenší dotyk. Nie si skutočná.
Pozrela sa na ostatných, a potom použila svoju myseľ, aby mu odpovedala. Som, láska moja. A som tu. Poď, Illy. Nasleduj ma.
Aby neprezradila ich konverzáciu pomocou myšlienok, chytila ho za ruku a viedla ho z chrámu do haly, kde ich Apolón chcel zadržiavať. V podstate to bolo väzenie, v ktorom ich obklopovali jeho verní služobníci a démoni.
Ale poskytovalo im viac súkromia.
Keď zavrela dvere a začala zapaľovať fakle, Illarion sa konečne prebral zo svojej strnulosti. A vtedy sa prejavil jeho hnev. Nie si moja Edilyn. To nie je možné!
„Opýtaj sa svojho srdca, Illy. Pamätáš sa, ako sme sa stretli? Bol si prezlečený za starca. A ja som nemala najmenší záujem pripútať sa k dračiemu pánovi. Nechcela som mať s tvojím svetom nič spoločné. Aspoň dovtedy, kým Morla nezničila luk, ktorý mi vyrobil otec. A ty, moje drahocenné srdce, si bol taký láskavý a opravil ho.“
Illarionovi pri tých slovách zovrelo hrdlo a zažmurkal. Pozeral do tých nádherných modrých očí, ktoré mu boli také známe. Do tváre, ktorú miloval tak dlho, že si už nepamätal doby, kedy nežil len pre ňu.
Odváži sa veriť, že je to skutočné? Že bola naozaj nažive?
Mala tie isté zmyselné plné krivky, aké mala jeho Ružička Eddie. Jej hlas mal tú istú melódiu a prízvuk.
Ale...
Videl som ťa zomrieť.
„Videl si, ako som prišla o svoje smrteľné telo. Pamätáš sa, že som ti povedala, že moja mama bola kikimora?“
Prikývol.
Oči sa jej naplnili slzami a položila dlane na jeho líca. „Keď ma Maddor zabil, bola som vtiahnutá do jej ríše, aby som tam žila s jej ľudom. Ale nemala som kľúč, ktorý by mi umožnil vrátiť sa do Toru, alebo preniknúť Závojom, aby som sa k tebe dostala. Skúšala som to tisíce krát, na milión spôsobov. Stále som chcela jediné – byť s tebou. Ale Merlinina mágia bola príliš silná. Ani len v snoch som ťa nedokázala nájsť.“
Zrak mu zakalili slzy a nevedel, čomu má veriť. Jeho nerozhodnosti nijako nepomohlo, keď ho pobozkala celkom tak, ako to robila Edilyn.
Poznal chuť tých pier. Spôsob, akým jej ruky kĺzali po jeho tele.
Zavrel oči a vdýchol jej vôňu a dovolil jej, aby ho zobrala späť v čase do života, kedy sa cítil kompletný. Úplný.
A tentokrát to bola ona, kto ich pomocou mágie – ktorou by nemala disponovať – zbavil oblečenia.
Zamrzol, odtiahol sa a zízal na ňu. Kto si?
„Som tvoja Edilyn, ale už nie som tým nevinným dievčaťom, ktoré s tebou odišlo. Čas a túžba si na mne vybrali svoju daň.“
A tvoja sestra?
So smiechom ho jemne uhryzla do pery. „Ty si ten, kto má sestru, láska. Sarraxyn. Virag žije. Aj keď nie šťastne, lebo som mu spravila peklo zo života za to, čo nám s vyviedol. Zvlášť za tú krádež tvojho kameňa.“
V očiach sa jej nazbierali slzy a prudko vydýchla. „Prosím, ver mi, Illarion. Prisahám, že ti neublížim. Nie som tu kvôli tomu.“
Ostro vtiahol vzduch, lebo siahla dole medzi ich telá a uchopila ho do dlane. Krv mu vrela. Už to bolo tak dávno, kedy sa ho niekto dotýkal. Z úcty k nej si po nej do svojej postele nevzal žiadnu inú.
Chýbala si mi. Tie slová vyhŕkol skôr, než ich stihol zastaviť.
„Tiež si mi chýbal,“ zašepkala do jeho pier. „A teraz poď domov, môj pane, tam, kam patríš.“
Pritlačil ju k stene za jej chrbtom a prenikol hlboko do nej. Nahlas vykríkla, a on musel zaťať zuby, aby vydržal tú vlnu neznesiteľnej rozkoše, ktorá sa ním prevalila.
Edilyn zaborila ruky do jeho dlhých gaštanových vlasov. Milovali sa priam zbesilo. Edylin kričala od rozkoše, bolo to také úžasné mať ho znova vo svojom tele! Bolo to už príliš dávno.
Teraz...
Už nikdy ho nechala pustiť.
Zaryla nechty do pokožky na jeho chrbte a dostavila sa oslepujúca vlna pôžitku.
Keď Illarion zacítil jej vyvrcholenie, zasyčal. Pobozkal ju a zrýchlil svoje pohyby, aby sa k nej mohol pripojiť. A ani potom sa z nej hneď nevytiahol. Miesto toho zostal v nej tak dlho, ako to jeho telo dovolilo.
Ale aj tak sa mu zdalo, že sa oddelili priskoro.
Edilyn ho chytila za ruku a viedla ho do malej spálne, v ktorej bola obrovská posteľ s kožušinovými prikrývkami. Zabalila ho do nich, a potom si naňho ľahla a vychutnávala si jeho dlhé, svalnaté telo. Toto bolo všetko, čo chcela. Po stáročia túžila po tomto zvítaní.
Illarion stále nedokázal uveriť, že je to skutočnosť. Hral sa s jej hustými ebenovými vlasmi, ktoré padali na jeho hruď v bohatých vlnách.
V tej chvíli chcel zomrieť.
Pretože vedel, že toto šťastie má svoju cenu, a Apolón čoskoro príde a bude chcieť, aby Illarion zaplatil.
A on to urobí, bez ohľadu na to, čo ho to bude stáť.
Pretože to, aby zostala po jeho boku, je hodné čohokoľvek.
Pekla. Potopy. Krvi. Kostí.
Duše.
Je jedno, či jeho alebo kohokoľvek iného.
Už nikdy o ňu nesmiem prísť.
A ani nepríde, nech sa deje, čo sa deje.
***
Celý týždeň ich nechal Apolón na pokoji. Každý deň, ktorý prešiel, bol horší ako ten predošlý. A o toľko sladší.
Illarion to nenávidel, pretože cítil, že sa topí. Tak zúfalo túžil byť s Edilyn, že väčšinu času trávil v ľudskom tele. Doslova sa vzdal svojej dračej podoby.
Drak ju nemohol držať v náručí. Nemohol oprieť svoju tvár do jamky na jej krku alebo pritúliť sa k nej v spánku. Drak nemohol položiť hlavu na jej prsia alebo spať s jej prstami zapletenými vo vlasoch.
Nech mu boh pomôže, ale už nikdy nechcel byť drakom.
Chcel byť len s ňou. Ležať v jej náručí. Navždy. To bolo všetko, čo potreboval.
Všetko, čo chcel...
Edilyn sa pritúlila k Illarionovi a pobozkala ho na temeno hlavy. Boli v posteli už celé dni. A aj keď si to naplno užívala, mala starosti. „Illy?“
Hmm?
„Bojím sa o teba.“
Prečo?
„Na začiatku si povedal, že sa bojíš, že ja nie som ja. Lenže to ty nie si sám sebou.. A začína ma to desiť.“
Nadvihol hlavu a zamračil sa na ňu. Čo tým myslíš?
Prstami mu pohladila zvraštené čelo, aby ho vyrovnala. „Si ako závislý a vyzeráš hrozne. Nemyslím, že by si mal tak dlho zostávať v ľudskom tele.“
Nebuď smiešna.
Zahryzla si do pery a prstami mu prehrabla strapaté vlasy. „Nie som, láska. Mal by si sa pozrieť do zrkadla. Si veľmi bledý. Tvoje oči sú opuchnuté a máš pod nimi tmavé kruhy. Schudol si, dokonca pôsobíš vyziabnuto. Potrebuješ sa najesť a hlavne sa potrebuješ vrátiť do svoje pravej podoby.“
Miesto odpovede ju pobozkal a vkĺzol späť do jej tela. Nechcem ťa opustiť.
„Drahý... ani si sa neopýtal na svojho brata. Max bol v boji ťažko ranený.“
Max?
V očiach mal zmätok, z ktorého Edilyn zamrazilo. Naozaj si nepamätal svojho milovaného brata. „Vieš, kde sme?“
V chráme môjho otca.
Aspoň, že toľko si pamätal. Ale nebolo to pre neho typické, aby nazýval Áresa otcom.
Prekliaty bastard.
Naničhodník.
Toto boli normálne prívlastky, ktorými častoval bytosť, ktorá ho splodila.
„Na čo ďalšie si ešte spomínaš?“
Vášnivo ju pobozkal, vnikol do nej a začal búrlivo prirážať.. Tak veľmi ťa milujem.
Zastonala od rozkoše a snažila sa spomenúť si, prečo to bolo dôležité. Nesmie dovoliť, aby ju znova rozptýlil. Musí sa sústrediť. Musí ho donútiť, aby si spomenul, kto je. „A?“
Nechcem sa rozprávať, Eddie. Chcem si ťa len vychutnávať. Vystúpil z nej, aby mohol bozkami posiať celé jej telo. Postupoval nižšie, až ju napokon vzal do úst a donútil ju zabudnúť na všetko, okrem jediného. Ako vie čarovať so svojím jazykom.
Ticho zavrčala, zaborila ruky do jeho vlasov a ešte viac roztiahla stehná, aby mu umožnila lepší prístup k jej telu.
Keď to bude takto pokračovať, už nikdy nebude schopná chodiť. Bol nemilosrdný a tak hriešne zručný, že by ho mali zakázať. Keď konečne vyvrcholila, bolo to také intenzívne, že vykríkla.
So smiechom ju prevrátil, aby do nej mohol opäť vstúpiť. Tentokrát ju otočil na brucho, aby do nej mohol divoko prenikať, a popritom ju dráždiť svojimi prstami.
A ani sa nenazdala, už bola znova tesne pri okraji. Vzápätí spoločne vyvrcholili. Na ramene cítila tlkot jeho srdca, a na líci jeho prerývaný dych.
Milujem ťa, Eddie.
„Milujem ťa. Ale musíš s tým prestať, Illy. Si drakomai! Musíš si na to spomenúť.“
Ľahol si na ňu ako prikrývka a svojou váhou ju zatlačil hlboko do matraca. Nie... Som muž. Tvoj muž.
Pri týchto slovách ju striaslo. Toto bolo vážne. Musí ho odtiaľto dostať, preč z pazúrov jeho strýka a jeho intríg. Na tomto mieste bolo niečo, čo ho poškodzovalo. Nejaké kúzlo, alebo niečo podobné...
Ale musela byť opatrná. Apolón ich sledoval a strážil.
Z tohto dôvodu počkala, kým Illarion zaspí, a potom vyliezla z postele a obliekla sa. Potichu sa prešmykla do kúpeľne, tak, aby ju stráž ani nikto iný nepočul.
Potom použila svoju moc, aby zavolala tú poslednú osobu, s ktorou sa chcela rozprávať.
„Virag,“ zašepkala. „Kde si?“
„Myslel som si, že sa so mnou nerozprávaš, sestrička.“
„Nebuď kretén. Nerozprávam, ale potrebujem ťa.“
„A ja som kretén?“
Uškrnula sa. „Samozrejme, že si... Môžeš za mnou prísť?“
„Kde si?“
„Na Olympe.“
Sarkasticky sa zasmial. „Vážne. Kde si?“
„Na Olympe. Vážne. Mohol by si sem láskavo premiestniť svoj zadok?“
Objavil sa vedľa nej v podobe mihotavého tieňa. „Fíha, nežartovala si. Prečo si tu?“
„Kvôli Illarionovi. Aj on je tu.“
Zbledol. „Ehm... práve som si spomenul, že musím...“
Použila svoju moc, aby ho zadržala.. „Nie, nemusíš! Zostaň. Potrebujem ťa.“
„Na čo? Chce trénovať streľbu na cieľ?“
„Illarion zabudol, kto je.“
Zostal stáť s otvorenými ústami. „Ako?“
„Neviem. A ani to, ako to napraviť. Ty snáď hej?“
„Samozrejme, že nie. Som kikimora, nie drak.“
Zamyslene ho pozorovala.
„Ani o tom neuvažuj. Nie som práve expert na prácu s drakmi..“
Zavrčala na neho a postrčila ho do spálne. „Dobre teda. Potrebujem, aby si spravil, čo sa dá.“
Rozšírili sa mu oči. „A to je?“
„Predstieraj, že si Illarion. Ja som im ukradnutá. Je im fuk, či tu som, alebo nie. Ale jeho neprestajne sledujú. Môžeš na seba zobrať jeho podobu. Len sa tvár, že spíš, kým sa nevrátime.“
Očakávala, že bude protestovať.
Avšak po neznesiteľne dlhej chvíli prikývol. „Buď opatrná.“
„Ďakujem ti.“
Keď zamierila preč, Virag ju chytil za ruku. „Mrzí ma to Eddie. Všetko. Nemalo sa ti nič stať.“
Keď si spomenula na ten deň, keď zomrela v boji, oči jej zaliali slzy. Na to, ako ju bolel pohľad na úzkosť na Illarionovej tvári, za ktorú mohla ona.. Bojovala celou svojou bytosťou, aby s ním mohla zostať.
Ale Sudičky to kruto prekazili.
Keď ju od neho odtrhli zaplavil ju trpký hnev spolu s bolesťou, ktorá ju trhala na kusy a lámala jej srdce.
Keď vstúpila do sveta svojej matky, prvý koho stretla, bol Virag. Ešte aj teraz si pamätala tú vinu na jeho tvári vo chvíli, keď si uvedomil, čo sa jej stalo.
Čo spravila Morgana.
„Nie! Takto sme sa nedohodli! Edilyn sa nemalo nič stať!“
Vzduch preťal Morganin hlas.. „Zlyhal si, démon. Varovala som ťa, čo sa stane, keď zlyháš! Nikto ma nesklame dvakrát!“
A potom Morgana vypustila Psi – svojich démonov smrti, ktorí existovali len aby prenasledovali a zabíjali – aby zničili Edilyn ešte aj v ich svete.
Virag ju okamžite chytil.
Ich pohľady sa v tme stretli a Virag jej venoval úsmev veľkého brata, ktorý vždy v sebe niesol prísľub ochrany a bezpečia. „Veríš mi, Eddie?
Napriek všetkému, prikývla.
A keď ju prišli zabiť zistila, čo je skutočná sila kikimor. Prečo ich chceli všetci tak strašne získať a zotročiť, aby mohli využívať ich schopnosti.
Keď sa démoni smrti chystali na posledný úder, ktorý by ukončil jej existenciu vo všetkých svetoch, Virag vzal na seba jej podobu, aby Morganiny posluhovači zabili jeho.
To bol aspoň teda jeho plán..
Virag sa po jej boku znova objavil až potom, ako zabili jej telo aj v tomto svete. Bol otrasený a v očiach mal slzy
Pozrela naňho, rovnako šokovaná ako on.. „Virag?“
Utrel si slzy, chytil ju za ruku a rozbehol sa s ňou preč, prv než si Morgana a ostatní uvedomia, čo sa stalo. Bez vysvetlenia, ako je možné, že jej mŕtve telo leží na zemi na opačnej strane lúky, z ktorej utiekli, ju odviedol a skryl ju hlboko v ich ríši, kde ju nikto nedokázal nájsť.
Až keď boli v bezpečí a ďaleko z Morganinho dosahu, jej konečne ozrejmil, čo sa stalo pri jej príchode do ríše fey.
„Mal som zomrieť miesto teba, Eddie. Aby som napravil, čo som tebe a Illarionovi vyviedol.“ Otriasali ním vzlyky. „Ale ona mi nedovolila napraviť to.“ Po líci sa mu skotúľala slza. Keď hovoril, hlas sa mu pri vzlykoch lámal. „To pred chvíľou... bola naša mama. Vyhodila ma v poslednej sekunde s tvojho tela a zostala v ňom, keď zaútočili. To ju zabili v tvojom tele.“
Edylin zamierila za ňou, ale zastavil ju.
„Už je neskoro. Je preč.“
„Nie! Musím ju vidieť!“
Odkašľal si a objal ju. „Viem a tak veľmi ma to mrzí! Všetko je to moja vina. Ale ak sa tam vrátiš, zabijú ťa a jej obeť bude márna.“
Edilyn by sa naňho aj hnevala, keby nevidela, ako ho to mrzí. Ťažko sa zlostiť na niekoho, kto má očividne srdce na pravom mieste.
A tak sa v ten deň namiesto toho uzmierili. Virag ju naučil používať moc ich národa.
A teraz...
Pozorovala, ako sa premieňal na Illariona v ľudskej podobe. „Virag?“
Spýtavo sa na ňu pozrel.
„Buď opatrný, braček.“
Lenivo sa usmial.. „Ty tiež.“ Okázalo si zložil plášť a zabalil ju doň.
Pobozkala ho na líce a prešla k spiacemu drakovi. Čo najjemnejšie ním zatriasla, aby ho prebudila. „Poď, pán môj. Mali by sme sa vykúpať.“ Poobzerala sa, aby si bola istá, že ich nevyruší stráž, a potom vtiahla Illariona do kúpeľne.
Keď zbadal Viraga vo svojom tele, zasyčal. Čo je to za trik?
Edilyn vystrčila Viraga do spálne, a potom sa otočila k Illarionovi. „Nie je to žiaden trik. Beriem ťa odtiaľto preč.“
V jeho oceľových očiach sa zjavila zúrivosť. Vyháňaš ma?
Zaplavila ju bolestná úzkosť. Položila ruky na jeho tvár. „Nie, láska moja! Idem s tebou, ale ty tu už nemôžeš dlhšie zostať. Zabíja ťa to a ja sa už nemôžem pozerať na to, ako trpíš.“ Rýchlo z neho odčarovala oblečenie, potom zobrala Viragov plášť a podala mu ho, aby si ho obliekol. Položila mu ruky na malú kôpku oblečenia a pozrela sa mu do očí. „Musíme ťa dostať na miesto, kde sa pozbieraš.“
Ale keď mu začala obliekať nohavice, Illarion ju zastavil. „Choď po svojho brata, Edilyn.“
Pri zvuku hlbokého hlasu, ktorý nikdy predtým nepočula, stuhla. „Ty si prehovoril?“
Neodpovedal. Aspoň nie slovami. Zato jeho pokožka zmenila odtieň na karamelovú a oči mu zbeleli. Na jeho tele sa objavilo čierne tetovanie, ktoré sa sformovalo do zložitej a nádhernej tŕňovej kresby. Dokonca sa objavilo na jeho tvári, na lícach a na čele.
„Illarion?”
Nežne ju pobozkal na pery, a potom ustúpil, aby si zachytil vlasy do chvosta, ktorý previazal koženou šnúrkou. „Choď po brata, Eddie. Musíme konať rýchlo.“
Keď sa naňho pozrela od dverí uvedomila si, že kresba na jeho tele nebola len spleť ornamentov. V skutočnosti to bol obraz draka, ktorý sa rozprestieral po celom jeho tele. A na Illarionovej tvári bol jeho tŕnistý chvost.
Neistá si tým, čo to znamená, alebo prečo sa tá kresba objavila, išla po Viraga.
Najprv protestoval.
„Musíš niečo vidieť,“ pošepla mu. „A prestať sa o tom dohadovať.“
Nakoniec ju poslúchol.
Akonáhle Virag vstúpil do kúpeľne a zbadal Illariona, prudko cúvol.
Illarion tam stál, avšak nebol oblečený v šatách, ktoré mu vyčarovala, ale v čiernom koženom brnení, ktoré vyzeralo skoro ako jeho dračie telo v jeho pravej podobe. Kresba na jeho tvári bola ešte viditeľnejšia. Jeho bezfarebné oči intenzívne žiarili.
„Čo si to spravila s tvojím drakom, sestrička?“
Illarion siahol do vrecka na Viragovom plášti a niečo odtiaľ vytiahol. „Kto je zodpovedný za toto?“
Edilyn netušila, čo bol ten malý broskyňový predmet v jeho ruke. Ale nebola ochotná ani zradiť svojho brata. A tak mlčala.
Zato Virag si odfrkol. „Myslel som si, že by si ho mohol chcieť späť, aby si mohol chrániť moju sestru.“
Zamračila sa naňho. „Čo je to?“
Illarionov pohľad zmäkol. „Môj dračí kameň, ktorý ukradol v ten deň, keď sme sa spoznali.“
Klesla jej sánka. „Nechápem...vrátil ti hlas? Ako?“
Zvraštil čelo a prikývol. Bol pritom taký pekný! „Sú to neuveriteľne nestále vecičky, ktoré liečia za pomoci lásky toho, kto ich opatruje.“
„Stále tomu nerozumiem.“
„Môj brat sa vždy bál najmä o môj život. A tak kameň vyliečil moje telo, aby som prežil.“ Illarion sa k nej priblížil, aby mohol vziať jej tvár do dlaní.. Usmial sa na ňu a tvár mu zaplavila neha. „Ak by som mal nejakú pochybnosť, či si moja Edilyn, toto ju ukončilo... Kým môjmu bratovi stačilo, aby som bol nažive, ty si ma chcela aj zaceliť.“
Zrak sa jej zahmlil slzami. „Vždy.“
Láska v jeho očiach sa jej vypálila až na dno duše, zvlášť keď zdvihol dlaň a ona uvidela to, čo si nemyslela, že ešte niekedy uvidí.
Jeho páriacu značku.
So zatajeným dychom otočila svoju dlaň... a bola tam. Tam, kde ju Savitar umiestnil.
Zaplavilo ju šťastiea spolu s ním aj príval sĺz..
„Neopravila si len môj hlas. Uvoľnila si všetky sily, ktoré Dagon zablokoval, keď zmiešal moju krv s apollitskou. Navyše, nikdy som nebol len drakomai. Bol som tiež poloboh.“ Illarion jej venoval jeden zo svojich zriedkavých úsmevov, pobozkal ju a potom ustúpil a poklepal Viraga po pleci. „Si pripravený dostať nás odtiaľto, starec?“
Odfrkol si. „Nemyslím si, že nás nechajú odisť.“
Illarion naňho žmurkol. „Nemyslím si, že nás dokážu zastaviť.“
Virag vrhol pochybovačnú grimasu na Edilyn. „Vie, že tam vonku sú gallu démoni, však?“
„Vytvorené tým istým lilit démonom, ktorý porodil a odkojil aj mňa.“ Illarion žmurkol na Viraga. „Vaša mama možno bola kikimora... zato moja matka bola dušu vysávajúca, krv pijúca, neohrozená mrcha démonského sveta—” Zvraštil nos a vzápätí rozvinul pár čiernych krídel, ktoré mu trčali z chrbta – „Ktorá si to rozdávala s bohom vojny. Myslíte, že ma vyvedie z rovnováhy tamten ufňukaný slnečný chlapec a jeho banda zo zamietnutých béčkových hororov?“
Virag sa nahol dopredu a zašepkal. „Rád by som povedal, že mňa áno.“
„Tak zostaň za mnou a kry svojej sestre chrbát.“
Keď Illarion zamieril k dverám, Edilyn ho chytila, aby ho zastavila. „Čo to robíš?“
„Odchádzam.“
„Nemali by sme—”
„Neutekám zadnými dverami, ruža moja.“
Virag zalapal po dychu. „Opäť by som rád povedal, že ja áno.“
Illarion si odfrkol a otvoril dvere, aby sa pokúsil odísť.
Avšak zistil, že z tejto ríše sa nemôžu teleportovať. Zostali trčať na Olympe.
Tak s týmto Illarion nepočítal.
Do pekla, Apolón.Ten bezcenný bastard uzamkol celý Olymp.
Zúrivý Illarion opustil ich halu a zamieril do Apolónovho chrámu na kopci.
Edilyn si vymenila s bratom znepokojený pohľad a snažili sa udržať tempo s jeho dlhými zlostnými krokmi. „No neviem, či som ho mala zobudiť.“
„Myslíš?“
Ale Illarion sa nedal zastaviť. Drak v ňom túžil po krvi a bol odhodlaný odísť.
Akonáhle prišli ku schodom do Apolónovho posvätného domova, použil svoju moc, aby vytrhol obrovské zlaté dvere z pántov. Vybehol po schodoch, berúc ich po dvoch a vkročil dnu, aby sa postavil bohovi v hlavnej hale.
Apollón vstal zo svojho trónu a nahlas zahrešil.
„Klop, klop,“ povedal trúfalo Illarion.
Apolón naňho zízal, akoby to bola najhlúpejšia bytosť, aká kedy žila. „Stratil si rozum?“
„Nie. Len trpezlivosť.“ Illarion sa zastavil priamo pred Apolónovým trónom. „Nechaj ma odísť. Hneď!“
Šokovaný Apolón nadvihol obočie. „Myslím, že si zabudol, s kým sa to rozprávaš, dráčik. Čo môžem spraviť tebe —” jeho pohľad sa skĺzol na Edilyn, ktorá sa postavila za Illariona „— a čo tvojej láske.“
Apolón na ňu vzápätí zoslal blesk.
Illarion ho absorboval a vrátil späť, prv než si to boh stihol uvedomiť. Náraz zasiahol Apolóna do hrude tak, že odletel.
„Otvor portál,“ žiadal Illarion.
„Nie! Mali sme dohodu!“
Illarion si povzdychol a pokrútil hlavou. „Máš pravdu. Aké hlúpe odo mňa. Mali sme dohodu. Ktorú však nemôžem naplniť, kým na neoslobodíš. A teraz otvor ten skurvený portál!“
Apolón sa postavil. „Dobre. Ale tvoja žena tu zostane.“
„Nie,“ povedal Illarion pevným tónom.
Apolón ironicky nadvihol obočie. „Nie?“
„Čo si už taký starý, že zle počuješ? Takže ešte raz... NIE! Neverím ti. Ale som čestný drak. Vrátim sa s tým, čo som ti sľúbil. V tom mi môžeš veriť.“
Z tieňa sa vynoril Kessar a pokúsil sa od chrbta zaútočiť na Illariona.
Illarion démona chytil a prišpendlil ho k zemi. Ten vyceril zuby a snažil sa ho pohrýzť. Illarion zavrčal a odhodil ho k Apolónovi. „Nech ti to ani ...“
„Radšej sa vráť, drak!“ Varovne zavrčal Apolón.
Illarion sa uškrnul ponad rameno na Edilyn, a potom na ňu žmurkol. Nad vyhrážkami svojho strýka len nedbalo mávol rukou. „Ako som už povedal, drahý strýko, máš moje slovo.“
Apolón podráždene zavrčal a otvoril portál.
Illarion chytil Edilyninu ruku a pobozkal ju na zápästie. Potom ich odviedol späť na Hybrasil.
V centrálnej jaskyni jeho domova ju neochotne pustil. „Stráž brata. Ak ukradne niečo ďalšie, spravím si z neho obed.“
Virag zdvihol ruky na znak toho, že sa vzdáva. „Nemaj strach. Ak mám byť úprimný, čakal som, že so mnou nakŕmiš démonov na Olympe.“
Illarion sa uškrnul. „Napadlo mi to. A teraz ak ma ospravedlníte, musím dodržať sľub.“
Edilyn zalapala po dychu a chytila ho za ruku, aby ho zastavila. „Nemôžeš im dať Spartoi. Vieš si predstaviť, čo s nimi spravia?“
„Ak to nespravím, opäť mi ťa vezmú. A to nikdy nedovolím.“
„Illarion —”
„Už mi ťa raz vytrhli z náručia, Eddie. Nikto a nič to už nikdy nespraví. Navyše, dôveruj mi trochu.“
„Hej, ale —”
„Žiadne ale.“ Nežne ju pobozkal na líce a potom jej zašepkal. „Ver mi.“
Zavrela oči, naposledy ho objala a vychutnávala si ten pocit, že ho má v náručí. „Radšej buď opatrný.“
„Aj ty buď opatrná.“
Edilyn sledovala, ako Illarion zamieril do jaskyne, v ktorej držal najvzácnejšie poklady. Pri predstave, že zverí niečo také nebezpečné do rúk Apolóna a Kessara jej stiahlo žalúdok.
„V skutočnosti to neurobí, však nie?“ opýtal sa Virag a tváril sa presne tak, ako sa ona cítila.
Ale keď sa Illarion vrátil a v ruke držal vrecúško, v ktorom boli Spartoi, poznala odpoveď. Plánoval dodržať slovo, ktoré dal Gréckemu bohovi.
A neexistovalo nič, čo s tým mohla spraviť.
Alebo existovalo?