„Nickaboo? Poponáhľaj sa, dieťa! Inak budeš meškať do školy!“
Nick Gautier spustil uterák, ktorým si sušil vlhké vlasy na zem, keď sa pozrel na hodiny na nočnom stolíku, aby si potvrdil, že jeho mama bola ešte stále najostražitejší a najpresnejší časomerač v dejinách celého ľudstva. Aspoň pokiaľ išlo o jeho príchod domov, odchod do školy a pracovnú dobu.
Ale aké divné... už to bolo takmer 40 minút, čo vošiel do kúpeľne. Ako dlho mu vlastne trvalo natiahnuť si džiny a jednu naozaj hnusnú havajskú košeľu?
Pravdepodobne tridsaťpäť minút.
Do pekla, ja som ráno skutočne pomalý. Šťastie, že to o tom nevedeli jeho smrteľný nepriatelia. Bol by z neho cajúnsky hnedý guláš.
Odhodil uterák do kúpeľne a ponáhľal sa do kuchyne, pričom skoro zakopol o ich najnovší chlpatý prírastok.
Xevikan vypustil nahnevaný sykot na protest, pred tým, než sa rozbehol do rohu, aby si mohol šúchať chrbát o stenu. Nick mu už už chcel vrátiť mačacie zavrčanie, ale keďže jeho mama nevedela, že ich nový maznáčik bol vlastne staroveký tvaromenič, ktorého Nick a jeho priatelia vyslobodili z pekelnej dimenzie a zobrali zo sebou, tak radšej mlčal. Našťastie si mama myslí, že mal nejakú psinku alebo také niečo a Nick ho zobral z útulku.
„Prepáč, Pán Fuzzy Boots.”
Xev sa na neho najskôr pozrel a potom si v duchu predstavoval, ako si na ňom vybíja svoj hnev. Skutočne neznášam meno, ktoré si dal mojej mačacej inkarnácií, Gautier.
Nick sa usmial na veľkú bielu egyptskú Mau, ktorá na neho rozhorčene zízala. A prečo si myslíš, že som ho použil?
Xev roztiahol pazúry, ale Nick vystrel jeden zo svojich prstov a namieril ho na neho.
S dobromyseľným smiechom a vytiahnutým stredným prstom na urážku Xeva, ktorého zachránil pred Calebom, sa Nick chystal nabrať si príborom slaninu len preto, aby zistil, že ho predbehol jeho chlpatý návštevník. Zase. Ale to mu nevadilo, pretože mu bolo Xeva ľúto. Počas tisícov rokov bola táto starobylá bytosť uväznená v ríši bez rodiny a priateľov.
Teraz bol Xev extrémne výbušný vo svete, ktorému nerozumel a tiež príliš dobre nevychádzal s ostatnými, čo bol dôvod, prečo sa rozhodli pre najlepšiu možnosť, aká bola a teda, nechať ho spať tu v Nickovom dome, zatiaľ, čo je Nick v škole a v práci. Všetci z nich boli oveľa šťastnejší, že ho majú z cesty. A pri Xevovej hroznej PTSD[1]v kombinácií s extrémne desivými schopnosťami a nie príliš veľkou trpezlivosťou a toleranciou, bola oveľa menšia pravdepodobnosť, že svet násilne skončí, keď Xev zostával mimo udalostí, ktoré mu zdvíhali hladinu stresu a doháňali ho k masovej vražde.
„Skutočne Nick? Naozaj?“
Otočil sa a zistil, že sa na neho uprene díva jeho útla blond matka. Nikdy nepochopil, ako môže byť žena, taká malá ako Cherise Gautier, tak hrozivá, keď je podráždená. Ale, keď sa zamyslel, jeho priateľka, Nekoda Kennedy, mala tiež tú istú moc vysať všetok jeho testosterón.
A jediné, čo musela Kody urobiť, aby ho ovládla, bolo našpúliť ústa jeho smerom.
„Čo?“
Jeho mama zatvorila dvere na chladničke a pohrkala pred ním nádobou na mlieko. „Tak po prvé, prečo si včera večer potom, čosom išla do postele, vypil všetko mlieko? A po druhé, prečo si vrátil prázdnu nádobu späť do chladničky?“
Stisol čeľusť a skĺzol pohľadom na skutočného vinníka, ktorý zrejme vypil celú nádobu a k tomu všetkému ešte aj bez pohára. Ale jeho mama by si myslela, že mu šibe, keby z prázdnej nádoby na mlieko obvinil mačku, ktorej chýba protiľahlý palec. A tak to vzal za svojho priateľa.
„Nehorázna hlúposť? Zistil som, že je zodpovedná za drvivú väčšinu zla, ktoré neúmyselne pácham.“
Prevrátila očami a hodila prázdnu škatuľu od mlieka do odpadu. „Choď skôr, než úplne zlenivieš. Milujem ťa, aj keď ma privádzaš do šialenstva.“
„Aj ja teba.“ schmatol batoh zo zeme, pobozkal ju na tvár a pozrel na mačku. „Neskôr, Fuzzy Boots.” A nie že mi zašpiníš moje posteľnú bielizeň.
Príliš neskoro. Xev už skôr zablúdil do Nickovej izby, aby sa pováľal v jeho posteli.
S povzdychom nad zbytočnosťou varovať Xeva pred čímkoľvek, Nick vrátil svoju pozornosť k matke. „Kúpim nejaké mlieko na ceste domov z práce.“
„Ďakujem, Boo. Prajem ti pekný deň.“
„Aj tebe pekný deň. A nepracuj príliš tvrdo.“ Nick vyšiel zadnými dverami, prešiel cez parkovisko popri tehlovej stene, ktorá ho delila od školského dvora. Aj keď sa búrkové mraky zhromažďovali v diaľke, zamieril cez rieku a len chvíľu mu trvalo, než ocenil deň.
Zapol si bundu a vdýchol známu vôňu šišiek a kávy, ktoré prinášal vietor z trhov a reštaurácií. Úprimne povedané, bol rád, že je doma vo francúzskej štvrti medzi priateľmi a s rodinou.
Byť tu, v najkrajšom meste na celom svete.
Presne tak, bol to dobrý deň, keďže bol nažive. Jeho priateľ, Acheron, ktorý bol staroveký Atlatídťan, mal pravdu, keď hovoril, že každý deň ma význam a treba ho žiť s vďačnosťou. A potom, čo bol nútený proti svojej vôli, žiť život, ako niekto iný, sa Nick rozhodol, že aj keď jeho skutočný život je nebezpečný, má ho oveľa radšej, ako život niekoho iného.
Táto existencia a svet nemusia byť perfektné. Ale pre neho sú dokonalé. Jediná vec, ktorú by v tomto okamihu menil, bol počet nadprirodzených bytostí, ktoré ho chceli mŕtveho.
Alebo zotročeného.
Hej, to by bolo fajn, vypnúť pár útokov, na chvíľu. Nie, že by sa sťažoval.
Eh, ca c’est bon. To bol život. Niekedy ste jedli rougarou[2]. A niektoré dni vás rougaroupohltil.
A v tomto meste, hlavne pri jeho zamotanom živote, mala táto veta vážne význam.
Šprintom vybehol po schodoch do školy St. Richard’s a vošiel do dvojposchodovej budovy z červených tehál. Zamieril ku svojej skrinke, vybrať si knihy, aby mohol začať svoj deň správne a čo najmenej dramaticky. Čo by bola naozaj príjemná zmena tempa.
„Čo ten tvoj úsmev, Gautier?“
Nick sa usmial ešte viac, keď zavrel skrinku a otočil sa k svojmu vzdorujúcemu démonskému ochrancovi. „Je skoro osem hodín a mňa sa ešte nič nepokúsilo zabiť ani zjesť. Do pekla, to je dobrý deň, ak si sa na to pýtal.“
Caleb prevrátil oči, obišiel ho a otvoril vlastnú skrinku. „Skutočne neznášam takýchto od rána dobre naladených ľudí. Vlastnoručne som mal včera v noci tebou nakŕmiť tvojich nepriateľov.“
Nick sa zasmial. „Ale neurobil si to.“ Doberal si ho ďalej napriek zdravému rozumu, hlasom, ktorý sa naučil od veľmi zvláštneho Charonte démona menom Simi, zatiaľ, čo si Caleb vytiahol zo skrinky knihy a strčil si ich do svojho drahého značkového batohu. „A to znamená, že si myslíš, že som roztomilý a chutný. Okrem toho, chýbal by som ti, keby som bol preč.“
S hrubým odfrknutím si Caleb zavrel tašku. „Opatrne, Cajun. Na tvojom mieste by som netestoval túto teóriu.“
Nick sa oprel o skrinky a snažil sa nezávidieť Calebovi jeho temný, hollywoodsky výzor, ktorý spôsoboval, že každá žena v škole, ktorá prechádzala okolo, na neho vrhala túžobný pohľad. Študentka či profesorka.
„Prikladal by som tomu väčšiu váhu, keby si nebol tu.“
„Ako to myslíš?“
„Vravel si, že keby umrel môj démonicky otec, nemusel by si chodiť do školy a strážiť ma. Teraz je preč a napriek tomu tu zostávaš... navždy môj verný, pekný ochranca.“
Hravo zakmital riasami. Ignorujúc Nickove predstierané flirtovanie, Caleb zavrel skrinku a rukou si prehrabol svoje štýlovo vyčesané havranie vlasy. Jeho tmavé oči zablikali na oranžovo a venoval Nickovi drsný, nepobavený pohľad.
„No, áno, nakopol ma môj pud sebazáchovy a zdravý rozum. Ak ťa niečo zožerie, zdedí moje otroctvo a dušu. Aj keď si po väčšinu dní nepríjemný, radšej budem s tebou ako s niektorou z mojich ďalších možných volieb. Pretože priznajme si to, pri mojom šťastí a podľa skúseností z minulosti, to nikdy nebude žiadna sexi sukkuba, ktorá trávi dni prácou ako modelka v bikinách, ale nejaký šupinatý starý muž - exhibicionista, ktorý rád rozťahuje krídla daeva démonom a drží nás tak ako sochu... alebo nás pribíja na stenu.“
Strčil Nickovi knihu z chémie. „Byť tam. Zažívať to. Reloopová štetka a ten, kto to navrhol by mal zostúpiť na najnižšiu úroveň, priamo do osobnej jamy Thorna.“
Nick na neho tskol. „Chudák Caleb. Tisíc rokov starý a stále na strednej škole. Ty vole, skutočne by si sa mal porozprávať s poradcom o tvojom prepise.“
„Neprovokuj, Gautier. Moje materské inštinkty sa mi nenakopnú až do poludnia.“
Smejúc sa, Nick odstúpil od skriniek, aby si LaShonda mohla otvoriť tú svoju. Oblečená v popovom štýle námorníckej uniforme, mala späť svoj sesterský výzor.
„Dobré ráno, slečna Slniečko.“
LaShonda sa na neho zamračila a vytiahla si knihy na prvú hodinu. „Niekto má dnes ráno dobrú náladu.“
Nick na ňu žmurkol. „Čo ti mám na to povedať? Pohľad na tvoju krásnu tvár poteší aj moju najkyslejšiu náladu.“
„Radšej s tým prestaň, priateľ môj, inak ťa Kody začuje, ako s ňou flirtuješ, Gautier, a oni budú mať pár vyprážaných cajunských nugetiek na obed.“
Stále sa usmievajúc, Nick ustúpil Brynne Addamsovej, LaShondinej najlepšej priateľke a jednej z mála ľudí, o ktorých vedel, že s nimi môže počítať, ak by na tom záležalo. Na rozdiel od LaShondinho odvážneho štýlu, Brynn bola oveľa pokojnejšia vo voľbe svojho oblečenia s trieslovými nohavica a bielou blúzkou.
„Dobré ráno, ďalšia slečna Slniečko. Vždy som rád, že ťa vidím.“
„Máš príliš dobrú náladu.“ Brynn sa začala mračiť, keď pohľadom prešla za neho. Pri posune vzduchu mu inštinkty napovedali, že k nemu zozadu prichádza niekto s najvyššou úrovňou nadprirodzených schopností. Niekto, kto bol smrteľný a mohol ho zabiť do srdca. A bez toho, aby sa na neho pozrel, presne vedel, kto to je. Nadaná nebeská bytosť, ktorej schopnosti poznal viac než dobre.
S ľahkým srdcom sa otočil a nehanebne ignorujúc pravidlá školy objal Nekodu, aby mohol vdýchnuť vanilkovú vôňu, ktorá patrila len jej. Hnedé vlasy mala vyčesané hore do chaotického vrkoča, ktorý rámoval jej krásnu tvár. Tvár, ktorá vlastnila pár jasných zelených očí, ktoré vždy rozohriali jeho krv.
Aj keď sem bola pôvodne poslaná, aby ho zavraždila skôr, ako sa vyplní proroctvo skazy, a napriek tomu, že Caleb mal ešte stále pochybnosti o jej lojalite k nim, Nick sa neubránil pred svojimi citmi k nej.
Bola jeho prvou láskou.
Úprimne povedané, nevedel si predstaviť, že by toto cítil ešte k niekomu inému. A keby mal zomrieť, radšej jej rukou, ako rukou nepriateľa. Jeho srdce bude vždy patriť jej a nikdy nikomu inému.
Pevne ju stihol. „A je tu najjasnejšia súčasť každého dňa. Dobré ráno, cher.“
S divokým zamračením mu Nekoda odhrnula z tváre tmavé vlasy. „Si v poriadku?“
Brynn sa uškrnula a otvorila svoju skrinku. „Dievča, on má dnes nejakú cudziu, divnú náladu. Zaujímalo by ma, či Madaug náhodou už zase neprogramuje nejaké hry.“
Nekoda sa nervózne zasmiala a spomenula si na hru Zombie, ktorú vytvoril Madaug St. James, ktorá náhodou premenila polovicu ich futbalového mužstva na nemysliace zombie a zapríčinila, že ich bývalý tréner zožral ich predchádzajúceho riaditeľa.
„To by nespravil, či áno?“
„Nie. Rozhodne nie. Od tej doby si ani len Solitér nepustí na svojom počítači.“ Nick zobral Kody tašku z ruky, aby jej ho mohol zobrať namiesto nej. „Som nažive. Som v New Orleans, kde by som mal byť. Tu s tebou, najkrajším dievčaťom v celom vesmíre.“ Pobozkal ju na líce skôr, ako trhol bradou smerom ku Calebovi. „Získali sme aj vysmiateho kráľa Grumpa a vykreslenú moju smrť a roztrhanie. V tomto svete je všetko tak, ako má byť. A ja som jednoducho naozaj rád, že som na tejto škole, kam patrím, s vami a svojou všetkých milujúcou mysľou.“
Caleb sa mu posmieval. „Pre lásku k všetkému, čo je sväté, mohol by si prestať hovoriť toto svinstvo?“ Spýtal sa so zaťatými zubami. „Ja osobne, chlapče, by som nepokúšal Sudičky. Majú taký škaredý spôsob natlačiť ti takéto myšlienky do krku a spôsobiť, že preto budeš plakať.“
Nick to zvažoval len chvíľu. Potom sa priblížil ku Calebovi a nemohol odolať zašepkať mu otázku, ktorú si jeho komentár vyžadoval: „V boji medzi démonom Malachaiom a Sudičkami, kto by vyhral?“
Caleb položil ruku na Nickovo rameno a jemne ho odstrčil. „Daj si pozor na svoju aroganciu, Gautier. Je to odporná a smrteľná vec.“
„Len som ti položil otázku.“
Výraz na Calebovej tvári bol intenzívny a chladný. „Modli sa, aby si nikdy nezistil odpoveď. Cena za vojnu je vždy na konci oveľa vyššia, ako si myslíš, že bude, keď sa chystáš na prvý súboj.“
Tak dobre...
Náhle Nickovi prebehol mráz po chrbte. Dialo sa niečo, čo nedokázal identifikovať. Na okamih sa nenachádzal na chodbe v škole. Akoby Nick hľadel sám na seba ako stojí medzi troskami gréckeho chrámu. Ten chrám už raz navštívil, potom, čo zachránil Nekode život, keď takmer zahynula pri útoku na neho.
Bol to domov záhadnej Artemis, bohyne lovu.
Ale grécka bohyňa tu tento krát nebola. Bez toho, aby to bolo povedané, vedel, že to bol ďalší pohľad do hroznej budúcnosti, ktorá prichádza.
Postapokaliptická budúcnosť, kde zničil všetko a všetkých. Tam kde on so svojou armádou spustošil celý svet. Všetko okolo neho na Olympe bolo v plameňoch a každý chrám bol zrovnaný so zemou.
Nick, vo svojej pravej démonickej podobe s červeno-čiernou mramorovanou kožou a žiariacimi očami, tam stál hrdo a silne s krídlami zastrčenými za chrbtom. Jeho armáda sa vznášala v jeho okolí a čakala na ďalšie rozkazy. Krv starovekých bohov kvapkala z ich brnenia.
A jeho.
Čas sa spomalil, keď sledoval sám seba, ako pátra v ruinách a vyzerá, akoby hľadal niečo, čo stratil.
Všetky zvuky stíchli. Mohol počuť iba svoj srdečný tep. Divoký. Silný. Vzdorný.
Ambrose...
Trhol sebou pri neznámom hlase vo svojej hlave.
Tak to je úžasné. Neznáme hlasy v jeho hlave neznamenali nikdy nič dobré. Obzvlášť, keď chceli jeho plnú pozornosť a nazývali ho menom, ktoré nemali poznať.
A tak rýchlo, ako to začalo, tak to aj skončilo.
Všetko okolo neho sa zrýchlilo, ako pretáčanie videa dopredu, až sa ocitol znova v reálnom čase. Bol späť v škole, na chodbe s Calebom, Brynn, Kody a LaShondou, ktorý sa na neho pozerali.
„Nick?“
Otvoril ústa, aby reagoval, ale nešlo to. Znova mal ten desivý, neskutočný pocit, akoby sa na chodbe všetko spomalilo.
Zrazu začul podivné, desivé bubnovanie kopýt, ako sa rúti smerom k nemu. Zvuk konského erdžania. Prehlušilo to všetky ostatné zvuky na chodbe. Proti svojej vôli sa Nick otočil a na chodbe uvidel jazdca vo vlajúcom bielom rúchu rútiac sa dole severnou chodbou na chrbte čierneho koňa ako prechádza priamo cez študentov a učiteľov. Kôň chrlil oheň a v jeho krvavo červených očiach sa javila spaľujúca nenávisť.
Jazdec vo svojich rukách držal starodávne váhy.
„Ambrose!“ Hlas nebol ani mužský ani ženský. Bol démonický a ľadový. Desivý.
Bez zastavenia to prišlo mŕtvym behom priamo k nemu. Nick bol zmrazený, nemohol sa ani pohnúť, keď kôň s jazdcom prešli skrze neho a zanechali ho úplne bez dychu a v chlade.
„Nick!“
Žmurkajúc na Kody pokrútil hlavou, aby zahnal víziu, ako boli jazdcom rozrazené hlavné dvere, ktorého mohol vidieť len on. Nevidela ho ani Kody ani Caleb. Pozerali sa na neho s niekoľkonásobným zamračením, zatiaľ, čo učitelia sa ponáhľali zavrieť dvere, mysliac si, že ich roztvoril vietor.
Ako je to možné? Vždy aj oni videli také veci. Zvyčajne skôr oni ako on.
Otvoril ústa, aby odpovedal Kody, ale v tom momente zazvonil zvonček.
Čo to...?
Nick zažmurkal, keď sa rozhliadol okolo seba na študentov na chodbe. Všetci sa usilovne snažili dostať do svojich tried. Mal ešte pätnásť minút, kým začne hodina. Alebo nie?
Pozrel sa na chodbové hodiny, ktoré mu potvrdili, že sa začalo vyučovanie.
To nemôže byť pravda.
„Gautier?“ Vyštekol Caleb odo dverí ich triedy. Ako sa tam dostal tak rýchlo? Určite sa neteleportoval pred ľuďmi.
„Chceš prísť neskoro?“
Tak to určite nie. Strávil v tejto budove dosť hodín po škole. Posledná vec, ktorú chcel, bolo darovať jej ďalší voľný čas, obzvlášť, keď nemusel.
Pokrčil plecami nad svojimi bludmi, ktoré pripisoval k nejakému podivnému Nintendo-záberu z minulosti. Zamieril do miestnosti, kde už Nekoda, Brynn a Caleb sedeli na svojich miestach.
Napriek tomu sa mu na tom niečo nezdalo. Akoby prechádzal hustou, ťažkou penou...
Naklonil sa k Nekode, aby jej mohol šepkať do ucha.
„Som tam, kde mám byť, však?“
Zamračila sa na neho. „Si môj Nick?“
Bože, dúfal, že áno. Prečo by mal inak oblečenú túto škaredú, oranžovú havajskú košeľu so pstruhmi? Naposledy, keď bol v inej dimenzii a v inom tele, mal oveľa lepší šatník. Tiež bol oveľa nižší než normálne.
Zaváhal. „Si moja Kody?“ Spýtal sa jej.
„Áno.“ Odpovedala mu. „Prečo sa pýtaš?“
Nick sa poškriabal na krku. „Neviem. Zrazu mám taký divný pocit.“
„Hovorí sa tomu, že ste po škole, pán Gautier.“
Richardsonová odtrhla papier s časom a číslom miestnosti pre uvedený trest a položila ho na stôl pred neho. „Uvidíme sa po škole.“
Proste úžasné.
Nick si nebol istý, čo ho vytočilo viac. Či trest alebo skutočnosť, že tá trolka ešte stále nevie správne vysloviť jeho meno. Vždy hovorila “Gah-teeay” aj keď vedela, že je to cajunske meno a vyslovuje sa “Go-shay.”
Nehovor ani slovo.
Uškrnul sa pri Calebovom hlase vo svojej hlave. Za normálnych okolností by nepočúval. Ale tentoraz bol príliš vďačný za svoje šťastie a rozhodol sa prijať Calebovú dobrú radu. Netreba si znepriateliť autority.
Ani dnes. Chcel len sedieť po zvyšok dňa a vrátiť sa k normálu. Žiadny ďalší desivý duchovia na chodbe. Žiadne ďalšie neznáme hlasy v hlave.
Len normálny deň.
Prosím, pre lásku Božiu, nech mám normálny deň, aspoň raz...
„Čo je?“ Zavrčala Richardsonová. „Žiadna inteligentná odpoveď, pán Gautier? Prehltli ste si jazyk?“
Nick jej venoval očarujúci úsmev, ktorý v skutočnosti necítil. „Nie, madam.“
Uškrnula sa na neho a po ceste k svojmu stolu si mrmlala, tak mohla uraziť niekoho iného a zničiť mu tým deň.
Caleb si otrávene vzdychol. Skvelé. Telepaticky povedal Nickovi. Teraz musím zostať po škole aj ja. Nenávidím ťa, Gautier.
Nick zatrepal mihalnicami na Caleba. Ale ja ťa mám rád, Caliboo.
Calebovi sa podarilo vytlačiť ston.
„Čo to bolo, pán Malphas?“ Spýtala sa Richardsonová.
„Ťažká črevná bolesť spôsobená hemoroidmi, ktoré sa zdá, že rastú na pravej strane.“ Významne sa zamračil smerom k Nickovi.
Trieda vybuchla smiechom, keď Richardsonová vystrelila na nohy. „Dosť!“ Udrela rukou do stola. „Za toto, pán Malphas, sa môžete po škole pripojiť k pánovi Gautierovi.“
Caleb si podráždene vzdychol. Viac kvalitného času s mojimi hemoroidmi. Presne to som si želal na Vianoce. Yippee ki-yay.
Nick sa prinútil nereagovať na sarkastické slová, ktoré počul len on. A to preto, že poznal pravdu o Calebových pocitoch a obavách, že by ho mohli zraniť nepriatelia. Keď bol vytrhnutý zo svojej dimenzie a v inom tele, videl a počul z prvej ruky, čo si o ňom Caleb naozaj myslí.
Boli rodina.
Bratia v zbrani.
Áno, oni bojovali medzi sebou a podpichovali sa. Ale na konci dňa by zabili alebo umreli jeden pre druhého. Bolo to niečo, čo už každý z nich dokázal. A preto o tom nepochyboval. A tak vzal nepríjemného démona na milosť a vždy sa snažil mať na pamäti, aký ťažký život musel Caleb mať. Stratil všetkých, na kom mu záležalo. Videl, ako mu nepriatelia brutálne zabili ženu a strávil storočia zotročený krutým démonickým majstrom, ktorého nenávidel do morku kostí. Takým, ktorý ho neváhal zosmiešňovať a zneužívať pri každej príležitosti, ktorá sa naskytla. Presne tak, Nickov otec bol ako pes na všetkých okolo seba. Caleb mal všetky dôvody vesmíru na to, aby Nicka nenávidel, a namiesto toho, bol pre Nicka najlepší priateľ akého kedy mal.
Hej, kamoš.Nick mentálne prehovoril na Caleba. Ďakujem.
Caleb sa zamračil. „Za?“
Nick sa usmial, keď to Caleb povedal nahlas. Za to, že ma nenecháš zomrieť. Že bojuješ po mojom boku vždy, keď to potrebujem a preto, že vstávaš skoro ráno, aj keď viem, že by si radšej spal do poludnia alebo ešte dlhšie.
Jeho zamračenie sa prehĺbilo. Si tak divný.
Vzhľadom k tomu, že Nick bol nenávidený syn démona, ktorého jediným cieľom bolo koniec sveta v jeden deň - a mal sa narodiť ako hlavný jazdec Apokalypsy, Dobytia a aby bol konkrétny, momentálne randil s duchom bojovníčky, ktorú zabije v budúcnosti - výraz „divný“ bol masívne podcenenie.
Keď na to príde, ak by existoval obchod s normálnosťou, Nick by stál v prvom rade, aby si ju mohol kúpiť. Jeho život bol vždy ukážkovou štúdiou Murphyho zákona úplných extrémov. Čokoľvek sa môže pokaziť, pokazí sa. A najhorším možným spôsobom, v najhoršom možnom čase. A to je zhrnutie jeho priemerného dňa. A najhoršie na tom bolo, že si na to už skutočne začal zvykať.
V momente, keď zazvonilo si Caleb kýchol. Potom kýchol znova. A ešte raz.
Nick stuhol pri prekvapivom zvuku, ktorý nikdy predtým nepočul. Nikdy. Najmä vzhľadom na to, že Caleb okamžite zbledol.
„Si v poriadku, kamoš?“
Caleb si prešiel rukou po čele, čo naznačovalo, že to pre Malphasa nebude dobrý deň. „Zrazu sa akosi necítim dobre.“
„Ani dobre nevyzeráš.“
„Somár, Nick. Si tak tupý.“ Kody ho hrešila, keď ho obišla, aby skontrolovala Caleba. Položila mu ruku na čelo. „Dobrotivý Bože. Úplne horíš, máš horúčku.“
Caleb pokrútil hlavou. „Nie. Nemôžem mať. Ja nemôžem byť chorý.“ Začal kašľať. Ťažko.
Prekvapený Nick ustúpil. „Hoci nie som zdravotník, ani zdravotná sestra, mne to stačí, aby som vedel, že si chorý. Chorý ako chorý. Rovnako chorý, ako keď volám svoju mamu a potrebujem veľa polievky.“
Kody potľapkala Caleba po chrbte. „Si v poriadku zlatíčko?“
Prikývol a zhlboka sa nadýchol. Potom začal znova kašľať.
Richardsonova prišla k ním s podráždeným úškľabkom. „Je tu nejaký problém?“
Nick si vymenil ustarostený pohľad s Kody predtým, než odpovedal. „Myslím si, že Caleb je chorý.“
Richardsonová jedovato vykrivila peru. „Podľa mňa vyzerá v poriadku-“
Jej slová zanikli, keď sa jej Caleb hodil k nohám. Jačiac odskočila, ale nestihla to skôr, ako jej Caleb ovracal jej škaredé, hnedé ortopedické topánky.
Nick pokrčil nos.
„Kamoš, to je tak nechutné.“ Ale veľkolepé ako všetko. Dobré vedieť, že Caleb mal veľký cieľ vo všetkom, čo robil. „Človeče, čo si jedol na raňajky? To nevyzerá dobre. Je to celé mača, alebo tak niečo?“
Pokiaľ ide o niečo jasne zelené a zvracajúce, Richardsonová ich prekliala takým spôsobom, že by bola suspendovaná, ak by ju počul riaditeľ. „Zoberte ho do kancelárie. Ihneď!“
„Áno, madam.“ Nick stisol pery aby zadržal smiech za škaredú odplatu, prehodil si Calebovu ruku okolo ramien a viedol ho cez školu. Kody šla za nimi.
Akonáhle boli ďalej od triedy, Nick sa zastavil a zašepkal. „Chceš, aby som ťa zobral na toalety, aby si sa mohol teleportovať domov?“
Caleb zachrčal. „Ja- ja- ja sa nemôžem teleportovať.“
Nicka zamrazilo hrôzou. „Čože?“
Calebové tmavé oči naplnila totálna ľadová hrôza. „Moje schopnosti sú preč, Nick. Som človek.“