Carlos si obliekol džínsy a opatrne vytiahol zips, aby si nespôsobil väčšiu bolesť. Cez hlavu si natiahol tielko, schmatol bavlnenú košeľu, ktorú minulú noc nechal na stoličke a strčil ruky do krátkych rukávov. Košeľu si pozapínal cestou do práčovne.
Čo si včera v noci myslel?
Že je šialený ľadový muž?
Teraz skôr železný muž.
Mal pripútať Gabrielle k posteli s roztiahnutými rukami a nohami a vyspať sa v inej izbe.
Ona si nepotrebovala odpočinúť, ale on áno.
Nie, ona si nemusela. Vždy, keď začala vzdychať, vedel, že ju trápi nočná mora.
Jediné, čo musel urobiť aby ju upokojil, bolo vziať ju do náručia. Bola tak vyčerpaná, že sa ani neprebudila, vždy keď ju nechal skĺznuť naspäť na posteľ po jeho boku. O polnoci ju už nemohol znovu počúvať kričať strachom a zúfalo sa potreboval aspoň pár hodín vyspať,takže si ju zdvihol na prsia a spútal ich zápästia.
Zvyšok noci spala ako bábätko.
Lepšie než on, s bujnými krivkami teplej ženy prehodenými cez seba.
Nabudúce, keď dostane ďalší takýto brilantne debilný nápad, radšej si privrie ruku dverami.
Nemôže byť nič viac bolestivejšie ako ju sledovať, ako dnes ráno vyskakuje z postele vo všetkom tom červenom hodvábe a čipke a vedieť, že sa jej nemôže dotknúť. Včera večer musel byť úplne mimo, keď si myslel, že je len sladká alebo roztomilá.
Toto telo bolo stvorené na dlhotrvajúci horúci sex.
A on bol znechutený svojím nedostatkom fyzickej kontroly.
Musela si myslieť, že je revúci bastard, keď na ňu kričal, ale dočerta. Strávil polovicu noci snažiac sa nemyslieť na to, ako neuveriteľne poddajná bola v jeho náručí. Druhú polovicu noci strávil snahou nedotýkať sa jej.
Urobila by sakramentsky dobre, keby sa usmievala, keď ju najbližšie uvidí.
Má ozaj veľkú šancu.
Nie po tom, čo po nej štekal, aby šla do kúpeľne, ale každý muž má svoje limity.
Stála tam, oblečená do sex-na-podlahe červenej a on sa jej nemohol dotknúť a pritom chcel tak veľmi, že pochyboval, že sa jeho rodinné klenoty niekedy prenesú cez toto sklamanie.
Gabrielle sa potrebovala obliecť a nechať všetku tú pleť zakrytú. V okamihu, keď táto operácia skončí, vezme si dovolenku, ktorú naposledy už tri krát odmietol.
Jeden dlhý, horúci, fyzicky vyčerpávajúci týždeň,plný oddychu a relaxácie, by mal uspokojiť jeho základné potreby a vrátiť ho na úroveň disciplíny, ktorou bol známy.
Carlos vybral jej tričko a tepláky zo sušičky, kam ich vložil včera v noci. Nechal vyprať šaty, kým si zašil rany na svojej paži a na boku. Tesne predtým, než tridsať minút bojoval s idiotským e-mailom, ktorý sa nechcel načítať a odoslať. Zastavil sa v kancelárii aby ho skontroloval a nie, e-mail neprešiel.
V lepších dňoch technológie nenávidel. Položil šaty na stôl, zavrel program, otvoril ho a načítal e-mail, ktorý prešiel bez problémov. Prekliata vrtkavá vec.
Kávovar, ktorý nastavil včera v noci,prebublával posledné kvapky vody cez systém. Prehodil si jej šaty cez rameno a vrátil sa do kuchyne. Keď sa zastavil pri dreze aby si nalial šálku kávy, Carlos vyzrel z okna, hľadiac na pokojný výhľad zo zadnej časti domu. Hmla sa vznášala nad stromami a skrývala úbočie hory. Pokojná chvíľa mu pomohla preorientovať svoju myseľ a priority.
Po preglgnutí pár dúškov kávy, postavil pohár na čierny žulový pult. Vinu na zlyhaní jeho libida malo rovnako vyčerpanie, ako aj to, že už dlhšie nemal ženu, ale už bol odpočinutý a viac pod kontrolou.
Takže by nemal urobiť chybu a znovu sa poddať svojmu svedomiu, čo by vyvolalo myšlienky na jej bozkávanie, aby zjemnil svoje slová. Ale ona bola dôvodom že prekročil hranicu svojim hlasom, tak prečo trpel pocitom viny?
Preto, že na ňu štekal ako tyran kvôli tomu, že mu nezmizla s celým tým sexi telom z dohľadu, keď skutočný problém bol v tom, že ju chcel a nemohol ju mať.
Pošúchal si rukou čeľusť a líce. Nebola tu hosťom. Od tohto okamihu mohol pokojne určiť ich miesto. Obavy, ktorým sa oddával včera v noci boli pochopiteľné, rovnaké, aké by cítil kvôli každej žene, ktorá by prešla včerajším utrpením. A mohlo by to byť pre ňu horšie, ak by Joe poslal ozbrojený tím, aby ju odvliekol uprostred noci.
Gabrielle sa do toho dostala vlastnou vinou. Nie jeho. Zachránil jej zadok. To by malo prirátať niekoľko bodov k odpusteniu.
Okrem toho, odteraz bol šialený ľadový muž.
Bola väzňom, kým Joe nezmení jej status.
Carlos zastal. Joe a Tee nikdy nepustili žiadneho väzňa naspäť na slobodu medzi ľudí. To bol štandard pre každého, kto spoznal identitu agentov BAD, a než sa to skončí, Gabrielle uvidí viac agentov, než len jeho.
Odmietavo pokrútil hlavou, prenikla ním ľútosť nad tým, čo by sa s ňou stalo. Mal zodpovednosť. Americká bezpečnosť závisela na tom, ako dobre si počínal.
A Gabrielle mala informácie o Anguisovcoch, ktoré by mohli ohroziť životy jeho milovaných, ktorých chránil tým, že svoj život strávil na úteku.
Carlos zamieril do spálne, pripravený vidieť ju tak, ako by mal - ako väzňa čakajúceho na výsluch. Keď vstúpil do miestnosti, zvrešťal škrekľavý alarm. Nepríjemný zvuk, ale nastavil budík na „nepríjemný“ pre prípad, že by zaspal.
Keď sa dostal k tlačidlu vypínača, dvere do kúpeľne sa otvorili a Gabrielle vybehla von nezabalená do uteráku, držiacho pred sebou. Vlasy jej viseli v mokrých vlnách okolo ramien. Vyzerala sviežo. Nevinne.
Ako dažďová víla.
„Šaty?“ Vytisla toto jediné vydesené slovo.
Merde!
Buchnutím umlčal alarm, šmaril jej šaty na posteľ a vyšiel von.
Ľadový muž, hovno.
Carlos sa mračil cestou späť do kuchyne, potom sa zamestnal prípravou raňajok. Jedol svoje jedlo, zatiaľ čo varil jej. V kancelárii na druhej strane veľkej miestnosti zapípala zabezpečená telefónna linka do sídla. Zdvihol linku vedľa drezu a strčil si slúchadlo pod bradou. Hodiny na mikrovlnnej rúre ukazovali práve po 08:00.
„Čo je?“ Spýtal sa, pretože Joe by ešte hodinu nemal očakávať, že Carlos už bude hore.„Práve pred pár minútami som poslal ten prekliaty e-mail so súbormi.“
„Práve ho sťahujem,“ potvrdil Joe. „Poslal som k tebe tím. Mali by doraziť do pol hodiny. Budem im v pätách.“
„Prečo?“ Chata bola zabezpečená, ale Carlosovi sa nepáčila predstava, že by mohol byť zdržiavaný tímom.
„V noci došlo k novému vývoju a ja sa s ním chcem podeliť so všetkými naraz, len čo sa porozprávame s informátorom. Rae, Korbin, a Gotthard sú oddýchnutí viac než ty, tak som ich vyslal zavčas rána.
Samozrejme, zatiaľ nevideli tvoju správu.“
Mohli ju vidieť, ak by Carlos mohol podržať zbraň na počítači, aby to hovno odoslalo e-mail.
Joe dodal: „Čo si získal od informátora?“
Žiadny odpočinok. Žiadny sex. Žiadne údaje.
„Veľa nie, ale včera v noci bola riadne dobitá," povedal mu Carlos.
„Ona?“
„Áno a ona nie je to, čo som očakával. Nevyzerá byť trénovaná v odbore špionáže.“
„ Priznala, že je Mirage?“
„Nie toľkými slovami, ale tiež to nepoprela.“ Carlos priklopil Gabriellin tanier pokrievkou z panvice, aby jej raňajky zostali teplé.
„Počkaj,“ pauzu vyplnili tlmené hlasy, potom bol Joe späť na telefóne. „Musím ísť. Všetko nové pošlem Gotthardovi spolu s tvojimi súbormi.“
Keď Carlos zavesil, v kuchyni zazneli mäkké kroky.
Otočil sa a uvidel Gabrielle stáť na druhej strane ostrovčeka. Oblečenú. Ďakujem, Bože. Vlasy mala skrútené a zopnuté plastovou sponou, hladký účes zdôrazňoval jej podlhovasté líca a mimoriadne oči na jej zamyslenej tvári. Pohybovala sa s eleganciou, ktorú včera, keď bežala o život, nepostrehol.
„Hladná?“Vložil svoj prázdny tanier do umývačky.
„Nijako zvlášť, ale najem sa.“
Ignoroval rozporuplný komentáre a posunul jej tanier po pulte ostrovčeka k stoličke naproti nemu. Odkryl jej jedlo, odhaľujúc praženicu, slaninu a toast.
Zdvihla vidličku a nasledujúcu minútu posúvala jedlo dookola. Utrela si ústa pomocou papierovej utierky, ktorú jej dal, rovnakým spôsobom, ako by niekto použil ľanový obrúsok v päťhviezdičkovej reštaurácii.
Len málo čo opustilo jej tanier.
„Mala by si sa najesť,“ posúril ju. Toto môže byť ďalší dlhý deň.
Zdvihla k nemu ubolené oči.
Zranená? Do pekla. Zranené city väzňa nikdy neboli pre neho problém.Nikdy, počas všetkých tých rokov v BAD.
Bez slova sklonila pohľad späť k tanieru a ďalej sa babrala s jedlom.
Carlos pri pohľade na ňu frustrovane stisol prsty. Len na ňu zakričal, aby šla do kúpeľne. Včera večer, čeliac smrti preukázala pevnejšiu chrbtovú kosť.
Kde bola tá žena, ktorá na neho včera v noci prskala?
Nevedel, ale musel dostať tento výsluch do pohybu. Keby tak mohol pocítiť hnev, ktorý cítil pred štyridsiatimi ôsmymi hodinami vo Francúzsku.
Vrelo v ňom nutkanie zastrašiť ich informátora.
Ak by použil normálnu taktiku výsluchu na túto citlivú bytosť, cítil by sa ako najhoršie zviera.
Ale mal svoju prácu. Odhliadnuc od toho, ak bola Gabrielle skutočne človek, ktorý mal spojenie na Anguisovcov a Fratelli, bola hrozbou pre americkú bezpečnosť.
„Kde je môj notebook?“spýtala sa šepkajúc.
„Dole.“
Keď sa odsunula, zastavil ju „Je zamknutý. Tvojho notebooku som sa ani nedotkol. Viem toho dosť o vašom druhu, aby som vedel, že program by ho pravdepodobne zničil, ak by som to urobil.“ Jej ústa sa zomkli pri komentári o „vašom druhu“ ale opäť sa posunula dopredu a odstrčila tanier s napoly zjedeným jedlom. „Čo odo mňa chceš?“
„Po prvé, tvoje skutočné meno. A varujem ťa, klamstvo ti v žiadnom prípade nepomôže.“ Skutočne pochyboval, že jej meno bolo Gabrielle Parker. „Vieme, že tvoje virtuálne meno je Mirage.“ Nepovedala nič. Vôbec nereagovala.
Carlos usrkol kávu, zvažujúc svoju ďalšiu otázku. Monitor na stene sa aktivoval. Mechanický hlas povedal, „Prichádza hosť,“ čo znamenalo, že niekto poslal žiadosť o otvorenie brány z mobilného telefónu.
Hosť bol kód „ agenta BAD“. Carlos stlačil diaľkový ovládač, vypol zabezpečenie a otvoril bránu, aby nemuseli čakať. Len čo sa brána zatvorí, zabezpečenie sa znovu aktivuje.
Elegantný Lexus SC 430 smotanovej farby prekĺzol otvorenou bránou, keď Carlos stlačil diaľkový ovládač pre vypnutie senzorov pozdĺž príjazdovej cesty. Šoférovala ho Rae.
Korbinov zlatý Road Runner z 1978 vkĺzol ako ďalší, tlmič zadunel hrdelným zavrčaním, ktoré varovalo všetkých súperov, že pod kapotou má HEMI[1]. Gotthard to zakončoval svojím tmavozeleným Navigator športovým prevedením. „Kto je to?“ Gabrielle civela na monitor.
„Hostia. Zostaň, kde si. Hneď som späť.“ Carlos sa dovliekol ku dverám a otvoril ich , keď trio vystupovalo z ich áut.
„Ránko, láska,“ povedala Rae, vystupujúc po schodoch v jemnej blúzke farby žltej výstražnej zástavky a džínsoch, ktoré na jej dlhých nohách sedeli ako zmršťovacia fólia. V jednej ruke niesla pohár zo Starbucks a mala čulý pohľad na niekoho, kto za posledné tri dni spal jednu noc.
Rovnako ako zvyšok tímu.
„Rae.“ Carlos jej podržal dvere. V hornej časti schodov, sa prešmykla okolo neho. Korbinove matné, biele kovbojské topánky z pštrosej kože rázne klikali pri každom kroku. Zastavil sa pri dverách, jeho oči zachytili škrabance stále viditeľné pozdĺž Carlosovej kľúčnej kosti a stehy na jeho predlaktí. „Pevne verím, že si z informátora niečo dostal.“
„Nie dosť.“Usmial sa Carlos.
Gotthard vošiel dnu za Korbinom len so zavrčaním a kývol Carlosovi, ale veľký chlap nikdy nebol ranné vtáča a pravdepodobne mal doma opäť peklo, že tak skoro zase odchádza. Taška na počítač ktorú držal prstami by mohla byť rovnako prívesok, pretože len málokedy bol bez nej.
Keď sa Carlos vrátil do kuchyne, našiel troch agentov pozerať na neho, ako keby boli v zlom dome.
„Kto je to?“ Spýtala sa Rae s obviňujúco zdvihnutým obočím.
Carlos sa na ňu zamračil. Gabrielle nebola spútaná, čo by označovalo jej stav, ale naozaj si Rae myslela, že by si sem doviedol ženu na rande?
„To je Gabrielle,“ povedal Carlos. „Tiež známa ako Mirage.“
Gabrielle sedela nehybne ako myš hľadiaca do miestnosti plnej hladných pouličných mačiek.
„Naozaj?“ Zasmiala sa Rae. „To by nemalo trvať dlho.“
Ako odpoveď Gabrielle neústupne vytrčila bradu, čo vyvolalo divoký úsmev na perách Rae.
Carlos zaťal zuby, aby neštekol na Rae za to, že desí Gabrielle, ktorej tvár stratila farbu.
Ale Rae si len robí svoju prácu, zastrašuje svedka.
Musel urobiť svoju časť a spustiť túto show. Bohužiaľ, pre Gabrielle to znamenalo, že od teraz je odkázaná sama na seba.
Carlos sa obrátil na trio. „Tak fajn, všetci dole.“ Počkal, kým uvoľnia priestor, aby sa porozprával s Gabrielle.
Ona vyskočila ako prvá. „Čo je tam dole?“ Panika v jej hlase ho zožierala.
Nikdy nemusel nenávidieť svoju prácu, ale využiť tento strach proti nej bolo súčasťou jeho práce. Nepáčilo sa mu to, ale musel to spraviť.
„Len miestnosť. Budeme ti klásť otázky. Nič zlovestné,“ nie, ak nám dáš to, čo chceme. Potlačil náhle nutkanie upokojiť ju, že všetko bude v poriadku. Klamanie bolo v popise práce, ale nebude ju zbytočne terorizovať.
Zatiaľ.